„Vždy som veľa čítala, no a stredovek – to sú rozprávky, je to svet rytierov, princezien a kráľov,“ hovorí historička Daniela Dvořáková. Tento svet však bol mimoriadne surový a krutý, a to nielen vo vzťahu k ženám.
Stretávame sa v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, kam Daniela Dvořáková chodila už počas štúdia na vysokej škole vypomáhať „stredovekárom“ ako pomocná vedecká sila. Dnes je jednou z najerudovanejších slovenských odborníčok na neskorý stredovek, jej špecializáciou je 15. storočie a obdobie panovníka Žigmunda Luxemburského.
„Život človeka v stredoveku veľmi závisel od toho, kým ste sa narodili. Bola to prísne hierarchická a silne patriarchálna spoločnosť,“ hovorí na úvod nášho rozhovoru. Stredovek bol podľa nej typický svojou krutosťou, či už voči zvieratám, ale aj deťom a ženám, ktoré muži nepovažovali za seberovné. V tomto svete muži robili všetky rozhodnutia a často aj hrubým násilím „vychovávali“ svoje manželky.
„Žena pre nich v podstate mala cenu len dovtedy, kým mohla rodiť deti,“ vysvetľuje Daniela Dvořáková.
Šokujúci je z dnešného pohľadu aj postoj stredovekej spoločnosti voči starším ženám. „Ženské telo bolo podľa nich vo veľkej nerovnováhe, počas menštruácie sa samo od seba zbavovalo ‚jedu‘, ktoré produkovalo. No a vo chvíli, keď žena v istom veku prestala menštruovať, považovali ich za ‚jedovaté‘… Bolo to šialené.“
Neznamená to, že vzdelané, silné a múdre ženy vtedy neexistovali alebo žili iba v ústraní. V rozhovore sa dočítate aj o prvej „protofeministke“, ktorá žila koncom 14. a začiatkom 15. storočia a je považovaná za prvú ženskú spisovateľku v európskom priestore.
Rovnako aj o významnej panovníčke Barbore Celjskej, cisárovnej, uhorskej a českej kráľovnej, s ktorou si jej manžel Žigmund Luxemburský plnohodnotne podelil panovnícke povinnosti – ona mala na starosti správu uhorských záležitostí, zatiaľ čo on sa venoval skôr európskej politike.
Čo vás vlastne priviedlo k štúdiu histórie a archívnictva?
Vždy som bola a stále som nadšený čitateľ. Vždy ma bavili príbehy, veľa som čítala už od detstva. No a stredovek – to sú rozprávky, svet rytierov, princezien a kráľov. Pri voľbe vysokej školy som mala v hre viacero odborov a nakoniec som sa rozhodla pre históriu. A keďže sa vtedy čistá história neotvárala, vyštudovala som ju v kombinácii s archívnictvom.
Násilie bolo v stredoveku všadeprítomné, dnešný človek by bol z toho naozaj šokovaný.
Premýšľali ste, že by ste sa po skončení školy vydali aj pedagogickou cestou alebo ste vždy túžili po akademickej dráhe?
Túžila som po vedeckej ceste. Už počas štúdia na vysokej škole som pracovala ako pomocná vedecká sila, chodila som vypomáhať „stredovekárom“ sem do historického ústavu SAV. Aj diplomovku som tu robila a neskôr aj doktorát.
Archív DD
Odkedy ste sa začali vo výskume orientovať na stredovek?
S prvotným nápadom za mnou kedysi prišiel vedúci katedry, pán profesor Jozef Novák. Pracovala som vtedy na nejakom inom zadaní a on mi hovorí: „Danielka, to vás nebude baviť, nechajte to tak. Je tu taká zaujímavá postava, Stibor zo Stiboríc (uhorský šľachtic poľského pôvodu, pán Beckovského hradu, žil v druhej polovici 14. a začiatkom 15. storočia, pozn. red.) – nikto tu o ňom ešte nepísal, v slovenčine o ňom nie je jediná čiarka. Skúste to spraviť vy.“
A tak to celé začalo…
Áno, tak to začalo. Z tohto bádania neskôr vznikla aj moja kniha Rytier a jeho kráľ. Tá práca na Stiborovi zo Stiboríc má úplne pohltila. Práca historika je naozaj občas až detektívna, odkrývate príbehy, hľadáte zmienky, spájate udalosti, je to napínavé a zároveň kreatívne.
