Riaditeľ Slovenskej asociácie udržateľnej energetiky (SAPI) Ján Karaba hovorí o aktuálnom vývoji výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, o tom, prečo by sa okrem jadrovej elektrárne mali budovať aj fotovoltické inštalácie a prečo ani päť rokov po uvoľnení stop-stavu nezačala výstavba veterných parkov.
Novú jadrovú elektráreň Slovensko potrebuje, ale nie za každú cenu. Obnoviteľné zdroje ako vietor a slnko sú lacnejšie a predstavujú ideálny doplnok energetického mixu krajiny. A politické prekážky by im nemali stáť v ceste, hovorí Ján Karaba.
Zatiaľ nemáme v SAPI k dispozícii všetky údaje, preto vieme hovoriť len o čiastkových výsledkoch. Evidujeme však inštaláciu nových zdrojov, najmä fotovoltických elektrární, kde pribudlo viac ako 200 megawattov inštalovaného výkonu.
To znamená, že podiel obnoviteľných zdrojov na energetickom mixe Slovenska by mal v tomto segmente mierne vzrásť. Výsledná hodnota bude závisieť nielen od objemu vyrobenej elektriny, ale aj od celkovej spotreby. Ani v tejto oblasti však nepredpokladáme výraznú zmenu, takže možno očakávať podiel približne na úrovni 25 percent.
Rád by som to trochu spresnil. Výroba elektriny zo slnečnej energie na Slovensku rastie – fotovoltika sa rozvíja už niekoľko rokov po sebe pomerne dynamicky. Zaostáva však najmä veterná energetika a ďalšie obnoviteľné zdroje, ktoré u nás prakticky nepribúdajú. Hlavným dôvodom je, že samotné zrušenie takzvaného stop-stavu nestačí.
Projekty síce môžu žiadať o pripojenie, ale narážajú na zdĺhavé povoľovacie procesy, kapacitu distribučných sietí a neistotu pri investíciách. Kým malé zdroje, najmä strešná fotovoltika, sa dajú realizovať pomerne rýchlo, väčšie elektrárne, najmä veterné, sa pripravujú roky a vyžadujú množstvo povolení.
Zahraničné krajiny sú preto dnes výrazne ďalej. Nemajú len viac vhodných lokalít, ale aj stabilnejšie pravidlá a rýchlejšie povoľovanie, takže nové zdroje sa dostávajú do prevádzky podstatne rýchlejšie.
Od regionálnych distribučiek už máme aktuálne údaje za rok 2025. Podľa týchto údajov sa vlani pripojilo do sústavy 15-tisíc nových malých zdrojov s celkovým výkonom 124 megawattov, 918 lokálnych zdrojov s celkovým výkonom 102 megawattov a 13 komerčných zdrojov s celkovým výkonom 17 megawattov.
Zjednodušene povedané, malé sú solárne panely domácností, lokálne sú inštalácie firiem a komerčné zdroje sú v podstate elektrárne.
Môžete to porovnať s predošlým rokom?
Celkový objem novej inštalovanej kapacity fotovoltiky je 243 megawattov, čo je pokles o 30 megawattov v porovnaní s predošlým rokom. Oproti predošlému roku však došlo k výraznému nárastu pripájania malých zdrojov v domácnostiach.
Tento vývoj nás prekvapil, pretože sme čakali skôr nárast lokálnych a komerčných zdrojov vzhľadom na čerpanie dotačných schém z Plánu obnovy. Zrejme sa však ešte mnohé projekty nestihli zrealizovať a pripojiť do sústavy, takže ich v štatistikách uvidíme pravdepodobne až v prvej polovici tohto roka.
Čím si vysvetľujete ten rast pripájania domácností?
Môžeme to určite pripísať z veľkej časti dotačným prostriedkom z programu Zelená domácnostiam, ktorý sa opäť rozbehol v roku 2024 a je v ňom vyčlenených vyše 100 miliónov eur.
