Lístky vypredané dávno pred zápasmi, haly nabité do posledného miesta, ohlušujúce skandovanie a infarktové emócie. Basketbalový klub z 30-tisícového mestečka priviedol na Slovensko veľké európske kluby a pobláznil svojou hrou veľkú časť obyvateľstva.
Historický úspech slovenského mužského basketbalu je však výsledkom dlhej, dvanásťročnej cesty, počas ktorej traja kamaráti z Levíc krok po kroku vytiahli mestský klub z hlbokej krízy na hranici zániku. Forbes vám prináša exkluzívny rozhovor s majiteľmi basketbalového klubu Patrioti Levice – Gabrielom Földim, Antonom Kalmancaiom a Mariánom Vargom.
Viete, v zahraničných médiách nás často volajú Popoluška z Levíc. Napokon sme v Lige majstrov uhrali štyri víťazné zápasy a boli sme krok od postupu medzi 16 najlepších tímov. Bola to obrovská satisfakcia.
Földi: To bolo ešte v roku 2012. Pôsobil som v levickom basketbalovom klube ako lekár mužstva v čase, keď bývalého majiteľa zasiahli problémy v podnikaní. Nedokázal klub ďalej financovať. Môj dlhoročný kamarát Ivan Dobrovolný, ktorý v klube trénoval mládež, prišiel za mnou s iniciatívou dať dokopy tím ľudí a nejaké peniaze a zachrániť aspoň mládežnícky basketbal.
Kalmancai: Aby ste rozumeli, basketbal má v Leviciach veľkú tradíciu, vyše 80-ročnú. Sme malé mesto a okrem futsalu, čo je amatérsky klub, je to tu jediný šport s účasťou v najvyššej súťaži. Hrávali ho mladí aj starí a mal v meste veľa fanúšikov. Zrazu hrozilo, že klub zanikne. To by bola veľká tragédia.
Földi: Vďaka spoločnému úsiliu ľudí, ktorí mali k basketbalu a k mestu blízko, sa nám mládež podarilo zachrániť. Tak sme si povedali, skúsme dať dohromady aj mužský klub. A sme radi, že sa podarilo aj to.
Lukáš Mandrák
Čo bolo vašou motiváciou prevziať také bremeno?
Kalmancai: Ja som celý život podnikal, predával som svietidlá do celej Európy a po rokoch na cestách a mimo rodiny som sa rozhodol, že stačilo. Prosba pomôcť so záchranou levického basketbalu prišla v rovnakom čase. Bol som voľný a šport ma celý život veľmi baví. Chcel som tiež zistiť, ako to funguje pod pokrievkou takého klubu, tak som súhlasil. Navyše – boli to kamaráti.
Varga: Ja som sa pridal až v roku 2016, o štyri roky neskôr. Volal mi manažér klubu Lacko Garaj, či sa nechcem pridať k dvom spolumajiteľom a skúsiť to v trojici. Mal som v tom čase odložené menšie financie z predaja firmy Interagros, tak som súhlasil. Spomínam si, aký obrovský rešpekt som mal z tradície, ktorá v klube bola. A mám ho dodnes.
Földi: Športovo ani jeden z nás nebol skúsený, nie sme športoví manažéri, učili sme sa za pochodu. A aby bolo jasné, žiadny z nás si z klubu nezobral ani cent. Skôr naopak, v úvode sme každý investovali nemalé prostriedky, koľko kto mohol. Máme tiež šťastie, že aj naše manželky sú zapálené pre basketbal a podporujú nás.
Odkiaľ ste vzali peniaze na financovanie klubu? Vložili ste vlastné úspory?
