Legenda českej scény rizikového kapitálu Ondřej Bartoš v jedinečnom dvojrozhovore s Jakubom Křikavom, investorom nastupujúcej mladej generácie. Kľúčové osobnosti Credo Ventures hovoria o prichádzajúcej generačnej výmene, nezastaviteľných technologických vlnách, súboji e-mailu s WhatsAppom aj o úpadku softvérových firiem.
Na križovatkách Karlovho námestia je prirodzene rušno, rovnako ako v budove Českého vysokého učenia technického, ktorá sa na najväčšom európskom námestí nachádza. Práve na túto prestížnu univerzitu máme spolu s Ondřejom Bartošom a Jakubom Křikavom výhľad.
Dvaja muži, ktorí dnes patria medzi kľúčové postavy Credo Ventures, sa na ČVUT pozerajú s nádejou vizionárov aj hladom investorov. Práve tu totiž vznikajú špičkové české technologické talenty, ktoré pri troche šťastia rozbehnú vlastné perspektívne startupy. Bartoš aj Křikava chcú byť s Credom pri tom.
Oboch zástupcov snáď najvýkonnejšieho VC fondu v strednej Európe (teda fondu rizikového kapitálu, prostredníctvom ktorého investori financujú startupy) delí okrem pohľadu na mužské fúzy či preferované komunikačné kanály aj generačný rozdiel.
Zatiaľ čo zakladateľ Creda Ondřej Bartoš začína uvažovať o postupnom ústupe do úzadia, Jakub Křikava patrí k mladej generácii investorov okolo tridsiatky, ktorá má v Credo Ventures postupne preberať vedenie.
Zatiaľ posledný otvorený, piaty fond firmy už má väčšinou investorov práve z tejto vekovej skupiny, operatíva a každodenné riadenie tak prechádza od veteránov Ondřeja Bartoša a Jana Habermanna práve na nich.
„Začína sa nám horizont 10 až 15 rokov, keď budeme postupne fázovať náš ústup,“ vysvetľuje v sídle firmy Bartoš. Novými tvárami na čele firmy majú byť okrem Křikavu aj ďalšie mladé investorské pušky – Maciej Gnutek, Matěj Miček či Max Kolowrat, člen výberu Forbes 30 pod 30.
„Traja zo štyroch partnerov mladej generácie investične vyrástli v Crede – ja, Maciej a Matěj. Max nám potom bol veľmi blízko a roky sme sa rozprávali, takže ho dobre poznáme. A bolo by zvláštne, keby sme zrazu mali zásadné konflikty. Veríme v kultúru, ktorú tu Ondra s Honzom vybudovali,“ hovorí Jakub Křikava.
Vedieť si správne vybrať ľudí je v modeli VC fondov snáď ešte dôležitejšie než inde. Fond, ktorý sa môže pochváliť správou investícií presahujúcich šesť miliárd korún, totiž funguje v tíme približne 14 ľudí.
Ich portfólio hovorí samo za seba: poľský ElevenLabs s valuáciou z posledného kola presahujúcou 11 miliárd dolárov, rumunský UiPath s IPO (teda uvedením na burzu) v objeme 35 miliárd dolárov a ďalších 77 zainvestovaných projektov v pre-seed fáze, teda v úplne najrannejšom štádiu investovania do startupov.
Určite sú hladnejší, tak ako sme boli hladní my na začiatku Creda. To všetko dohromady ma vedie k domnienke, že oni sú vhodnejší na to, aby táto ďalšia technologická vlna pre Credo dopadla dobre a aby sme ju nepremeškali.
O to viac teraz leží veľa zodpovednosti na nastupujúcej generácii. Ondřej Bartoš totiž ako päťdesiatnik začína vnímať, že zrýchľujúci sa technologický rozvoj so sebou prináša prelomové zmeny rýchlejšie, než tomu bolo kedykoľvek predtým. A každá zmena výrazne pretáča zaužívané spôsoby, akými technológie posudzovať.
To musí byť veľmi únavné…
Ondřej Bartoš (OB): No áno, zažili sme toho veľa. Éru cloudu a SaaS firiem (poskytujúcich aplikácie ako cloudovú službu prístupnú cez internet, pozn. red.), pamätáme si ešte dotcom vzostup a pád. Zatiaľ čo pre chalanov je to vlastne čerstvá technologická vlna, pri ktorej sú od začiatku. A keďže to vyzerá, že nastupuje oveľa rýchlejšie, mám pocit, že ju dokážu stíhať.
