Píše sa rok 1990. Vtedy tridsaťtriročný Dalibor Dědek, absolvent ČVUT, prichádza s nápadom na vlastnú technologickú firmu. S tromi spoločníkmi na pôde rodinného domu zakladá v Jablonci nad Nisou Jablotron a vyvíja elektroniku.
Najskôr chcú preraziť s priemyselným riadiacim systémom, ten však firmu takmer pošle k zemi. Zdvihne ju až domový alarm, s tým si nájdu cestu do celého sveta – kradne sa totiž všade. Jablotronu sa darí: konsolidovaný zisk EBITDA sa (pri nulovom dlhu) drží blízko 30 miliónov eur, pribúdajú ďalšie výrobky postavené na riešení ochrany majetku, zdravia a bezpečia.
Spoločníci postupne z firmy odchádzajú a Dalibor Dědek v nej zostáva sám. A tak trochu dúfa, že o podnik, ktorý sa v priebehu času stal významným hráčom na globálnom technologickom trhu, budú mať raz záujem jeho dve deti, starší syn Jan a dcéra Tereza. Keď ich otec Jablotron zakladal, boli vo veku desiatich a štyroch rokov.
V dospievaní si však nachádzajú svoju vlastnú cestu – Tereza nastupuje na štúdium architektúry, Jan na strojársku fakultu. Budujú si kariéry, vstup do otcovej firmy ani jeden z nich nezvažuje.
Nevydarený pokus
Naspäť do súčasnosti. Píše sa rok 2026. Do Jablotronu už patria všetci traja. Z firmy je tak konečne rodinná firma. Splnený sen? „Poviem, že hovoríme stále o jednom a tom istom, a to je vlastne transfer firmy budúcim generáciám. Prvý pokus, keď som si hovoril, že nájdem niekoho, kto to tu bude riadiť, mi nevyšiel. Síce som toho človeka našiel, lenže ho to za pár rokov zomlelo natoľko, že bolo nutné, aby z firmy odišiel,“ spomína Dědek na časy, keď sa z Jablotronu načas stiahol a vedenie odovzdal Miroslavovi Jarolímovi.
„Včas som nezachytil, že to už nezvláda, niektoré procesy išli veľmi nadol a ja som sa musel do vedenia zase vrátiť, aby som vývoj a celý produktový reťazec vrátil na úroveň, kde majú byť,“ dodáva. Miroslava Jarolíma, ktorý držal 40-percentný podiel, z firmy pred pár rokmi vyplatil, a aj keď o sume hovoriť nechcel a nechce, pre Jablotron bola citeľná.
Foto Jana Mensatorová
Do trustu
V roku 2021 previedol Dědek majetok do trustového fondu. Keďže v podniku stále aktívne pôsobí, funguje fond zatiaľ skôr formálne. Aktívnu úlohu prevezme až po jeho odchode z Jablotronu. „Vždy som sa usiloval o to, aby rodina, chápala, čo je podstatou Jablotronu. A na tom teraz pracujeme,“ podotýka Dalibor Dědek.
Dcéra Tereza Nalezená do firmy nastúpila vlani na čiastočný úväzok a zbiera skúsenosti na všetkých oddeleniach. Od júna minulého roku je konateľkou spoločností Jablotron a Jablotron Cloud Services. Vyštudovaná architektka s rodinou donedávna žila v Prahe.
Počas materskej dovolenky sa rozhodla vrátiť späť do Jablonca nad Nisou a s kolegami na radnici založila kanceláriu architektúry. Približne v rovnakom čase sa do rodného mesta presťahoval aj brat.
Predsa len to skúste
„Možno to bol ten impulz pre otecka, že sa nám v tom čase prvýkrát ozval s myšlienkou, či by sme sa predsa len do firmy nejako nechceli zapojiť, hoci to bolo veľa rokov skoro až tabu. Stáli sme dlho bokom, čo bolo dané tým, že sme si šli vlastnou cestou. Ale Jablotron ja osobne vnímam ako srdcovku,“ priznáva Tereza.