Földi: Tak dobre sme na tom neboli. Predošlý majiteľ dal do klubu veľa peňazí a veľmi si ho preto vážime, ale ťahal to sám. Rovnakú chybu sme nechceli urobiť. My sme traja, každý z inej oblasti, to bola výhoda. Maroš a Tonko mali veľa známych v Leviciach a sieť kontaktov z biznisu, ja som mal svojich pacientov. Dnes máme zhruba 70 partnerov – sponzorov a nie sme závislí od jednej osoby alebo firmy.
web BK Patrioti Levice
Kalmancai: Začiatky boli veľmi ťažké. Podnikatelia v Leviciach mali zlé skúsenosti s podporou športu. Vedeli sme, že tú dôveru musíme obnoviť. Mal som plán, že v Leviciach oslovím osobne s prosbou o podporu klubu úplne každého z mesta. Obchádzal som ľudí a firmy a prosil ich o podporu klubu – taxikárov, krajčírske dielne…
Földi: Vyrobili sme nálepky „Som Levický patriot“ a predávali sme ich po 50 eur. Aj takú sumu sme si vážili. Ľudia si to lepili na obchody, na prevádzky, na autá. Rok predtým, v sezóne 2010/2011, Levice vyhrali basketbalovú extraligu, takže v ľuďoch stále bolo nadšenie. Zápasy sa vypredávali za pár hodín a ľudia boli ochotní vstať skoro ráno, aby sa postavili do radu na lístky. Prvý rok sme dokázali zostaviť rozpočet 70-tisíc eur. Až po piatich až šiestich rokoch sme sa dostali na úroveň, kde to už nebolo na smiech – na Slovensku. Dnes sme na úrovni jedného milióna eur.
Prečo?
Kalmancai: Najlepšie kluby v Európe majú rozpočet aj 20 miliónov dolárov, my sme pri nich stále trpaslíci. Keď sme hrali v Turecku proti Bursasporu, domáci boli veľmi milí, pozvali nás na večeru a pri jedle sa nám posťažovali, že im mesto na ďalší rok dá len 500-tisíc dolárov a že takto sa nedá hrať.
V roku 2024 už mala spoločnosť Patrioti Levice výnosy 750-tisíc eur, z toho 500-tisíc z predaja služieb a produktov. Je pravda, že od mesta a štátu nemáte prakticky nič a 98 percent z rozpočtu klubu tvoria súkromné zdroje?
Földi: Od mesta sme vlani dostali 15-tisíc eur, rok predtým 11-tisíc eur. Štát nám dal tento rok 50-tisíc eur cez Fond na podporu športu, predtým to bola v zásade nula. Cez Slovenskú basketbalovú asociáciu idú financie na rozhodcov a fungovanie súťaží, ale sú to malé peniaze. V českej Opave máme kamarátov, ktorí organizujú basketbal na pätnástich základných školách, aby si budovali hráčsku základňu, a všetko to platí štát – trénerov, vybavenie. No a potom sa ľudia pýtajú, že prečo u nás hrá tak málo slovenských hráčov. Nemáme ich, lebo na školách sa basketbal nehrá.
web BK Patrioti Levice
Koľko ste získali za účinkovanie v Lige majstrov?
Varga: Vlani sme získali 45-tisíc eur, ktoré sme hneď minuli na týždňové sústredenie na kvalifikáciu Ligy majstrov v Bulharsku. Pre porovnanie, futbalový Slovan dostal vlani za účinkovanie v Lige majstrov 15 miliónov eur. Pritom basketbal je v Európe po futbale druhý najsledovanejší šport.
Sú v pozadí klubu nejakí veľkí finanční partneri?
Földi: Nie. Rozpočet každý rok vyskladáme z príspevkov od jednotlivých sponzorov, zo vstupného a máme tiež vynikajúci marketing. Na začiatku nemalo získavanie podpory pre klub ďaleko od žobrania, no postupne sme desiatky firiem presvedčili, že má význam sponzorovať levických Patriotov.
Varga: Basketbal je v Európe druhý najsledovanejší šport po futbale, takže má obrovský reklamný potenciál. A cena reklamy a sponzorského je voči iným športom veľmi nízka.