SAPI
Pritom ten rast mohol byť ešte väčší, keby sa politickým rozhodnutím nepresunulo niekoľko desiatok miliónov eur z tejto schémy na novú schému Zelená solidarita. Zelená solidarita je určená pre nízkopríjmové domácnosti a štát uhrádza 90 percent ceny inštalácie solárnych panelov. V rámci Zelenej domácnostiam dotácia nesmela presiahnuť 50 percent.
V prípade nízkopríjmových rodín by som predpokladal nízky záujem o takú schému…
Áno, aj my v SAPI sme upozorňovali na riziká tohto kroku a čerpanie je skutočne pomerne slabé. Pritom peniaze v schéme Zelená domácnostiam sa vyčerpali už v júni minulého roka, hoci pôvodne mal program trvať do roku 2029. Ministerstvo hospodárstva asi chcelo politicky ukázať, že myslí aj na nízkopríjmové domácnosti a urobili sociálny program, o ktorý však nie je zďaleka taký veľký záujem, keďže limity sú nastavené dosť prísne.
Dá sa to zmeniť?
Tieto dva programy by bolo ideálne opäť zlúčiť a dokonca presmerovať do Zelenej domácnostiam aj finančné zdroje z iných priorít Programu Slovensko, ktoré sa čerpajú veľmi slabo. Aby sa v poslednom roku zúfalo nezháňali programy, kde sa dokážu na poslednú chvíľu minúť stovky miliónov eur, ktoré má Slovensko k dispozícii, ale nevie ich vyčerpať.
Napríklad v Operačnom programe Slovensko je teraz vyčerpaných len o čosi viac ako 10 percent alokácie a budúci rok je pritom posledným rokom oficiálneho programého obdobia. Verím, že Zelená domácnostiam by dokázala vyčerpať aj 500 miliónov eur, keďže záujem o inštaláciu OZE je veľký.
Freepik/senivpetro
Pred tromi rokmi sme sa rozprávali, že štandardizovaný fotovoltický panel s výkonom 400 – 500 wattov stojí 150 až 200 eur. Išli ceny za ten čas výrazne dole?
Samozrejme, panely zlacneli. Bežný panel viete dnes kúpiť za 70 až 80 eur. Netreba sa však príliš radovať, pretože Čína doteraz podporovala vývoz zľavami z exportných ciel a od budúceho roka majú byť tieto zľavy znížené na nulu.
Je preto možné čakať zvyšovanie cien, a to nielen panelov, ale aj batérií. Na čínskom trhu dochádza k istej konsolidácii. Bola tam veľká výrobná nadkapacita, čo viedlo k znižovaniu cien, pretože bolo treba predať aj zásoby a tento výpredaj pomaly končí.
Do výpočtu návratnosti investície do fotovoltiky výrazne zasahuje fakt, že na Slovensku majú domácnosti dotovanú cenu elektriny. Motiváciu nakupovať solárne systémy to znižuje…
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vlani stanovil regulovanú cenu elektriny pre domácnosti na úrovni 104 eur za megawatthodinu. Vďaka štátnej kompenzácii však domácnosti v praxi platia približne 70 eur za megawatthodinu, čo predstavuje zľavu zhruba 30 percent.
Nižšia koncová cena elektriny prirodzene predlžuje návratnosť investície do fotovoltiky, a to o niekoľko rokov, pretože úspora na vlastnej výrobe elektriny je v porovnaní s trhovou cenou výrazne menšia.
Napriek tomu, ak sú vaše údaje správne, tak najvýraznejšie rástli práve investície domácností do fotovoltiky a pripojilo sa 15-tisíc domácností. Čím si to vysvetľujete?
Treba to zasadiť do širšieho kontextu. Na Slovensku pribudlo približne 124 megawattov nových inštalácií malých zdrojov, najmä domácich fotovoltických elektrární. V okolitých krajinách bol však rast dynamickejší – v Českej republike išlo približne o stovky megawattov nového výkonu a v Poľsku či Maďarsku už o jednotky gigawattov ročne.
