Bývalá česká futbalová hviezda Vladimír Šmicer otvorene hovorí o investičných chybách, premárnených príležitostiach a o tom, prečo by mladí športovci mali začať premýšľať o peniazoch oveľa skôr, než skončí ich kariéra.
Už ako 14-ročný prišiel a zaklopal na dvere pražskej Slavie. Doslova. „Babička bývala v Prahe, tak sme tam prišli a povedali, že by som chcel hrať za Slaviu. Pozerali sa na nás s otvorenými ústami a opýtali sa, či máme nejaké odporúčania. A my sme povedali, že nie, že len bývame za rohom a máme to tam najbližšie,“ spomína pobavene Vladimír Šmicer.
Dostal týždeň na to, aby trénerov presvedčil. Zvyšok je história. A veľmi pestrá. So Slaviou vyhral českú ligu, s Lens francúzsky titul, s reprezentáciou získal striebro na majstrovstvách Európy a v drese Liverpoolu strelil dva góly vo finále Ligy majstrov pri legendárnom obrate v Istanbule.
Prezývka „Štístko“, ako sa mu počas kariéry hovorilo, sa k nemu hodí aj ako k investorovi a podnikateľovi. Aj keď pri bližšom pohľade človek zistí, že to vlastne nie je len o šťastí, prístup k peniazom má v hlave zrovnaný rovnako ako futbal.
Vďaka futbalu zarábal milióny eur, ale napriek tomu dokázal zostať nohami pevne na zemi. Jeho cieľ je zdanlivo jednoduchý: ochrániť majetok, ktorý počas kariéry získal. Zatiaľ čo veľká časť bývalých hráčov Premier League končí pár rokov po kariére v osobnom bankrote, Šmicerovi sa darí aj biznisovo. Podniká v hotelierstve, spolupracuje s investičnou platformou eToro a zároveň zostáva pevne spojený s futbalom.
Kopačky ste úplne na klinec nezavesili. Ako často dnes hráte za Liverpool Legends?
Tých zápasov je okolo päť ročne a hrajú sa po celom svete. Pre nás je to hlavne príležitosť znova sa stretnúť s chlapcami, s ktorými sme hrali počas kariéry.
Každý rok tiež hráme jeden veľký zápas na Anfielde, vždy v marci. Tento rok máme 28. marca vypredané, príde asi 63-tisíc divákov a súperom bude Borussia Dortmund, za ktorú nastúpi aj Honza Koller. V minulosti sme hrali napríklad proti AC Miláno, Barcelone alebo Realu Madrid.
Tento zápas má však hlavne charitatívny rozmer, celý výťažok ide na nadáciu Liverpoolu. Každoročne sa pri tomto zápase vyberie viac ako milión libier, takže to naozaj dáva zmysel.
Unsplash
Stále vás zastavujú ľudia na ulici?
Stále sa to deje. V Anglicku to asi neprekvapí, že ma ľudia stále spoznávajú, ale deje sa to aj inde, najviac to zažívame v Ázii. Fanúšikovia vás spoznávajú naozaj vo veľkom a sú z toho úplne unesení. Máte pocit, ako keby ste bol stále aktívnym hráčom.
Čo vás dnes vlastne živí? Je to biznis, ktorý ste si vybudovali už počas kariéry?
Áno. Už keď som hral, premýšľal som nad tým, čo bude po skončení kariéry. Niektorí športovci to tak neriešia, ale tí, ktorí premýšľajú dopredu, vedia, že raz futbal skončí a s ním aj prísun peňazí. Človek si počas kariéry zvykne na určitý životný štandard a chce si ho aspoň čiastočne udržať.
Nechcel som byť v situácii, keď jeden deň skončím a až potom začnem premýšľať, čo budem robiť. Keď som prišiel do Liverpoolu, výplaty už boli skutočne vysoké a hovoril som si, že je škoda nechať tie peniaze len ležať na účte.
Mal som kamaráta, ktorý podnikal v hotelierstve a mal už niekoľko hotelov. Vedel som, že tomu rozumie, a tak som mu povedal, že keby niekedy videl dobrú príležitosť, rád by som šiel do investície s ním. Nakoniec prišiel s ponukou kúpiť hotel v meste Mariánske Lázně a okolo roku 2000 sme ho kúpili na polovice.
