Odliv mozgov so Slovenska je väčší problém než nedostatok ambície. Ekosystém prichádza o skúsených ľudí, hovorí Matej Ftáčnik.
Je najväčším problémom slovenských startupov nedostatok talentu alebo príliš rýchlo nadobudnutý komfort? Prečo sa u nás dá za tri roky vypracovať na pozíciu, na ktorú za hranicami treba osem, a ako sa z tejto výhody môže stať pasca?
Startupovú scénu sledujem približne 13 až 14 rokov. Spot sme zakladali okolo rokov 2011 až 2013, takže som videl viacero jej „revolúcií“.
Niektoré veci sa výrazne zlepšili, iné stagnujú. Zlepšil sa ekosystém coworkingov, mentorov a čiastočne aj štátnej podpory. Dnes už aj v menších mestách existujú priestory, kde sa ľudia môžu stretávať a pracovať. Keď sme zakladali Spot, jedným z dôvodov bolo, že na Slovensku prakticky neexistoval coworking. Postavili sme prvý. Neskôr ich vzniklo veľa, v istom období ich bolo „ako húb po daždi“.
Čo nám však stále chýba, je multiplikačný efekt úspešných firiem. V Česku vznikli prvé jednorožce (filmy s miliardovou valuáciou, pozn.red.), ktoré vytvorili prvú generáciu milionárov a nielen zakladateľov, ale aj prvých 20 až 30 kľúčových ľudí vo firme. Tí následne začali zakladať ďalšie firmy, už so skúsenosťami a globálnym aj lokálnym networkom. Na Slovensku sa nám nepodarilo „vystreliť“ jednu firmu tak, aby vytvorila takýto reťazový efekt.
Má Slovensko problém s talentom alebo s ambíciou?
Nemáme problém s talentom. Stretol som extrémne talentovaných Slovákov. Existuje aj štatistika, že Slovák v Česku zarába v priemere viac ako Čech v Česku. Máme veľmi úspešných Slovákov v Amerike, Británii a inde vo svete. Problém je, že ich máme menej doma. Odchádzajú čoraz viac a rýchlejšie. Nemáme problém s talentom ako takým, ale s talentom, ktorý by ostal na Slovensku.
Nemyslím si ani, že by nám chýbala ambícia. Minimálne v startupovej bubline sme veľmi ambiciózni. Chceme rásť, chceme dosahovať veľké veci. A práve preto si ambiciózni ľudia kladú otázku: prečo zostať v bratislavskom startupovom ekosystéme? Prečo neísť do Prahy, Londýna alebo New Yorku? Čo by ich tu malo udržať?
Prečo u nás vznikajú firmy, ktoré sú dobré, ziskové a stabilné, ale nejdú ďalej? Prečo sa nedostaneme ani do bodu, keď by sme mohli uvažovať o jednorožcovi?
To je kľúčová otázka. Nechcem slovenské firmy nazývať pohodlnými, hoci niektoré také môžu byť. Skôr im chýbajú kľúčové zdroje.
Prvý problém je kapitál. Kde dnes na Slovensku nájdeš rastový kapitál? Nemáme tu veľa fondov, ktoré by investovali väčšie peniaze. Čakáme na ďalšie zdroje, často aj na štátne peniaze. Zahraničné fondy sa sem pozerajú skôr výnimočne. Máme rozumnú komunitu angel investorov, ktorí investujú menšie sumy. Ale keď firma prerastie veľkosť, ktorú angel kapitál dokáže pokryť, kde nájde 20 alebo 30 miliónov na ďalší rast? Tento typ kapitálu tu prakticky nie je.
Druhý problém je spomínaný talent. Veľa skúsených ľudí odišlo. Priviesť seniorných ľudí zo zahraničia je náročné, drahé a nie každá firma si to môže alebo chce dovoliť.
Nechcem slovenské firmy nazývať pohodlnými, hoci niektoré také môžu byť. Skôr im chýbajú kľúčové zdroje.
