Biznisový odpočinok neplánuje. Ani ako 79-ročný sa člen rebríčka Forbes najbohatších Čechov Vlastislav Bříza nechystá opustiť riadenie holdingu Koh-i-noor, rozkročeného do niekoľkých oblastí. Jeho impérium sa ešte rozširuje.
Naposledy o trofejný palác na Václavskom námestí za desiatky miliónov eur. Pre Vlastislava Břízu nebol nákup výnimočnej budovy v centre Prahy premiérou. Už od roku 2016 jeho holding drží Myšák Gallery na Vodičkovej ulici, odkiaľ je to na roh Václavského námestia a Štěpánskej ulice nanajvýš päť minút chôdze. A práve tam stojí veľkolepá nárožná stavba známa ako Šupichove domy.
Keď s jej novým majiteľom stojíme na najvyššom poschodí, je vidieť, že je s nákupom spokojný. „Koľko takých výhľadov v Česku je,“ hovorí s radosťou, zatiaľ čo z výšky pozeráme na chaos, ktorý sa odohráva na námestí pod nami. Presnú sumu, na koľko takýto výhľad prenesene vyšiel, nám povedať nechce. Najbližšie sa dostaneme k tomu, že to stálo „nejakú stovku miliónov nad miliardu“ českých korún.
Že by to bola investícia, ktorá sa neoplatí, si šéf holdingu, ktorý vlani skončil s tržbami vo výške 4,7 miliardy korún (190 miliónov eur) a ziskovosťou EBITDA okolo 850 miliónov korún (35 miliónov eur), vôbec nepripúšťa. Ako príklad uvádza Myšák Gallery.
„Keby sme sa rozhodli predať, dostaneme dvakrát viac, než koľko sme pred ôsmimi rokmi dali. Samozrejme, že keď sme kupovali, prišlo mi to predražené, ale teraz všetci vidíme, aká je realita. Že je predražený, som hovoril, aj keď som sa dohadoval o cene paláca na Václaváku, ale taký je biznis. Ten dom teraz napríklad päť rokov bude mať podobnú hodnotu, ale dlhodobo to porastie. Václavák je iba jeden a viac domov už tu nikto nepostaví,“ uvažuje pragmaticky Vlastislav Bříza.
Je to veľmi jednoduché. Ten dom je zrekonštruovaný a ja som si sám všetko prešiel. Sú tam nové kotly, kúrenie… Ďalšie roky to nebude potrebovať žiadnu investíciu nad rámec údržby. To bol napríklad problém Lucerny, ktorá sa mi veľmi páčila, ale do tej by bolo potrebné naliať minimálne ďalšie dve miliardy korún. My máme všetko opravené. Priestory sú navyše dlhodobo prenajaté kvalitnými nájomníkmi. Takže ďalej sa bude prenajímať a my ako firma doň presunieme svoje sídlo.
Čo rozhodlo o jeho kúpe?
Takýto dom je zárukou stability. Keď sa rozhodujete, či kúpite fabriku, je vám jasné, do akého rizika idete. Nie sú ľudia, často je to predražené. Tu to riziko nie je. Aj tak som s tým bojoval tri mesiace. Veľa ma presviedčal syn, ktorý mi dával za príklad Myšáka.
Nebol to jediný dôvod, ale veľký vplyv mali u Myšáka garáže, ktorých tam sú štyri poschodia. Dokonalá synergia – niekoľko poschodí kancelárskych plôch na Václavskom námestí a k tomu ešte priestranné garáže vo Vodičkovej ulici. A potom sa na to tiež pozerám tak, že mám štyri vnúčatá.
Dávať im fabriku je zložité, pretože neviete, či ich to vôbec bude baviť. Dom v centre Prahy je na toto oveľa jednoduchší. Ešte ďalšie dve tri generácie snáď budú úprimne hovoriť, že ten dedko mal rozum, ako dobre to vymyslel.
Foto: Michael Tomeš
Je to váš posledný podobný nákup na Václavskom námestí?
Nikdy nehovor nikdy, ale myslím, že skôr nič ďalšie také už nepríde. Problém je tiež v tom, že aj keby človek nakupovať chcel, na Václaváku už vám dnes nikto skoro nič nepredá. To už musí byť, aby sa niekto niečoho takého zbavoval.
Čo rola developera? Nechystáte sa niečo stavať?
Asi by som nekúpil dom na Václavskom námestí, keby mi v Českých Budějoviciach, kde som chcel postaviť niečo podobné, ako je V Tower v Prahe na Pankráci, neoznámili, že to nemôže mať viac ako osem poschodí. Tak som sa naštval a kúpil toto.
V Budějoviciach máme pozemky kilometer od hlavného námestia, kde môže pribudnúť celá nová štvrť, takže áno, časom tam niečo vznikne. Len sa to posúva, pretože hotové peniaze sme teraz dali inam.
