Na svete každý rok pribúdajú konflikty, do vedenia silných štátov sa dostávajú kontroverzní vodcovia a ľudstvo sa spamätáva z pandémie. Slová, ktoré vystihujú nielen dnešok, ale aj situáciu pred deväťdesiatimi rokmi, teda okolo roku 1936.
Vtedy napätie vo svete vyústilo do druhej svetovej vojny. V čom sa naše časy podobajú tým uplynulým a v čom sa líšia?
Rusko napadlo Ukrajinu, o ktorej územie po rozpade Sovietskeho zväzu „prišlo“, Spojené štáty napadli Venezuelu a ostreľujú Irán v snahe „urobiť Ameriku veľkou“ a Čína sa vyhráža Taiwanu, ktorý sa jej dekády nepodarilo získať späť pod svoju kontrolu.
Hoci za vojnami nepochybne stoja a stáli pragmatické ciele, ako je rozšírenie vplyvu alebo zisk zdrojov, tie dnešné i predchádzajúce spája aj niečo iné – rétorika o vybojovaní si zadosťučinenia.
Keď Taliansko v roku 1936 dobylo Habeš, stálo za tým mnoho dôvodov, okrem iného aj snaha Benita Mussoliniho obnoviť zašlú slávu Rímskej ríše a odčiniť predchádzajúce talianske porážky – najmä tú, ktorá je známa ako bitka pri Adwy, z konca 19. storočia na území dnešnej Etiópie.
| Foto Wikimedia Commons/public domain
Na odčinení „krivdy“ po prvej svetovej vojne založil svoju politickú kariéru aj Adolf Hitler, ktorý Nemcom sľúbil, že z ekonomicky zdevastovaného Nemecka urobí znova veľmoc. V rámci vojny tak chcel okrem iných cieľov získať späť územia, ktoré krajina po predchádzajúcej porážke stratila.
Porovnajme si to s dneškom, keď Rusko vedené Vladimirom Putinom útočí na Ukrajinu. Putin už dekády opakuje, že rozpad Sovietskeho zväzu, pri ktorom sa Ukrajina osamostatnila, bol „skutočnou tragédiou“. V roku 2005 ho dokonca nazval „najväčšou geopolitickou katastrofou storočia“.
Foto Alexander Maksimenko / Wikimedia Commons (CC BY-NC 2.0)
Najdiskutovanejšia je dnes vojna na Blízkom východe vyvolaná Spojenými štátmi a Izraelom. Aj v USA sa rozšírila myšlienka propagovaná prezidentom Donaldom Trumpom, že sláva zaoceánskej veľmoci zašla a treba ju navrátiť – doslova „znovu urobiť Ameriku veľkou“.
Európski spojenci podľa neho USA „vyplienili“, nepriatelia sa krajiny „nebáli“ a ostatné štáty s ňou „hrali hry“. Dnes preto Trump hovorí o použití sily na „navrátenie rešpektu“ Spojeným štátom.
Aj v Číne prebieha ten istý scenár. Dodnes sa v krajine vyrovnávajú so „storočím poníženia“, keď Čína čelila kolonizátorom zo Západu a agresii Japonska. Do toho sa Číňania snažia odčiniť aj nedotiahnuté víťazstvo vo forme Taiwanu – na ten po porážke v občianskej vojne utiekla v roku 1949 nacionalistická vláda, proti ktorej komunisti bojovali.
Prezident Číny Si Ťin-pching v snahe to napraviť tvrdí, že zjednotenie oboch štátov je „nevyhnutné“. „Historická úloha úplného zjednotenia vlasti musí byť dokonaná a určite bude dokonaná,“ povedal napríklad v roku 2021.
Polarizácia spoločnosti
Ako sa v tridsiatych rokoch minulého storočia blížil najväčší konflikt, ktorý kedy ľudstvo zažilo, rozdeľovala sa aj spoločnosť. Vplyv aj popularita extrémistov rástli, a to až takým spôsobom, že sa spolu ľavicovo a pravicovo zmýšľajúci ľudia bili na uliciach demokratických štátov.
V roku 1936 napríklad prebehla londýnska bitka o Cable Street, keď sa antifašisti, komunisti, anarchisti a židovské skupiny stretli s britskými fašistami a políciou. Pravidelne sa do seba, samozrejme, púšťali komunisti a antifašisti s nacistami aj v Nemecku a v roku 1934 dokonca pri podobných nepokojoch v Paríži zomrelo 17 ľudí.
