Je to príbeh osobnej odvahy aj výnimočné svedectvo z Putinovho režimu. A od pondelkového skorého rána aj oscarový dokument. Čím si Pán Nikto proti Putinovi, pohľad na silnejúcu propagandu a militarizáciu na ruských školách, získal také uznanie?
Kým vznikol film Pán Nikto proti Putinovi, živil sa Pavel Talankin, ktorému málokto povie inak než Paša, ako učiteľ. A v jeho kabinete bolo vždy miesto pre každého. Pre toho, kto sa potreboval porozprávať – napríklad o bratovi, ktorý narukoval a z frontu už dlho neprišla žiadna správa –, ale aj pre tých, ktorí jednoducho potrebovali priestor, kde môžu len tak byť.
Na nástenke za stolom v Pašovom kabinete visela vlajka ruského protestného hnutia na podporu Ukrajiny. Lenže aj tento „posledný ostrov slobody“ sa s vojnou na Ukrajine začal pomaly potápať.
Pink / Helle Faber
Okrem vlastného vyučovania mal Talankin ako učiteľ na starosti organizáciu školských akcií a ako samouk-kameraman aj ich dokumentáciu. A práve jednoduché zaznamenávanie školských udalostí, športových či kultúrnych, mu napokon malo zmeniť život.
„V tejto chvíli vôbec netuším, koľko ťažkostí si v budúcnosti spôsobím,“ hovorí v úvode filmu k svojim spočiatku nevinným záberom, ktoré postupne nadobúdajú odbojový charakter. Talankin totiž kamerou – najprv nevedome a neskôr zámerne – zachytáva predovšetkým postupnú militarizáciu ruských škôl, respektíve tej „svojej“.
Nájdete ju na juhu Uralu v ruskom Karabaši, meste tak zničenom priemyslom, že bolo v roku 1996 vyhlásené za oblasť ekologickej katastrofy. Na vine je miestny závod na tavenie medi – továrenský komplex, z ktorého do vzduchu, pôdy aj vody unikajú jedovaté látky ako arzén, ortuť či olovo. Pôda je tu čiernočierna od znečistenia a oblaky sírneho plynu unikajúce z továrne sa menia na kyslé dažde.
Najšpinavšie miesto na Zemi
Bez toho, aby to mohol ktokoľvek dopredu tušiť, je Karabaš pre dokument o postupnom zamorovaní Ruska propagandou Kremľa ideálnym dejiskom. Dokonalejšiu metaforu než mesto nesúce titul „najšpinavšieho miesta na Zemi“ by ste pre tému prepisovania dejín ruskej invázie a postupného infikovania spoločnosti propagandou hľadali len ťažko.
Keď líder Kremľa Vladimir Putin spustil „špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine“, ako sa v Rusku ideologicky označuje bezprecedentný útok na susedný štát, nastala v krajine nová vojnová realita. „Potom prišiel 22. február 2022. A moja práca sa začala dramaticky meniť.“
Jazyky a humanitné predmety v školských osnovách nahradili nové povinné ideologické predmety nabádajúce k vlastenectvu. A k fungovaniu škôl pribudli aj ranné nacionalistické nástupy, kde sa za zvuku štátnej hymny každý deň máva ruskou vlajkou.
A ako školskému dokumentaristovi boli Talankinovi zverené nové povinnosti. Zo záberov školských slávností sa postupne stali povinné videá natáčané pre ruskú vládu. Svoj statív teraz učiteľ rozkladal na inscenovaných hodinách, kde vyučujúci z papiera odriekajú zložité, predpísané formulácie. Komplikované vetné konštrukcie vyslovujú s námahou a je zrejmé, že ich významu nerozumejú o nič viac než trieda žiakov, ktorej ich čítajú.
Do učiteľského zboru zároveň pribúdajú noví, „ukážkovo prokremeľskí“ pedagógovia. Zlo tu nadobúda konkrétnu podobu v postave dejepisára Pavla Abdulmanova. V dokumente sa navyše toto zosobnené zlo javí takmer absolútne.
„S ktorou historickou osobnosťou by ste sa rád stretli?“ pýta sa Talankin dosadeného učiteľa, ktorý vo svojom výklade dejín učí deti napríklad to, že sankciami voči Rusku v skutočnosti viac trpí Európa, že európskym krajinám čoskoro dôjde pšenica a Francúzi budú nútení opäť jazdiť na koňoch namiesto áut.
„Asi s niektorými sovietskymi úradníkmi,“ odpovedá Abdulmanov a vzápätí vymenuje hneď troch bývalých funkcionárov a Stalinových blízkych spolupracovníkov – Lavrentija Pavloviča Beriju, ktorý stál okrem iného na čele jedného z gulagov, šéfa Stalinovej kontrarozviedky Viktora Abakumova či atentátnika Pavla Sudoplatova, známeho vraždou opozičníka Leva Trockého, ktorému zasadil smrteľnú ranu cepínom do hlavy.
Na otázku, prečo by si učiteľ dejepisu na imaginárne stretnutie vybral práve tieto historické postavy, Abdulmanov len pokrčí plecami. „Mali zaujímavú prácu,“ odpovie bezmyšlienkovito.