Záujem domácností by bol vyšší, ak by boli viac vystavené trhovým cenám elektriny. Regulovaná a štátom kompenzovaná cena znižuje ekonomickú motiváciu investovať do vlastnej výroby, keďže úspora z vlastnej elektriny je pri nižšej koncovej cene menšia.
Energovision
Ako dlho očakávate, že štát bude „ťahať“ tento dotačný program?
Keďže štátny rozpočet to stojí stovky miliónov ročne, nielen na elektrinu, ale aj na plyn, tak si myslím, že to nie je dlhodobo udržateľné. Z politického hľadiska však je možné predpokladať, že minimálne do parlamentných volieb bude energopomoc zachovaná, pretože štát a aktuálna vláda bude chcieť toto prosociálne opatrenie udržať.
Aký bude skok v cene elektriny po zrušení energopomoci?
Vývoj po roku 2027 dnes nie je možné spoľahlivo predpovedať, no momentálne nevidíme signály prudkých cenových výkyvov. Treba však povedať, že dlhodobé plošné dotovanie cien oslabuje cenové signály pre spotrebiteľov.
Ak je elektrina umelo lacná, domácnosti majú menšiu motiváciu investovať do úspor energie – napríklad do zateplenia, efektívnejších spotrebičov alebo vlastnej výroby elektriny, napríklad fotovoltiky. Práve takéto opatrenia pritom dokážu stabilne znižovať výdavky domácností na energie na desiatky rokov.
Prečo nevidíme výrazne vyššie zapájanie fotovoltiky zo strany firiem, keď na rozdiel od domácností čelia trhovým cenám energií?
Ide o kombináciu viacerých faktorov. Časť firiem dnes funguje v prostredí zvýšenej neistoty, a preto odkladá investície s dlhšou návratnosťou. Projekty fotovoltiky majú typicky návratnosť šesť až osem rokov, takže podniky sa v takomto období skôr sústreďujú na krátkodobé opatrenia a riadenie nákladov než na nové kapitálové investície.
Zároveň existuje skupina veľkých podnikov, ktoré investujú do fotovoltiky systematicky – často aj v nadväznosti na požiadavky materských spoločností, dekarbonizačné ciele alebo ESG stratégie. V minulom roku sme videli viaceré realizácie veľkých strešných či areálových fotovoltických elektrární práve v tomto segmente.
Treba však dodať, že príprava takýchto projektov je časovo náročná. Od rozhodnutia po realizáciu zvyčajne uplynie viac než rok, keďže zahŕňa povoľovacie procesy, technické posúdenie pripojenia aj samotnú výstavbu. Celkovo preto tempo inštalácií odráža najmä investičnú opatrnosť firiem a odklad dlhodobých projektov, nie nedostatok ekonomickej logiky fotovoltiky.
Ján Karaba, riaditeľ Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu a OZE (SAPI)
Spomínali ste viaceré veľké firmy, ktoré boli výnimkou. Môžete ich pomenovať?
Ako príklad možno uviesť najmä automobilový priemysel – napríklad závody spoločností Stellantis v Trnave a Kia v Žiline, ktoré realizovali alebo pripravujú projekty vlastnej výroby elektriny. Aj Volkswagen v Bratislave už menšiu fotovoltickú inštaláciu má a pripravuje jej rozšírenie na strechách výrobných hál.
Okrem toho ide o viaceré logistické areály a výrobné podniky, kde sa objavujú nielen strešné, ale aj pozemné fotovoltické elektrárne, niekedy doplnené o batériové úložiská. Pri stredne veľkých firmách často nejde o nezáujem, skôr o načasovanie – projekty majú pripravené a čakajú na vhodné investičné podmienky.
Pre firmy pritom nejde len o úsporu nákladov na elektrinu, ale aj o požiadavky materských spoločností, financovania či hodnotenia udržateľnosti (ESG), ktoré čoraz viac ovplyvňujú ich rozhodovanie.
