Ingvar Kamprad, švédsky podnikateľ známy pod prezývkou „Pán Ikea“, sa narodil pred sto rokmi. Skôr než založil svetoznámu nábytkársku spoločnosť a stal sa miliardárom, zarábal si predajom zápaliek, vianočných ozdôb či semien. No ani potom, čo sa zaradil medzi najbohatších ľudí sveta, sa jeho prístup k peniazom nezmenil.
Jeho príbeh začal v malej dedinke Pjätteryd na juhu Švédska. Narodil sa 30. marca 1926. Kamprad, ktorého starí rodičia pochádzali zo Sudet, strávil väčšinu detstva na matkinom statku. Prvé lekcie podnikania dostal už tam, keďže rodina musela v lete prenajímať takmer všetky izby, aby sa uživila.
Za jeho budúcim úspechom však stál aj jeho starý otec a podnikateľ C. B. Nilsson. S jeho pomocou sa mladý Kamprad vydal na bicykli predávať zápalky, vianočné ozdoby, pohľadnice a ďalšie drobné výrobky.
Zistil navyše, že ak ich nakúpi vo veľkom množstve zo Štokholmu, doma na vidieku na nich môže zarobiť, aj keď ich bude predávať stále lacno.
Štúdium mu však išlo ťažšie – najmä preto, že trpel dyslexiou. Neskôr spomínal, že ho nadchli prednášky o taylorizme, teda rozložení pracovných postupov na jednotlivé operácie a ich zdokonaľovanie.
Vtedy sa mal rozhodnúť, že kto chce byť úspešným podnikateľom, musí prísť na najjednoduchší a najúspornejší spôsob distribúcie tovaru z továrne k zákazníkovi. To položilo základy úspechu jeho nábytkárskeho gigantu Ikea.
Počas štúdia navyše zistil, že aj on by mohol dovážať tovar zo zahraničia, a tak začal lámanou angličtinou korešpondovať s výrobcami zo zahraničia.
V sedemnástich rokoch tak založil spoločnosť Ikea, ktorej názov vytvoril z iniciálok svojho mena, farmy Elmtaryd, na ktorej vyrastal, a susednej dediny Agunnaryd.
Jeho problémy so zapamätávaním si čísel sa odrazili aj v systéme pomenovávania produktov, ktoré spoločnosť dodnes nazýva švédskymi slovami.
Predavač pier
Všetok svoj čas však nemohol venovať len budovaniu firmy. Po skončení štúdia istý čas pracoval ako úradník, následne musel absolvovať povinnú vojenskú službu. Aj to však Ikea prežila, pretože Kamprad sa dokázal dohodnúť, aby mohol po večeroch a cez víkendy pracovať z prenajatej kancelárie.
Po skúsenostiach s predajom semien, peňaženiek, nylonových pančúch, bižutérie, ako aj švajčiarskych topánok a zapaľovačov Kampradovi došlo, že z hľadiska distribúcie sú cenovo najvýhodnejšie perá.
Wikimedia
Tie dodával do trafík, hodinárstiev, kníhkupectiev či obchodov s písacími potrebami a svojim zákazníkom písal brožúry a listy otvoreným tónom.
Na ceste medzi najúspešnejších podnikateľov však chyby postihnú každého. Kamprad sa napríklad raz dohodol s podnikateľom z Göteborgu na neuveriteľne výhodnej cene pier, keď však dorazil do mesta, zistil, že cena stúpla a zrazu mal stovky pier, o ktorých vedel, že ich predá so stratou.
Podľa múzea značky vtedy odišiel so slzami v očiach a podobnú frustráciu prejavoval vo svojej korešpondencii aj z práce potrebnej na zabezpečenie kvality pier alebo byrokracie, ktorá mu sťažovala dovoz.
Nacistická minulosť
Naopak to, čo mu znepríjemnilo koniec života, boli jeho ďalšie aktivity, do ktorých sa v tom čase pustil. V sedemnástich rokoch – teda v tom istom veku, keď založil spoločnosť Ikea – na neho švédska polícia založila spis pre jeho nacistické aktivity.