Ako architektka už otcovi v minulosti pomáhala s nadačnými projektmi Jablotronu – s domovom dôchodcov alebo slobodnou základnou školou. Po večeroch kreslila návrhy pre Jablotron Facility. Do tejto firmy pred dvoma rokmi nastúpila a jej „večerná“ práca sa zlegalizovala.
Zároveň to pre ňu bol odrazový mostík do celého holdingu. V Jablotron Facility mohla zostať pri svojej profesii a zároveň chodiť na stavby a koordinovať ich.
„Otvorilo mi to oči. Zrazu stojíte na druhej strane a začínate vnímať, že ako architekt máte občas skreslený pohľad. Sedela som s technikmi na údržbe a potom som chodila na každomesačné stretnutie manažmentu, čo boli dva úplne odlišné svety. A videla som, ako sú od seba vôbec vzdialené a oddelené. Že to, čo sa rieši na obláčiku niekde hore, sa vôbec nedostane k ľuďom dole. A naopak problémy, ktoré riešia ľudia na bežných pozíciách, nikdy neprebublú hore,“ opisuje Tereza.
Foto Jana Mensatorová
Po roku si preto povedala, že je načase vstúpiť do Jablotronu ako takého a poskladať si sama obraz o tom, ako skupina funguje. Navyše za ňou začal chodiť celý rad ľudí, ktorí si z nej postupne urobili bútľavú vŕbu.
Každý mal iný názor, inú krivdu, tak si potrebovala pohľad na celú situáciu vytvoriť sama. Preto začala obchádzať jednotlivé oddelenia a snažila sa aspoň pol hodiny hovoriť naozaj s každým zamestnancom.
Slabo propagovaná firma
„Sedím tam s nimi v ich kanceláriách, zažívam ich pracovnú rutinu, vidím, ako tímy fungujú. Jablotron je neuveriteľne rozmanitý, čo úsek, to úplne iná planéta. Takže za ten rok mi to dalo naozaj veľa, ale ešte stále vnímam, že mám veľký kus práce pred sebou,“ spomína.
Za uplynulý rok už sa jej napríklad podarilo presadiť a zariadiť jedáleň s výdajňou jedla, ktoré v hale chýbali. Teraz sa spolu môžu zamestnanci stretávať na obede. Podarilo sa jej vybudovať HR oddelenie, ktoré vo firme predtým nebolo, a pretože má blízko ku kreativite, viac sa sústreďuje aj na marketing a posilňovanie povedomia o značke. To bola podľa nej zanedbaná oblasť.
„Jablotron má skvelé produkty, ale svet to nevie. Myslím, že firma je fenomén, so všetkými svojimi presahmi do dobročinnosti je to nekonečná studňa super obsahu. Ale stále sme u ľudí vnímaní ako partička strýkov so spájkovačkou v pivnici. Mojím cieľom je priniesť do firmy nový vietor.“
Bez otca či s otcom
Aj keď Dalibor Dědek priznáva, že v začiatkoch, keď firmu budoval, veľa času na rodinu nemal a svoje deti si neužíval tak, ako by chcel, ani jeden zo súrodencov nemá pocit, že by im firma otca „kradla“. Časy detstva majú spojené skôr s netradičnými zážitkami.
Často vraj slúžili aj ako pokusné králiky – pobehovali po lúke s rôznymi anténami a u nich doma to večne pípalo, keď sa pri skúšaní alarmu otvárali a zatvárali dvere. Tereza na detstvo spomína aj v súvislosti s komunitou ľudí, ktorá bola s Jablotronom previazaná, pod jeho hlavičkou totiž prebiehalo množstvo akcií pre deti, napríklad firemná olympiáda.
„Pamätám si, keď sme začínali v jednom z prvých domov. Chodila som tam kŕmiť králiky a vždy som dostávala tatranky, pretože ich mali veľkú zásobu, keďže zostávali dlho v práci. Čo ma potom veľmi ovplyvnilo, boli zahraničné návštevy, ktoré za otcom prichádzali. Aj vďaka nim som tiahla k tomu, spoznať svet a vyraziť ako delegácie z celého sveta, čo sedeli u nás v obývačke, v panelákovom byte,“ dodáva.