A potom je obrovská otázka, ktorú už budú musieť riešiť moji nástupcovia, čo bude s budějovickým areálom firmy, kde dnes vyrábam ceruzky a pastelky. Či to predajú, alebo či to budú riešiť inak.
Stavebný development teda ďalšou nohou vášho biznisu nebude?
Vzhľadom na to, ako rozsiahle pozemky tu v centre Budějovíc máme a stavať tam chceme, tak sa do budúcnosti môže development stať ďalšou nohou nášho biznisu, len to nebude teraz hneď.
A nakupovanie investičných bytov vás neláka?
No, nie som si istý, že investičné byty budú za 20 rokov úplne to najlepšie. Teraz sa budem pozerať veľmi dopredu, čo sa už netýka priamo mňa, ale súčasná pôrodnosť je naozaj kritická a detí sa rodí veľmi málo. My už to teraz vidíme na prepade predaja ceruziek, ktorý je dramatický.
Michael Tomeš
Výroba ceruziek a pasteliek je z pohľadu verejnosti stále tá najviditeľnejšia časť vášho biznisu. Ako sa jej teda darí?
Pokiaľ ide o ceruzky, situácia nie je priaznivá. Hlavne sme prišli o Rusko a Ukrajinu, čo sú trhy, kde je 200 miliónov ľudí. Tiež sme odpísali fabriku v Rusku, pretože štyri roky nevieme, čo sa tam deje, nedeje, teda to pôjde do straty.
Aká bola jej hodnota?
Z akciového pohľadu niekde medzi 20 a 40 miliónmi korún (1-2 milióny eur), ale trhovo, samozrejme, oveľa vyššie. To by mohlo byť vyše 100 miliónov korún (4 milióny eur). Nie je to však jediný problém spojený s Ruskom. Vozili sme odtiaľ drevo, ktoré teraz kupujeme od Číňanov. Kde ho berú oni, to vám asi nemusím vysvetľovať.
Generácie Husákových detí bolo ročne 200-tisíc a dnes sme radi za 80-tisíc. Navyše, čo sa budeme rozprávať. Mám štyri vnúčatá a žiadne odo mňa nikdy nechcelo pastelky, pretože sú viac s počítačom a mobilom.
V pastelkách nás navyše predbehla Čína. Bol som jeden z prvých, kto tam z Čechov niekedy v roku 2000 prišiel. A bol som tiež prvý, kto odtiaľ z fabriky zhruba po 18. rokoch odišiel, pretože už nemalo cenu tam vyrábať. Naučili sa to sami a začali to voziť do celého sveta.
Nie sme však jediní. To, čo sa stalo v našom biznise, teraz príde v autách. Keď sme tam pred 25 rokmi zháňali auto, bol to obrovský problém. Keď sa už niečo dalo dostať, boli to len autá z Európy alebo Japonska. A čo sa tam vyrába dnes? Nad tým len krútim hlavou. Ak sa tomu Európa nebude rýchlo brániť, budeme sa veľmi čudovať. My už dopady čínskeho automotive začíname vnímať v našej strojárenskej divízii.
Ceruzky už dávno nie sú váš hlavný biznis. Aký podiel teraz tvoria?
Stačí sa pozrieť na počet pracovníkov. Z celkových 1 900 zamestnancov ich sú vo výrobe ceruziek štyri stovky. Boli pritom časy, keď ich bolo 1 500. Išlo to radikálne dole. Problém je, že my v tých obrovských výrobných priestoroch máme podstatne menej produkcie, ale fixné náklady rastú. Budeme to musieť riešiť.
Nedávno ste spomínali, že budete musieť znižovať aj počty firemných predajní…
Keby ste sa ma pred troma rokmi spýtali, poviem, že časť Koh-i-noor Hardtmuth Trade so sieťou stovky našich obchodov je nepriestrelná. Teraz môžem priznať, že ak som sa niekedy v živote najviac v stratégii pomýlil, tak to bolo v smerovaní maloobchodu.
Ľudia počas troch rokov do predajní prestali chodiť a namiesto toho chodia do obchodných centier, kde si nakúpia, kde si dajú niečo na jedenie… Výsledok je ten, že niektoré naše obchody pomaly končia, takže nám nezostane nič iné, ako ich v horizonte najbližších rokov až 40 zavrieť, pretože sme sa dostali do straty.
Michael Tomeš
Bolí to?
Bolí to ekonomicky a bolí to aj osobne z toho pohľadu, že som sa pomýlil, pretože v živote sa mi to, našťastie, veľmi často nestalo.
Čo väčšia orientácia na online?
E-shop samozrejme musí byť, bez toho to nejde, ale v online to dnes funguje tak, že keď niekto potrebuje kružidlo a vyberá si medzi naším e-shopom a Temu, tak si klikne na Temu, kde je to podstatne lacnejšie. Ja vôbec nerozumiem cenám, za ktoré to Číňania môžu predávať.
