Filmový producent Igor Engler (29) poriadne „rozčeril vodu“ vo svete filmu. Jeho debutantská snímka Hore je nebo, v doline som ja získala sedem nominácií na Českého leva v kategóriách najlepší film, réžia, hlavný herec, scenár, kamera, zvuk a hudba.
Študentský celovečerný film The Peril at Pincer Point zase vybrala porota prestížneho multižánrového festivalu South by Southwest v konkurencii vyše 10-tisíc záujemcov o uvedenie. Rodák z Košíc pritom len tento rok ukončí vysokoškolské štúdium na National Film and Television School v Londýne a popri štúdiu a natáčaní filmov stíha s bratom Tiborom produkovať kino koncerty.
A do toho mám v rovnakom týždni prezentáciu školskej tvorby v Londýne. Plán je taký – splniť si školské veci, presunúť sa na České levy a na druhý deň ráno odletieť do Spojených štátov. Uvidíme, či to vyjde. Priorita sú „Levy“, tam budem určite. Ak aj zmeškám premiéru v Texase, tak tam zahrajú film ešte na štyroch predstaveniach, to by som už mal stihnúť.
Ja pôjdem na pódium až podľa toho, akú cenu film vyhrá. Ak vyhráme v kategórii najlepší film, tak by som mal určite niečo povedať, ale ešte som si nič nacvičoval. Predpokladám, že mi, ako skoro vždy, niečo napadne v danom momente. Určite viem, komu treba poďakovať.
Všetkým ľuďom, ktorí nás po celý čas podporovali a inštitúciám, ktoré nám dali grant, hoci sme žiadali prvýkrát. Dúfam, že podobne budú podporovať mladých tvorcov aj naďalej, je to nesmierne dôležité.
Ja si myslím, že pán režisér Bebjak či režisérka Nvotová to robia stokrát lepšie. Hlavne ja nie som v ich pozícii, nemám za sebou kopec filmov, aby som mohol verejne vystupovať ako autorita. A poviem úprimne, asi by to pre mňa znamenalo trošku aj taký koniec na Slovensku.
Navyše, náš film podporili Audiovizuálny fond, Košický samosprávny kraj aj STVR. Dostali sme peniaze na vývoj, produkciu a potom aj na postprodukciu filmu, na cestovné na festivaly, a to hneď prvú žiadosť. Mal som v tom čase 24 rokov, takže moja osobná skúsenosť s podporou kultúry na Slovensku je zatiaľ skvelá, ťažko by mi bolo kritizovať.
Rozpočet celého filmu bol okolo pol milióna, pričom od slovenského Audiovizuálneho fondu sme dostali 200-tisíc eur, od českého fondu 100-tisíc eur a od STVR o čosi menej. Peniaze od štátu tvorili zhruba osemdesiat percent. Tvorím aj v Anglicku a tam by sa v živote nestalo, aby niekto taký mladý a neskúsený dostal na film štátne peniaze, ak nemá za sebou nejakého obrovského garanta.
Je to aj preto, že tie granty sú tam o dosť väčšie, tam to berú tak, že pod tri milióny libier sa film ani natočiť nedá. Ešte dodám, že pre štátne inštitúcie v Spojenom kráľovstve je veľmi dôležitá návratnosť filmu, riešia to oveľa viac ako inštitúcie u nás. Na Slovensko je pol milióna eur veľmi dobrá suma, najmä na debutový film, aj keď vyskakovať si určite nemôžete.
Oslovili ste aj súkromné firmy a podnikateľov, napríklad spoluvlastníka Tatry Mountain Resorts Igora Rattaja, ktorý rád podporuje filmy, najmä ak v nich môže odprezentovať Tatry a sám seba v menšej filmovej postave?
To som nevedel, nabudúce za ním pôjdem, pokojne mu ponúknem aj hlavnú úlohu. Nevedel som, že máme na Slovensku finančníkov, ktorí podporujú filmy. V zahraničí to je bežné, je tam veľa bohatých ľudí, ktorí chcú byť v pozícii executive producenta filmu a v prípade úspechu na filme zarobiť prípadne aspoň s filmom pochodiť festivaly.