Kalmancai: V biznise je to tak – musíte si získať dôveru. Keď som začínal predávať svietidlá a s hrdzavou Daciou som obchádzal potenciálnych klientov, tak ma tiež najprv odmietali. Až postupne som získaval rešpekt, obchod za obchodom. Ku koncu kariéry som už spolupracoval s bohatými a váženými ľudmi, ktorí riadili veľké biznisy a ich čas bol vzácny. Aj tu sme začínali ako neznámi ľudia a až vďaka tvrdej práci a výsledkom nás berú ako vážený klub, sponzori nás oslovujú sami a keď sa na niekoho obrátim s návrhom na podporu, už nemám pocit, že niekoho otravujem. Máme dôveru.
Varga: A úspechy, bez tých to jednoducho nejde. V biznise máš dobrú komoditu, tak predávaš. V športe sú dôležité víťazstvá, úspech – to je komodita v športe.
web BK Patrioti Levice
Spomínali ste marketing, ten je očividne vynikajúci a Patrioti Levice sú kvalitne prezentovaní na Instagrame, sociálnych sieťach, webe… máte vlastný predaj lístkov, skvelý merch, servis pre fanúšikov na zápasoch. Platíte si na marketing externých profesionálov?
Földi: Všetko je to zásluha generálneho manažéra klubu Lacka Garaja. Je dušou klubu, je tvárou levických Patriotov, on je ten, kto od rána do večera myslí na klub. On a jeho malý tím vymýšľajú a robia všetko preto, aby klub zviditeľnili. A pravidelne nás ľudia chvália, ako dobre to robíme.
Kalmancai: Pred pár rokmi sme hrali v Malage, čo je dnes jeden z najlepších klubov v Európe, vyhrali Ligu majstrov. Radi čítame domáce médiá pred zápasom a nejaké španielske noviny napísali, že prišla Popoluška z Levíc, že v Malage jeden hráč stojí viac ako celé Levice dokopy a že nemáme ani webstránku. Gabo (Földi, pozn. red.) sa nasrdil a okamžite napísal šéfredaktorovi, že máme stokrát lepší web ako Malaga a pridal mu link, pretože na marketingu si fakt dávame záležať.
Ako sa vám darí dosahovať úspechy v súbojoch s klubmi, kde jeden hráč stojí viac ako celý levický tím?
Varga: Určite treba oceniť talent trénera a generálneho manažéra na výber hráčov. Vyberajú dôsledne, obvolajú dva-tri kluby, kde hráč pôsobil, spoluhráčov, známych a zisťujú jeho povahu. A vyberajú si typy ľudí, ktorí nie sú hviezdy, ale ktorí chcú niečo dosiahnuť a sú pracanti. Je pre nás veľmi dôležité, aby hráč bol dobrý nielen po športovej stránke, ale aj po ľudskej. Ak nie je, tak ho nezoberieme, aj keby bol športovo hocijaký supertalent.
Földi: Ďalšia vec je dôvera. Máme už sedem rokov rovnaký tím trénerov a nechávame ich pracovať, nevstupujeme im do kompetencií. Zatiaľ sa nám to vyplatilo, tím robí svoju robotu na sto percent. Máme neskutočne pracovitého trénera Miša Madzina a generálneho manažéra Lacka Garaja, ktorí pracujú so srdcom, máme šťastie na ľudí s pokorou, ktorí nadovšetko milujú basketbal.
Kalmancai: A je to prirodzené, pretože sme sa obklopili ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Sme rodinný klub. Chalani v mužstve to cítia, tréneri to cítia, vnímajú, že sú súčasťou klubu a nie zamestnanci, ktorí chodia do práce. Úspech klubu stojí práve na tom, že fungujeme na jednej vlnovej dĺžke a máme klub veľmi radi. A ešte jedna vec. V slovenskom športe platí, že kluby majú košatú štruktúru a množstvo pracovníkov, riaditeľov, funkcionárov. Z biznisu viem, že to nie je dobre. Riadim sa radou môjho dlhoročného biznis partnera z Rakúska: kým to budeš robiť ty, tak to bude fungovať. My máme v klube minimálnu štruktúru.
Földi: A tiež sme asi jediný klub, ktorý nevyhadzuje. Ak sledujete hokej, futbal alebo basketbal, tak viete, že niektoré kluby vymenia aj troch-štyroch trénerov, hráčov za sezónu. My sme v tom až mäkkí, ale zatiaľ sa nám to vypláca. Veríme, že hráč sa prejaví časom a keď cíti dôveru a dobré podmienky, dá zo seba maximum.