Ako vedkyňa pristupuje k historickej postave, o ktorej nie sú k dispozícii žiadne lokálne zdroje?
Najprv som si musela naštudovať všetko, čo k nemu bolo napísané v maďarčine, pretože iné dobové texty o ňom skutočne neboli. No a potom ako historik hľadáte v archívoch, prehrabujete sa v rôznych dokumentoch, skúšate všade, kde by k tej historickej postave mohli byť nejaké ďalšie pramene.
A tak postupne idete „po stope“, podobne ako detektív. Zakaždým sa posuniete na ďalší prameň alebo literatúru. Niekedy popritom natrafíte aj na celkom nečakané nálezy, inokedy sa musíte predierať aj niekoľko mesiacov doslova balastom. Ale nič z toho sa nestratí, všetky vedomosti viete neskôr využiť niekde inde.
Čím je pre vás neskorý stredovek v Uhorsku taký zaujímavý? A ako by ste ho charakterizovali?
Je to predovšetkým obdobie Žigmunda Luxemburského, rímsko-nemeckého a českého kráľa, ktorý bol neskôr cisárom Svätej rímskej ríše. Kedysi mal prezývku Ryšavá líška. Častovali ho tak jeho nepriatelia – českí husiti už za jeho života a prebrala to aj národnoobrodenecká česká historiografia.
Dnes ho uznávame ako štátnika európskeho formátu. Žigmund zohral kľúčovú úlohu v odstránení pápežskej schizmy (obdobie v dejinách katolíckej cirkvi známe aj ako Západná schizma, najmä koncom 14. a začiatkom 15. storočia, keď úrad rímskeho biskupa zastávali súčasne dvaja, neskôr aj traja pápeži, pozn. red.). Zároveň Európe otvoril Uhorsko, ktoré bolo dovtedy uzavreté akoby za čínskym múrom. Bol neustále v pohybe a veľmi aktívny.
Asi 20 rokov cestoval po Európe – bol v Taliansku, Anglicku, vo Francúzsku, v Španielsku a Nemecku. Domov so sebou zakaždým prinášal nielen najnovšie poznatky, ale aj umenie a takto otváral krajinu svetu. Pätnáste storočie je z pohľadu historika úžasné aj preto, lebo z tohto obdobia už máme naozaj mnohoraké pramene, z ktorých sa dá čerpať, zatiaľ čo k tým starším dejinám je toho nesmierne málo.
KTO JE DANIELA DVOŘÁKOVÁ
Slovenská historička a archivárka. Pôsobí ako vedúca vedecká pracovníčka v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave a venuje sa vydavateľskej činnosti v rodinnom Vydavateľstve Rak. S ďalšou historičkou a archivárkou Miriam Hlavačkovou vytvorili úspešný podcast Archivárky na cestách. V roku 2026 vzniká už jeho tretia séria, do ktorej sa pridal aj jej syn Pavel Dvořák, vyštudovaný sinológ, spisovateľ a youtuber. V rámci svojej vedeckej práce sa Daniela Dvořáková špecializuje na neskorostredoveké dejiny Uhorského kráľovstva, aristokraciu, dvorskú kultúru, postavenie ženy v stredovekej spoločnosti a každodenný život hradnej šľachty. Knihy Daniely Dvořákovej boli preložené do angličtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a slovinčiny. Získala Cenu Slovenskej akadémie vied za vedecké monografie a výskum.
Aký bol život ľudí v stredoveku?
Veľmi záviselo od toho, kým ste sa narodili, pretože spoločnosť bola prísne hierarchická. Dnes už všetci žijeme približne rovnako, ale v tých časoch to tak vôbec nebolo. Rozdiely medzi životom šľachty a poddaného ľudu boli obrovské.
Priemerná dĺžka života bola v tom období 35 rokov, čo je veľmi málo, bolo to však dané aj vysokou detskou úmrtnosťou a tiež vysokou úmrtnosťou žien pri pôrodoch. Bolo to obdobie, keď ľudia vo veľkom počte zomierali počas morových epidémií, zažívali hladomor a neustále vojny. Žilo sa im skutočne neporovnateľne ťažšie ako nám dnes.