Dryeye film/BeeContent
Platformy tu nafúkli obrovskú bublinu. Netflix a podobné platformy priniesli do tvorby filmov a seriálov obrovské peniaze, bežné boli 150 až dvesto miliónové rozpočty. Ľudia od filmu v zahraničí si navykli na megavýplaty a už ani nechceli pracovať na malých a nezávislých filmoch. Z rozhovorov s producentmi mám však pocit, že tá bublina už praská, že rozpočty na filmy a seriály sa budú zmenšovať.
Štúdiá si začínajú uvedomovať, že vyššie rozpočty, teraz myslím nad sto miliónov dolárov, už nefungujú automaticky. Návštevnosť kín je stále menšia, návratnosť investovaných peňazí sa zmenšuje. Ľudia nejdú do kín, lebo si povedia, že si to pozrú o dva či tri týždne na Netflixe alebo inej platforme.
V Anglicku chodí človek v priemere už len 1,8-krát ročne, pred rozšírením streamovacích platforiem to bolo päť- až desaťnásobne viac podľa krajiny. Viete, aby bol film na nule, musí v kinách zarobiť približne 2,5- až trojnásobok svojho rozpočtu. Jednak preto, že marketing často stojí polovicu produkčného rozpočtu, ale aj preto, že z každej vstupenky ide približne polovica kinu. Ak teda film stojí sto miliónov a ďalších päťdesiat sa minie na marketing, štúdiu sa z tržieb vráti len časť – a preto musí celosvetový box-office výrazne presiahnuť rozpočet.
Začínajú zisťovať, že to úplne nefunguje a najlepšie fungujú filmy za päťdesiat až sedemdesiat miliónov dolárov, kde obsadíte dvoch áčkových hercov, ktorých ľudia chcú vidieť. Najväčší strach však majú filmové štúdiá z YouTube, pretože ten neinvestuje do tvorby takmer nič a je postavený na tom, že ak náhodou niečo vytvoríš a na svojej tvorbe zarobíš, my si z toho zoberieme podiel.
Prichádza však ešte distruptívnejšia technológia – umelá inteligencia. Nedávno vyvolalo rozruch video boja Brada Pitta s Tomom Cruisom, ktorý bol údajne vytvorený jednoduchou krátkou inštrukciou v novom softvéri Seedance 2.0 od ByteDance a výsledok bol neuveriteľne prirodzený.
Áno, je to pre nás filmárov trošku depresívne, ale v niečom to vie urýchliť výrobu a ušetriť veľmi veľa peňazí, s týmito pomôckami bude sci-fi alebo fantasy film aj o polovicu lacnejší, pretože grafika a špeciálne efekty sú väčšinou na týchto žánroch najdrahšie. Spomeniem napríklad Paddingtona, kde digitalizácia medvedíka vyšla na tridsať miliónov dolárov. Myslím, že AI by mal byť len nástroj a nemal by nahrádzať umelcov.
TikTok
Netuším, ktorým smerom to pôjde. Spolieham sa na to, že aj v tých najreálnejšie vyzerajúcich AI snímkach mi chýba skutočný pocit a emócia. Takže si nemyslím, že AI bude záhuba pre ktorýkoľvek umelecký smer. Skôr to bude ďalší nástroj, ktorý vie pomôcť tvoriť umenie.
Nepočul som o tom. Viem, že v Anglicku sú v ochrane duševného vlastníctva veľmi striktní. V zmluvách pravidelne vidím klauzuly, podľa ktorých nemôžeme používať AI či už v celom filme alebo v nejakom spojení s konkrétnym hercom, pokojne aj na päť strán textu.
Čo to znamená?
Pri postprodukcii zvuku napríklad zistíte, že vám chýbajú tri slová, tak ich viete vytvoriť vďaka softvéru a nemusíte si na to volať napríklad do Prahy herca, aby tie tri slová nahovoril. V Anglicku je aktuálne legislatíva a kontrakty, aj aktivity zo strany odborov, vymedzené tak, že toho herca si zavolať musíte.
