V pozadí amerických aktivít v Iráne a Venezuele sa odohráva osudová bitka o prežitie Ukrajiny. Nahliadnutie za oponu sveta medzinárodnej politiky prináša nové poznanie o strategických zámeroch aktérov.
Nedávno som mal možnosť zúčastniť sa veľmi zaujímavej diskusie o Ukrajine. Zaujímavej však nie preto, lebo by som sa o tejto problematike dozvedel nejaké nové skutočnosti. Mal som takpovediac naživo jedinečnú príležitosť nahliadnuť do úplne iného, doslova surrealistického myšlienkového sveta. Sveta, ktorý bol, žiaľ, vytvorený do veľkej miery naratívmi väčšiny liberálnejších či progresívnejších mienkotvorných západných médií.
O to zaujímavejšie bolo sledovať, ako bol tento myšlienkový svet priamo konfrontovaný – čo je dnes pomerne vzácny úkaz – s „diktátom rozumu“, teda s konzervatívnejším a realistickejším pohľadom na rusko-ukrajinský konflikt.
Nemá zmysel úplne podrobne rozoberať obsah celej diskusie, pretože každý si dnes na ňu môže vytvoriť vlastný názor. Napriek tomu však stojí za to podeliť sa o pár dôležitých myšlienok, ktoré v nej nezazneli a vo väčšine diskusií dnes ani otvorene nezaznievajú.
Širšie zarámovanie tohto už štyri roky trvajúceho konfliktu, ktorý teraz neoprávnene ustupuje do úzadia, sa môže javiť ako prospešné. Pozornosť sa totiž presúva na udalosti, ako sú januárová americká intervencia vo Venezuele či aktuálne americko-izraelské „dobrodružstvo“ v Iráne.
Róbert Homola
Foto: Róbert Homola
Polemika o stratégii a cieľoch, víťazstve a porážke
Najkontroverznejšou časťou všetkých diskusií o rusko-ukrajinskom konflikte je názorový stret a spravidla následná učená dišputa o ruskej stratégii a cieľoch, a na to nadväzujúca polemika o víťazstve a porážke niektorého z aktérov konfliktu.
Pri hlbšom pohľade do surrealistického myšlienkového sveta dnes zistíte, ako snaha o „odbornú expertízu“ podporená žonglovaním a zbytočným nadužívaním týchto pojmov vážne deformuje podstatu diskusií a odkláňa ju od podstaty veci.
Dochádza potom k takým anomáliám, že sa z diskusie dozviete, že Rusko už utrpelo strategickú porážku tým, že vojská nedošli do Kyjeva, že postup vojsk je veľmi pomalý a obsadené územie je oproti očakávaniam – odkiaľ sa len tieto očakávania berú? – malé, a tým, že Ukrajina si zachovala štátnosť a tak ďalej.
Alebo sa dozviete, že existuje možnosť zničiť Rusko ešte väčším ekonomickým tlakom a dôsledne dodržiavanými sankciami, alebo dodávaním ešte väčšieho množstva a z hľadiska kvality aj sofistikovanejších a technologicky vyspelejších zbraňových systémov Ukrajine.
Nuž, v poriadku, áno, aj takto je možné sa na tieto veci pozerať. Veľmi však záleží na kontexte a uhle pohľadu. Na tom, o čej stratégii hovoríme, ktorú stratégiu posudzujeme a či ju v konečnom dôsledku v celom rozsahu aj správne chápeme, pretože jedine vtedy na ňu dokážeme presne a adekvátne reagovať.
A to sú veľmi zložité a náročné veci, ktorým obyčajný človek mnohokrát ťažko rozumie. Vo všeobecnosti stratégia predstavuje navrhovaný konkrétny proces, súbor postupov určených na rozhodovanie a konanie pred určitými scenármi vývoja, v ktorých sa jej autor snaží dosiahnuť jeden alebo viac vopred stanovených cieľov.
Zjednodušene povedané, stratégia je konkrétny plán na dosiahnutie cieľa. Vojenská stratégia potom určuje predovšetkým postupy, akými budú k dispozícii vojenské – a prípadne iné – zdroje na dosiahnutie konkrétnych vojenských cieľov.