Násilie ako výchovná metóda
Čo čakalo človeka, ktorý sa narodil ako obyčajný poddaný?
Ťažká práca počas celého života. Nejaká mobilita medzi jednotlivými stavmi bola vtedy veľmi obmedzená. Len nepatrné percento ľudí sa vedelo počas svojho života vypracovať do vyššieho stavu, napríklad ak ste verne slúžili vo vojsku, mohli ste na seba upozorniť nejakým udatným činom a mohli vás povýšiť, napríklad aj do šľachtického stavu.
Alebo sa človek mohol posunúť spoločensky vyššie vďaka manželke. Ale poddaní vo všeobecnosti boli v stredovekej spoločnosti predurčení na to, aby pracovali, a ženy okrem toho aj na to, aby rodili deti vrátane tých zo šľachtického rodu. A museli rodiť veľa.
Prečo?
V stredovekej spoločnosti na to, aby zostal zachovaný rod, museli ženy rodiť viackrát hlavne z dôvodu vysokej detskej úmrtnosti, či už pri pôrode, alebo počas prvých rokov života. Podľa demografických odhadov dokonca aj u šľachticov to bolo tak, že keď chceli, aby im do dospelosti prežilo aspoň jedno dieťa, museli ich porodiť šesť alebo sedem.
Stredovek si často spájame aj s krutosťou. Bolo to naozaj také zlé?
Násilie bolo v stredoveku všadeprítomné, dnešný človek by bol z toho naozaj šokovaný. Považovalo sa napríklad za úplne normálne, že muž bije ženu alebo deti. Z vtedajšieho pohľadu to bola priam povinnosť muža, lebo sa verilo, že takto ich vlastne vychovávajú.
Čítala som archeologickú štúdiu z Anglicka, kde skúmali jedno stredoveké pohrebisko. Výskum potvrdil, že pri ženských pozostatkoch, ktoré tam našli, boli celkom bežné rôzne traumy, rozbité čeľuste, vybité zuby. Bolo zrejmé, že počas života utrpeli mnohé ťažké zranenia spôsobené bitkou.
Celý život ženy sa točil okolo manžela, mala mu slúžiť. Keď manžel príde domov, dobrá manželka mu má vyzuť topánky, zahriať nohy, má mať preňho pripravené jedlo a naliať mu víno.
Aké vlastne bolo postavenie žien v stredovekej spoločnosti?
Nech to bola akákoľvek žena, poddaná alebo šľachtičná, ženy boli všeobecne v porovnaní s mužmi považované za nedokonalé bytosti, dokonca aj z medicínskeho hľadiska. Lekárske poznanie nebolo na vysokej úrovni a napríklad sa verilo, že ľudské telo obsahuje štyri základné šťavy či tekutiny.
Ak sú v rovnováhe, sme zdraví. Počas života sa pomer štiav postupne mohol meniť a najmä ženské telo bolo podľa nich vo veľkej nerovnováhe. Počas menštruácie sa samo od seba zbavovalo ‚jedu‘, ktoré produkovalo. Keď ženy vo vyššom veku prestali menštruovať, považovali ich za ‚jedovaté‘.
Táto teória sa stala neskôr základom pre procesy proti čarodejniciam. V stredoveku sa ľudia týchto žien objektívne báli, mysleli si, že vedia čarovať, a ak chcú, môžu im cielene uškodiť. Bolo to šialené. Zo spoločenského hľadiska boli ženy podriadené mužom.
Bolo neprípustné, aby nejaká žena žila ako single, jedine ak bola vdovaou. Ak takáto žena mala peniaze, bola bohatá a napríklad žila v meste, mohla prevziať aj biznis po nebohom manželovi. Takto sa mohli ženy aspoň trochu emancipovať.
Ale ako slobodné dievča, to nie…
Ak ste boli slobodné dievča, buď vás za niekoho vydali, alebo vás dali do kláštora. Rovnako v prípade, ak mladá žena ovdovela. Buď ju znova vydali, alebo poslali k mníškam. Celkovo o osude žien väčšinou rozhodovala rodina, otec alebo bratia.
Svadby v stredoveku sa diali iba na základe zištných dôvodov alebo existovali aj svadby z lásky?