Na strednej do sveta
Do sveta sa nakoniec obaja súrodenci vydali, a to veľmi skoro. Keď bola Tereza na strednej škole, rodičia ju poslali na celé leto do Ameriky na tábor performing arts.
„Otec mi to dal ako darček k Vianociam. Mama sa zdesila, keď zistila, že poletím sama takto ďaleko, ako štrnásťročná, s prestupom vo Frankfurte. V tej dobe neboli mobily, ja som so sebou mala pár dolárov vo vrecku a štrnásťmiestny kód karty na volanie z búdky do zahraničia. Ale bola to najlepšia škola života, skvelá možnosť, ako sa rozhovoriť anglicky a naučiť sa samostatnosti,“ približuje.
Na brigády aj na Taiwan
Hoci ich otec podnikal, nepatrili medzi deti, ktoré dostanú všetko na zlatom podnose. Boli zvyknutí chodiť na brigády, pár ich absolvovali aj v samotnom Jablotrone. „Súperili sme s našimi príbuznými, kto obsadí lepšie miesto. A väčšinou vyhrala staršia sesternica, ktorá sedela na recepcii a dostávala za to viac peňazí ako my vo výrobe, kam sme chodili už na šiestu hodinu ráno. Pamätám si, ako mi majster povedal, čo mám robiť, a ja potom ďalších 14 dní opravovala, čo som prvý deň pokazila,“ spomína s úsmevom.
Dodnes obaja súrodenci oceňujú, že im rodičia dávali voľnosť a priestor na to, aby robili, čo ich baví a zaujíma. A keď ich mohli podporiť, neváhali, hlavne, keď bola príležitosť naučiť sa cudzí jazyk. „Otec má jednu vlastnosť – že sa pre niečo rozhodne a to musí byť hneď. Takže keď mi asi ako osemnásťročnému oznámil, že pôjdem na mesiac na Taiwan, a to hneď zajtra, tak to tak jednoducho bolo,“ približuje Jan Dědek.
Syn mal bližšie
Už od ich detstva sa zdalo, že Ján bude mať k Jablotronu bližšie. Bavilo ho vymýšľať, vyvíjať, zostrojovať. „Jeho prvé slovo bolo auto,“ spomína Dalibor Dědek.
A autá jeho syna odmalička bavili. Vybral si štúdium na strojníckej fakulte v Liberci so zameraním na automobilové stroje. Odbor bol však skôr technický a jeho zaujímal viac design, konštrukcia. „Po štúdiách ma otec prepojil s dizajnérom, ktorý pre Jablotron navrhoval alarmy. Vzal si ma pod krídlo a vlastne ma namotivoval na dráhu dizajnéra,“ približuje Jan.
Foto Jana Mensatorová
Zároveň mu poradil, aby sa skúsil prihlásiť na zahraničné školy. Rozoslal na niektoré z nich svoje portfólio a ozvali sa z anglickej Coventry University. Pomohlo, že na konci štúdia so spolužiakom ako diplomovú prácu navrhli športové vozidlo v 3D prevedení, za ktoré vyhrali cenu za najlepší školský projekt a tiež štipendium na univerzite.
Uživíš sa sám
„Hovoril som mu, že mu zaplatím internát, ale uživiť sa tam musí sám,“ poznamenáva Dalibor Dědek. „Pracoval potom rôzne, napríklad v hoteli, kde dostal livrej so zlatými gombíkmi. Keď prišiel na Vianoce domov, servíroval nám v tom večeru, aby ukázal, čo sa naučil.“
Ako otec bol síce rád, že syn študuje v zahraničí, na druhú stranu mu vraj vŕtalo hlavou, čo potom bude reálne robiť. Vyjde zo školy a prihlási sa do Škodovky, kde ho zavrú do kancelárie a potom bude rok ladiť detaily na spätnom zrkadle? „Predstavoval si, že bude maľovať autá, ale ja som vedel, že realita je iná. Tak som sa o neho asi trochu bál,“ približuje Dalibor Dědek.