K nim sa dostal aj kvôli príbuzným zo Sudet a hoci svoje zapojenie neskôr označil za najväčšiu chybu svojho života, podľa zistení švédskej novinárky Elisabeth Åsbrink ho v mladosti bezpečnostné zložky sledovali najmenej osem mesiacov pre nábor členov.
Týmto spôsobom mal pomáhať aj organizácii svojho kamaráta Pera Engdahla, pre ktorú mal navyše získavať finančné prostriedky a predávať jej literatúru. Fašistu, ktorý po vojne pomáhal nacistickým zločincom uniknúť, mal Kamprad dokonca v roku 1950 pozvať na svadbu.
Wikimedia
Ešte predtým však prišiel najdôležitejší krok v jeho kariére. Keď zistil, že jeho hlavný konkurent Gunnars Fabriker začal predávať nábytok, Kamprad sa rozhodol predávať ho tiež – najmä preto, že v jeho rodnom kraji bolo veľa lesov a skúsených tesárov.
Už od roku 1948 ponúkal lacný nábytok, o päť rokov neskôr už stál aj prvý showroom a v roku 1958 pribudol aj prvý kamenný obchod. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí spoločnosť rýchlo rástla a expandovala do ďalších jedenástich krajín po celom svete.
Guinessova kniha rekordov
Od roku 1956 Ikea navyše ponúka to, čím je dodnes najznámejšia – nábytok, ktorý si môže každý zložiť sám. Na tento nápad prišiel v roku 1956 štvrtý zamestnanec spoločnosti a nábytkový dizajnér Gillis Lundgren, keď zistil, že sa mu stôl nezmestí do auta.
Aj keď sa snažil, nebolo možné ho tam dostať a odviezť. Odstránil zo stolíka nohy a v tom mu došlo, že ak urobí to isté so všetkými produktmi, spoločnosť bude môcť vo svojich dodávkach prevážať oveľa viac tovaru.
Zákazníci navyše nemuseli dlho čakať na dovoz, ale mohli si nábytok odviezť sami. Vďaka tomuto nápadu si zaslúžil aj zápis do Guinnessovej knihy rekordov.
Pexels
Vynaliezavá bola firma aj pri platení daní. Zo Švédska, ktoré má dodnes veľmi vysoké dane, sa Kamprad v 70. rokoch minulého storočia presťahoval do Dánska a následne do Švajčiarska.
V 80. rokoch potom navrhol jednu z najzložitejších vlastníckych štruktúr, aké môžeme u takých veľkých spoločností nájsť. Rozhodol sa tak opäť zo snahy optimalizovať daňové zaťaženie, ale aj aby zabezpečil jej dlhodobú nezávislosť na finančných trhoch a ochránil ju pred nepriateľským prevzatím.
Vlastníctvo spoločnosti preto rozdelil na skupinu INGKA, ktorá spravuje obchody a na čele ktorej stojí holandská nadácia Stichting INGKA Foundation, a skupinu Inter IKEA, ktorá vlastní značku, dizajny produktov a celý koncept IKEA. Na tú zase dohliada lichtenštajnská nadácia Interogo Foundation.
Celú firmu tak uzavrel do nadácií, a jeho potomkovia preto nezdedili akcie, ktoré by mohli jednoducho predať, ale budúcnosť firmy riadia prostredníctvom kresiel v správnych radách nadácií a holdingov.
Premyslená schéma
Vďaka tomuto systému sa nemôže stať, že by celá spoločnosť zbankrotovala, ak by skupina INGKA z akéhokoľvek dôvodu čelila masívnym žalobám, pretože držiteľ konceptu Inter IKEA neručí za dlhy maloobchodnej siete – a ak by to bolo potrebné, mohol by si nájsť iného prevádzkovateľa obchodov.
Táto „franšíza“ navyše platí nižšie dane a zarobené peniaze nerozdeľuje medzi fyzické osoby ako firmy na burze, ale smie ich použiť iba na rozvoj spoločnosti, alebo ich darovať na charitu.