Máme ho dodnes a postupne som k tomu pridal ďalšie hotely. Pre mňa to bola prvá skúsenosť s investovaním a hlavne spôsob, ako si vytvoriť pasívny príjem po futbale.
Foto Michael Tomeš
Ako sa zapájate do prevádzky?
Dnes už hotely neprevádzkujeme, ale prenajímame ich. Máme jednoduché pravidlo. Z toho, čo hotel zarobí, si jednu tretinu necháme, druhú odvedieme na daniach a tretiu vraciame späť do nehnuteľností na ďalšie investície. Aj vďaka tomu ten biznis funguje dlhodobo.
Do projektu som sa dostal cez kamarátov. Keď padlo meno Tancujúci dom, hovoril som si, že do toho idem. Je to ikonická budova.
Pôvodne sme chceli len jedno poschodie a urobiť z neho štyri apartmány na krátkodobé prenájmy. Potom nám však majiteľ budovy ponúkol ešte ďalšie poschodie a zrazu sme zistili, že z toho môže byť skôr menší butikový hotel.
Postupne sme pridali recepciu, reštauráciu a ďalšie priestory a napokon z toho vznikol menší butikový hotel. Otvorili sme ho v roku 2016 a dnes tam sídlime už skoro desať rokov. Baví ma na tom hlavne to, že sme ten projekt vybudovali v podstate od nuly. Je to taká naša srdcovka.
Samozrejme, prišli aj horšie časy. Počas pandémie bol hotel zatvorený a nájom sme museli platiť ďalej, takže to bola celkom tvrdá rana. Našťastie, turisti sa po pandémii vrátili.
Ako sa dnes z pohľadu hotelového biznisu pozeráte na Prahu ako turistickú destináciu?
Praha je fantastické miesto pre cestovný ruch. Je neuveriteľne populárna a turisti sa sem vracajú. Zároveň si však myslím, že sme v porovnaní so západnou Európou stále ešte relatívne lacní. Keď idem do Londýna, Paríža alebo do Švajčiarska, ceny hotelov sú tam pokojne o tretinu vyššie, niekedy aj viac. Pritom kvalita služieb je často porovnateľná.
Nemyslím len náš hotel, ale všeobecne pražské hotely. V porovnaní s inými veľkými európskymi mestami sú ceny možno zbytočne podstrelené, aj keď je pravda, že pre domácich hostí to tak, samozrejme, pôsobiť nemusí. Na druhej strane, hotely sú zvyčajne plné a väčšinu klientely tvoria zahraniční hostia, takže z toho turizmu potom ťaží celá Praha.
Unsplash
Áno, tých ponúk dostávam celkom dosť. Zvlášť po ukončení kariéry si asi veľa ľudí myslelo, že mám na účte (korunové) miliardy a hľadám, kam ich investovať. Lenže ono to tak úplne nie je.
Hovorili ste, že by ste nikdy nedali viac ako tretinu majetku do jednej investície. Platí to stále?
Áno, stále. Môj hlavný cieľ po konci kariéry bol jednoduchý – hlavne neprísť o peniaze, ktoré som si futbalom zarobil. Snažil som sa preto všetko rozdeliť. Mať niečo v nehnuteľnostiach, mať nejaký stabilný príjem a popri tom si nechať menšiu časť na projekty, ktoré ma bavia alebo im verím. Takto vznikla napríklad investícia do Tancujúceho domu.
Nikdy som nechcel staviť všetko na jednu kartu. Nie som v situácii, že by som musel riskovať, aby som zarobil ešte viac. Som spokojný s tým, čo mám.
Samozrejme, nechcete nechať peniaze len ležať na účte, aby ich zožrala inflácia, ale zároveň nepotrebujem naháňať každý ďalší výnos.
V investovaní teda preferujete pokojné spanie pred vidinou násobných ziskov?