Praktická škola
Lenže anglická škola bola pre Jana tým najlepším, čo ho mohlo stretnúť. Oproti tým českým bola previazaná s praxou, profesori boli dizajnéri, ktorí pracovali napríklad pre Jaguar Land Rover, a odovzdávali tak skúsenosti priamo z odboru. Na záver štúdia pozvali do miestneho múzea šéfdizajnérov veľkých automobiliek, ktorým potom študenti prezentovali svoje záverečné práce.
„Honza vymyslel futuristické vozítko pre jedného na dvoch kolesách a zhmotnil ho do neuveriteľnej kvality. Vyzeralo ako naozajstné. Ešte ten model máme niekde na pôde.“ Keď sa potom Jan chystal sťahovať z Anglicka, kde strávil štyri roky, späť domov, kontaktovali ho z rakúskeho štúdia, či by k nim nechcel prísť na pohovor. Čo najskôr. Po prílete domov si teda požičal od rodičov auto a vydal sa do Zell am See.
Na ľadovci
„Sedeli sme v podobnej zasadačke ako tu a pozerali z okna na zasnežený ľadovec. Pýtali sa ma, či by som bol ochotný sa do takej dediny presťahovať, či by som si to vedel predstaviť. Tak hovorím, že áno,“ spomína Honza na okamih, ktorý odštartoval jeho osemročnú kariéru dizajnéra. Navrhoval autá, traktory, lanovky. Každý projekt bol iný a rôznorodosť ho na tom bavila najviac.
Traktor, ktorý jazdil
„Pre mňa bolo fascinujúce, že Honza krátko po tom, čo tam nastúpil, navrhol design nejakého traktora a ten traktor do roka jazdil. Bol som naňho pyšný,“ dodáva Dalibor Dědek. Po ôsmich rokoch však nastal čas na odchod. Jan chcel so ženou založiť rodinu a rozhodol sa vrátiť do Česka. A pretože bol zvyknutý na hory, voľba padla znova na Jablonec. Vedel, že chce byť blízko rodiny aj kamarátov.
Mimo krajiny žil 12 rokov. Keď zisťoval, kde by mohol získať prácu, zamieril do Škodovky. V nej sa dostal na pozíciu interiérového dizajnéra. Jablotron, firmu svojho otca, pozoroval rovnako ako jeho sestra viac-menej z diaľky. Ani v čase dospievania, ani v dospelosti s otcom o tom, čo jej riadenie znamená, príliš nehovorili.
„Skôr sme sa o niektorých veciach dozvedali z počutia, niekedy aj z novín, z televízie. Alebo od kamarátov,“ poznamenáva Honza.
O firme sa nerozprávali
„Musíte chápať, že keď som prišiel domov, mal som toho s Jablotronom nad hlavu. Nechcel som sa o tom rozprávať. Naviac, keď ste na pozícii, v ktorej som tu pôsobil, ľudia za vami nechodia s tým, ako ide všetko dobre, ale prídu, keď je naozajstný problém. Ja som ten, kto to musí strážiť. Keď máte neschopných ľudí, je to relatívne jednoduché, pretože s nimi firmu nepostavíte. Ale keď sú schopní, väčšinou ide o silné osobnosti. A napasovať tieto osobnosti k sebe tak, aby si sadli, niekedy chcelo silné nervy.
Komunita, nie firma
„Ja som videla Jablotron nie ako firmu, ale ako komunitu ľudí, ktorí sa k sebe pekne správali a stretávali sa aj mimo práce. Bolo mi to blízke a zaujímalo ma, v akom stave je to teraz, po toľkých rokoch. Či tam ešte niekoho budem poznať. Hovorila som si, že pokojne budem robiť upratovačku, len chcem byť zase súčasťou tej partie, vidieť, ako funguje, ako žije,“ zveruje sa Tereza.
Úplne ružové to však spočiatku nebolo. Keď do podniku nastúpila, bol rozškatuľkovaný do mnohých oddelení, v ktorých si každý striktne lipol na tom svojom. Počas minulého roka sa však podarilo rozdelenie zrušiť a jednotlivé oddelenia spolu začali komunikovať a zaujímať sa aj o to, na čom pracujú ostatní.
