Keď jeho synovi Vilkovi diagnostikovali Duchennovu svalovú dystrofiu (DMD) – jednu z najťažších foriem svalovej dystrofie – rodina zistila, že pre jeho špecifický variant mutácie neexistuje žiadna dostupná liečba.
Jeho otec Richard Olexa sa však nevzdal a ponoril sa do štúdia molekulárnej biológie a genetiky. Jeho úsilie a odhodlanie ho priviedli až k medzinárodným odborníkom, s ktorými dnes na Slovensku buduje základy pre inovatívne klinické skúšanie génovej terapie.
V súčasnosti tak riadi komplexný projekt, ktorého cieľom je nielen podať liek Vilkovi, ale aj priniesť na Slovensko know-how v oblasti génových terapií, ktoré by mohli využiť aj iní pacienti. Takýto proces prípravy lieku je však drahá záležitosť. Rozhodol sa preto spustiť verejnú zbierku s cieľom vyzbierať takmer štyri milióny eur. Chce ňou financovať prípravu a realizáciu spomínaného vedecko-výskumného projektu.
Navyše sa mu podarilo spojiť sily s uznávaným profesorom Nicolasom Weinom, vďaka čomu môže vzniknúť absolútne prvá klinická štúdia tohto typu u nás, a to tiež so zapojením slovenských výskumníkov.
Richard Olexa v rozhovore pre Forbes hovorí o tom, ako si všimli prvé príznaky ochorenia, aké sú súčasné limity v medicíne, ako sa mu podarilo do projektu zapojiť aj uznávaného profesora z Francúzska a aký prínos bude mať tento výskum pre Slovensku.
Verejná zbierka
Richard (richard.olexa@institutmyologie.sk ) a Zuzana Olexovci spustili verejnú zbierku na získanie mimoriadne vysokej čiastky. Veria, že podpora verejnosti im umožní nielen liečbu vlastného syna, ale otvorí dvere k pomoci aj iným pacientom na Slovensku, ktorí bojujú s vážnymi neurodegeneratívnymi diagnózami. Podporiť ich môžete prostredníctvom priloženého odkazu.
Zároveň môžete šíriť dobro ďalej: napríklad, ak výzvu budete zdieľať vo vašom firemnom obežníku alebo na nástenke, aby sa o možnosti pomoci dozvedelo čo najviac ľudí.
Čo je Duchennova svalová dystrofia?
Je to ochorenie, ktoré postihuje svalstvo. Z pohľadu svalových dystrofií ide o jednu z najťažších foriem, nakoľko nastupuje najskôr zo všetkých a postihuje deti už od útleho veku. Táto choroba je viazaná na chlapčenskú populáciu.
Prečo?
Je spojená s mutáciou daného génu na chromozóme X. Chlapci majú kombináciu XY a dievčatá XX. Ak je teda u dievčaťa jeden poškodený, ten druhý (zdravý) zvyčajne dokáže byť dominantným a produkovať zdravú formu dystrofínu (bielkovina, ktorá drží svaly pokope, pozn. red.) tak, aby svaly fungovali normálne.
Aký je výskyt tejto choroby v populácii?
Je to zhruba jeden z 3 500 narodených chlapcov.
Pri článku o najdrahších liekoch sveta som sa stretol s touto chorobou. Existuje liek Elevidys s cenou 3,2 milióna dolárov od spoločnosti Sarepta Therapeutics. Tento liek by nebol pre vášho syna vhodný?
Žiaľ, nie. Dôvodom je to, že výsledky genetických testov potvrdili variant mutácie, ktorý je prvý svojho druhu. Je to v časti génu, ktorá je vylúčená z indikácie tohto lieku.
Ako ste zistili, že touto zriedkavou chorobou trpí aj váš syn?