Čo by mala Európa urobiť, aby sa Číne ubránila?
Tak, Európa je rigidná. Je tu množstvo zákonov a nariadení a každý si pridáva ďalšie a ďalšie. Zo začiatku to šlo lineárne, ale teraz mám pocit, že to už ide exponenciálne. Ťažko povedať, čo s tým robiť, ale jasné je, že ak to takto pôjde ďalej, skončíme ako rímska ríša.
Čo vás vlastne stále drží v biznise?
Práca šľachtí človeka, takže chcem byť vyšľachtený. (smiech)
Pomerne aktívne ste sa vrhli do poľnohospodárstva. Máte poľnohospodárske družstvá Vodňany a Dobruška. Čo vás k tomu ťahá?
Ako chlapec som vyrastal u deda a myslel som si, že budem zverolekár. Lenže dedo umrel, keď som mal 13 rokov, tak som na to rezignoval a šiel som radšej úplne inou cestou. Keď však vidím, aká je situácia vo svete, poľnohospodárstvo mi dáva o to väčší zmysel.
A prečo som do toho šiel? Stále tvrdím, že je potrebné pozerať sa 20 rokov dopredu. A môj dedo vždy hovoril, že pôda sa nikdy nemá predávať, pretože nás živila počas prvej i druhej svetovej vojny. My teraz obhospodarujeme vyše tisíc hektárov polí a pastvín, máme 1 500 kráv, kačice, 50-tisíc kurčiat… Keby sa čokoľvek stalo v globálnom svete, tak som sebestačný. Je to ako poistka. A zároveň sa tým vraciam do mladosti.
Nosíte gumáky?
Raz za dva týždne prídem do Vodňan, obujem si gumáky, a keď vidím, že kravy majú gaštany, tak tam tých ľudí sprdnem.
Michael Tomeš
Kravy majú gaštany? Čo to znamená?
No, že sa váľajú v hnoji a nie sú čisté, ako by mali byť. Toto ja strážim a zamestnanci sú z toho ľahko v šoku, pretože sú prekvapení, že tomu rozumiem. Ak som o mojich hoteloch, na ktorých stále prerábam, hovoril, že je to zábavka, tak poľnohospodárstvo je zábavka, o ktorej niečo viem.
Čo je na poľnohospodárstve biznisovo najzaujímavejšie? Hodnota pôdy?
Najzaujímavejšia je budúcnosť, o ktorej som hovoril. Môže sa stať, že sa prerušia globálne väzby, a v ten moment ja budem pripravený. A keď ste spomenuli pôdu. Pred 20 rokmi som nakúpil pôdu za 10 až 12 korún za hektár. Dnes stojí 40. To bol jeden z mojich najlepších biznisov.
Prikupujete ďalej?
Keď pôdu môžeme nakúpiť, tak áno, ale už začína byť predražená. Než za ňu dať 40 korún za hektár, je lepšie ju prepachtovať. Na druhú stranu si nemyslím, že jej cena ešte nejako výrazne porastie.
Zo štyroch našich divízií aktívne riadim už len Koh-i-noor Hardtmuth a v hotelovej divízii sa viac osobne angažujem v šumavskom hoteli Sportohotel Olympia. Syn Vlastislav má na starosti energetickú divíziu, strategické projekty a nehnuteľnosti, David má na starosti Gamma Group, čo je hlavne vývoj a výroba plastov pre zdravotníctvo a veterinu. O tom už neviem skoro nič. Koh-i-noor Machinery potom vedie synovec Robert, ktorý je rýdzi technik.
Raz týždenne máme spoločnú poradu, aby som vedel, čo sa kde deje, a k tomu denne v kancelárii vidím aktuálne výsledky celého nášho holdingu v aplikácii na tablete. To kontrolujem zakaždým o deviatej hodine ráno. Keby mi to neposlali, tak by som ich zabil. (smeje sa)
Okrem toho mám prístup zhruba do troch stoviek kamier, takže vidím, čo a kde vo firme beží. Môžem byť napríklad v Chorvátsku, ale otvorím si kameru zo skladu v Budějoviciach a vidím, koľko tam máme tovaru. Mám teda čísla, mám vizuálnu kontrolu, prípadne môžem komukoľvek vo firme zavolať. Lodivod musí byť len jeden.
Už viete, ako firmu medzi nástupcov rozdelíte?
Neviem, to sa budú musieť dohodnúť oni.
Vy to rozhodovať nechcete?
No, zatiaľ nie. Prečo? Viete, mám na to svoju teóriu, ktorá hovorí, že ak som ich slušne vychoval, tak sa zvládnu dohodnúť sami. A keď sa nedohodnú a pohádajú sa, hlavne nech potom nechodia na môj hrob a tam nech neplačú.
Autor článku je Ondřej Kinkor a Jana Mertová, Forbes.cz