Nie, v prípade aristokracie a kráľovských dynastií také niečo vôbec nebolo možné. Dokonca ak sa aj stalo, že sa nejaký mladý aristokrat zaľúbil napríklad do nižšie postavenej ženy, byť aj šľachtičná, takéto ženy sa neľútostne odstraňovali z cesty. Jednoducho ich nechali zavraždiť.
Kto?
Rodina toho muža. Takýto zväzok sa považoval za neželaný a nechceli, aby im stála v ceste nejaká nižšie postavená žena. Dokonca považovali za nenormálne, skoro až choré, ak manžel miloval svoju manželku. Svadba bola vnímaná ako obchod, bola to zmluva, ktorou sa dosahovali určité spoločenské ciele, spájali sa majetky, a tak sa dosahoval väčší vplyv. Pravdaže, také konkubíny sa v spoločnosti bežne tolerovali.
Tým manželkám to neprekážalo?
Spoločnosť bola iná. Ženy sa nepovažovali za plnoprávne. I keď záviselo to aj od toho, z akej rodiny žena pochádzala a ako sa jej rodina dokázala zastať. Ak boli vplyvní, do istej miery ju vedeli ochrániť. Ale všeobecne, byť ženou v stredoveku nebolo veľmi optimistické.
Príručka pre dobré manželky
V jednom z vašich podcastov ste hovorili o tom, že v stredoveku vznikali príručky o výchove dobrých manželiek. Čo to boli za texty a kto ich písal?
Jednu z tých najslávnejších, o ktorej sme v podcaste rozprávali, napísal parížsky šľachtic alebo veľmi bohatý mešťan, ktorý mohol mať okolo 60 rokov. Za ženu si zobral veľmi mladé dievča a príručku vlastne napísal pre ňu.
Spísal v nej, ako sa má dobrá manželka správať, ako sa má starať o domácnosť, čo všetko má od rána až do večera robiť. Pamätám si, že keď som to čítala, prskala som pri tom ako mačka, veľmi ma to rozčuľovalo (smiech). Boli tam neuveriteľné veci.
Povinností doma a okolo domu mala skutočne veľa. Neviem si predstaviť, ako sa to dalo všetko zvládnuť. Okrem toho sa tam napríklad písalo, že keď ide von, nikdy nesmie ísť sama, iba v sprievode staršej ženy, vždy musí držať hlavu rovno, musí sa pozerať štyri metre pred seba, s nikým nesmie nadviazať očný kontakt a nesmie sa na nikoho usmiať. Keď sedí v kostole, mala by sa usadiť niekde bokom, a celý čas sa pozerať na nejaký obraz alebo kríž.
Archív DD
Ako sa musela správať doma?
Celý život ženy sa točil okolo manžela, mala mu slúžiť. Keď manžel príde domov, dobrá manželka mu má vyzuť topánky, zahriať nohy, má mať preňho pripravené jedlo a naliať mu víno.
Potešiť ho má tým, že mu dá hlavu medzi svoje prsia a potom ho má potešiť ešte viac. Písalo sa tam aj o tom, čo má variť, kde a ako má nakupovať, akú má pestovať zeleninu, a tak ďalej. Dnes by sme sa na takom niečom smiali, vyzeralo to ako nejaká príručka na výchovu psov alebo koní.
Aj v tých časoch žili ženy, ktoré tak trochu vytŕčali z radu. Z vášho rozprávania si spomínam na významnú panovníčku Barboru Celjskú, ktorá bola cisárovná, uhorská a česká kráľovná, manželka Žigmunda Luxemburského. Aj o nej ste napísali knihu.
Barbora pochádzala z veľmi vplyvného rodu z oblasti dnešného Slovinska. Dostala veľmi dobré vzdelanie a jej otec bol blízky priateľ Žigmunda Luxemburského, ktorého pomohol udržať na tróne, keď sa pod ním kýval. Keď zaňho Barboru vydali, bola ešte dievčatko.
Nakoniec fungovali ako dobre zohratý tím. Žigmund sa zaoberal skôr európskymi záležitosťami, a keď Barbora dospela, menoval ju za miestodržiteľku v Uhorskom kráľovstve. Barbora tu do veľkej miery samostatne vládla, dokonca bola veľmi dobrým hospodárom a Žigmund jej potom zveril do rúk aj banské mestá.
V čom spočívali jej silné stránky ako panovníčky?