Zásluhu má na tom primárne manželka. Spätne vieme povedať, že videla príznaky už od prvého dňa. Náš syn Vilko mal už po narodení veľké lýtka. Prirodzene sa na to pýtala manželka už v pôrodnici, ale odpoveď lekárov bola, že je to štandardné, respektíve, že sú len naliatie vodou. Pripisovalo sa to tiež genetickej predispozícii. To bol pre nás na začiatku racionálny argument, nakoľko môj otec a brat majú postavy, ktoré majú silné svalnaté nohy. Vraveli sme si, že to teda môže byť tým.
Čo sa dialo neskôr?
Postupne, ako Vilko rástol, tak manželka spozorovala, že jeho psychomotorický vývoj je oneskorený viac, ako by bolo vhodné. Porovnávala to hlavne s vývojom nášho staršieho syna. Vilko začal neskôr dvíhať hlavičku, plaziť sa, vstávať či chodiť. Každý z tých míľnikov bol tiež poznačený zlou stabilitou. Navštevovali sme rôznych lekárov a fyzioterapeutov v Košiciach, ktorí vraveli, že Vilko je zdravé dieťa a ide len o mierne oneskorený vývoj.
Ako mu potom stanovili diagnózu?
Jedného dňa nám, žiaľ, nekontrolovane spadol zo sedu a udrel sa o hranu skrinky. Neskôr tiež začal zvracať, tak sme si mysleli, že by mohol mať otras mozgu. Vyhľadali sme lekára a na neurológii manželka lekárovi povedala aj o jeho problémoch. Povedal, že máme Vilka sledovať a prísť o tri mesiace na kontrolu. To sa stalo a lekár skonštatoval, že tam mierne oneskorenie je, ale nepredstavuje to abnormálne hodnoty. Navrhol však vyšetrenie na metabolickej ambulancii. Tam sa skúma, či sú enzýmy a vývoj dieťaťa po tejto stránke v poriadku. Práve tam sa lekárka rozhodla vyšetriť aj svalové enzýmy a ich výskyt v krvi. Zhruba o týždeň mi pani doktorka zatelefonovala, aby som si prišiel osobne po výsledky. Povedala, že hodnoty svalových enzýmov (konkrétne je to enzým kreatínkináza, pozn. red.) sú prekročené viac než stonásobne, čo veľmi pravdepodobne značí istú formu svalovej dystrofie. Na jej potvrdenie bolo potrebné urobiť genetické testy. Keď som odchádzal, tak pani doktorka dodala, že som veľmi statočný otec. Vtedy mi došlo, že je to horšie, než som si uvedomoval.
Archív
Čo nasledovalo potom? Mnoho ľudí by zrejme začalo hľadať na internete možnosti liečby, to bol aj váš prípad?
Hneď v aute som začal skúmať čo znamená – ten enzým, jeho vysoké hodnoty a o akú diagnózu by mohlo ísť. Keď sa dostanete k samotnej diagnóze a jej prognóze, tak je to viac než zlé čítanie. Obzvlášť, ak sa to týka vášho dieťaťa.
Kedy nakoniec lekári potvrdili, že ide o DMD?
Išli sme na genetické vyšetrenie, na ktoré sme boli v zmysle predošlých výsledkov indikovaní. Pani doktorka si pozrela správu. Všetko, čo sa v správe písalo ako veľké lýtka, oneskorený psychomotorický vývoj či pády, boli prejavy práve tejto choroby. Povedala, že je to s veľkou pravdepodobnosťou DMD. Pamätám si jej slová, že je veľmi nešťastné, že sa to dozvedáme tak skoro. Doslova povedala: „Čím neskôr sa to rodičia dozvedia, tým je to pre nich lepšie.“ Na konci tiež: „Nezostáva vám nič iné, len choďte domov a snažte sa užiť si každý jeden deň, ktorý máte.“
Čo sa vám podarilo o liečbe tejto zriedkavej choroby vypátrať?