Zatiaľ čo vy nie?
OB: Pre nás je akoby už trochu príliš rýchla. Vnímam akúsi pružnosť a sviežosť, ktorá nám možno trochu chýba, zatiaľ čo chalanom prebytočne nechýba. Určite sú hladnejší, tak ako sme boli hladní my na začiatku Creda. To všetko dohromady ma vedie k domnienke, že oni sú vhodnejší na to, aby táto ďalšia technologická vlna pre Credo dopadla dobre a aby sme ju nepremeškali. Aby sme boli naopak v popredí a dokázali sa dostatočne rýchlo adaptovať a robiť tie najlepšie investičné rozhodnutia. Vidíš to inak, Kubo?
Jakub Křikava (JK): Na toto nemám iný pohľad, je to prirodzený proces. Plus si myslím, že potrebuješ nejakú zdravú dávku naivity, ktorú človek tiež postupne stratí, keď vidí tie zlyhávajúce veci a FOMO (Fear of Missing Out – úzkostný pocit, že nám niečo uniká, pozn. red.) cykly okolo. Lenže ona je potrebná.
OB: My sme trochu cynickejší, áno.
JK: Je to potrebné, pretože úspešné príbehy sú vždy úspešné napriek pravdepodobnosti. A vždy sa dá nájsť množstvo dôvodov, prečo niečo nie je dobré alebo prečo by sme to nemali robiť.
Chápem, že pre mladých chalanov môže byť jednoduchšie vidieť v technológiách maximálny potenciál. Ale skúsenosť, keď sa človek pozerá na dekády dopredu, sa určite hodí, nie?
OB: Samozrejme, že veríme, že stále máme nejakú pridanú hodnotu do interných diskusií a investičného rozhodovania. Verím, že tam môžeme niečo pridať, aj keby to mala byť troška skepsy alebo malé uzemnenie, nabúranie tej naivity. Ale skôr mám pocit, že sa už prirodzene cítime lepšie v tom oponovaní investičných téz, ktoré sformulujú investori novej generácie, než že by sme ich sami tvorili.
Nie je to aj tým, že máte mentálne bližšie k tichým spoločníkom?
OB: To si nemyslím, pretože – bez toho, aby som sa chcel navážať do našich investorov, ktorých si vážime a máme ich radi – sa pri investičnom rozhodovaní neobzeráme na záujmy limited partners (tichých spoločníkov fondu, pozn. red.), alebo na to, čo by na to povedali. Na začiatku každého cyklu im hovoríme: ak sa nám rozhodnete dôverovať, tak nám tie peniaze zverte a potom sa 10 rokov pozerajte, ale nerozprávajte nám do toho.
JK: No, aby to však zase nevyzeralo, že tu máme dva proti sebe bojujúce tábory. V novom fonde sme urobili už štyri investície a v troch z nich sme dospeli k zhode v tom, že by sme ich mali urobiť a že sú dobré. Len jedna bola kontroverznejšia. Ale to je bežné. Nemať jednohlasnú zhodu je normálne a dokonca by bolo niečo zle, keby sme ju mali. Myslím si, že takto skoro, keď nie sú jednoznačné dáta, ktorých sa človek môže chytiť, ide veľmi o vytvorenie tézy. A je ľahké sformulovať aj tézu opačnú.
Zmení sa teda v piatom fonde fundamentálne rozhodovanie o investíciách? Budete, Ondrej, mladším napríklad častejšie ustupovať? Ako veľmi autonómni teda budú?
OB: Až tak výrazné to nebude. Ale keď to zjednoduším, len sme preklopili partnerov z mladšej generácie do pozície legacy partnerov. Takže teraz majú väčšinový hlas a zároveň sú to deklaratórne oni, kto má odteraz viac formulovať stratégiu, marketing aj komunikáciu navonok. Budete počuť ich mená oveľa častejšie než naše. Ale nie je to nijaké naše úplné odstrihnutie.