Mala veľmi dobré vzdelanie a obklopovala sa šikovnými ľuďmi – odborníkmi, bankármi, obchodníkmi. Ľudia, ktorí boli vzdelaní a vedeli pracovať s peniazmi.
Ako získala také dobré vzdelanie?
Vďaka svojmu otcovi. Ženy vtedy do škôl vôbec nechodili, v niektorých prípadoch sa vzdelávali doma. Barborin otec bol bohatý človek a zabezpečil jej kvalitných učiteľov.
Ďalšia významná žena, ktorej meno ste viackrát spomínali aj v podcastoch, je Kristína Pisánská (resp. Christine de Pizan, významná stredoveká spisovateľka, poetka a filozofka talianskeho pôvodu pôsobiaca vo Francúzsku. V roku 2018 vo vydavateľstve Argo vyšla v českom preklade jej kniha Kniha o městě dam, pozn. red.). Tú ste dokonca označili za akúsi protofeministku…
Je to tak. Kristína žila na francúzskom kráľovskom dvore a je považovaná za prvú profesionálnu spisovateľku v európskych dejinách. Ona si skutočne na živobytie zarábala písaním, čo bolo v tom čase absolútne nevídané. Bola vdova a dokázala sa uživiť sama. Dokonca aj jej manžel, keď ešte žil, ju v písaní podporoval.
O čom písala?
Písala rôzne životopisy a texty o živote žien v stredoveku. Keď jej manžel zomrel, žila aj naďalej na francúzskom kráľovskom dvore a až neskôr vstúpila do kláštora, kde dožila. Dokonca sa dožila naozaj úctyhodného veku, mala okolo 80 rokov a bola veľmi aktívna.
V čom spočíval jej „protofeminizmus“?
Na tie časy pomerne zásadne polemizovala s názorom, že ženy sú menejcenné stvorenia. Mala mnohé názory, ktoré nabúravali vtedajšie vnímanie žien a ich postavenie v spoločnosti. Samozrejme, keby sme sa na jej postoje pozreli dnešnými očami, na naše súčasné pomery by sme ju feministkou nenazvali. V tom čase bola pokroková.
Čo z tohto obdobia považujete na spoločenskej úrovni za najabsurdnejšie alebo najviac nespravodlivé?
Asi najviac šokujúce je pre mňa práve to, ako sa vtedy správali k starším ženám. Ich opisy, najmä vo francúzskej literatúre, boli skutočne nechutné a vulgárne. Žena pre nich v podstate mala cenu len dovtedy, kým mohla rodiť deti.
Robo Homola
Z čoho pramenilo to podceňovanie a nenávisť voči ženám?
Jednoducho v tých časoch vládol patriarchát. Muži ovládali celú spoločnosť, všetko určovali oni. Žiaľ, aj dnes to ešte vidíme v niektorých moslimských krajinách.
A nemusia to byť iba moslimské krajiny. V rámci západnej spoločnosti dnes zaznievajú aj názory, že ženy by sa mali vrátiť do kuchyne, mali by rodiť deti, starať sa o domácnosť, o manžela. Prečo sa to podľa vás deje? Vraciame sa do stredoveku?
Myslím si, že takéto názory šíria predovšetkým muži či chlapci, ktorí trpia tým, že im ženy vo všetkom šliapu na päty – vo firmách, vo vede, v biznise, v kultúre a umení. Niektorými mužmi to hlboko otriasa, možno boli vychovávaní v inom svetonázore, veria, že muž je pán tvorstva.
Chápem to ako dôsledok ich slabosti alebo ako prejav nejakého ich vnútorného strachu. Veď predsa každému normálnemu človeku je jasné, že ženy nie sú ani hlúpejšie, ani zaostalejšie, ani slabšie. Muži, ktorí sú takto nepriateľskí k ženám, možno zlyhávajú vo svojom živote a pritom okolo seba vidia úspešné ženy, ktoré dokážu čokoľvek, zarábajú viac ako oni a sú celkovo úspešnejšie.
Aj keď je Slovensko stále dosť konzervatívna krajina, našťastie okolo seba vidím, že staré zmýšľanie sa u nás mení. Vidím to u svojich mladších mužských kolegov, alebo aj keď veziem vnučku do školy, pred školou vídavam veľa oteckov. V čase, keď moje deti boli malé, bolo niečo také úplné sci-fi.