Foto Ullstein Bild
V Španielsku potom medzi rokmi 1936 a 1939 prebehla občianska vojna, počas ktorej bojovali o vplyv nad budúcnosťou štátu demokrati, komunisti, anarchisti, fašisti, monarchisti a katolíci.
Vráťme sa teda do súčasnosti, v ktorej sa za poslednú dobu vyskytol odpor či podpora nariadení proti šíreniu pandémie, protesty proti policajnej brutalite v Spojených štátoch alebo stále väčšia polarizácia západných spoločností na dve strany.
A potom prišlo napadnutie amerického Kongresu Trumpovými priaznivcami v roku 2021. Podľa agentúry Pew sa v USA za posledné roky obe strany ideologicky vzďaľujú od stredu a ich priaznivci sú vo svojich pohľadoch najextrémnejší za posledných tridsať rokov. Podľa ďalších štúdií potom v Európe aj Spojených štátoch extrémistické násilie narastá – a to ako pravicové, tak aj ľavicové.
Foto Tyler Merbler, CC BY 2.0 , via Wikimedia Commons
Treba podotknúť, že zatiaľ čo v Spojených štátoch sa v politicky napätých súbojoch na uliciach aj strieľalo alebo vrážalo do davu autom, atentátnici tam vlani zabili niekoľko politikov, Donald Trump prežil dva neúspešné pokusy o atentát a v septembri zomrel po zastrelení prominentný predstaviteľ pravice Charlie Kirk, v Európe je situácia podstatne pokojnejšia.
Aj tu sa však strieľalo, napríklad na slovenského premiéra Roberta Fica.
Covid alebo španielska chrípka
Šesť rokov a tri mesiace. Pred týmto časom sa objavil vírus COVID-19, ktorý sa medzi rokmi 2020 a 2023 šíril natoľko, že to v tom čase Svetová zdravotnícka organizácia nazvala pandémiou. Aspoň raz nakazených by malo byť podľa odhadov zhruba sedemdesiat percent ľudí na celom svete. Potvrdených úmrtí potom bolo vyše sedem miliónov, odhady však spomínajú až 33,5 milióna.
Aj v tom sa dnešný svet podobá tomu pred deväťdesiatimi rokmi.
Pravda, v roku 1936 bolo od konca pandémie dlhšie ako tri roky. Španielska chrípka zabíjala najmä medzi rokmi 1918 až 1920, bola však vražednejšia ako COVID-19 – na španielsku chrípku zomrelo až päťdesiat miliónov ľudí.
Otis Historical Archives, National Museum of Health and Medicine, Public domain, via Wikimedia Commons
Aj preto sa jej dôsledky tiahli až do obdobia pred druhou svetovou vojnou, keď tí, ktorí sa počas pandémie narodili, oslavovali 18. narodeniny. „Táto generácia bola fyzicky a kognitívne mierne obmedzená. Častejšie trpela srdcovými infarktmi a častejšie sa dostávala do väzenia. Dospela práve včas, aby išla bojovať do druhej svetovej vojny,“ opisuje históriu web Svetového ekonomického fóra.
Výskumníci tiež zistili, že sa u ľudí, ktorí nákazu prežili, objavovali oveľa častejšie problémy so spánkom, depresie či poruchy koncentrácie. Ako sa bude o 15 rokov na najmladšej generácii prejavovať COVID-19, nevieme, už teraz však štúdie odhaľujú, že sa aj po tejto pandémii razantne zvýšil počet ľudí, ktorí majú kognitívne problémy, tak ako mali naši predkovia pred deväťdesiatimi rokmi.
Foto Alberto Giuliani
„Medzi účinkami na mozog po prekonaní ochorenia často patria poruchy pozornosti, výkonných funkcií, pamäti a učenia,“ opisovala zistenia skupina čínskych vedcov už v roku 2023.
K rovnakým výsledkom dospela aj štúdia denníka New York Times vychádzajúca z údajov zo Spojených štátov, ktorá prišla na to, že v roku 2023 hlásilo približne o milión viac dospelých v produktívnom veku vážne problémy s rozhodovaním či koncentráciou v porovnaní s obdobím pred pandémiou.
Nejde pritom o krátkodobý vplyv pandémie – tieto zistenia prinášajú aj najnovšie štúdie. Napríklad februárová správa agentúry Bloomberg prišla s tým, že ľudia infikovaní pôvodným kmeňom vírusu vykazovali o rok neskôr kognitívne deficity zodpovedajúce poklesu IQ v priemere o šesť bodov.