JK: Ale tiež je dôležité povedať, že hlavne v early fondoch (fondy, ktoré investujú do startupov v ich začiatkoch, pozn. red.), ako sme my, ide o pár ľudí. Naše investičné tézy sú veľmi subjektívne formulované a mnohokrát ide o prácu s ľuďmi, o stávky na výnimočných ľudí skôr než na zabehnuté firmy. Preto vo fondoch, ako je Credo, veľmi záleží na kultúre. Ako sa správajú k founderom (zakladateľom startupov, pozn. red.), aké štandardy majú interne, ako premýšľajú o investovaní a čo je ich cieľom.
JK: Ani nie. Traja zo štyroch partnerov mladej generácie sme investične vyrástli v Crede – ja, Maciej a Matěj. Max nám potom bol veľmi blízko a roky sme sa rozprávali, takže ho dobre poznáme. A bolo by zvláštne, keby sme zrazu mali zásadné konflikty. Veríme v kultúru, ktorú tu Ondra s Honzom vybudovali. Credo je úspešné, a to pri early fondoch nakoniec rozhoduje v dlhodobom meradle. Nechceme nič zásadne meniť, naopak veľa z toho chceme zachovať.
Vo výsledku ide totiž skôr o nastavenie mysle a ochotu prijať za svoje rozhodnutia zodpovednosť, nie o titul.
OB: Keď dám banálny príklad, tak ja a Honza sme zvyknutí komunikovať e-mailom, napríklad aj s našimi foundermi. Chalani komunikujú WhatsAppom. A nejde o to, že by sme my WhatsApp nepoznali alebo ho nepoužívali. Lenže my sme jednoducho e-mail native a oni sú WhatsApp native. Oni majú všetkých svojich founderov na WhatsAppe. Ja nemám všetkých svojich founderov na WhatsAppe. Je to banálny príklad, ale myslím si, že dobre ilustruje to postupné preklápanie.
Kubo, čo vám beží hlavou, keď sedíte s takým obrovským menom českej VC scény, akým je Ondřej Bartoš, a on vám hovorí: „Tak a je to vaše, čo s tým urobíte?“
JK: Najdôležitejšie je asi povedať, že nešlo o nejaké prekvapivé rozhodnutie zo dňa na deň, keď by nám niekto zrazu odovzdal zodpovednosť so slovami „tu to máte a niečo s tým robte“. Tieto diskusie prebiehali približne rok a pol – začali sa v lete 2024, s Mačekom (Maciej Gnutek, pozn. red.) možno aj o niečo skôr.
Odvtedy sme celú vec intenzívne riešili a pripravovali nastavenie tímu aj investičnej štruktúry tak, aby to dávalo zmysel a všetci sme sa v tom cítili komfortne. Keby sme o tom neboli presvedčení, vôbec by sme do toho nešli. Počas toho roka a pol sme však dospeli k istote, že tomu plne veríme.
Predsa len ste však vzhľadom na vek v neobvyklej pozícii, nie?
JK: Keď sa na to človek pozrie s odstupom, je pravda, že v našom veku nie je bežné dostávať sa do vedúcich pozícií pri takto zabehnutých fondoch – ľudia si skôr zakladajú vlastné fondy. Tu však zohráva obrovskú úlohu kultúra v Crede. Od samého začiatku sme boli silno podporovaní a dokonca sa od nás vyžadovalo, aby sme robili vlastné rozhodnutia a investície, preberali iniciatívu a zapájali sa do formovania stratégie. Ak niekto prišiel so zmysluplným nápadom, jednoducho sa zrealizoval, bez ohľadu na to, či tu ten človek bol rok, alebo 10 rokov.
Vo výsledku ide totiž skôr o nastavenie mysle a ochotu prijať za svoje rozhodnutia zodpovednosť, nie o titul. Myslím si, že veľa ľudí vo VC prostredí, aj keď ten titul má, nie je pripravených niesť zodpovednosť za odvážnejšie, kontrariánske investície a radšej len nasledujú takzvané „dobré CV“ a všeobecný konsenzus. V tom vidím ten hlavný rozdiel.
Takže vážne necítite žiadny tlak?