Pripravil v tomto smere štát z Plánu obnovy a odolnosti schému štátnej pomoci aj pre firmy?
Áno, bolo ich niekoľko. Firmy sa o ne zaujímali a viaceré aj uspeli, napríklad spomínané automobilky alebo napríklad aj spoločnosť Ikea.
Pripravuje sa ďalšie kolo podobnej pomoci?
Keďže dotácie z Plánu obnovy a odolnosti musia byť vyplatené do konca prvého polroku 2026, neočakáme v tomto programe už žiadne ďalšie podobné výzvy.
foto SITA/AP
Aká je situácia v oblasti výroby elektriny z vetra? Viem, že projektov a žiadostí o zapojenie veterných elektrární boli desiatky…
Po zrušení obmedzení pripájania nových zdrojov v roku 2021 sa výs-
tavba veterných elektrární opäť začala pripravovať. V predchádzajúcich rokoch totiž prevádzkovateľ prenosovej sústavy nepripájal nové väčšie obnoviteľné zdroje vrátane veterných a väčších fotovoltických elektrární, takže mnohé projekty ostávali dlhodobo odložené.
Po uvoľnení podmienok developeri tieto zámery obnovili, alebo pripravili nové. V súčasnosti evidujeme viac ako 30 projektov veterných parkov s celkovým plánovaným inštalovaným výkonom približne 1,5 gigawattu.
To sú takmer štyri mochovské reaktory…
Áno, ide o porovnateľný rád výkonu. V súčasnosti sú však všetky projekty vo fáze povoľovania, najmä v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA). Práve tento krok je najnáročnejší a najdlhší a zatiaľ nebol ukončený tak, aby sa niektorý z väčších veterných parkov dostal do realizačnej fázy.
Povoľovacie konania sa výrazne predlžujú a viaceré projekty čakajú na rozhodnutia už dlhší čas, v niektorých prípadoch aj viac ako rok z dôvodu na strane ministerstva životného prostredia. Výsledkom je, že investori majú pripravené zámery, no bez ukončenia povoľovacích procesov ich nemôžu začať stavať.
Dokonca sám minister životného prostredia Tomáš Taraba verejne vyhlásil, že pokiaľ bude ministrom, nepovolí výstavbu žiadnej veternej elektrárne.
Prečo?
Ministerstvo argumentuje aj tým, že časť verejnosti má k veterným elektrárňam odmietavý postoj. Na posúdenie takýchto vplyvov však existujú štandardné procesy – najmä konanie EIA a územné konanie, v ktorých sa môžu vyjadriť dotknuté obce aj obyvatelia. V praxi teda nejde o to, či sa verejnosť môže vyjadriť, ale o to, že povoľovacie procesy sa výrazne naťahujú a rozhodnutia neprichádzajú.
Výsledok je, že projekty sú pripravené, no nepostupujú do realizácie. To je zároveň v napätí s cieľmi Národného energetického a klimatického plánu Slovenska do roku 2030, ktorý počíta s rozvojom veternej energetiky približne na úroveň 750 megawattov inštalovaného výkonu.
V súčasnosti však na Slovensku nemáme v prevádzke žiadny nový veľký veterný park a bez zrýchlenia povoľovania sa tieto ciele nedajú reálne splniť.
Na druhej strane je pravda, že obyvatelia na Slovensku sú konzervatívni a vo všeobecnosti majú silný odpor voči výstavbe priemyselných objektov v blízkosti svojho bydliska.
Časť verejnosti má voči podobným projektom prirodzene obavy, čo často súvisí najmä s nedostatkom informácií a skúseností. Ak sa v regióne s takouto investíciou ešte nestretli, ľudia majú tendenciu vnímať ju skôr cez riziká než cez reálne dôsledky.
Aj preto sa snažíme poskytovať odborné informácie o skutočných vplyvoch veterných elektrární a vysvetľovať rozdiel medzi preukázanými dôsledkami a rozšírenými mýtmi.