A tretia vec nesúvisí s ambíciou, ale s otvorením očí. Je skvelé, že niektoré startupy teraz odchádzajú do Silicon Valley cez program v Central European House. Nemyslím si, že tam automaticky získajú kapitál, ale dostanú „test globálneho biznisu“.
Keď sme s Mišom Trubanom vyhrali Startup Awards v roku 2012 a išli sme na tri mesiace do Silicon Valley, otvorilo nám to oči. Myslel som si, že som bol dovtedy rozhľadený, ale tam mi „vypálilo poistky“. Uvedomil som si, aký je to iný svet a čo všetko je možné robiť globálne.
Preto ma mrzí, že tohtoroční víťazi Startup Awards idú do Silicon Valley len na týždeň. Sedem dní je fajn, ale to je skôr turistika. Dva alebo tri mesiace v akcelerátore alebo coworkingu, každodenný kontakt s komunitou, s diaspórou, budovanie networku, to je niečo úplne iné. A opäť, aj na toto potrebuješ kapitál.
Nemala by to byť vec samotných zakladateľov? Každý sa môže prihlásiť do Y Combinatoru, každý si môže od prvého dňa hľadať zahraničné fondy. Nemusí čakať, čo sa stane na Slovensku.
Nejde o to, že ti má niekto pomôcť, ale že ti má niekto ukázať cestu. Príkladom je Maťo Novák, spoluzakladateľ Assetario. Vybudoval ďalší biznis s technologickým fondom a teraz sa dostal do Y Combinatoru. Je to brutálna správa a veľmi sa z toho teším. Ale išiel tam z Prahy, z Česka.
Dá sa to aj zo Slovenska, samozrejme. Len tu nie je prirodzenou súčasťou DNA startupov to, že „poďme sa prihlásiť do Y Combinatoru a skúsiť to globálne“. Stále sa viac sústreďujeme na to, čo znamená byť úspešný na Slovensku. Otázka je, čo to znamená v globálnom meradle.
Minulý týždeň som sedel v Prahe s českými startupistami a novinármi. Hovorili mi, že keď prídu na slovenské networkingové eventy, často sa tam rieši, kto má aké hodinky a čo má oblečené. Oni tomu nerozumejú, menej to riešia. Možno ide aj o to, že sa niekedy viac snažíme vyzerať úspešne pre suseda, než byť reálne úspešní globálne.
Povedal si, že na Slovensku niekedy stačí byť len trochu lepší ako priemer a človek sa dostane hore. Je to výhoda alebo pasca?
Lasica a Satinský mali skeč, kde hovorili: „Kto ešte nebol ministrom, nech sa prihlási na vrátnici.“ Na Slovensku to do určitej miery platí a s rastúcim odlivom mozgov čoraz viac.
Paradoxne je to ultimátny growth hack pre Slovákov. Na Západe trvá osem rokov, kým sa človek vypracuje na určitú pozíciu. Na Slovensku to talentovaný človek dokáže za dva či tri roky. Hierarchia je tenšia, konkurencia menšia, postup rýchlejší. Môžeš mať titul v rozumne veľkej firme omnoho skôr než inde.
Otázka je, čo s tým spravíš. Ak je to len medzizastávka a potom ideš ďalej globálne, je to obrovská výhoda. Ak ti to stačí, usadíš sa a začneš riešiť hodinky a status, je to pasca.
Čo urobí so zakladateľom to, že už pri relatívne malej firme má spoločenský status, komfort a peniaze? Nemôže byť práve status dôvodom, prečo mnohí začínajú podnikať?
Keď som začínal podnikať ja, status podnikateľa bol skôr nadávka. Dnes je to iné, vďakabohu. Startupista je spoločensky atraktívna rola.