Presne tak. Nechcem riskovať, že zoberiem veľkú časť majetku a dám ju do nejakého biznisu len preto, že môže zarobiť niekoľkonásobok. Mne to za tie bezsenné noci nestojí. Som skôr opatrnejší a konzervatívnejší investor. Kým na niečo kývnem, potrebujem mať istotu, že to dáva zmysel.
V investíciách som nikdy nebol strelec ani gambler, skôr som bol vždy sporivý typ. Asi to mám z rodiny. U nás doma peňazí nikdy nebolo nazvyš, takže si ich vážim a snažím sa s nimi zaobchádzať rozumne.
Foto Michael Tomeš
Máte v portfóliu aj rizikovejšie veci, napríklad akcie alebo kryptomeny?
Keď som ešte hral, týmto veciam som sa skôr vyhýbal. V investíciách mi veľmi pomáhal môj osobný bankár Tomáš Končický, ktorého poznám už od svojich 19 rokov. Sme kamaráti a dnes vedie tuzemskú pobočku rakúskej Gutmann Bank. Tam, kde pracoval, tam som väčšinou presúval aj svoje peniaze.
Cez banku som mal aj niektoré dynamickejšie investície, napríklad akcie. Do krypta som zatiaľ nešiel, ale začínam ho spoznávať práve vďaka spolupráci s eTorom. Investovanie sa dnes veľmi zmenilo. Predtým vám bankár raz za mesiac poslal výpis a tým to končilo. Dnes máte všetko v aplikácii, môžete to sledovať každý deň a rozhodovať sa oveľa viac sám.
Ja si stále rád vypočujem názory ľudí, ktorí sa v biznise pohybujú, ale nakoniec sa aj tak rozhodujem podľa vlastného pocitu. Intuícia ma zatiaľ väčšinou nesklamala.
Urobili ste niekedy investíciu, ktorú dnes ľutujete?
Nič zásadné, ale, samozrejme, som sa tiež popálil. Pred rokmi som investoval niekoľko miliónov korún do jednej anglickej spoločnosti. Vyzeralo to, že projekt sa rýchlo rozbehne a firma sa predá so ziskom.
Lenže dodnes som z toho nevidel ani korunu. Spoločnosť síce stále existuje, ale v podstate je tam, kde bola pred desiatimi rokmi. Beriem to ako skúsenosť. Človek si uvedomí, že nie každá investícia musí vyjsť.
Možno aj preto som vždy investoval len vlastné peniaze a nikdy si na biznis nepožičiaval. Viem, že veľkí podnikatelia to tak často robia, ale to nie je môj svet. Ja som bol celý život len obyčajný futbalista, ktorý mal v popise práce dávať góly. Môj cieľ bol hlavne o peniaze neprísť. Znie to jednoducho, ale nie všetkým sa to podarilo.
A opačný prípad? Investícia, do ktorej ste nešli a dnes si hovoríte, že to bola premárnená príležitosť?
Tých sa určite nájde viac. Raz som mal možnosť investovať do veľkej solárnej elektrárne. Bolo to úplne na začiatku toho boomu, malo ísť o veľké pole niekde pri Brne. Lenže ja som tomu biznisu nerozumel a bol som nedôverčivý.
Tá investícia bola rádovo v desiatkach miliónov korún a ja som do toho nakoniec nešiel. Dnes si myslím, že to bola chyba. Kto do solárov vstúpil v tom čase, zarobil slušné peniaze.
V roku 2008 som mal možnosť kúpiť byt v Dubaji, ale nakoniec som do toho nešiel. Dnes má ten byt zhruba štvornásobnú hodnotu – aj napriek všetkému, čo sa tam dnes odohráva.
A jeden príbeh mám ešte z deväťdesiatych rokov. Vtedy bola možnosť kúpiť v Prahe Dom módy asi za štyri milióny korún. Ja som tie peniaze nemal, ale pamätám si, že sme o tom doma hovorili. Nakoniec sme sa báli si ich požičať a nechali sme to tak. Spätne je ľahké povedať, že to bola obrovská chyba.
Ale tak to v živote chodí, niečo človek trafí a niečo mu utečie. Nemá cenu sa tým trápiť, dôležité je pozerať sa dopredu. Príležitostí je okolo nás stále dosť.