Kľúčové je, aby sa diskusia opierala o fakty. Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie má práve túto úlohu – preveriť konkrétny projekt, jeho dosahy a prípadné kompenzačné opatrenia. Ak analýzy preukážu prijateľný vplyv na životné prostredie, projekt by mal mať možnosť pokračovať v povoľovaní.
Problém vzniká vtedy, keď sa projekty neposudzujú individuálne, alebo sa rozhodnutia dlhodobo neuzatvárajú. V takom prípade sa nedá viesť vecná odborná diskusia, pretože investori ani verejnosť nemajú k dispozícii konečné stanoviská, o ktoré by sa mohli oprieť.
Ktoré najväčšie projekty boli zastavené tesne pred fázou výstavby?
Medializovaný bol napríklad veterný park pri Dusle Šaľa so siedmimi turbínami v katastri mesta Šale a obce Močenok. Projekt bol zastavený v poslednom štádiu, hoci odborný posudok tam robila osoba vybraná rezortom životného prostredia a konštatovala nízky vplyv. Napriek tomu to MŽP SR zamietlo. Aktuálne tam prebieha rozkladové konanie a nie je jasné, ako to nakoniec dopadne.
Foto: Duslo Šaľa
Medzi projekty veterných elektrární patrí aj iniciatíva spoločnosti JESS, ktorá chce na veterné parky vyčleniť dve zóny na východnom a západnom Slovensku. O čo ide?
Ide o návrh takzvaných akceleračných zón pre veternú energetiku. Ich podstatou má byť vytypovanie území, kde by boli vopred posúdené základné environmentálne a technické podmienky a kde by sa povoľovanie konkrétnych projektov mohlo následne zrýchliť.
Problém je, že tento koncept sa často zamieňa s konkrétnym investičným projektom. V praxi potom nie je jasné, či ide o vytvorenie rámca pre viacerých investorov, alebo o prípravu konkrétnych veterných parkov v dvoch lokalitách. Táto nejednoznačnosť spôsobuje neistotu u samospráv aj verejnosti.
Spoločnosť JESS bola pôvodne založená na prípravu veľkého energetického projektu a nemá priamu skúsenosť s rozvojom veternej energetiky. Preto sme upozorňovali najmä na potrebu jasného nastavenia pravidiel – kto bude investorom, kto bude projekty pripravovať a akú úlohu má mať štát. Bez toho sa diskusia o veterných parkoch zbytočne komplikuje a vzniká nedôvera v územiach, ktorých sa to týka.
Ako v SAPI vnímate vývoj dopytu po elektrine? Celkovo sa očakáva výrazný nárast spotreby, vzhľadom na zatepľovanie, dôraz na energetickú efektívnosť a podobne, spotreba elektriny však skôr klesá.
Rozhodujúce bude najmä tempo elektrifikácie sektorov, ktoré dnes elektrinu využívajú len obmedzene – najmä ťažkého priemyslu, dopravy a čiastočne aj vykurovania a chladenia. Technologické riešenia už existujú, no ich rozšírenie prirodzene znamená vyššiu spotrebu elektriny, ktorú bude potrebné zabezpečiť výrobou.
Doterajšie prognózy vychádzali z predpokladu postupného rastu spotreby. Zatiaľ sa však nenapĺňajú jednoznačne, pretože na dopyt po elektrine pôsobia aj opačné faktory – zvyšovanie energetickej efektívnosti, slabší ekonomický rast, ceny energií či vývoj v priemysle. Preto nie je isté, že spotreba bude rásť lineárne a nepretržite.
Budúci vývoj bude závisieť aj od konkurencieschopnosti európskeho hospodárstva. Elektrifikácia totiž predpokladá, že sa v Európe bude udržiavať a rozvíjať energeticky náročný priemysel. Ak sa jeho časť presunie mimo Európy, rast spotreby elektriny môže byť výrazne pomalší, než sa dnes očakáva.