Štúdia žurnálu Nature z minulého leta zase spomína, že mozgy zdravých ľudí starli počas pandémie rýchlejšie ako mozgy ľudí analyzovaných pred začiatkom pandémie. Aj táto štúdia potom prišla na to, že u tých, ktorí sa nakazili, došlo ku kognitívnemu poklesu.
Svojrázni lídri a kríza demokracie
Sebavedomý populista, ktorý hovoril to, čo si všetci mysleli, a sľúbil, že už všetko bude len dobré. Tak sa niekedy opisuje dôvod nástupu Adolfa Hitlera k moci v Nemecku, veľmi podobné to bolo aj s Benitom Mussolinim v Taliansku.
Foto Bain News Service, publisher, Public domain, via Wikimedia Commons
Ekonomické problémy, dôsledky prvej svetovej vojny i problémy tradičných inštitúcií viedli občanov Západu k hľadaniu lídrov, ktorí tradičnú demokraciu – niektorými videnú ako nefunkčnú a zastaranú – nahradia silnejším režimom.
Medzitým sa na svete dostávali k moci aj ďalšie podobne kontroverzné figúry. Na čele Dominikánskej republiky stál napríklad diktátor Rafael Trujillo, ktorého v roku 1936 desať profesorov navrhlo na Nobelovu cenu mieru. Neskôr mal zabiť 50-tisíc ľudí a premenoval po sebe aj hlavné mesto či najvyšší vrch zeme.
Narušenie doterajšieho systému bolo v kurze. V roku 1936 zase vyhral druhé voľby Franklin D. Roosevelt, ktorý bol v tom čase nazývaný populistom, ale tiež oslavovaný ako „muž z ľudu“. K občanom totiž hovoril jednoducho a priamo, často organizoval zhromaždenia a sľuboval, že razantnými krokmi zlepší ekonomickú situáciu.
Porovnajme si to napríklad s Donaldom Trumpom, ktorého za to isté chvália priaznivci aj dnes a ktorého si Američania dvakrát zvolili za predstaviteľov štátu. Do jeho úspechu sa však premieta aj fakt, že opäť silnie nespokojnosť s tradičnou demokraciou.
Tá bola vlani v Spojených štátoch na 64 percentách, čo je podľa agentúry Pew o 15 percent viac ako v roku 2017. Podľa štúdie Centra pre výskum verejnej mienky potom v roku 2024 nedôverovalo politikom viac ako 8 z 10 Čechov a 44 percent nepovažovalo demokraciu za lepšiu ako iné spôsoby vlády.
Predstavovalo to navýšenie o tri percentá oproti predchádzajúcemu meraniu v roku 2021.
Paralýza medzinárodných inštitúcií
Keď Taliansko v roku 1935 bezdôvodne napadlo Habeš, členský štát Spoločnosti národov, organizácia nevedela, čo robiť. Rýchlo síce agresora odsúdila, ale uvalila naňho len deravé ekonomické sankcie, ktoré napríklad nezahŕňali ropu, uhlie a oceľ. V máji 1936 už nad dnešnou Etiópiou viala talianska vlajka.
Keď Adolf Hitler poslal v tom istom roku armádu do demilitarizovaného Porýnia v rozpore s Versailleskou a Locarnskou zmluvou, odozva nebola oveľa silnejšia. Organizácia konštatovala porušenie zmlúv a Francúzsko s Veľkou Britániou v tej dobe nehodlali zavádzať nepopulárne opatrenia.
Foto By Bundesarchiv, Bild 183-H14243 / Nau / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 de, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=5433997
Keď vypukla Španielska občianska vojna, vznikol Výbor pre nevmiešavanie, aby sa do konfliktu nezapájali cudzie štáty a neprelial sa do celoeurópskej vojny. Povstaleckých fašistov medzitým podporovalo Nemecko aj Taliansko. Tieto krajiny si vo vojne skúšali technológie, ktoré im následne pomáhali vo vojne so svetom.
Demokratické štáty však nevmiešavanie dodržiavali, a tak aj v tomto prípade vyhrali nacionalisti .
Rozpad bezpečnosti
Aj keď Japonsko napadlo Čínu, stále mala Spoločnosť národov iba silné slová. Slabosť organizácie si napokon imperialistický štát vyskúšal už v roku 1931, keď zabral Mandžusko.
Keď Hitler zabral Rakúsko aj Československo, organizácia, z ktorej už predtým odišiel, opäť nezasiahla. A keď Sovietsky zväz napadol Fínsko, Spoločnosť národov ho za trest zo združenia vylúčila.