Tým, že pôsobím aj na univerzite, tak mám prístup do vedeckých databáz, a teda zameral som sa na vedecko-výskumné publikácie o tomto ochorení a rovnako aj o možnostiach prípadnej liečby. Keď som to začal čítať, tak ako vyštudovaný elektrotechnik som tomu prirodzene vôbec nerozumel. Rozhodol som sa zakúpiť si skriptá molekulárnej biológie, lekárskej genetiky a neurológie, aby som tejto problematike aspoň čiastočne porozumel. Prirodzene, bez výkladu bolo ťažké jednotlivé pasáže pochopiť. Mal som však to šťastie, že pán profesor Šalagovič bol ochotný a vysvetlil mi veci, ktorým som len zo samotných skrípt neporozumel. Až na základe toho som začal ako tak chápať súvislosti, ktoré sa v tých odborných článkoch o tomto ochorení písali.
Začal som tiež v publikáciách objavovať možnosti liečby. Je to už spomínaný liek Elevydis, ďalšou je využitie metódy CRISPR (ide o revolučný nástroj v genetike, za ktorý bola v roku 2020 udelená Nobelova cena. Pomocou úpravy génov sa liečia genetické ochorenia či rakovina (pozn. red.) a iné. Našiel som tiež na LinkedIn príspevok jednej čínskej farmaceutickej spoločnosti, ktorá informovala, že na konferencii v Dallase budú prezentovať prvé výsledky podania nimi vyvíjaného lieku, založeného na využití metódy CRISPR, prvým trom pacientom s DMD. Vtedy to bolo prvýkrát, čo som sa dozvedel o tejto konferencii. Je to jedna z dvoch najväčších klinicko-vedeckých konferencií na svete, ktoré sa konajú v spojitosti s neuromuskulárnymi ochoreniami. Vedel som, že sa tam potrebujem dostať.
S čím ste tam išli na tú konferenciu?
Dozvedieť sa čo najviac informácií a najmä nazbierať kontakty. Po skončení každého bloku prednášok som išiel za prednášajúcimi a s každým, koho výskum mal súvis s potenciálnou liečbou pre Vilka, som sa snažil vymeniť si kontakt. Snažil som sa tiež dozvedieť sa čo najviac o aktuálnom výskume liekov na toto ochorenie. Na tretí deň konferencie mi prišli výsledky genetických testov, ktoré odhalili, že Vilkova mutácia je taká špecifická, že pre neho neprichádza do úvahy žiadna v zahraničí dostupná, respektíve klinicky skúšaná liečba. Bolo to pre mňa obrovské sklamanie.
V ten deň však mal prednášku profesor Nicolas Wein a tiež skupina vedcov z Kanady. Oni hovorili o ich progrese v metóde CRISPR a vyzeralo to skvelo. Profesor Nicolas Wein prezentoval výsledky klinickej štúdie, ktorú už realizovali na pacientoch, ktorí majú síce taktiež Duchennovu svalovú dystrofiu ako Vilko, ale s iným variantom poškodenia génu. Výsledky štúdie boli až prekvapivo veľmi dobré. Mali možnosť podať liek trom pacientom. Prvý mal len osem mesiacov, druhý asi osem rokov a tretí približne 11 rokov. Štandardný progres ochorenia je taký, že najväčší zlom nastáva obvykle od štvrtého roka života. Medzi 8 až 11 rokov pacient už trvalo zasadá na vozík a okolo 15 rokov začína mať problém s pohybom horných končatín. Približovaním sa k dospelosti a 20-temu roku života prichádzajú respiračné ťažkosti a zlyhávanie srdca a napokon, žiaľ, smrť. Ten osemmesačný chlapček mal podľa prezentácie približne štyri roky po podaní lieku stav bez prejavov. V prípade osemročného chlapca ochorenie progreduje, ale veľmi pomaly.
Druhá časť príspevku profesora Weina bola pre mňa veľmi nečakane venovaná jeho výskumu z posledných rokov, ktorý je zameraný práve na využitie rovnakého prístupu liečby na poškodenia v oblasti génu, kde je aj to Vilkove. Ten moment pre mňa znamenal možnú nádej.