Úspech nestačí
„Keď som sa do firmy vracal, musel som sa s niektorými ľuďmi rozlúčiť. Nechali sa ukolísať tým, že Jablotron je na trhu úspešný už 35 rokov, a už pre tú prácu nehoreli. A ja som potreboval tých, ktorí majú jasnú víziu a zápal. A našiel som ich – jedným z nich je Ladislav Novák, náš nový CEO,“ vraví Dalibor Dědek.
Práve to, že sa nesnaží brať ľudí len ako zamestnancov, ale skôr ako tých, ktorí spoločne podnikajú, odlišuje Jablotron od ostatných veľkých holdingov. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo sa po svojom návrate do čela firmy rozhodol jej zakladateľ rozdeliť medzi všetkých zamestnancov – od upratovačky po manažéra – 10 percent zo zisku.
„Spočiatku nám ľudia veľmi nedôverovali, pretože sme im tie peniaze nedali, ale povedali sme, že im ich budeme šetriť. My im ich úročíme predsa len ešte o percento viac, než by dostali v banke, takže niektorí už tam za tie tri roky dosiahli na 20-tisíc eur,“ hovorí Dalibor Dědek.
Viac ako zisk
Samotní zamestnanci by podľa neho mali vnímať, že nepracujú vo firme, ktorá sa len snaží zarobiť peniaze, ale jej presah je oveľa hlbší. Prostredníctvom nadácie pomáha tam, kde je to potrebné. Navyše ešte pracujú na produkte, ktorý dodáva pocit bezpečia.
„Vždy som sa snažil o to, aby som do spoločnosti niečo vracal. Vždy som si zakladal na tom, že všetko budeme robiť legálne a správne. A keď už tie peniaze máme, mali by sme z nich časť dať na to, aby sme menili svet k lepšiemu. Keď sme postavili domov dôchodcov, školu, kúpili lúky, urobili sme to pre našich ľudí, pretože bez nich by to nešlo. Nejde len o to, priniesť domov plnú peňaženku, ale o pocit, že som urobil niečo pre ostatných,“ delí sa o svoje myšlienky zakladateľ Jablotronu.
Klávesnica od syna
Zatiaľ čo Terezu už práca v holdingu zamestnáva takmer na celý úväzok, brat Honza do firmy dochádza zatiaľ len na jeden deň v týždni. Napriek tomu v nej stačil zanechať výraznú stopu. V čase, keď zo spoločnosti odišiel Miroslav Jarolím a Dalibor Dědek sa musel vrátiť do jej čela, bolo potrebné prísť s novými produktmi.
„Vtedy ma otec oslovil, že by potreboval pomôcť s dizajnom klávesnice, a spoločne sa nám ho podarilo vymyslieť,“ spomína Jan.
„Len sa pochváľ viac,“ nabáda ho otec. A pokračuje: „Viete, ja nemám v úmysle sa chvastať, ale tvrdím, že sme urobili najkrajšiu ergonomickú klávesnicu, touchscreenovú. A na všetkých výstavách, kde sme ju predviedli, sa na ňu ľudia pozerali, a to nielen z nášho sektora. Honzovi sa to podarilo, navyše presne vtedy, keď sme potrebovali prísť s niečím inovatívnym a pekným,“ dopĺňa Dalibor Dědek.
Skúsenosti z automotive
Než však súhlasil na ponuku, že bude v práci pre Jablotron pokračovať, musel si Jan podmienky dohodnúť predovšetkým v Škodovke. „Mojou rolou je dohliadať na to, ako výrobky Jablotronu vyzerajú, spolu s tunajším dizajnérom tvoríme vzhľad produktov, ktorý sa snažíme nejako celiť, aby bol jednotný. Aby Jablotron vyzeral ako rodina a výrobky do seba zapadali,“ opisuje.
Skúsenosti, ktoré má z automobilového priemyslu, môže prenášať aj do alarmov. Testuje, ako funguje ergonómia, ako to budú zákazníci ovládať, aby sa produkty dobre používali, montovali, boli funkčné a potom sa dobre predávali. A pretože vydržia napríklad 15 rokov, mali by byť nadčasové.