Je to hlavne o životnom štýle. Hráči zarábajú obrovské peniaze a zvyknú si na veľmi vysokú životnú úroveň. Kupujú si drahé autá, hodinky, luxusné veci pre seba aj pre rodinu. Lenže futbalová kariéra je krátka a veľa z nich nepremýšľa o tom, čo bude neskôr. Potom príde koniec kariéry, niekedy aj rozvod a zrazu zistia, že príjmy zmizli, ale enormné výdavky zostali.
Nerobia kluby v oblasti finančnej gramotnosti málo?
Nemyslím si. Napríklad v Liverpoole sme mali človeka, na ktorého sme sa mohli kedykoľvek obrátiť. Keď som potreboval poradiť s bankou alebo investovaním, vždy ochotne pomohol.
Mali sme aj prednášky o financiách a investovaní, nejaká edukácia prebiehala. Nakoniec je to však vždy na tom hráčovi. Niektorí športovci prepadnú hazardu, iní bezhlavo míňajú. Tie povahy sú jednoducho rôzne.
Mali sme aj prednášky o financiách a investovaní, nejaká edukácia prebiehala. Nakoniec je to však vždy na tom hráčovi.
Vy ste s peniazmi vždy zaobchádzali opatrne?
Väčšinou áno, aj keď nie vždy svojou zásluhou. Pamätám si, že keď som mal okolo dvadsať rokov, chcel som si kúpiť mercedes od Pavla Kuku. Môj vtedajší agent si ma zavolal na koberček a tvrdo ma uzemnil. Na mercedes došlo až o niekoľko rokov neskôr, keď som bol v Liverpoole.
Spomínam tiež na to, ako som si kúpil autorádio Pioneer asi za 25-tisíc korún. Lenže moja stará škodovka vtedy stála 20-tisíc. Tak som si ho večer radšej nosil domov, aby mi ho niekto neukradol. Neskôr som ho už iba schovával pod sedačku.
Nemusel som mať všetko hneď, ale zároveň som si vedel urobiť radosť. Z prvej väčšej výplaty som si kúpil walkman (preklad pre mladších čitateľov: prenosný kazetový prehrávač, pozn. red.).
Ako vzniklo vaše spojenie s eTorom?
Začalo to vlastne cez Slaviu. Keď sa eToro stalo hlavným partnerom klubu, stretával som ich ľudí na zápasoch a na rôznych klubových akciách. Postupne sme sa o tom rozprávali viac a oni mi ukázali, ako tá platforma funguje.
Mňa na tom zaujalo hlavne to, že si človek môže investovanie riadiť sám. Všetko máte v telefóne, vidíte okamžite, ako sa vaše investície vyvíjajú a môžete začať pokojne s menšou čiastkou.
Zaujímavá mi prišla aj možnosť sledovania skúsenejších investorov na inšpiráciu. Pre mňa je to vlastne nový svet, pretože ja som bol vždy skôr ten typ, ktorý riešil investície cez banku. Beriem to ako spôsob, ako spoznať novú generáciu investovania. Pre mladých je to dnes úplne prirodzené, ja sa to ako päťdesiatročný ešte len učím a baví ma to.
Máte za sebou veľkú kariéru, zarobili ste peniaze, získali kontakty. Cítite potrebu niečo futbalu vracať?
Myslím, že mu to vraciam. Keď som v roku 2009 skončil kariéru, hneď som nastúpil ako manažér reprezentácie. Neskôr som krátko robil asistenta trénera v Slavii, ale zistil som, že lavička nie je úplne moja cesta.
Od roku 2010 som predsedom klubu v Dolných Chabroch, kde bývam. Keď sme začínali, bolo tam staré ihrisko, kabíny a za bránkou žihľava. Dnes je to krásny areál – máme skoro 250 členov, z toho asi 170 detí, a to je niečo, na čo som naozaj hrdý.
Všetko, čo klub zarobí, vraciame späť do infraštruktúry a do trénerov mládeže. Neplatíme hráča v áčku, ale snažíme sa budovať prostredie pre deti. Keby to takto bolo vo viacerých kluboch, myslím, že by na tom bol český futbal lepšie.
Autor článku je Pavel Kohár, Forbes.cz