Keď hovoríte o výbere hráčov, mnohí oslovení hráči sú ochotní prísť do Levíc až na konci prestupového okna, keď už je jasné, že ich neosloví žiadny veľkoklub…
Földi: Toto sa dosť zmenilo, keď sme vstúpili do európskeho basketbalu. Hráči chápu, že hoci hrajú za menej peňazí, bude ich vidieť a po čase sa posunú vyššie. Máme zmluvy, ktoré im garantujú výstupnú klauzulu, že po skončení európskej súťaže – december, január – môžu odísť do veľkých líg a klubov.
Lukáš Mandrák
Varga: S financiami to je pravda, naše možnosti sú oproti iným klubom výrazne obmedzené. Ale už aj v európskom basketbale sa vie, že Levice sú mostík, po ktorom sa hráči posúvajú do veľkých klubov.
Földi: Všetci cítime, že v klube je veľmi pozitívna atmosféra. Prídete do Levíc a tí diváci sú famózni, je tu už mnoho rokov veľmi silná emócia a to hráčov ženie vpred. Aj keď príde horší hráč, tak ho tá atmosféra motivuje a tlačí sa zlepšovať a nájsť v sebe to najlepšie.
Aký podiel na úspechu má tréner Michal Madzin?
Földi: Mišo je veľký profesionál, ale aj dobrý človek a prenáša to aj na chalanov. Koľkokrát len krútim hlavou, keď vidím v iných kluboch ligy komunikáciu trénera s hráčmi, keď je tréner schopný ziapať na hráča ako na decko, aj facky som videl. Mišo chce hráčov posunúť v osobnom rozvoji, hráči cítia jeho podporu a dokážu mu ju vrátiť v zápase. Určite ho už v Európe sledujú a zvažujú ponuky.
Bojíte sa, že odíde?
Varga: Určite by to bola veľká strata. Na druhej strane tu má veľké zázemie a servis, asi by také inde nemal. Nie je všetko len o financiách. Na druhej strane chápem, že existujú ponuky, ktoré sa neodmietajú.
Už ste mali ponuku na odkúpenie klubu?
Földi: Nie. Už sme si však položili otázku: dokedy to budeme vládať robiť?
Varga: Pôvodne sme si povedali, že klub potiahneme päť rokov a potom to po nás preberú nejakí profesionáli. Keď sa nikto neukázal, tak sme si povedali, že ešte dva-tri roky a potom dosť. A takto sa už dvanásť rokov obzeráme, či sa niekto nájde, a stále nič. Myslím, že je to preto, že túto robotu chcú robiť len ľudia, ktorí sú do športu blázni. Tak to je vo väčšine slovenských basketbalových klubov, ťahajú ich jeden – dvaja ľudia, ktorí sú v úvodzovkách športoví blázni.
Kalmancai: Otázka nástupníctva nás však neminie. Uvažujeme, či by pomohlo klub premeniť na akciovú spoločnosť po vzore mestských klubov v Českej republike. Tam ľudí do vedenia klubu nominuje mesto, u nás je to zatiaľ o nadšencoch, ktorí basketbal ťahajú od srdca.
Varga: Dlho sme klub ťahali v podstate štyria – generálny manažér Lacko Garaj a my traja majitelia. No pár rokov dozadu prišiel okamih, keď sme si povedali: chlapi, ono nás to už prerástlo. A je to pravda, dnes je klub na úrovni veľkej a vážnej firmy s desiatkami pracovníkov a uvidíme, čo s tým ďalej dokážeme urobiť.
web BK Patrioti Levice
Ako sa vám podarilo dostať do Levíc hráčov spoza Atlantiku, ktorých primárnym cieľom bola NBA? Vedeli vôbec, že existuje Slovensko?