Taktika potom predstavuje spôsob, akým sa to bude vykonávať. Už len keď sa na túto problematiku obyčajný človek pozrie z tohto uhla pohľadu, je jasné, že v realite by nikdy nepovedal, že Rusko už utrpelo strategickú porážku len preto, že vojská dnes nie sú v Kyjeve. Na to, aby sa to dalo takto jednoznačne zhodnotiť, treba poznať a predovšetkým skutočne pochopiť všetky ciele toho, kto má stratégiu, a len potom sa dá proti tej stratégii vôbec niečo účinné robiť.
Treba skrátka pochopiť, čo ten, kto má stratégiu, vlastne robí, prečo to robí tak, ako to robí, čo konkrétne tým chce dosiahnuť.
Okrem toho je nutné podotknúť, že stratégií na dosiahnutie cieľov môže byť celá škála, môže ich mať široké spektrum aktérov – od jednotlivcov cez štátne orgány až po nadnárodné entity – a, samozrejme, že nie sú čisto len vojenské.
Úplne samozrejmé je aj to, že každú stratégiu – aby bola úspešná – musia napĺňať jednotne a spoločne všetky zainteresované subjekty. Tiež je samozrejmé, že pri konzistentnej snahe o splnenie zadaných strategických cieľov v dynamicky sa meniacom prostredí a čase treba stratégiu meniť, prispôsobovať alebo modifikovať.
Nemenia sa ciele, mení sa stratégia na ich dosiahnutie. Pochopenie tohto rámca privádza pozorovateľa k relevantným otázkam. Aká je teda v tomto konflikte stratégia Rusov? Ukrajincov? Putinova? Zelenského, Európskej únie, Západu, Američanov, Britov a tak ďalej.
Žiaľ, zdá sa, že sa toto všetko dnes v surrealistickom myšlienkovom vesmíre z akýchsi ťažko pochopiteľných a predovšetkým čisto iracionálnych dôvodov splýva.
Kto chce splniť obchodné ciele, zvolí si obchodnú stratégiu, kto marketingové ciele, volí marketingovú stratégiu a tak ďalej.
Pri snahe o naplnenie diplomatických cieľov sa volí diplomatická stratégia, pri politických spravidla politická. Pri prijatí tézy, že vojna je „len“ pokračovanie politiky inými prostriedkami, sa na plnenie politických cieľov, ak už to inak nejde, nasadzuje aj vojenská stratégia.
V surrealistickom svete, v ktorom Rusko už utrpelo strategickú porážku tým, že dnes ruské tanky ešte nie sú v Kyjeve, by teda bolo namieste položiť si najprv správne otázky. Až potom možno na ne korektne odpovedať namiesto neustáleho vznášania sa v nepodložených scenároch, hypotézach, odhadoch a domnienkach. A o vehementnej prezentácii jediného správneho pohľadu na vec sa už vôbec nemusíme rozprávať.
Základným východiskom pri týchto úvahách by mal byť predovšetkým fakt, že kým mala Ukrajina takzvaný neblokový štatút, viditeľne významnejší konflikt alebo stret záujmov medzi Rusmi a Ukrajincami v princípe neexistoval.
Rozpory v realite existovali, ale neboli také zásadné, aby viedli k ozbrojenému konfliktu. Zmena nastala s Majdanom. Vtedajšia ukrajinská politická elita stanovila politické ciele – integrácia Ukrajiny do NATO a EÚ –, k čomu sa pripravovali aj patričné politické stratégie.
Otázky znejú: „Kedy sa tieto zadané politické ciele a s nimi súvisiace politické stratégie zmenili na cieľ zničiť za každú cenu Rusko? Aké má dnes na dosiahnutie tohto cieľa Ukrajina politické stratégie? A akú má vojenskú stratégiu v prípade ozbrojeného konfliktu?“
Ak nenájdeme odpoveď, niet sa čomu čudovať. To, čo už dlhší čas v medzinárodnej politickej aréne predvádza Zelenského administratíva a po dávnom diskutabilnom „výlete“ ukrajinských ozbrojených síl do Kurskej oblasti v Rusku aj jeho vojenské velenie, nepripomína zmysluplné stratégie.