„Aj z hľadiska marketingu je dôležité nájsť medzi tým všetkým nejaký balans. Ako predajcovia musíme vedieť urobiť aj trochu show, vytvoriť k produktom pekné fotografie, animácie. A to sa nám myslím postupne darí,“ pridáva sa Tereza, ktorá sa okrem práce stará o rodinu a stavbu domu, do toho dokončuje doktorát na univerzite.
Filter pre otca
A ešte vraj slúži ako filter svojho otca, keď zachytáva niektoré požiadavky zamestnancov, ktoré je možné vyriešiť aj bez jeho zásahu.
„Som tiež v úlohe akéhosi tlmiča. Keď sa niekto s niekým poháda, vstupujem do toho a snažím sa prepájať firmu horizontálne aj vertikálne, byť citlivým komunikátorom zmien a zároveň budovať dobrý obraz firmy ako dovnútra, tak navonok. Potom občas sama niečo rozhodnem, pretože mám ešte podpisové právo, aby som nemusela chodiť za otcom,“ vraví.
Podľa kvalifikácie
„Tvrdím, že každý by mal vo firme prispievať tam, kde má kvalifikáciu,“ vraví otec. „U Honzu je to jasné, jeho zručnosti dokážeme uplatniť v dizajne. U Terezy, ktorá pomáhala v oblasti stavby a projektov, si cením to, že si dá ten čas na koliesko po celej firme. Vždy je potrebné hľadať tú správnu pozíciu. Celý život je cesta a nemáme k nej mapu.“
„Teraz je to všetko ešte umocnené tým, aby firmu reálne mohli riadiť schopní manažéri, ktorí si budú svojimi krokmi istí a budú vedieť, že ich rozhodnutia sú správne. Preto som rád, že deti začínajú atmosféru v Jablotrone nasávať, pretože ja tu jedného dňa nebudem a firma bude potrebovať, aby to niekto vysvetlil,“ vraví Dalibor Dědek.
Tereza za odvahu považuje aj krok, ku ktorému sa otec odhodlal minulý rok, keď prečistil topmanažment a zbavil sa „toxických“ ľudí. „Keď som do firmy pred tými piatimi rokmi prišiel, mala 32 subjektov a každý mal svojho riaditeľa. To sme veľmi zúžili, dnes v podstate patrí všetko pod dve firmy.“
Svetová špička
Firma stále patrí medzi svetovú špičku vo svojom segmente. Zatiaľ čo v Česku sa Jablotronu darí výborne, v zahraničí je to trochu horšie. „Za mojej éry sme vybudovali vlastný distribučný model a šli mimo zabehnuté koľaje veľkoobchodu. Vypestovali sme sieť nadšených distribútorov, ktorí školili montérov. Problém je, že tí distribútori sú dnes v mojom veku a mnohí z nich zleniveli, takže ten trh musíme trochu občerstviť. A tiež je dnes oveľa aktívnejšia konkurencia,“ vraví Dědek.
Posledné dva roky sa Jablotron transformuje z predaja hardvéru na predaj služieb. Alarm nie je len krabička na stene, neoddeliteľnou súčasťou sú hlavne servery, ktoré ho kontrolujú a do ktorých sa ukladajú všetky dáta a informácie.
Recept neexistuje
„V oblasti alarmu sme dnes asi najväčším providerom. Máme okolo trištvrte milióna systémov aktívne pripojených po celom svete. Lenže to stojí veľa peňazí, stovky miliónov, aby to naozaj spoľahlivo fungovalo. Na českom a slovenskom trhu už sme túto službu pred niekoľkými rokmi spoplatnili, ale, bohužiaľ, v zahraničí je to inak,“ vysvetľuje.
„Nikde neexistuje žiadny osvedčený recept na to, ako firmu odovzdávať ďalej. Dosť času som strávil tým, že som študoval, aké existujú modely. Ale vlastne žiadny z nich sa neukázal ako správny. A keď sa pozriete na strašidelné štatistiky, koľko firiem neprežilo generačný transfer, je to v podstate veľmi silná lotéria. Pretože vždy to záleží na ľuďoch,“ uzatvára.
Autorka článku je Jana Pšeničková, Forbes.cz