Filmy, na ktorých ste sa doposiaľ podieľali, spájajú autentické prostredie, sociálne témy a spracovanie na hranici hraného filmu a dokumentu – dospievajúci chlapci v dedine Utekáč vo filme „Nebo je hore, v doline som ja“, Slováci dochádzajúci za prácou do Rakúska vo filme „Turnus“ či podsvetie v meste Ostrava vo firme „Raklo“. Je to náhoda či zámer?
Mnohí tvorci v Česku aj na Slovensku sa orientovali na tvorbu dokumentov a dnes tu máme veľa majstrov v balansovaní na hranici medzi dokumentom a hraným filmom – Ivan Ostrochovský, Jaroslav Vojtek či Peter Kerekes. V tomto prostredí som pri filme rástol aj ja.
Aj film „Hore je nebo“ vyzerá ako dokument, ale absolútne nie je. Každá scéna, každé slovo sú do detailu nacvičené a zahrané. Len pre poriadok dodám, že na filme Turnus Jara Vojteka som spolupracoval len veľmi okrajovo.
Dryeye film/BeeContent
Čo vás na tomto žánri baví?
Zrejme to, že sú to filmy o mladých ľuďoch, ktorí prežívajú veci, aké som sčasti prežíval aj ja a viem sa do nich vcítiť. Bol to aj jeden z argumentov, ktorý sme prezentovali inštitúciám pri žiadostiach o podporu filmu „Nebo je nado mnou“ – že s režisérkou Katkou Gramatovou ako mladí ľudia vieme tento príbeh autenticky vyrozprávať, pretože si dobre pamätáme, aké pocity sme mali vo vzťahoch s dospievajúcimi kamarátmi, rodičmi, vo vzťahu k okoliu…
V budúcnosti si chcete ďalej vyberať podobné témy alebo sa chcete posúvať iným smerom?
Neviem, aké témy prídu. Asi by som chcel ísť viac do hranej, štylizovanej formy. Mám teraz rozrobené nejaké projekty na Slovensku, ale napríklad v Anglicku by som chcel byť súčasťou veľkých komerčných produkcií.
Teda tých najväčších „blockbusterov“.
Áno, ale tých kvalitných. To je vlastne vo filme úplne najťažšie – urobiť divácky úspešný film, ktorý je umelecky dobrý.
Ktorým filmom sa to podarilo tento alebo minulý rok?
Parádny bol film One Battle After Another s Leom DiCapriom alebo Marty Supreme s Timothée Chalametom či Hamnet od Chloé Zhao. Minulý rok bol na dobré filmy veľmi bohatý.
Spomínali ste, že ste sa vedeli vcítiť do situácie mladých ľudí vyrastajúcich v hladovej doline, ale vy ste vždy študovali na súkromných školách, na strednej filmovej, na Akadémii umení v Banskej Bystrici a teraz študujete na škole, ktorá vás vyjde na tisícky eur ročne. Predpokladám teda, že ste mali všetko zabezpečené od rodičov…
Súkromná škola bola len filmová škola v Košiciach a tá stála päťdesiat eur na mesiac. Ostatné školy boli štátne. Aj v Londýne študujem na škole, ktorá je štátna a na štúdium som si zobral študentskú pôžičku, ktorú v Británii dáva štát.
archív Igora Englera
Koľko stojí štúdium na University of the Arts v Londýne či National Film and Television School?
Ja som začal študovať ešte pred brexitom, takže všetci z Európskej únie platili rovnakú sumu ako domáci, zhruba 9-tisíc libier ročne. Po brexite to vyskočilo na 20-tisíc libier za rok, ale mne už status domáceho študenta ostal.
Mal som teda šťastie, navyše ako občan z krajiny EÚ som si mohol zobrať vysokoškolskú pôžičku od štátu s veľmi priaznivými podmienkami. Tá škola je veľmi dobrá aj v tom, že ak človek potrebuje príjem, tak ho aj zamestná – ja som napríklad dva roky robil v knižnici. A finančne si pomáham kinokoncertmi, čo je kopec roboty a podnikateľského rizika.