Pre Rusov zmena nastala už dávno pred Majdanom – po ukrajinskej oranžovej revolúcii. Rusi majú vo vzťahu k Ukrajine dlhodobo jasne zadefinovaný politický cieľ – zabrániť jej všetkými prostriedkami a za každú cenu vstúpiť do NATO a EÚ.
Tento cieľ Rusi odvtedy nezmenili – pretože je ich životným záujmom – a pravdepodobne ho už asi ani nezmenia. A netreba sa mýliť. Zo surrealistického myšlienkového sveta zaznievajú hlasy, že Ukrajina v EÚ už predsa nie je pre Rusov problém, no v mnohých scenároch to pre nich problém je. A k splneniu politického cieľa majú dávnejšie vypracovanú aj vojenskú stratégiu. Je známa a dôsledne sa jej aj stále držia.
Definoval ju generál Valerij Gerasimov a v surrealistickom svete sa z nej v krátkom čase skratkovito, povrchne a veľmi nesprávne vygeneroval len sploštený a do slovenčiny ešte aj notoricky zle preložený pojem „hybridná vojna“.
Toto, čo ako podstatu jeho myšlienok nesprávne chápu ľudia zo surrealistického sveta, však nie je jadro toho, čo nadefinoval Gerasimov. Generál svoje postupy predovšetkým zasadzuje do rýchlo sa meniaceho a globálne previazaného prostredia.
Dôraz pritom kladie na to, že nielen štát, ozbrojené sily, ale doslova celá spoločnosť a jej bežné fungovanie musí byť pri ich uplatňovaní také, akoby bola v nepretržitom ozbrojenom konflikte – permanentnej vojne – s kýmkoľvek.
Na dosiahnutie konkrétnych vojenských cieľov považuje za nevyhnutné flexibilne podraďovať a dlhodobo manažovať všetky možné dostupné zdroje.
Celý proces má pripraviť podmienky a predpoklady na vytvorenie takého komplexného tlaku na protivníka, že prostredníctvom vyvolaných negatívnych účinkov v určitom bode a čase dôjde v jeho spoločnosti automaticky k zrúteniu základných a životných systémových procesov a následne, samozrejme, ku kapitulácii.
Od Rusov preto asi nebudete otvorene počuť, že ich cieľom je zničiť Ukrajinu za každú cenu. Ak by to naozaj chceli, už by to dávno urobili, prostriedky a stratégie na to na rozdiel od Ukrajiny už dávno majú.
Každý už v reálnom svete opakovane počul vyjadrenia z najvyšších miest ruskej administratívy o tom, že špeciálna vojenská operácia na Ukrajine bude trvať dovtedy, kým nebudú dosiahnuté stanovené ciele.
Minimálne hlavné politické ciele sú z pohľadu Ruska konzistentné, dlhodobé a jasné – nie Ukrajine v NATO a v EÚ. To sa Rusom zatiaľ nesporne darí, takže surrealistické tézy o ich strategickej porážke nie sú ešte veľmi na mieste. A zatiaľ k splneniu týchto cieľov nebola potrebná ani zmena režimu, ani ruské tanky v Kyjeve.
S vojenskými cieľmi je to trochu zložitejšie. Tých totiž môže byť – a asi aj je – celá paleta. Nie sú všetky otvorene deklarované, ale všetky sú podriadené napĺňaniu vyššie uvedeného politického cieľa.
Evidentným aj čiastočne politicky deklarovaným vojenským cieľom je obsadenie časti územia. V tejto fáze konfliktu je to určite primárne celý Donbas. Územných ziskov je však viac.
Pri starostlivom štúdiu Gerasimovových téz, možno zistiť, že nejde o štandardný dobývací konflikt. Získané územie sa dá využiť predovšetkým ako nátlakový prostriedok na dosiahnutie jedného z hlavných politických cieľov. Tým má byť v konečnom dôsledku zmena režimu v štáte.