JK: Určitý tlak, samozrejme, pociťujeme, ale vnímam to skôr ako zodpovednosť voči úspešne vybudovanej inštitúcii s výbornou reputáciou, ktorú našimi krokmi nechceme pokaziť. Tým, že sme k tomu však dospeli postupne, sme na jednej vlne, vieme, čo robíme, a tvrdo na tom pracujeme, takže šance na úspech maximalizujeme. Nie je to bezhlavý skok do neznáma. Namiesto tlaku tak cítim hlavne zodpovednosť a veľkú príležitosť, pretože z aktuálnej pozície Creda sa dá vybudovať ešte oveľa viac.
Podľa mňa dnes ani v rámci Európy nenájdete veľa VC fondov, ktoré by na trhu pôsobili tak dlho a mali za sebou také skvelé doterajšie výsledky, s ktorými by sa dalo takto pracovať. Vo venture kapitáli sa totiž úspech kumuluje. Čím dlhšie ste na trhu a čím viac úspešných investícií máte za sebou, tým skôr pritiahnete ďalších skvelých founderov a zvučné mená, čím neustále rastie vaša kredibilita v očiach ostatných.
Naše diskusie sú neraz vyostrené a dlhé, tiahnu sa niekoľko dní. Lenže sú veľmi dôležité a podstatné. Sú podstatou našej práce.
Credo je tu už 16 rokov a tie preukázateľne úspešné príbehy za sebou jednoducho má. A práve na nich teraz môžeme stavať náš ďalší krok. Ak sa nám teda toto odovzdanie štafety úspešne podarí, je pre mňa výhľad do budúcnosti obrovsky motivujúci.
Ako sa pomaly odovzdáva firma novej vlne mladých progresivistov, s nadsázkou povedané generácii „young Berlin techno leftists“? Nie je ťažké už z diaľky vidieť horizont doby, keď už nebudete v procese?
OB: Ťažké… My sme začali cítiť, že ak by sme aj naďalej mali byť rozhodujúcimi faktormi v Crede, tak šanca, že Credo prežije, bude postupne klesať. Impulz na to prišiel zvnútra. Ale jasné, človek občas vníma, že pre veľa mladých founderov už päťdesiatnik nie je taký inšpiratívny. Je na ňom vidieť, že má radšej e-mail, nie je taký rýchly a nie je AI native (zrastený s umelou inteligenciou, pozn. red.). Chcete vedieť, čo bolo ťažké? Dostať sa do bodu, keď sme získali presvedčenie, že to nová generácia bude robiť lepšie než my.
A do toho sme sa dostali. To bol rozhodujúci moment, keď sme si povedali, že piatym fondom ten proces začíname. Teraz sme presvedčení, že sa Credo podarí nielen zachovať a udržať v chode, ale ešte vylepšiť. Avšak nie je to garancia, nie je to stopercentné. Možno sa k tomu ešte o pár rokov vrátime.
Akože si vy a Honza Habermann spravíte OG’s VC fond?
OB: To nie. Ja nechcem hovoriť za Honzu, ale ja nepremýšľam o živote po Crede, som tu stále. Kam až dovidím, som stále v Crede. Ale teším sa, že už nebudem musieť viesť valné zhromaždenia alebo interné mítingy. Ťarcha zodpovednosti prechádza na novú generáciu.
OB: O množstve vecí. Najčastejšie o biznise, ale aj o politike, aj o tom, ako ste hovorili, „techno Berlin leftist“. Myslím si, že sa dokážeme pohádať o čomkoľvek. Ale ono to nie sú hádky. Sú to kultivované výmeny názorov. Naposledy sme sa s Jakubom pohádali o tom, či sa hovorí Pavlák alebo Ípák. Ja som hardcore Pražák, ja viem, že je to Pavlák.
JK: So mnou sa Ondřej háda posledný rok o tom, či si mám nechávať fúzy. To je večná téma. Ale z tých serióznejších diskusií sú, myslím, vždy najdôležitejšie tie, či daný deal dáva zmysel, alebo nie. To je esencia našej práce. Môžu v tom byť vášne, zvlášť keď s founderom strávite veľa času. Je ťažké to nadšenie odovzdať ďalej.
Prekvapujete sa v diskusiách ešte? Ľudia, ktorí spolu robia biznis dlho, často hovoria, že napríklad na predstavenstvo alebo valné zhromaždenie už idú s tým, že presne vedia, čo od koho počujú.