Rozdiel v liečbe
Rozdiel v prístupoch medzi liekom Elevidys, CRISPR a metóda Nicolasa Weinera.
- Elevidys funguje na princípe génovej substitúcie (nahradenia). Pridá nový kus kódu bokom.
- CRISPR funguje na princípe génovej editácie. Oprava pôvodného kódu priamo v DNA.
- Weinov výskum sa zameriava na RNA editáciu. Nástroj neprepisuje „hlavný archív“ (DNA), ale upravuje „pracovné kópie“ (RNA).
Išli ste priamo za ním s tým, že aj Vilko má DMD?
Nie. Povedal som mu, že som zo Slovenska, a že viem, že je tu jeden pacient, ktorý by zapadal do kritérií výskumu, ktorý realizuje. Vtedy som sa mu ešte nepriznal, že ide o môjho syna. Vymenili sme si kontakty. Po mnohých konzultáciách sme po niekoľkých mesiacoch a účasti na ďalších konferenciách spolu s odborníkmi zo Slovenska aj zahraničia vyhodnotili, že prístup profesora Weina je, aj v zmysle výsledkov skôr spomínanej klinickej štúdie, pre Vilka v súčasnosti najrealistickejší.
Archív
Ako ďalej prebiehal kontakt s profesorom?
Pozval ma k nemu domov do Francúzska. Prvé dva dni sme strávili všeobecnou diskusiou. Keďže naďalej nevedel, že spomínaný pacient je môj syn, tak to bola aj pre mňa výhoda, pretože som sa mohol pýtať rôzne veci, akými sú účinnosť liečby či potencionálne riziká v príprave liečby. Naše rozhovory boli naozaj veľmi zaujímavé, aj keď sa rozprávate o veciach, ktoré vás veľmi bolia. V posledný deň mojej návštevy som mu pri obede povedal, že som otec dieťaťa, ktoré trpí týmto ochorením. Opäť sa ukázalo, aký je profesor skvelý človek a že sme mali ohromné šťastie, že sme za posledný rok narazili na množstvo veľmi dobrých ľudí, vrátane neho. Poprosil som ho, či mi vysvetlí všetky kroky, ktoré sú potrebné na to, aby sme mohli vôbec uvažovať o podaní ním vyvinutého lieku Vilkovi. V rámci toho sa však prirodzene vynorila aj otázka o tom, čo to pravdepodobne bude stáť. Povedal, že musím rátať so sumou aspoň 3,5 milióna eur.
Vy ste sa rozhodli spustiť verejnú zbierku. Čo je jej cieľom?
Vo Vilkovom prípade, ako aj v prípade každého iného dieťaťa s týmto, alebo podobným typom ochorenia, je najdôležitejší čas. Čím skôr liečbu pacientovi podáte, tým lepší výsledok je možné očakávať. To len dokazujú aj výsledky prezentované profesorom Weinom na konferencii v Dallase. Tým, že náš Vily má už dva roky a pre prípravu liečby a naplnenie všetkých legislatívnych kritérií sú potrebné približne ďalšie dva roky, je pre nás nesmierne dôležité realizovať a financovať jednotlivé kroky okamžite. Z toho dôvodu sme sa rozhodli založiť verejnú zbierku na DONIO SK a poprosiť ľudí, ktorí prosím môžu, o ich pomoc v našej snahe dať nášmu synovi nádej na lepší a dlhší život.