Ale otázka komfortu je veľmi dôležitá. V poslednom období sa snažím pracovať s diskomfortom vedome. Hovorím si, že zážitok nemusí byť príjemný, stačí, že je intenzívny. Skúšam mindfulness aj v nepohode. Robíme túry, výšľapy, situácie, ktoré nás vytrhnú z pohodlia. Niekedy je dobré ísť do horšieho hotela, zažiť základný štandard, pripomenúť si, ako chutí nepohodlie.
Možno by bolo užitočné, keby si niektorí zakladatelia občas nesadli do svojho krásneho coworkingu v centre mesta, ale na pár dní do prostredia, ktoré im pripomenie začiatky. Nie preto, že diskomfort nepoznajú, ale aby si ho znovu vedome zažili. Je to jeden z driverov, ktorý ťa tlačí dopredu.
Vidíš na Slovensku skôr snahu udržať si komfort alebo skutočnú ambíciu vystreliť? Mnohé startupy roky zostávajú medzi seed a sériou A a nikam sa neposúvajú.
Máme tu fenomén, ktorý by som nazval „Walking Dead“ syndróm – podľa seriálu, kde postavy ani nezomrú, ani naplno nežijú. Sú firmy, ktoré fungujú, platia náklady, generujú primeraný zisk, ale nejdú ďalej. Nie sú to veľké úspechy, ale ani zlyhania.
Tieto firmy majú dve negatívne črty. Blokujú talent, ktorý by mohol pracovať vo firmách s väčším potenciálom. A viažu kapitál investorov, ktorí z nich nedostanú násobok, ktorý by mohli reinvestovať späť do ekosystému.
Blokujú talent, ktorý by mohol pracovať vo firmách s väčším potenciálom.
Netvrdím, že každá taká firma má „zomrieť“. Ale ak tri roky robíš to isté a čakáš iný výsledok, je to problém. Možno potrebujú impulz, nového investora, nového člena dozornej rady, vstup na iný trh, väčšie riziko.
Dá sa zo Slovenska budovať globálna firma bez toho, aby zakladateľ odišiel?
Som veľký fanúšik toho, čo nazývam duálny model. Zakladateľ a obchod sú na Západe, vývoj a operatíva zostáva doma. V Česku je to bežné. Distribúcia je globálna, vývoj a výroba lokálna.
Na Slovensku často zostáva aj obchod aj vývoj doma – a to je problém. Poznám príklady zakladateľov, ktorí lietajú medzi Prahou a San Franciscom a majú to dokonca zmluvne podchytené: časť roka musia tráviť v USA. Budujú distribúciu tam, kde je trh.
Neznamená to, že sa musíš kompletne vysťahovať. Lietať sa dá. Letenky do San Francisca mimo sezóny stoja pár stoviek eur. Je to nepohodlné, ale realizovateľné. Silicon Valley nie je uzavretý klub, kam ťa niekto musí pustiť. Môže tam prísť ktokoľvek. Kľúčové je napojenie na ekosystém. To je ten rozdiel medzi tým, či buduješ lokálnu firmu alebo globálnu.
Čo by sa muselo stať, aby sme o 10 rokov nemuseli znovu riešiť otázku, ako na Slovensku vybudovať jednorožca?
Mnohé riešenia sme už pomenovali. Jednorožec sa postaví tak, že bude rozkročený cez viac krajín. Distribúcia, obchod a growth musia byť tam, kde je veľký trh, teda na Západe, na Blízkom východe alebo v Ázii. Vývoj a výroba môže zostať doma.
Otázka je, či máme dosť talentu na jedného jednorožca. Možno áno, možno nie. A ak nie, nie je hanba postaviť ďalší delivery hub v Poľsku, Česku alebo Maďarsku. Slovenská firma neznamená, že všetci sedia v kancelárii v Bratislave. Znamená to, že tu má korene, kontakty a odvádza tu dane, aspoň časť z nich. Takýto jednorožec so slovenskými koreňmi určite príde.