Územné zisky sú spravidla generované vnútornou dynamikou vývoja konfliktu. V tomto prípade predovšetkým pre splnenie cieľa obsadiť územie celého Donbasu a potrebu preto roztiahnuť líniu bojového dotyku čo najviac – pre viazanie či odpútavanie ukrajinských síl. Získané územie sa pritom dá využiť buď ako aktívum na prípadné vyjednávanie, alebo ako „zisk“ a perspektívne aj kontrolný či „pohotovostný“ nátlakový nástroj na to, aby prípadná dosiahnutá zmena režimu zostala trvalá.
Tu treba uviesť, že Rusko v tomto smere ešte vôbec nevyčerpalo možnosti, ktoré sa mu ponúkajú. Majú momentálne v rukách iniciatívu, lepšie plánujú, majú viac zdrojov, lepšie ich manažujú a využívajú aj najmenšiu príležitosť.
Z hľadiska územia je perspektívne najlákavejšia z nich bez debaty Odesa, no toto už je skôr priestor pre vytváranie scenárov, predpokladov a hypotéz.
Rovnako si treba uvedomiť, že vďaka podstatne lepšej – a stále sa zlepšujúcej – príprave a plánovaniu operácií na ruskej strane sa potom paralelne – a možno aj bez väčšieho úsilia – plnia aj ďalšie zadané vojenské ciele, ako je napríklad takzvaná denacifikácia ukrajinských síl. Tu si pripomeňme, že Azov už viackrát opakovane odmietol plniť rozkazy Kyjeva, ako bolo znižovanie alebo ohraničovanie jeho bojového potenciálu, sily a bojaschopnosti. A to nás privádza k ďalšiemu rozporuplnému bodu diskusií o rusko-ukrajinskom konflikte, a tým sú straty na oboch stranách.
Straty
V surrealistickom svete majú násobne väčšie straty, samozrejme, Rusi, vo svete konzervatívnejšieho diktátu rozumu sú to, prirodzene, Ukrajinci.
Oba tieto nezmieriteľné svety pritom vždy podľa potreby statočne šermujú každý svojimi zaručenými štatistikami. Skrátka každý v duchu hesla: „Zásadne nepracujem so štatistikami, ktoré si sám nesfalšujem“.
Kde je pravda, na to je dnes ešte ťažké odpovedať, ale triezvo uvažujúci človek sa pri rozjímaní nad touto problematikou určite minimálne pozastaví nad faktom, že Rusi vracajú pozostalým domov na Ukrajinu oveľa viac obetí, ako to robia Ukrajinci.
Odhliadnuc od týchto veľmi smutných štatistík existuje jedna, s ktorou môže len veľmi ťažko ktokoľvek manipulovať. Tá hovorí za všetko. Údaje Ukrajinského inštitútu demografie uvádzajú, že od februára 2022 má Ukrajina takmer o desať miliónov obyvateľov menej. Inak povedané, za štyri roky ubudla štvrtina obyvateľstva v porovnaní so stavom pred konfliktom.
K tomu treba dodať, že pôrodnosť klesla pod jedno dieťa na ženu. Podľa niektorých odhadov sú ukrajinské ukazovatele plodnosti údajne už najhoršie na svete. Pokiaľ to je naozaj takto, už len obnoviť ukrajinskú ekonomiku či zabezpečiť jej chod bez trvalej zahraničnej podpory a zdrojov bude v strednodobom horizonte nesmierne ťažké.
Dôsledky? Vysoké náklady, nízka schopnosť odolávať. Konflikt už teda pravdepodobne vyvolal na Ukrajine veľmi vážnu demografickú krízu a jej negatívne účinky budú dlhodobé.
Zlé podmienky pre život budú odrádzať ukrajinských emigrantov od návratu do vlasti. Imigranti z Ázie či Afriky situáciu pravdepodobne nevyriešia.
Keď v surrealistickom svete tvrdia, že Rusko utrpelo strategickú porážku, pretože Ukrajina si zachovala štátnosť, znamená to, že si vôbec nedokážu pripustiť, že žiadny štát nemôže existovať bez ľudí. Nuž, prejdime sa tentoraz trochu po svete „diktátu rozumu“ a poďme v polemike ďalej k útokom na kritickú infraštruktúru.