Nakoľko ide o ohromne vysokú sumu peňazí, snažíme sa tiež robiť všetko pre to, aby sme prípravou liečby pre Vilka dosiahli aj niečo v širšom kontexte a mali tiež možnosť financovania aj z vedecko-výskumných grantov. Žiaľ, aktuálne neexistuje vhodná výzva, do ktorej by sme sa mohli zapojiť. Som však presvedčený, že v tomto prípade ide z pohľadu vedy o veľmi zaujímavý vedecko-výskumný projekt v svetovom meradle, pričom na Slovensku sa doposiaľ v tomto rozsahu a smere nikdy nič podobné nezrealizovalo. Práve toto je podľa môjho názoru jedinečnou príležitosťou, ako zapojiť slovenských výskumníkov a lekárov do prípravy a podania takejto hi-tech génovej terapie.
Kde ste sa inšpirovali?
V tomto prípade nám bol inšpiráciou príbeh brata pacienta s DMD, ktorý pôvodne založil v USA neziskovú organizáciu Cure Rare Disease (CRD) za účelom vývoja a prípravy liečby pre jeho brata, a to prepojením odborníkov z rôznych univerzít z USA, Kanady či Európy. Dodnes CRD realizuje výskum a vývoj špecializovaných génových terapií pre veľmi zriedkavé ochorenia a jednotlivcov, ktorí nimi trpia. Za posledné mesiace som mal možnosť stretnúť nesmierne veľa veľmi šikovných ľudí, ktorí na našich univerzitách a v nemocniciach pracujú. Naše kroky tak smerovali k založeniu neziskovej organizácie a k spolupráci s francúzskym inštitútom TaRGeT pre vývoj génových terapií v Nantes, kde pracuje profesor Wein, Univerzitnou nemocnicou Louisa Pasteura v Košiciach a Lekárskou fakultou UPJŠ v Košiciach.
S francúzskym partnerom sme dohodnutí, že vedci zo Slovenska prídu do Nantes a budú mať možnosť zapojiť sa a najmä naučiť sa nimi realizované postupy. Potom tiež prichádza aspekt klinického skúšania, pričom liek by mal byť podaný v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura v Košiciach. To si však vyžaduje splniť niekoľko dôležitých a náročných krokov. Od tých legislatívnych, až po absolvovanie rôznych školení. Na Slovensku sa doteraz, žiaľ, nerealizovala žiadna podobná klinická štúdia, a tak slovenskí, napríklad neuromuskulárni pacienti, nemali nikdy prístup k takýmto inovatívnym liečbam v štádiu ich klinického testovania. Prípravou a podaním liečby Vilkovi by vzniklo zázemie a najmä skúsenosti, ktoré umožnia prípadnú realizáciu takýchto klinických skúšaní aj v budúcnosti aj na mnohé iné, s Vilyho diagnózou nesúvisiace ochorenia.
Snažíte sa teda o to, aby predmetná zbierka nebola len prosbou o peniaze, ale reálnym plánom vynájsť nový liek?
Liek už existuje, ale je potrebné jeho náležité odskúšanie a schválenie jeho podania regulátorom. Testy prebiehali najskôr na ľudských bunkách. Výsledok bol veľmi priaznivý. Potom prišlo prvé testovanie na myšiach, kde aj tieto výsledky boli nesmierne povzbudivé. Teraz musíme otestovať a definovať správne dávkovanie. Nakoniec prichádza toxikologická štúdia v špecializovaných laboratóriách. Až následne, po vypracovaní všetkej potrebnej dokumentácie, všetko posúdi ŠÚKL, respektíve prípadne aj EMA.
Bude možné tento liek podať len pacientom s Duchennovou svalovou dystrofiou, alebo aj pacientom s inými ochoreniami?
Ak sa nám podarí liek podať Vilkovi a mal by želaný efekt, tak môže potenciálne pomôcť aj mnohým ďalším pacientom s Duchennovou svalovou dystrofiou. Keď však naši vedci nadobudnú skúsenosti s výskumom a prípravou génových terapií, tak ich v budúcnosti vedia prirodzene uplatniť aj na iné ochorenia
Archív
Ako vyzerá harmonogram a kedy by mohol byť liek podaný?
Ak by všetko išlo podľa plánu, tak podanie je naplánované na prvý kvartál 2028. Na to však, samozrejme, musíme mať aj dostatok financií.