Ale áno, v Utekáči sme to vždy brali tak, že sme tam outsideri a nepatríme tam – ja ani Katarína. Ale preto sme tam trávili veľa času, Katarína sa tam presťahovala skoro na rok, ja som tam cestoval päťkrát za mesiac. Aby sme pochopili ten priestor, tých mladých ľudí a čo prežívajú. Vo filme to je podľa mňa cítiť, že nesúdime, len sa ich život snažíme odzrkadliť. Napokon, mnohé pocity, zážitky, otázky a dilemy sú natoľko univerzálne, že ich má každý mladý človek, nech je z malej dediny alebo z mesta.
Ako sa majú tí chalani teraz?
Inšpiroval som sa v tomto režisérmi, ktorí robia polodokumenty, že kontakt s postavami nehercami sa nemôže skončiť s poslednou klapkou. Katarína aj ja tam chodíme, pravidelne im píšem a volám. Napokon, strávili sme s nimi päť rokov, spojili sme s nimi dôležitý kus života.
Majú sa dobre. Majú 18 až 19 rokov, chodia na strednú školu. Hovoria, že budú vo filme, určite sa to páči dievčatám. Samotné natáčanie bolo pre nich zážitkom, strávili sme spolu veľa času a ešte stále sme v kontakte, aj keď natáčanie skončilo pred dvoma rokmi.
Okrem väčších šancí u dievčat, posunulo ich filmovanie v živote v hladovej doline?
Podarilo sa nám tých chlapcov zobrať na miesta, kade film putoval a bude putovať. Boli s nami na premiére filmu v Bratislave a v Košiciach, vzali sme ich do Karlových Varov, kde bol film na festivale, budú na odovzdávaní Českých levov. Chodia s nami po diskusiách. Myslím, že videli a zažili svet z trochu inej perspektívy. Verím, že sme im otvorili dvere do iných svetov, ako je ich rodisko.
Dryeye film/BeeContent
Film „Nebo je hore“ získal sedem nominácií na Českého leva vrátane najväčších kategórií film, réžia, kamera či hlavná herecká postava. Ktoré si trúfate vyhrať?
Pre mňa je to stále neuveriteľné, že máme sedem nominácií. Pri debute to asi nie je úplne bežné. Je to vizitka snahy celého tímu a tvrdej práce. A dôkaz toho, že inštitúcie robia dobre, keď podporujú mladých filmárov, veď aj ďalšie nové či nedávne filmy – Potopa či Nepela – sú tiež debuty. Je to neopísateľný pocit a dúfam, že vyhráme všetky kategórie, čo iné môžem povedať?
Že každá časť tímu by si to zaslúžila?
To určite. Hlavne súťažíme s vynikajúcimi filmami, bože, veď je tam film Agnieszky Holland alebo Karavan, ktorý bol na festivale v Cannes. Budeme vďační za každé ocenenie. Už to, že sme nominovaní, je pre nás veľká vec a veľmi si to ceníme. Najväčšia bomba by bola, keby Michal Záchenský vyhral najlepšieho herca, pretože je neherec. Vyhral by však úplne zaslúžene, lebo bol veľmi autentický.
Je to film o zvukárovi, ktorého režisér pošle na nebezpečný ostrov nahrať zvuk, ktorý ešte nikto nikdy v živote nepočul a zažíva rôzne prekážky. Je to vtipná, zábavná komédia. A hoci je to celovečerný film, vznikol za 15 dní, pracovali sme na ňom 15 a stál nás 15-tisíc libier. Grafiku sme robili na notebooku. Vzali sme si kameru, že nebudeme čakať, kým nám niekto schváli peniaze a ideme si natáčať film.
Je to pre mňa obrovská vec, pretože tam chodí 11- až 12-tisíc filmov a do jednotlivých kategórií vyberú spolu asi sedemdesiat filmov. Je to jeden z najväčších festivalov v Amerike, patrí medzi top 15 z celého sveta. Steven Spielberg tam bude mať premiéru svojho nového filmu. Veľmi sa tešíme a uvidíme, čo to prinesie.