Ako v stredoveku vyzerala zdravotná starostlivosť a na akej úrovni bola?
Zodpovedala stavu poznania v danej dobe, čo nebola žiadna sláva. Pri liečbe chorôb používali rôzne bylinky, veľmi rozšírené bolo vtedy takzvané „púšťanie žilou“, prikladanie pijavíc a bankovanie. Krv sa v stredoveku doslova liala prúdom nielen na bojisku. Verili, že na jar treba z tela vypustiť po zime „skazenú krv“.
Prípadne pacientom podávali rôzne preháňadlá na „prečistenie organizmu“, používali rôzne mastičky, ale ešte to nemalo v podstate žiadnu vedeckú fazónu. Faktom ale je, že na lekárov ľudia ani nemali peniaze, len tí najbohatší.
Mimochodom, byť lekárom v tej dobe bolo aj dosť nebezpečné povolanie, lebo keď sa im nepodarilo pacienta vyliečiť, občas ich preto aj zabili alebo iným spôsobom potrestali.
So zdravotnou starostlivosťou súvisí aj to, čoho sme sa už dotkli – vysoká úmrtnosť pri pôrode, či už novorodencov, alebo samotných žien. Z toho mi vyplýva, že pôrod bol v stredoveku hra na život a smrť…
Určite áno, pôrod bol v stredoveku nebezpečný. Dokonca k tomu ženy aj tak pristupovali. Tie bohatšie, šľachtičné, si pred pôrodom celkom bežne nechávali spísať závet. Na pôrod sa pripravovali ako na smrť, pretože sa rátalo so všetkým.
Pri pôrode zas využívali aj všelijaké magické prostriedky, napríklad ešte pred pôrodom posielali na pútnické miesta rôzne dary alebo verili, že ich počas pôrodu ochráni, ak budú mať u seba kúsok hadej kože, pás Panny Márie alebo nejakú relikviu.
Keď sme spomínali aj veľmi mladé nevesty, v akom veku sa vtedy dievčatá vydávali a v akom veku rodili?
Legitímny vek pre dievčatá na vydaj bol vtedy 12 rokov, pre chlapcov 14. A z dostupných zdrojov poznáme aj mladé kráľovné, ktoré napríklad v trinástich rokoch zomreli pri pôrode. Do veľkej miery záležalo aj na príčetnosti samotného manžela a je to tiež veľmi smutná stránka tohto obdobia.
Povedzme aj niečo na pozitívnejšiu nôtu. Čo bolo podľa vás na stredoveku dobré?
Napríklad to, že my sa dnes stále za niečím naháňame. V minulosti to tak nebolo. Ľudia si viac ctili oddych. Nerobilo sa v nedeľu, nerobilo sa cez sviatky. Napríklad aj taký kráľ, ktorý bol ako panovník veľmi vyťažený, si vždy na oddych a rekreáciu našiel čas. Myslím si, že ľudia v stredoveku mali aj bohatší vnútorný život, čas venovali nielen telu, ale aj duši.
Napríklad aj o Žigmundovi Luxemburskom je známe, že sa hocikedy vytratil aj na dva týždne. Stíšil sa, chodieval sa modliť do kláštora v úplnej samote. Aj to podľa mňa robí dobre ľudskej psychike. A pozitívne sa dá podľa mňa brať aj to, ako prijímali vlastnú smrteľnosť.
Boli s tým zmierení, keď cítili a vedeli, že ich život sa blíži ku koncu, vysporiadali si svoje záležitosti, rozlúčili sa, akceptovali nevyhnutný koniec. V našej spoločnosti je smrť veľké tabu. Ľudia zároveň viac žili v súlade s prírodou a s prirodzenými cyklami.
A najhoršie veci na stredoveku boli ktoré?
Absolútny nedostatok intimity. Všetko bolo kolektívne. A veľmi drsná bola aj tá surovosť a vzájomná krutosť, najmä krutosť voči deťom a ženám, a tiež k zvieratám. Celkovo surovosť stredovekej spoločnosti je podľa mňa niečo, čo by nám dnes naozaj veľmi prekážalo. Ľudská spoločnosť je odvtedy oveľa jemnejšia. Žiaľ, ľudský život vtedy naozaj nemal veľkú hodnotu.