Stichting INGKA Foundation tak disponuje obrovskými finančnými rezervami, vďaka ktorým by bola schopná udržať spoločnosť aj po niekoľkých zlých rokoch po sebe a naďalej vyplácať všetkých zamestnancov.
Ingvar Kamprad, IKEA founder, with wife Margaretha and son Peter. (Roger Tillberg/TT News Agency via AP)
Aj vďaka geniálnemu spôsobu rozdelenia sa spoločnosti darilo a Kampradovo imanie rástlo, až sa zakladateľ nábytkárskeho gigantu dostal v rebríčku najbohatších ľudí na štvrté miesto – avšak po niekoľkých rokoch prišiel pád až na 162. miesto.
Nebolo to z dôvodu rozpadu firmy alebo rozdeľovania peňazí, ale preto, že jeho právnici predložili dokumenty, ktoré dokazujú, že nadácia, ktorú založil a ktorú už viedol v daňovom raji Lichtenštajnsku, je vlastníkom spoločnosti IKEA a jej stanovy jemu aj jeho rodine zakazujú čerpať prostriedky z jej fondov.
Lakomec a hrdý
Nie že by mu išlo až tak o hromadenie peňazí. Nadácia Ikea každoročne rozdeľuje päť miliárd korún a sám Kamprad žil aj v časoch svojho najväčšieho úspechu skromne.
„Som lakomec a som na to hrdý,“ povedal raz v rozhovore a mal pravdu – dve desaťročia jazdil na skromnom Volve 240 GL z roku 1993, ubytovával sa v lacných hoteloch a kupoval si najlacnejšie letenky.
Zašiel však ešte ďalej a nechal si strihať vlasy len v rozvojových krajinách, z reštaurácií si odnášal balíčky so soľou a dokonca opakovane lúhoval čajové vrecúška.
Filmárom navyše pri nakrúcaní dokumentu v roku 2016 povedal, že v jeho šatníku nie je ani jeden kus oblečenia, ktorý by nepochádzal z blších trhov.
FILE – Founder of Swedish furniture retailer IKEA Ingvar Kamprad with his son Peter in the background, on March 22, 1999. (Martin Samuelsson / Expressen / TT News Agency via AP)
Nakoniec sa však rozhodol vrátiť do Švédska, čiastočne zrejme aj preto, že krajina v tom čase už zrušila daň pre superbohatých jednotlivcov. Aj s cieľom byť bližšie ku kľúčovým operáciám vývoja produktov sa preto v roku 2014 presťahoval do centra spoločnosti, mesta Älmhult.
Tam žil až do januára 2018, kedy vo veku 91 rokov zomrel. Odišiel pokojne v spánku po krátkom boji so zápalom pľúc.
Kontroverzná a výnimočný
„Vďaka nemu sa Švédsko dostalo na najvyššiu úroveň na mape sveta. Bol to výnimočný podnikateľ, ktorý pomohol Švédsku preniknúť na svetovú scénu,“ napísala o ňom vtedajšia švédska ministerka zahraničných vecí Margot Wallströmová.
Vďaka špecifickej vlastníckej štruktúre mohla spoločnosť bez problémov pokračovať aj po smrti svojho zakladateľa, jej rozvoj sa však nezastavil. Naopak, od roku 2018 sa viac zaujíma o e-commerce, ktorého rozvoj v IKEA následne podporila aj pandémia covidu-19.
Kondolenčná kniha po úmrtí zakladateľa nábytkového gigantu v predajni Ikea. Foto: Ikea
Spoločnosť navyše zistila, že veľké pobočky na okrajoch miest už nestačia, a tak v posledných rokoch investuje aj do menších predajní v centrách miest alebo do takzvaných Plan and Order Points, teda miest špecializujúcich sa na plánovanie kuchýň, spální a obývacích izieb, kde zamestnanci pomáhajú s návrhom.
Kampradovi sa tak podarilo vytvoriť firmu, ktorá sto rokov po jeho narodení má viac ako 500 pobočiek v 63 krajinách a s tržbami za minulý rok presahujúcimi 44 miliárd eur.
