Je jedno, na čo sa pozeráte, dôležitý je uhol pohľadu. S týmto mottom prekonala Erika Mokrý pred dvomi rokmi agresívny typ rakoviny prsníka. Napísala o tom knihu, šíri osvetu a pomáha onkologickým pacientom. „Tak trocha inak“, ako pomenovala aj svoje občianske združenie.
Triple negatívny typ tumoru s vysokým stupňom agresivity. Po oznámení tejto diagnózy zaplavila Erika svoju lekárku desiatkami otázok. „Prečo ja? Prečo teraz? Prečo mi na Slovensku tvrdili, že je to nezhubné?…“ Doktorka ju pri každej z nich zastavila. „Erika, neklaďte si zbytočné otázky. Je potrebné bojovať!“ Niekde tam sa začal písať príbeh, o ktorom dnes mladá žena bloguje zo svojho domova na juhu Francúzska. Rodnú Prievidzu opustila kvôli láske štyri roky predtým.
To, že človek musí po diagnostikovaní rakoviny so všetkým seknúť označuje Erika za dezinformáciu, ktorá koluje medzi zdravými ľuďmi. Ona pokračovala v práci, záľubách, a dokonca sa vydala. Foto: Photoguys
Týždeň pred oslavou 28 rokov absolvovala Erika sonografiu prsníka vo Francúzsku. Mala ho niekoľko dní opuchnutý a pociťovala nepríjemnú bolesť. „Tušila som, že to neveští nič dobré,“ začína svoje rozprávanie. O hrčkách v prsníkoch vedela už predtým, no pravidelné prehliadky na Slovensku na rozdiel od zahraničnej biopsie neukázali nič závažné. „Čierne na bielom, na moje narodeniny mi rádiologička oznámila, že mám rakovinu.“
V 19 rokoch napísala knihu o boji s anorexiou. Vytvorila aj vlastný projekt a chodí rozprávať do škôl
Svoju diagnózu vtedy Erika pred rodičmi tajila a spoločne s manželom čakali na výsledky všetkých vyšetrení a následný postup. Neskoršie zverenie bolo pre ňu na celej chorobe najťažšie. „Pocit, keď som sedela v našej obývačke, dvetisíc kilometrov od nich a cez Skype som im oznamovala, že mám rakovinu, bolo to najhoršie, čo som kedy zažila. Nemohla som ich objať, byť pri nich, nemohla som nič. Len sa pozerať na chladný displej tabletu a veriť, že to zvládnu spolu so mnou.“
S pomocou rodiny a lekárov začala mladá žena bojovať. „Nikdy nezabudnem na to, čo mi povedala doktorka na začiatku. Vtedy som sa naštartovala a našla som silu. Išla som si za svojím cieľom – vyliečiť sa a byť zdravá.“
Počas krstu knihy Tak trocha inak. Foto: MEMO photo agency
Nasledovala liečba, ktorá bola diametrálne odlišná od Erikiných predstáv. Podobne ako mnohí, aj ona si myslela, že po diagnostikovaní rakoviny musí človek so všetkým prestať. Vo svojej hlave si to navyše dokresľovala obrázkami, ako jej vypadajú vlasy, schudne a bude každú chvíľu zvracať a predpokladala, že všetko v jej živote bude nemožné. No bolo to tak trocha inak.