Foto UN Photo/Jullien
Ako je na tom svet dnes? Bezpečnostná rada OSN nie je schopná pre vety stálych členov presadzovať prevenciu konfliktov. Európska únia, silný regionálny hráč združujúci niekoľko veľmocí, tak potom často nereaguje inak ako informovaním o svojom „znepokojení“, až si z toho ľudia robia na internete vtipy.
A podobne ako štáty minulosti, aj dnes tie, ktoré sa nechcú zodpovedať za svoje činy, jednoducho bojkotujú či odchádzajú z inštitúcií, ktoré by ich mohli potrestať. Či už sú to zástupcovia Ruska, alebo Izraela, štáty s lídrami vyšetrovanými pre možné páchanie vojnových zločinov nie sú členmi Medzinárodného trestného súdu a označujú ho za zaujatú organizáciu.
Takto obmedzovať sa nenechajú ani Spojené štáty, útočiace na Blízkom východe či vo Venezuele, alebo Čína, ktorá sa pozerá po Taiwane. Z organizácie odišli aj Filipíny, ktoré vyvražďujú nielen dílerov drog, ale aj ich užívateľov.
V roku 2020 Severná Macedónsko, v roku 2023 Fínsko a rok potom Švédsko. Tak sa nedávno rozrástlo NATO. K tomu sa niektoré krajiny paktu snažia posilniť svoju pozíciu v Ázii paktom AUKUS alebo zoskupením Quad.
Na druhej strane do skupiny BRICS+ sa v roku 2024 pridali Egypt, Etiópia, Irán a Spojené arabské emiráty, vlani potom aj Indonézia. Medzitým Rusko prehlbuje spoluprácu so Severnou Kóreou a Čínou. V snahe nájsť si v dnešnom svete priateľov sa sťahujú do mocenských blokov.
Pred necelým storočím sa štáty združovali tiež. V tom čase už existovala Malá dohoda zahŕňajúca Československo, Juhosláviu a Rumunsko, pričom aj Francúzsko získavalo spojenecké zmluvy s európskymi štátmi.
Predovšetkým v roku 1936 vzniklo spojenie autoritárskych štátov Os Berlín – Rím. Rovnako v tomto roku prišlo Nemecko a Japonsko s Paktom proti Kominterne, teda dohodou mierenou proti združeniu štátov okolo Sovietskeho zväzu.
Zatiaľ čo tak v časoch pred prvou svetovou vojnou svetu dlho dominovalo Britské impérium, čo sa postupne premenilo v situáciu, keď pri druhej svetovej vojne existovalo už niekoľko podobne silných veľmocí, dnes sa situácia zase premenila zo sveta, v ktorom existovali dvaja obri, na usporiadanie, keď sa niekoľko silných štátov snaží vybudovať vlastné sféry vplyvu.
Vtedy to bolo rádio, tentoraz sú to sociálne siete. V oboch dobách sa rozšírili nové médiá, ktoré sa podarilo využiť na šírenie klamstiev. Neslávne známi týmto boli nacisti, ktorí propagandu masívne podporovali a dotovali napríklad výrobu lacných rádií, ktorá dostala Hitlerove výroky do každej domácnosti.
Dnes sa takzvané fake news šíria cez sociálne siete. Podľa štúdie Massachusettského technologického inštitútu sa napríklad na vtedajšom Twitteri, dnešnom X, šírili klamlivé či zavádzajúce informácie nielen oveľa rýchlejšie ako pravda, ale zároveň sa dostali k viacerým používateľom.
Symbolom nacistickej kontroly nad informáciami bolo aj pálenie kníh od autorov, ktorí boli uznaní „závadnými“ – medzi nich sa dostali napríklad Albert Einstein, Sigmund Freud alebo Erich Maria Remarque a Helen Keller.
Dnes obmedzovanie informácií prebieha inak. Po Západe nepobehujú chlapci v uniformách zbierajúci odsúdenú literatúru, ale algoritmy, ktoré k ľuďom pustia len vybrané informácie. Napríklad sociálna sieť X začala po prevzatí najbohatším mužom sveta Elonom Muskom používateľom odporúčať extrémistický obsah. Odhalil to denník The Washington Post.