Kritická infraštruktúra
Útoky na energetické systémy na oboch stranách sú naozaj neľudské a jadro celej diskusie sa dnes točí okolo toho, či sú legálne alebo legitímne.
Skúsme sa na okamih odosobniť od emócií, ktoré pri tejto diskusii prevládajú najmä v surrealistickom myšlienkovom svete – a treba zdôrazniť, že úplne oprávnene –, a pozrime sa na úplne iný rozmer problému, o ktorom sa zatiaľ nikde veľmi verejne nediskutuje.
Niet pochýb o tom, že ničenie energetickej infraštruktúry – a nielen elektrickej, ale aj tej ropnej a plynovej – významne zhoršuje podmienky pre život obyvateľstva a má výrazný vplyv na demografiu či bežný chod života spoločnosti.
Okrem toho tento postup nadobúda v súčasných vojenských stratégiách ďalší rozmer, ktorý je, žiaľ, veľmi pragmatický a racionálny. A s vysokou pravdepodobnosťou sa to v novodobých konfliktoch už zrejme stane aj smutným, ale nevyhnutným štandardom.
Absolútne kľúčovým problémom sa dnes už totiž stáva masové využívanie umelej inteligencie na bojové účely. Tá nesporne znamená predovšetkým neskutočné nároky na elektrickú energiu, čo potvrdzuje viacero štúdií.
V prípade masového použitia v poľných bojových podmienkach naftové, benzínové, plynové generátory či nebodaj solárne panely na jej produkciu už jednoducho nestačia. V prípade nedostatočnosti týchto zdrojov nezostáva nič iné, len sa v mieste bojových operácií pripojiť k existujúcej elektrickej sieti alebo disponovať iným spoľahlivým a odolným zdrojom.
V takom prípade je logické, akú taktiku zvolí protivník, ktorý vie, že chod celej bojovej mašinérie protistrany závisí od nepretržitého prístupu k elektrickej sieti. Urobí maximum pre jej ochromenie prostredníctvom odstrihnutia od zdroja.
Otázka morálky či utrpenia civilného obyvateľstva pôjde v takom prípade úplne bokom, pretože prvoradým záujmom zostáva efektívne plnenie stanovených vojenských cieľov. Taká je, bohužiaľ, realita.
Pokiaľ si niekto myslí, že ide o sci-fi scenáre v štýle vzbury strojov z Terminátora, je na omyle. Využívanie umelej inteligencie v boji má mnoho podôb, a hoci ide o tému na samostatný rozbor, v mediálnom priestore už dnes nájdeme dostatok konkrétnych príkladov z praxe.
Umelá inteligencia bola v rozhodujúcom rozsahu použitá v prípade intervencie Američanov vo Venezuele. Izrael ju používa pri genocíde v Gaze a spolu s Američanmi aktuálne aj v Iráne. Samozrejme, umelú inteligenciu využívajú dnes naplno aj Ukrajinci.
Rovnaké metódy už štandardne a s rôznou mierou úspešnosti aplikujú aj Rusi, Iránci, Číňania a dokonca aj Severokórejčania. Treba si teda uvedomiť aj druhú stranu mince, a tou je nesporný fakt, že hoci sú vojenské útoky na energetickú infraštruktúru vo vzťahu k ich absolútne deštruktívnym sociálno-spoločenským dôsledkom hlboko amorálne, neetické, odsúdeniahodné a neospravedlniteľné, majú, žiaľ, svoju tristnú logiku a opodstatnenie.
Tento druh bojových aktivít sa už pravdepodobne navždy stane pevnou súčasťou vojenských stratégií mocností a drvivej väčšiny ozbrojených konfliktov vo svete. A sme späť pri vojenských stratégiách.
Profimedia
Zdroj: WSJ.
Čo ďalej?
Stratégia Rusov je viac-menej jasná, konzistentná a zdá sa, že aj napriek všetkým snahám oponentov zatiaľ aj pomerne úspešná. Čo však stratégie a prístupy Ukrajincov či ostatných aktérov?