Snažím sa teraz filmu nájsť európsky domov, festival, napríklad Karlove Vary by boli super. Dúfam, že sa to podarí, pretože ten film je aj inšpiráciou, že keď nie sú peniaze, umenie sa dá robiť stále, akurát musíte mať vynaliezavosť. Dnes sa dá „ísť vonku“ s telefónom a natočiť celovečerný film, ktorý sa vie dostať na veľký festival.
Bude to aj divácky úspešný film ako napríklad kedysi tiež veľmi lacný The Blair Witch Project?
Neviem, či zarobí kopec peňazí, ale podľa mňa sa do kín dostane, pretože je to divácky film, aj keď robený na kolene. Už to, že tam máme v hlavnej úlohe brata Eddieho Redmaynea je podľa mňa skvelý ťahák.
Dryeye film/BeeContent
Kontakt na Jacka Redmayna ste mali vďaka štúdiu na National Film and Television School v Londýne? Alebo je to skôr networking britských kolegov Jakea Kuhna a Noaha Stratton-Twinea, ktorí robili réžiu a scenár filmu?
Jake Kuhn je „môj“ režisér od prvého ročníka, po prvom spoločnom projekte mi bolo jasné, že s ním chcem robiť všetky ďalšie filmy. Jake je totálny kinofilm, tento rok už videl vyše sto filmov. Používame aplikáciu LetterBox, kde každý pridáva filmy, ktoré videl, takže vieme, čo kto pozerá. Za posledných päť rokov videl asi štyri- až päťtisíc filmov. Ale aj ostatní ľudia v tom 12-člennom tvorivom tíme, ktorý urobil Pincer Point, sú spolužiaci, študenti, ktorých film strašne baví a chceli ho robiť, aj keď to bol extra projekt mimo školy.
Čo sa vlastne učí študent produkcie na škole? Stretáva sa s producentmi a tí mu vysvetľujú, ako produkovali filmy?
Ako na každej škole, je to rozdelené na prax a teóriu. Musíme počas dvoch rokov produkovať filmy, postupujeme od developmentu myšlienky až po distribúciu filmu na festivaly. Počas roka sa podľa danej etapy tvorby filmu stretávame s ľuďmi, zväčša z praxe, s ktorými sa rozprávame ako na to.
Keď hovoríme o produkcii, tak príde producent. Keď o festivaloch, tak prídu riaditelia festivalov. Mal som možnosť takto počúvať Francisa Forda Coppolu alebo Cate Blanchett. Pred pár dňami sme tam mali šéfa Netflixu. Prepojenie s odvetvím je veľmi silné. Bonusom je obrovské kino či kopec kvalitnej techniky na natáčanie. Môj ročník napríklad staval v štúdiu hrad.
archív Igora Englera
Vďaka škole ste sa dostali aj na stáž u producenta série filmov o Harrym Potterovi Davidovi Heymanovi?
Napísal som mu, že obdivujem jeho filmy a pekne mu za ne ďakujem, pretože ich robíme ako kinokoncerty a vďaka tomu mám peniaze na školu a vďaka škole mám šancu sa s ním stretnúť. Veľmi sa mu ten uzavretý, osudový kruh páčil a vybral si ma na stáž. Boli sme aj na káve a bol to obrovský zážitok.
David Heyman je môj producentský idol, robí najväčšie filmy, okrem Harry Pottera robil aj Barbie či medvedíka Paddingtona. Teraz pracuje na novom Bondovi. Už len rozhovor s ním bol neskutočne zaujímavý a obohacujúci.
Čo ste na stáži robili?
Čítal som scenáre, ktoré im chodili od režisérov a scenáristov, čítal ich a písal som k nim svoj názor. Potom sme sa o nich s pánom Heymanom a jeho kolegami rozprávali. Chodili za nimi režiséri na kávu, len som počúval a učil sa. Bol medzi nimi aj Paul King, ktorý pracuje na dvojke Willyho Wonku za 150 miliónov dolárov. Dúfam, že som neprezradil nič, čo som nemal.