„Počas liečby som chodila aj naďalej do práce, venovala sa svojim záľubám a dokonca som začala aj cvičiť,“ usmieva sa a spomenie aj svadbu, ktorú stihla po svojej druhej chemoterapii. S priateľom sa spontánne zbalili, odšoférovali 19 hodín na Slovensko a o týždeň sa stali manželmi. Vtedy už Erika nemala prsník a ani vlasy. Nevadilo jej to, svadba podľa nej nie je o tom, čo máte alebo nemáte. „Je o tom, kto ste, aký ste človek a koho máte pri sebe.“
Pavol Čekan vyvíja špičkový test na liečbu rakoviny. Blíži sa na trh
Aká je ona sama, začala reálne vnímať až vďaka rakovine. „Predtým som sa nikdy nevedela pozrieť do zrkadla a povedať si, že som krásna. Ani sa tak cítiť či milovať sa. No zrazu som tam stála, úplne holohlavá s obrovskou jazvou miesto prsníka a usmievala sa na seba. S láskou, úctou a pokorou, že som tu, že som to ja a že žijem. Ešte stále. Nech sa to zdá akokoľvek šialené, rakovine svojím spôsobom ďakujem. Za to, že ma naučila pozerať sa na svet a na seba tak trocha inak.“
To, že život diagnostikovaním choroby nekončí, chcela ukázať aj ostatným, a preto začala ešte počas liečby blogovať. Najprv len pod pseudonymom. „Myslela som si, že tak určitým spôsobom ochránim seba a rodinu. V správach a v komentároch sa mi však začali hromadiť nepríjemné odkazy o tom, ako som si celú rakovinu a jej liečbu vymyslela,“ vysvetľuje. Po dlhšom zvažovaní sa preto rozhodla odhaliť, ako vyzerá a zverejňovať fotky z chemoterapií či vyšetrení. „Presne v tom momente sa z nepríjemných odkazov stali nenávistné. Boli plné zloby, želaní smrti, toho, ako si ma príroda vybrala, ako aj to, že si mám rakovinu užiť.“
Po prvej chemoterapii chcela Erika sestričkám poďakovať za ich starostlivosť a prístup a upiekla im koláč. Nakoniec sa z toho stala tradícia a postupom času začala nosiť na každú chemoterapiu tortu. „Stalo sa to mojím zvykom, mojou psychohygienou a spolu s rodinou a manželom ma to ťahalo dopredu.“ Foto: Photoguys
Táto strana blogovania pre Eriku stále nie je jednoduchá, no o rakovine a svojej liečbe hovoriť neprestane. Chce ukazovať aj šťastné príbehy onkologických pacientov, ktoré médiá ukazujú len málokedy. „Zo všadiaľ na nás skôr dýcha smrť a všetko negatívne, čo táto choroba prináša. Rozhodla som sa to zmeniť,“ hovorí o tom, prečo začala. K jej blogu pribudla len nedávno aj kniha, z ktorej kompletný zisk ide na pomoc onkologickým pacientom cez jej občianske združenie.
Erika ho založila pol roka po zverejnení svojho prvého blogu a jej podnetom boli príbehy iných žien. Veľa z nich nemalo chuť ani vôľu bojovať, aj kvôli finančnej situácii, v ktorej sa ocitli. A keďže dostávala v tom čase veľa otázok, odkiaľ má svoje šatky a turbany, rozhodla sa tieto veci prepojiť. S manželom začali týmto ženám kupovať pokrývky hlavy na vlastné náklady. „Bohužiaľ, požiadaviek bolo stále viac a viac a ja som si uvedomovala, že takto ďalej nemôžeme fungovať. V januári 2018 sme preto založili občianske združenie Tak trocha inak s cieľom pomáhať a zlepšovať kvalitu života onkologických pacientov,“ hovorí.
V knihe opísala Erika svoj príbeh s rakovinou. Foto: MEMO photo agency
Ako funguje? Cez eshop okrem knihy predávajú šatky a turbany, vďaka čomu sa im ich už podarilo rozdať vyše 200 a tiež finančne pomôcť niekoľkým rodinám. Erika tiež pracuje na novom projekte, v rámci ktorého pripravuje akýsi štartovací balíček pre onkologické pacientky. Pozostávať má z pokrývky hlavy a brožúry, ktorá ich bude informovať o liečbe a všetkom s ňou súvisiacom.
„Rakovina ma naučila vnímať jednotlivé situácie v mojom živote a snažiť sa ich pochopiť. Nie vždy je to jednoduché, a niekedy to trvá. Neberte si z toho, čo sa vám stane, len to pozitívne, vnímajte aj to negatívne. Kam vás to smeruje, čo vám to ukazuje… Jednoducho, pozerajte sa na všetko vo vašom živote tak trocha inak. Pretože je jedno, na čo sa dívame, dôležitý je uhol nášho pohľadu,“ odkazuje na záver všetkým, ktorí bojujú s nejakou chorobou.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk.