Földi: Odpoveď je jednoduchá – účasť v európskych súťažiach. Hrali sme FIBA Cup, vyhrali sme zápasy so Zaragozou, s Bursou… Tí hráči možno nevedia, kde sú Levice, ale ich agenti to vedia a ak chcú zarobiť a sú trpezliví, tak hráčovi ponúknu Levice.
Prečo?
Földi: Pretože tu môže vyrásť a ukázať sa. Agent ho potom o rok-dva predá za 10-násobok do nemeckého alebo gréckeho veľkoklubu.Hráči, ktorí v Amerike vyjdú z univerzít a nie sú draftovaní do NBA, hrajú buď nižšiu G-League, čo je „farma“ pre NBA, alebo si ich „stiahnu“ väčšie kluby v Európe. Ale sú aj takí hráči, ktorí potrebujú čas, aby dozreli na väčšie súťaže, a my sme taký most do veľkých klubov.
Preto máte aj vysoký odliv úspešných hráčov?
Varga: Áno, ľudia sa nás často pýtajú: prečo si neudržíte hráčov? Slovensko je malé, naša liga nie je až taká dobrá a rozpočty klubov nízke. Ťažko udržíte hráča, ktorý má možnosť voľby – budem v Malage chodiť na kávičku pri mori, vo Viedni na Prater alebo v Leviciach na pizzu? Majú priateľky, frajerky… Pôsobenie v 30-tisícových Leviciach nie je každého životný sen, pre mnohých, ktorí sem prišli z Londýna, New Yorku, Viedne, to bol šok.
Kalmancai: V minulej sezóne sme hrali FIBA Cup, hostili sme tu tím z tureckej Bursy. Na zápas prišiel aj viceprimátor mesta, pozvali sme ho spolu s vedením klubu na večeru. Som v tíme jediný fajčiar, išli sme si vonku zapáliť. Pýtam sa ho: koľko obyvateľov má mesto Bursa? On hovorí, že dva milióny a pýta sa: a koľko majú Levice? Hovorím: tridsaťtisíc. Ostalo ticho, už sme len fajčili ďalej.
Ale sú aj hráči, ktorým vyhovuje, že Levice sú malé, pokojné a bezpečné. V New Yorku či Londýne mnohí ľudia prežijú celý život v malej lokálnej komunite. Keď som bol prvýkrát v Amerike u rodiny, sesternica mi pri odchode povedala, že som tam uvidel za mesiac viac ako rodený Američan za celý život. Mnohí hráči pochádzajú z takých pomerov, že sú pre nich Levice skvelé miesto na život. Majú tu byt, stravu, snažíme sa, aby im nič nechýbalo. Ale je to tak, od nás sa posúvajú vyššie – do Grécka, do Nemecka…
Lukáš Mandrák
Prečo zo dňa na deň odišiel Will Carius, prečo nedohral aspoň skvele rozohratú sériu z nemeckým Würzburgom o postup medzi 16 najlepších tímov?
Földi: Agenti a hráči, ktorí k nám prídu zo zahraničia, chcú mať v zmluve výstupnú cenovú klauzulu. To znamená, že ak nejaký klub zaplatí za hráča relatívne vysokú výstupnú cenu, nemôžete ho držať. Will Carius dostal ponuku, ktorá sa neodmieta, a podľa zmluvy mohol ísť.
Ako to máte s rasizmom v meste?
Földi: Nie, s týmto sa nestretávame. Naopak, hráči mi skôr spomínali, že ľudia v meste ich zastavujú na kus reči alebo keď pršalo, niekto im zastavil a zviezol ich, aby nezmokli.
Kalmancai: Niektorí ľudia nám vyčítajú, že máme v klube málo Slovákov a vraj zabíjame slovenský basketbal. Ale v športe platí, že diváci chcú kvalitu, chcú sa zabávať, vidieť Ronalda či Messiho. Platí to aj v basketbale – ľudia chcú vidieť dynamiku, rýchlosť, akciu a je im jedno, aký hráč im ju doručí. Je to biznis so zábavou. Zakazovať zahraničných hráčov alebo určovať kvóty nie je cesta.