Ako chcú zničiť alebo aspoň zastaviť Rusov? Poďme postupne. Ako sa zdá, Európska únia bezhlavo pokračuje v plocho rétorickej, samovražednej, nepretržitej ekonomicko-sankčnej a morálno-eticko-zelenej stratégii odstrihnutia sa od ruskej ropy a plynu a súčasne vyhadzovania hotovosti do bezodnej ukrajinskej studne.
Okrem toho Poliaci s hlbokým protiruským sentimentom a Nemci s historickými reminiscenciami na časy „zašlej slávy“ začali verejne koketovať s túžbou po nukleárnych zbraniach.
Francúzi nimi zasa pre istotu v duchu svojich najlepších revolučných tradícií začali rovno hneď aj šermovať. Čechov zase začínajú dosť trápiť škandály a problémy okolo muničnej iniciatívy.
Briti, hoci s miernymi obavami, pozorne z diaľky sledujú vývoj situácie okolo Odesy a spoliehajú sa na to, že zo situácie budú benefitovať. Počítajú s tým, že si vďaka storočnej dohode s Ukrajincami udržia kontrolu nad čiernomorským regiónom.
Sem-tam pre vlastný prospech hodia vidly do rusko-ukrajinských pokusov o mierové rozhovory a situáciu si usilovne poisťujú politickou podporou a „výrobou“ možného nového ukrajinského prezidenta Valerija Zalužného.
Američania, na čele s „mierovým“ prezidentom Donaldom Trumpom, zaujali tiež stratégiu „na dištanc“, pretože si úspešne vyrábajú vlastné problémy v iných regiónoch sveta. Po vzore Britov, hoci možno skôr im na truc, vyrábajú „svojho prezidenta“ – zo špióna Kyryla Budanova. Zároveň s veľkým záujmom sledujú vývoj akcií spoločnosti BlackRock, ktorá má pod dohľadom ich aktuálne aj budúce ukrajinské investície.
Súčasný vodca Zelenskyj, vidiac celý tento surrealistický marazmus, sa veľmi rýchlo zorientoval. V dymovej clone, ktorú tento chaos vytvára, sa snaží vzbudiť dojem, že Ukrajina disponuje ucelenou vojenskou stratégiou, hoci realita je opačná.
Všetkých zúčastnených presviedča, že už čoskoro bude mať v rukách nejakú wunderwaffe – hoci nebude –, a čoraz dôraznejšie sa dožaduje ďalších finančných prostriedkov. Najlepšie v hotovosti a v čo najväčšom možnom objeme.
No chyba lávky – odpusťte ten bohemizmus, ale tu vyložene sedí –, európska aj svetová ekonomika sa s veľkým škripotom pomaličky zastavuje, ochotných mecenášov je čoraz menej a podpora čoraz viac sublimuje ako para nad hrncom.
Ukrajinský vodca, ktorý cíti, že jeho dni vo funkcii sú už zrátané, si veľmi dobre uvedomuje, že musí vydržať čo najdlhšie. A treba povedať, že už vôbec nie pre Ukrajinu a ukrajinský národ. Hlavne pre seba. Mysliac si, že ponúka správnu cestu, začína veľmi nebezpečnú samovražednú hru o všetko.
Ak Európska únia Ukrajincom nechce dať peniaze dobrovoľne, snaží sa jej trochu pomôcť zatváraním kohútikov na rozvodových rúrach. Definitívne odstrihnutie od ruského plynu aj ropy hádže na Rusov, nech sa tým Európanom ľahšie rozmýšľa.
Čo na tom, že ide o krok proti vlastným záujmom, keďže nafta a benzín sa dovážajú z Európy. Opomína sa fakt, že značná časť týchto pohonných hmôt sa v európskych rafinériách stále vyrába práve z ruskej ropy.
Alebo je to len tak, že tomu tí Európania vôbec nerozumejú a prázdne rúry budú predsa len novou ukrajinskou wunderwaffe?
Ťažko povedať, či je to technicky možné a či v stave krajného vypätia neplánuje Zelenskyj – podľa vzoru ruských postupov – vysielať potrubnou poštou špeciálne jednotky naprieč Európou či Ruskom. Cieľom by mohlo byť zničenie posledných funkčných potrubí alebo manipulácia s kľúčovými elektrickými rozvodňami.