Čo by sa dalo urobiť preto, aby sme možno vedeli skôr zachytiť túto chorobu u malých detí?
Zachytiť by sa dalo toto ochorenie vtedy, ak by sa napríklad rozšíril novorodenecký skríning, ktorý pokrýva momentálne 13+10 ochorení. Bolo by to však pomerne drahé. Lacnejšou alternatívou by bolo vyšetrenie enzýmu kreatínkináza. Ak by boli výsledky tohto enzýmu príliš vysoké, deti by boli indikované na genetické testy, kde by sa ochorenie potvrdilo, alebo vyvrátilo. Niektoré štáty už takto postupujú. Niekto by však mohol namietať, prečo by sa to robilo, keď beztak na toto ochorenie zatiaľ neexistuje liek.
Podľa mňa to zmysel dáva z dvoch dôvodov. V 70-tich percentách prípadov je zdrojom poruchy genóm matky dieťaťa, lebo ona svojmu synovi dáva chromozóm X. (V prípade Vilka nebol zdrojom poruchy genóm matky, ale ide o novú mutáciu, čo robí toto ochorenie ešte viac zriedkavejšie, pozn. red.) Keď už pri narodení dieťaťa zistíte, že má vaše dieťa Duchennovu svalovú dystrofiu, tak minimálne máte možnosť byť edukovaný o možnostiach plánovaného rodičovstva a podobne.
A druhý dôvod?
Obvyklý čas diagnostiky tohto ochorenia je okolo štvrtého či piateho roku života, kedy dochádza k výraznejšiemu progresu ochorenia a veci sú badateľnejšie. Rodičia detí s DMD často na základe výskumov uvádzajú, že si po diagnostikovaní vyčítajú, že keď boli ich deti menšie, a teda okolo ich dvoch/troch rokov, tak im napríklad na prechádzke vyčítali prečo „nevládzu“, „veď sme ešte len teraz vyšli von“, alebo že „si nemajú vymýšľať a majú ísť ďalej“. Až potom si rodič uvedomí, že sa tak dialo, pretože už vtedy sa ich dieťa trápilo a bojovalo s takouto ťažkou chorobou. Oni o tom však nevedeli.
Asi nevzdávať sa. A to aj napriek tomu, že nikto nám dnes nevie povedať, že na konci bude určite nami vysnívaný šťastný koniec, pretože stále ide o experimentálny liek a Vilko by bol prvý, ktorému by bol podaný.
Celý čas sme sa rozprávali o Vilkovej diagnóze. Ako sa má v súčasnosti váš syn Vilko?
Je maličký a neuvedomuje si ešte svoje limitácie. Je to šťastné dieťa a to je zásluhou mojej manželky, ktorá je s ním doma a robí jeho aj nášho staršieho syna šťastným. Vilko je veľmi usmievavé dieťa, ale, žiaľ, nedokáže robiť niektoré činnosti tak ako jeho starší brat. Keď ho vidí behať, tak aj on by chcel behať, ale jednoducho nevládze. Keď ho vidí skákať či tancovať, tak chce robiť to isté, ale pre chorobu to nedokáže.
Váš projekt vyžaduje obrovské nasadenie. Ako zvládate prácu a zároveň riešiť takto komplexný projekt okolo výskumu?
Posledný rok nespím príliš veľa. V priemerne asi štyri hodiny denne. Hlavne na začiatku si to vyžadovalo obrovské množstvo štúdia. Teraz je to práca v neziskovej organizácii, ktorá celý výskum zastrešuje. Veľa komunikujem najmä s inštitúciami a spolupracujúcimi partnermi, čo je v podstate projektovým riadením, ktorému sa čiastočne venujem aj v mojej bežnej práci. Vyžaduje si to veľa námahy a najmä času, ale myslím, že každý jeden rodič by sa pre svoje dieťa snažil urobiť to isté.