A predsa titul najobľúbenejšieho učiteľa, ktorý je navyše spojený so ziskom svetlého priestranného bytu, získava on, nie Talankin – hoci sa v jeho kabinete dvere netrhnú a študenti s ním zostávajú v kontakte aj dlho po absolvovaní školy. Vypointovaný kontrast dobra a zla, v ktorom Talankinovi pribúda odvaha a Abdulmanovovi bezcharakternosť, sa miestami môže javiť až schematicky, napriek tomu funguje.
Strácanie zmyslu
Kedysi zmysluplné učiteľské povolanie začína Talankina postupne pohlcovať a javí sa čoraz absurdnejšie. „Ako učiteľ sa cítim čoraz zbytočnejší. Svoju prácu mám veľmi rád, ale nechcem byť pešiakom režimu.“ Z vyučovania sa stáva len ďalší nástroj ruskej propagandy, z natáčania pre radosť ťaživé „reportáže“ pre ministerstvo školstva. Aspoň do chvíle, keď natočené zábery získajú nový rozmer.
K tomu dochádza v momente, keď neznámy učiteľ z priemyselného ruského mesta s desaťtisíc obyvateľmi odpovedá na internetovú výzvu a nadviaže prvý kontakt s americkým režisérom Davidom Borensteinom, ktorý za filmom stojí.
Že nejde o ruského špióna, Talankin spoznal podľa prízvuku. Borenstein si však živo pamätá, aký nedôverčivý bol Paša k jeho plánu zostrihať natočené zábery do dokumentárnej výpovede – a to až do prvého osobného stretnutia. „Ako veľmi je to nebezpečné, človek v Rusku nikdy nevie,“ hovorí v dokumente učiteľ z Karabaša.
Napriek tomu začal Talankin Borensteinovi videá posielať. Jeho školské dni opäť získali zmysel. Sivá karabašská realita plná toxického ovzdušia – v doslovnom aj prenesenom význame – sa zrazu zdala o niečo menej beznádejná, keď zábery začali okrem ministerstva školstva tajne putovať aj kamsi do Európy.
A Talankin je vo svojej novej úlohe „investigatívca“ čoraz odvážnejší. Do početných okien školy lepí písmeno X na podporu Ukrajiny a do školského rozhlasu púšťa Lady Gaga, ktorú sa mimochodom producenti filmu neúspešne pokúsili osloviť aj do oscarovej kampane. Pod jeho oknom potom niekoľko dní postáva podozrivé auto.
Pohľad na vojnu mimo bojiska
V deväťdesiatminútovom filme aj bez priamych záberov z bojiska mrazí v toľkých scénach, že je ťažké dokument pozerať na jeden raz. Sledovanie toho, ako vojnový konflikt zasahuje tých najzraniteľnejších, vždy odhaľuje to najľudskejšie v každom z nás.
Scéna, v ktorej žiaci pózujú na fotografiách so zbraňami po boku vojakov z radov wagnerovcov, zostane v pamäti dlho. Rovnako aj zánik Pioniera a jeho nahradenie Všeruským hnutím detí a mládeže, ktorému predsedá sám Putin. Talankin tento deň označuje za moment, keď v Rusku definitívne skončila sloboda.
Iné scény zas nápadne pripomínajú realitu predrevolučného Československa. Napríklad oholenie hlavy bývalého žiaka pri nástupe na vojenskú službu. Zábery, na ktorých študenti recitujú nanovo prepísané dejiny. Napokon aj pohľad na ulice lemované sivými panelovými domami nie je českej histórii nijako vzdialený.
Deti propagandy
To, čo je na filme Pán Nikto proti Putinovi bezpochyby najdesivejšie, je poznanie, akú moc má súčasná prokremeľská propaganda, navyše šírená v štátnych školách. Z vonkajšieho pohľadu zjavným lžiam nepodliehajú len deti, ale aj mnohí obyvatelia Karabaša, ktorí sa bez väčšieho uvedomenia dostávajú pod vplyv upravených správ a informácií.
„V Rusku teraz pravdepodobne vyrastá generácia ľudí plne lojálnych režimu a Putinovi. A aj keby jeho režim padol, vznikne niečo veľmi podobné. Pretože medzitým dospejú ľudia, ktorí boli vedení k tomu, aby položili život za vlasť a boli ochotní zabíjať druhých,“ poznamenal dokumentarista pred časom v rozhovore pre český Forbes.
Čo zostáva záhadou? Prečo sa práve Talankinovi napriek všetkému podarilo zachovať si od oficiálnych správ taký odstup a kde dovtedy „obyčajný učiteľ“ z malého mesta vzal toľko odvahy na svoj tichý odpor v Karabaši.
Podľa Pavla Talankina mu možno pomohlo vzdelanie, možno je to jednoducho súhra náhod. Jedna myšlienka však predsa len vŕta hlavou: čo ak mu potrebný odstup poskytla práve kamera, ktorá mu – hoci len zdanlivo – umožňovala zostať v pozícii pozorovateľa, a nie priameho účastníka?
Keď s ňou začal dianie na ruských školách natáčať, sotva mohol tušiť, kam ho to zavedie. Preč z krajiny, preč od doterajšieho života. A napokon až k Oscarovi.
Text pôvodne vyšiel v českom vydaní magazínu Forbes, jeho autorkou je Viktorie Melicharová.