Varga: Cesta je vytvoriť podmienky na to, aby na Slovensku vyrastali kvalitní hráči. Ak nebudú mať mládežnícke kluby podmienky na to, aby pritiahli a vychovali veľa detí, a je jedno či ide o futbal, basketbal, alebo tenis, tak ten šport nikdy nebude mať kvalitných hráčov a výsledky.
Mali ste chvíľu, keď ste chceli s klubom skončiť?
Földi: Keď v sezóne 2021/2022 prišla pandémia kovidu, takmer nás to zničilo. Znížil sa počet klubov v súťaži, počas zápasov sme pre pandemické opatrenia sedeli v hľadisku sami. Ťahali sme to bez divákov, bez príjmu od divákov, sponzori zrazu odskočili, lebo nevedeli, čo bude. Vtedy trochu pomohol basketbalový zväz a štát. Ale nevedeli sme, ako dlho to vydržíme.
Varga: Pre mňa bola kovidová sezóna prelomová aj preto, že sme vtedy skončili nespravodlivo druhí. Rozhodca odpískal v poslednej sekunde rozhodujúceho finálového zápasu faul, ktorý nebol. Pamätám si na parkovisko v Spišskej Novej Vsi, ako sme tam stáli a v ústach sme mali obrovskú pachuť krivdy. Dokonca sme to chceli na Slovensku zabaliť a presunúť sa do Čiech. Ale pocit krivdy nás napokon tak stmelil, že o rok sme suverénne vyhrali ligu a tiež prvú medzinárodnú súťaž – Alpe Adria Cup.
Kalmancai: Ja hovorím, čo nás nezabije, to nás posilní. Alpe Adria nás presvedčila, že sme dorástli na pokus o veľké európske súťaže. Novinári nás na to stále nabádali, ale finančné náklady na účasť sú 100- až 150-tisíc eur a to vám nikto na Slovensku nepreplatí. Keď sme vyhrali Alpe Adria, začali sme veriť, že to stojí za pokus. Pomohlo aj to, že klub bol viac na televíznej obrazovke a zahraniční sponzori sú radi, keď vidia svoju reklamu v európskych súťažiach. Od sezóny 2022/23 sme hrali FIBA Cup, ktorý dávala aj verejnoprávna televízia. Posunulo nás to, zrazu sme zistili, že sa nemáme za čo hanbiť, že vieme konkurovať aj klubom s násobne väčšími rozpočtami.
Aký máte dnes pocit z toho, že ste sa pred rokmi rozhodli vstúpiť do klubu?
Kalmancai: Pre mňa je najväčšia výhra, že máme toľko fanúšikov, ktorí nám stále fandia. Výhodou malého mesta je, že takmer všetkých fanúšikov poznáme osobne a s mnohými si tykáme. A je úžasné, že ľudia sú na klub hrdí a my ako majitelia nechodíme mestom po kanáloch ani limuzínami alebo vrtuľníkmi.
Pamätám si, ako nás raz usádzali vo Fínsku do lóže majiteľa klubu. Necítili sme sa tam dobre, nepotrpíme si na to. Po chvíli niekto prišiel, že prepáčte, tuto sedia dôležitejší ľudia, vy poďte do lóže vedľa, a ja im hovorím: my chceme ísť na lavičku medzi ľudí. Mám rád divákov vedľa seba, keď môžeme spolu zdieľať radosť aj smútok.
Varga: Pre mňa je obrovské zadosťučinenie, že prinášame ľuďom zábavu. Čo je krajšie, ako keď prídete do haly, v ktorej ste roky stretávali sto ľudí, a zrazu je plná, všetci sú v žlto-zelenom? A vy viete, že je to trochu aj vaša robota. Aj preto chceme pod klub prevziať levický mládežnícky basketbal. Ak to vyjde, už budúcu sezónu im urobíme športovú akadémiu.
Földi: Všetci traja sme rodení Levičania. Osobne poznáme skoro každého diváka, a keď vidím tie úsmevy a ako sa na zápasoch zabávajú… Niekedy sa viac pozerám na divákov ako na samotný zápas.