Isté je, že keď začne proti zavretým kohútikom na Ukrajine oprávnene protestovať maďarský enfant terrible Európskej únie Viktor Orbán, ukrajinský vodca sa, vedený silným pudom sebazáchovy, už úplne prestáva kontrolovať.
Keď mu navyše Orbán na cestách zablokuje pravidelný prísun hotovosti, situácia sa stáva kritickou. Zelenskyj pravdepodobne dospel k záveru, že je najvyšší čas otvoriť konflikt na všetkých frontoch a opätovne vyhrotiť vzťahy s Ruskom, Američanmi aj Európanmi, ktorí odmietajú jeho víziu. Ideálnu príležitosť na tento krok mu aktuálne poskytuje „epická zúrivosť“ Američanov a Izraelčanov voči Iránu.
Profimedia
Foto: Fatemeh Bahrami / Anadolu.
Spojené nádoby
Každý súdny človek musí byť zhrozený z toho, že Zelenskyj po prehlbujúcich sa roztržkách s Maďarmi a Putinovom úplne vážnom vyhlásení, že keď to teda Európa chce, pokojne ju od plynu a ropy nakoniec v predstihu odstrihne on sám, ponúka pomoc ukrajinských špecialistov na drony arabským krajinám zatiahnutým do americko-izraelského dobrodružstva v Iráne.
Ukrajina čelí vážnym problémom s financovaním vlastného chodu, korupcia v krajine naďalej pretrváva a javí sa, že štát nemá vôľu hľadať cestu k urovnaniu konfliktu s Ruskom. Dronových špecialistov pre iné konfliktné oblasti však má, zdá sa, zrazu na rozdávanie.
Snáď to nebude aj kompletne s dodávkami kompletných dronových setov. Treba už len doladiť pár posledných detailov. Otázkou zostáva, kto a z čoho to bude celé financovať.
Ukrajina alebo priamo Európska únia? A kam s týmito ponukami vlastne smeruje Zelenskyj? Uvedomuje si vôbec, aké dôsledky to môže v extrémne vypätej situácii okolo americko-izraelsko-iránskeho konfliktu spôsobiť?
Situácia okolo Iránu sa totiž v porovnaní s 12-dňovou vojnou vôbec nevyvíja podľa amerických a izraelských predstáv. Irán sa odvtedy poučil a dôsledne sa pripravil. Zmenil stratégiu a vážne ochromuje či poškodzuje nielen americké operačné možnosti a spôsobilosti v regióne, ale najmä celosvetový obchod a obchod s ropou či zemným plynom. Teraz je navyše odhodlaný dotiahnuť veci do konca.
Američanom a Izraelčanom zrejme pomaličky dochádzajú rakety, očakávané povstanie sa v Iráne zatiaľ nekoná a sily Kurdov na severe či Balučov na juhu a juhovýchode krajiny na zvrhnutie súčasného režimu nestačia.
Možností veľa nezostáva. Čas sa kráti, ceny ropy, plynu a komodít začali stúpať do výšin a svetová ekonomika začala pristávať na tvrdom podklade. Iránsky režim zatiaľ pevne stojí. Izraelčania s Američanmi zisťujú, že na jeho zvrhnutie možno bude predsa len potrebná väčšia pozemná operácia.
To však môže byť veľký problém, pretože existujú indikátory, že do takejto operácie by mohol byť vtiahnutý napríklad aj Azerbajdžan.
Zelenskyj možno kalkuluje s tým, že ak by sa plamene americko-izraelsko-iránskeho konfliktu rozšírili aj na Kaukaz, postupne by to vtiahlo aj Rusov, a to by mohlo uľahčiť situáciu Ukrajine.
Takáto hra však rovnako môže pohltiť aj Turkov, NATO a možno aj celú Európsku úniu. Ak je toto ukrajinská stratégia, je extrémne nebezpečná, pretože na jednej strane rusko-ukrajinské problémy nerieši a na druhej strane stále viac približuje svet ku globálnemu konfliktu.