Miro Nôta
Kam vás tá stáž posunula?
Videl som ako vyzerá mašinéria okolo veľkých štúdiových filmov. Oni sú produkčná spoločnosť, ktorá tvorí filmy pre najväčšie štúdiá ako Warner Bros, čakal som najmenej päťsto zamestnancov a oni sú pritom len štyria. Všetkých ľudí si najímajú podľa potreby. To bol pre mňa najväčší šok. A nechápem ako to zvládajú, ako dokážu vyvíjať súčasne desať veľkorozpočtových filmov. Nerozumiem tomu.
Pomohol vám David Heyman získať licenciu na kinokoncerty Harry Pottera pre Slovensko a Českú republiku?
Nie, tú licenciu sme s bratom Tiborom získali dávno predtým, ako som išiel do Londýna na školu. Kinokoncerty mi však pomohli získať u neho stáž. Napísal som mu, že také niečo organizujeme, že tie filmy sú úžasné a ľudia nám chodia aj na živú hudbu.
Zaujalo ho, že podnikáme, že sú to jeho filmy, to ma posunulo k tomu, aby si ma vybral z mnohých záujemcov. Samozrejme, kinokoncerty nie sú žiadna novinka, robia sa všade po svete. My sme boli prví v tom, že sme ich priniesli na Slovensko, do Čiech a teraz už aj do Maďarska.
Každý rok jeden?
Áno. Každý rok jeden. Teraz sme mali v Prahe tretiu časť – Väzeň z Azkabanu a na Slovensku štvrtú časť – Ohnivá čaša, v Maďarsku uvedieme ešte len druhú časť. Pánovi Heymanovi posielam videá, ako ľudia stále nadšene reagujú, pritom sú to filmy, ktoré majú viac ako dvadsať rokov. Je vypredané, ľudia sa smejú a tlieskajú. To je podľa mňa mágia kina a spoločnej emócie, ktorá sa nedá nahradiť alebo prežiť v obývačke.
O čo presne ide – pozerám film a k tomu mi hrá živý orchester filmovú hudbu?
Áno, púšťame celý film bez hudobnej stopy, ktorú jedna k jednej nahradí naživo hrajúci 95-členný orchester. Ľudia už videli ten film stokrát, ale so živou hudbou je to opäť nová a silná emócia. Podujatie prísne kontrolujú dvaja ľudia z Warner Bros., musíme spĺňať podmienky franšízy a dodržať nastavené kvalitatívne štandardy.
Dryeye film/BeeContent
A teraz budete robiť Tri oriešky pre Popolušku…
Popolušku sme už robili v Bratislave, bolo to skoro plné, a zopakujeme si to na Slovensku aj v Čechách. Budeme tiež robiť Jamesa Bonda v Prahe, lebo bude dvadsiate výročie filmu Casino Royale.
Kinokoncerty robíte s bratom Tiborom. Ako to máte rozdelené?
Dôležitá vec pre producenta je obklopiť sa šikovnými ľuďmi. Môj brat je jeden z nich. On prišiel s ideou, že poďme robiť kinokoncerty, mal skúsenosti z koncertov po Európe, kde hral ako klavirista. Spojili sme sa a rozbehli to, on to riadi a ja mu radím z produkčného pohľadu.
Aké máte do budúcna ambície?
Vyhrať sedem Českých levov by bolo super (smiech). Rád by som pokračoval v kino koncertoch. Rád by som ďalej produkoval slovenské a české filmy. Je dôležité, aby vznikali, otvárali otázky a reprezentovali našu krajinu na filmových festivaloch. A ako som spomínal, mojím snom je byť súčasťou veľkej komerčnej produkcie v Anglicku a možno raz takú priniesť aj na Slovensko. V Čechách sa točia veľké filmy, v Maďarsku tiež, rád by som niečo obrovské priniesol na Slovensko. To by bolo super.