Sociálne siete pritom vo väčšine prípadov nemajú záujem propagovať nejakú ideológiu, ale používateľa v nej v rámci takzvaných echo chambers utvrdia, pretože zistí, že o ňu má záujem. Ponúka mu tak tento obsah stále dookola, zatiaľ čo pohľady ostatných skupín, ktoré používateľ toľko nekomentuje alebo nelajkuje, mu prestane ukazovať.
Ale určité zakazovanie kníh prebieha aj vo fyzickej podobe. Napríklad v Spojených štátoch podľa Americkej knihovníckej asociácie vystrelili po začiatku pandémie počty kníh zakázaných v knižniciach a školách na tisíce za rok, aj keď pred ňou išlo iba o nižšie stovky ročne.
Tak ako pred deväťdesiatimi rokmi, aj tentoraz ide vo veľkej miere o tituly o ľuďoch alebo od ľudí zo sexuálnych či rasových menšín. A tak ako vtedy, opäť ide hlavne o úsilie organizovaných skupín. V roku 2024 napríklad 72 percent snáh knihu zakázať v Spojených štátoch pochádzalo od skupín a vládnych organizácií.
V tom je však dnešná situácia lepšia, než bola tá predchádzajúca, pretože sa ku knihám dá dostať aspoň inde, ak ich človek chce – a vôbec vie, že existujú. Lenže teraz prichádzajú texty, videá aj fotografie tvorené umelou inteligenciou, ktoré sú takmer nerozoznateľné od skutočnosti.
Otázkou tak je, či ľudia budú do budúcnosti vôbec knihám a ďalším formám médií dôverovať. Ako povedala v roku 1973 filozofka Hannah Arendt: „Ak vám všetci stále klamú, výsledkom nie je to, že tým klamstvám veríte, ale skôr to, že už nikto ničomu neverí… A ľud, ktorý už ničomu neverí, sa nedokáže rozhodnúť. Je zbavený nielen schopnosti konať, ale aj schopnosti myslieť a uvažovať. A s takými ľuďmi si potom môžete robiť, čo chcete.“
Čo je iné?
Hoci sa v mnohom situácie teraz a pred deväťdesiatimi rokmi podobajú, nedá sa plošne povedať, že sú časy rovnaké. Vo vybraných bodoch sa predsa pozeráme iba na to, čo je rovnaké – tešiť aj strašiť nás pritom môže, že sa časy aj v zásadných záležitostiach líšia.
Istým negatívom aj pozitívom naraz je fakt, že tu je doktrína vzájomne zaručeného zničenia. Zatiaľ čo pred druhou svetovou vojnou obmedzovali veľmoci pred rozpútaním krviprelievania čísla o technike a vojakoch, tentoraz sa musia obávať aj toho, že ich nepriateľ môže jednou zbraňou spôsobiť smrť miliónov ľudí – a naopak oni, ak by také zbrane využili, môžu očakávať, že to isté im vykoná aj ten druhý.
Hoci ani dnes nie je ekonomicky všetko ideálne, ani tu nevyzerá situácia tak beznádejne ako v tridsiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sa svet spamätával z dôsledkov Veľkej hospodárskej krízy a mnoho štátov malo problémy s nezamestnanosťou, čo hnalo masy smerom k extrémistickým myšlienkam.
Dnešná situácia je pre mnohých aj bolestivá, ale napríklad priemerný obyvateľ Spojených štátov je dnes pri zohľadnení inflácie podľa organizácie Politifact až sedemkrát bohatší ako v roku 1936.
Planéta je tiež oveľa viac ekonomicky aj kultúrne previazaná. Ako dnes môžeme vidieť na príklade USA, aj to, že štát stojí na čele globalizmu a profituje z neho, nemusí odradiť jeho občanov od zvolenia niekoho, kto im sľubuje, že krajinu odreže od sveta.
Pozitívny nie je ani vývoj zdrojov a podnebia. OSN napríklad v januári tohto roku oznámila, že „svet vstupuje do éry globálneho vodného bankrotu“. „V mnohých regiónoch sa teraz objavuje pretrvávajúci nedostatok vody, pre ktorý sa vodné systémy už nemôžu realisticky vrátiť k svojim historickým základom,“ píše organizácia.
Historické paralely s predvojnovým obdobím nám tak neposkytujú presný scenár budúcnosti, ale skôr upozornenie na zraniteľnosť súčasného usporiadania. Rozhodujúca preto nebude samotná existencia týchto hrozieb, ale schopnosť dnešných spoločností reagovať na ne lepšie ako generácia pred deväťdesiatimi rokmi.
Autor článku je Filip Vokoun, Forbes.cz
