Nový film Čarodejník z Kremľa má ambíciu odhaliť, čo sa v posledných dekádach odohrávalo v centre ruskej moci, kde sa údajne muž menom Vladimir Putin vzoprel svojim domnelým bábkohercom.
Triler s Paulom Danom v úlohe fiktívneho Putinovho poradcu už stihol vzbudiť pozornosť aj tým, že ho Lotyšsko údajne označilo za hrozbu pre národnú bezpečnosť.
„Tajné služby majú všetky výhody politiky a žiadne z jej nevýhod,“ hovorí Vladimir Putin vo filme Čarodejník z Kremľa ešte ako predstaviteľ FSB, ktorého prehovárajú, aby vstúpil do verejnej funkcie. Autor knižnej predlohy nového filmu Giuliano da Empoli by mohol pokojne dodať, že ním napísaná fikcia inšpirovaná skutočnosťou má všetky výhody literatúry faktu, bez toho, aby sa musela prispôsobovať jej rozprávačským pravidlám.
Jeho kniha sa pritom stala jedným zo zásadných interpretačných kľúčov moderného Ruska. Vyšla totiž v ideálnom čase — v apríli 2022, dva mesiace po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, keď šokovaný západný svet chcel dešifrovať, o čo vlastne Putinovi a jeho armáde ide. Nevadilo ani to, že da Empoli bol podľa médií v jeho impériu iba štyrikrát a navyše nehovorí po rusky.
Pravá ruka ako rozprávač príbehu
Snímka francúzskeho režiséra Oliviera Assayasa, natočená v Lotyšsku, v angličtine a s hollywoodskymi hviezdami v hlavných úlohách, tento odstup už na prvý pohľad ešte zosilňuje, zároveň sa drží predlohy zubami-nechtami. Už dlho tu nebol film, ktorý by azda nepotreboval ani scenár – na prvú čítanú skúšku by stačilo hercom jednoducho rozdať populárnu knihu.
V knihe je hlavným rozprávačom politický poradca a bývalý divadelný režisér Vadim Baranov (Paul Dano), inšpirovaný skutočným politikom Vladislavom Surkovom, ktorý západnému novinárovi vysvetľuje pohyby v ruskej spoločnosti od pádu Sovietskeho zväzu až do roku 2019.
Na večierkoch aj v hotelových loby sa tak najprv otvára svet, v ktorom sa bojovní študenti stali tvorcami nového a dravého kapitalizmu – jeden deň prišli na stretnutie na bicykli po starom otcovi, na druhý už v obrnenom Bentley so suitou ozbrojených ochrankárov.
S rozkradnutými 90. rokmi a opitým Borisom Jeľcinom má skoncovať práve Putin (Jude Law), ktorý chce „horizontálne“ vzťahy v spoločnosti nahradiť „vertikálnymi“, teda pasovať sa do pozície vodcu, ktorý je ako jediný schopný udržať „integritu“ Ruska pred všemožnými domácimi aj zahraničnými podvratnými „živlami“. A pomôcť mu v tom má práve tajomný Baranov.
Aby bolo jasné, to všetko z novinky, prvýkrát uvedenej na benátskom festivale, nevyplýva medzi riadkami – Assayasov film, vtlačený najmä do rozhovorov v kanceláriách, redakciách aj letných rezidenciách, vám to povie úplne priamo a bez akýchkoľvek náznakov.
Tentoraz to vôbec neprekáža, pretože zážitok zo sledovania možno skutočne prirovnať k čítaniu pútavo napísanej analýzy, ktorá dokáže prepojiť históriu so sociológiou, psychológiu s politikou a zároveň pridať aj aktuálne dianie spojené s modernými technológiami.
Všetky postavy hovoria takmer výlučne v bonmotoch plných tajomných prísľubov – či už ide o ruskú spoločnosť poznačenú „storočiami poníženia“, v ktorej „nejde o peniaze, ale o privilégiá“, alebo o manipuláciu masami, kde „neexistuje nič múdrejšie než spoliehať sa na ľudskú iracionalitu“.
Objavia sa večierky s Putinovými „silovikmi“, vystúpia Noční vlci, ocitneme sa na Majdane a navštívime aj čosi ako trolliu farmu, ktorá má podľa Baranova ovládať všetky uhly pohľadu pri polarizačných témach. Pretože štát vraj musí mať monopol aj na vlastnú subverziu.
Politika ako umelecká dráha
Motívov je skutočne veľa, preto je škoda, že sa Čarodejník z Kremľa považuje len a výlučne za precíznu, vernú a úplnú ilustráciu knihy, ktorú sa neodváži niekto z nich rozvinúť podrobnejšie alebo sa od nej odraziť nečakaným smerom.
Zaujímavá je pritom už samotná postava Baranova, ktorý je v Danovom podaní bledým mužom bez výrazu – PR stratégom a politickým taktikom, ktorý pravdepodobne vníma politiku ako pokračovanie svojej umeleckej dráhy. Avantgardné divadlo založené na tradícii silnej ruskej kultúry už vo svete oligarchov nemalo úspech, a tak inscenuje realitu okázalého gýča pre Putina počas otvorenia olympiády v Soči.
Samotný ruský vládca v podaní Judea Lawa je skôr vedľajšou postavou. Putinove výrazy má dobre odpozorované, stvárňuje ho však presne v duchu jeho skutočných verejných vystúpení – najmä ako príťažlivého, chladného analytika, ktorý nedovolí, aby ho niekto ovládal.
V tomto kontexte je zaujímavá aj nedávna investigatívna činnosť denníka Le Monde, podľa ktorej film nedostal finančnú podporu lotyšských úradov, pretože by mohol slúžiť ako „vynikajúci nástroj ruskej propagandy“. Jeden z úradníkov mal novinárom povedať, že projekt predstavuje „hrozbu pre národnú bezpečnosť“.
Režisér Assayas už na premiére v Benátkach uviedol, že jeho cieľom bolo predovšetkým zachytiť mechanizmy „politického zla“ a základy dnešnej reality.
To sa mu podarilo v istom zmysle zábavným štýlom geopolitického Dana Browna. Po pozretí filmu si však možno položíte otázku, ako by vyzeral, keby ho nakrútil napríklad Andrej Zvjagincev alebo Kirill Serebrennikov – súčasní ruskí tvorcovia s víziou a hlbokým porozumením, ktorých film by nemusel kričať, že je „zvnútra“, pretože by to z neho bolo jednoducho cítiť.
Text pôvodne vyšiel v českom Forbese. Autorom je Jan Škoda.