„Stredne veľké firmy majú často pripravené projekty, ale čakajú na vhodné investičné podmienky.“
Priemyselné zväzy na Slovensku pravidelne kritizujú Brusel za to, že klimatickou politikou a nadmernou reguláciou vytláča priemysel z Európy. Dochádza zo strany EÚ posun k vyššej tolerancii záujmov priemyslu?
Základné smerovanie klimatickej politiky Európskej únie sa nemení. Európska komisia môže upravovať nástroje a tempo dosahovania cieľov, no od samotných cieľov neustupuje a ani v Európskom parlamente zatiaľ nevidno podporu na ich zásadné oslabenie. Súčasťou politiky preto zostáva systém obchodovania s emisiami ETS aj jeho rozšírenie na ďalšie sektory.
SAPI
Priemysel by preto podľa mňa nemal počítať s radikálnou zmenou pravidiel. Diskusia sa skôr presúva k tomu, ako zmierniť dosahy na konkurencieschopnosť – napríklad cez modernizačné fondy, podporu investícií alebo ochranu pred uhlíkovým únikom. Samotné klimatické ciele však ostávajú.
Zároveň treba povedať, že rozdiely v cenách energií medzi Európou a regiónmi, ako USA či Čína, nie sú spôsobené iba reguláciou, ale aj štruktúrou energetických zdrojov a dostupnosťou lacných palív. Preto by ani samotné zníženie cien energií v Európe dlhodobo nevyriešilo konkurencieschopnosť všetkých odvetví.
Väčší dôraz sa preto kladie na modernizáciu, efektívnosť a transformáciu priemyslu, pričom je možné, že časť energeticky najnáročnejších výrob sa bude postupne presúvať mimo Európy.
Mala by vláda pokračovať v príprave nového jadrového zdroja?
Zámer prípravy a výstavby nového jadrového zdroja nespochybňujem, nový jadrový blok má svoje opodstatnenie, nie však za každých okolností. Vo verejnej diskusii zatiaľ chýba najmä debata o nákladoch, spôsobe financovania a o tom, kto bude niesť investičné riziko.
FOTO: SITA / Radovan Stoklasa
V praxi dnes existuje len obmedzený počet modelov financovania takýchto projektov. Skúsenosti zo zahraničia, napríklad z Veľkej Británie, ukazujú, že bez výraznej účasti štátu alebo garancií návratnosti sa nové jadrové zdroje realizujú len veľmi ťažko.
„Je možné, že časť energeticky najnáročnejších výrob sa bude postupne presúvať mimo Európy.“
Teda garancia výkupných cien elektriny?
Áno, v praxi by to znamenalo určitú formu garancie výkupnej ceny alebo návratnosti investície, teda mechanizmus, ktorý by časť nákladov prenášal na odberateľov elektriny. Takto sa dnes financuje väčšina nových jadrových projektov v Európe.
Z môjho pohľadu však dilema nestojí „jadro alebo obnoviteľné zdroje“. Nový jadrový blok sa bude pripravovať roky a do prevádzky sa dostane až v horizonte približne dvoch desaťročí. V tom čase je možné významnú časť novej výroby zabezpečiť aj rozvojom obnoviteľných zdrojov, ktoré sú takisto bezemisné a majú nižšie investičné riziko a spravidla aj nižšie výrobné náklady.
Úlohou jadra je skôr poskytovať stabilný zdroj elektriny a prispievať k energetickej bezpečnosti sústavy. Otázkou preto zostáva najmä, ako sa projekt zaplatí a aký dosah bude mať na koncovú cenu elektriny.
Projekt je zatiaľ vo veľmi skorom štádiu prípravy a pred samotným rozhodnutím bude potrebné vyriešiť vlastnícke usporiadanie a financovanie vrátane majetkových vzťahov vo firme JESS a vypracovania štúdie realizovateľnosti. Aktuálne sa hovorí o cene približne 200 miliónov eur za odkúpenie podielu ČEZ-u v spoločnosti JESS.