JK: To sa nedá, Ondřejova reakcia je vždy absolútne nepredvídateľná. Ja nikdy neviem, čo čakať. U iných kolegov to väčšinou viem.
OB: Myslím si, že sa prekvapujeme navzájom. Naše diskusie sú neraz vyostrené a dlhé, tiahnu sa niekoľko dní. Lenže sú veľmi dôležité a podstatné. Sú podstatou našej práce. Keby sme si navzájom neoponovali, tak to môžeme zabaliť. Cieľom predtým, než urobíme investíciu, je skúsiť to rozstrieľať zo všetkých možných uhlov pohľadu.
JK: To si myslím, že je často dôvod, prečo je zle vyriešené nástupníctvo. Pôvodní partneri alebo zakladatelia zostanú, ale už nie sú takí angažovaní, už toľko necestujú, nie sú v kontakte s novou technológiou, ale nakoniec prídu a vezmú rozhodnutie na seba. A nikto s tým nič nezmôže. Pre founderov to potom môže byť frustrujúce, keď sa im niekto stále snaží investíciu rozstrieľať.
Čím sa podľa vás vaše dve vekové skupiny navzájom obohacujú najviac?
JK: Podľa mňa je to naozaj jednoduché. Celé moje chápanie nášho sektora vychádza z práce v Crede, nielen od staršej generácie, ale napríklad aj od Macieja, ktorý je teraz môj partner. Myslím si, že keď idete do VC, je dôležité byť vo fondoch, kde tí zabehnutí investori videli excelentné príbehy a boli ich súčasťou.
A dokážu extrémne vysoké štandardy a siete kontaktov na tých najlepších ľudí odovzdať ako štandard tým mladým. Urobiť z toho latku, od ktorej sa všetko odráža.
Dáva mi to, Ondřej, trochu pocit, že je to pre vás taký longevity projekt…
OB: Teraz som to chcel povedať! Pracovať s mladšou generáciou je obohacujúce a pomáha mi to. Moje telo ani myseľ už nikdy nebudú mladnúť, ale snažím sa aspoň držať tempo s tými, ktorí sú bystrejší, rýchlejší, schopnejší. Majú svieže pohľady. Nie je to longevity projekt zámerne, ale efekt to taký mať bude. Dúfam.
Líši sa nejako medzi generáciami prístup k founderom pred a po investícii?
OB: My sme boli zvyknutí byť v kontakte s foundermi na týždennej či dvojtýždennej báze. E-maily boli dlhšie a dávkované. E-mail som odoslal, e-mail prišiel späť. Zatiaľ čo chalani sú teraz v kontakte stále.
JK: Taktiež to zahŕňa meme, ktoré si posielame, keď sa práve niečo deje, je to trochu iný vzťah. Ale toto je, myslím, priamy dôsledok toho, že sme začali investovať ešte skôr, než mali pôvodne Honza a Ondra vo zvyku. V ultraraných fázach je potrebné byť v kontakte oveľa viac.
Poslali by ste, Ondro, founderovi e-mailom nejaký vtipný GIF?
OB: Viem si to predstaviť, ale nie pri všetkých founderoch a nie úplne od začiatku. Aj v tomto doba pokročila.
Ako ste tento svoj nastupujúci tím našli, Ondřej? Kde hľadáte ľudí? VC sa predsa študovať nedá…
OB: To nedá. Máme to šťastie, že za nami chodia ľudia so záujmom o VC. Málokedy máme otvorený hiring proces, kde by sme sami vypisovali pozície a zavesili ich niekam na servery. Väčšinou naberáme ľudí relatívne málo, máme malé tímy. Sme skôr oportunisti. Napríklad tu Kuba prišiel, keď sme ešte mali program pre stážistov.
JK: Nemali, vytvorili ste ho pre mňa na mieru.
OB: Takže Kuba sa ozval a bol zaujímavý. Tak sa mu vytvorila pozícia. Aleš Ducháč tu bol na stáži a zostal tu. Neviem, možno ste vy, Kubo, už boli prijatý cielenejšie.
JK: Asi áno. Ale nechceme vypisovať výberové konanie. Vieme napríklad, že nám práve v tíme niečo chýba a ocenili by sme určitý profil.
Tým je myslená nejaká technologická expertíza?
JK: Napríklad pokrytie nejakých komunít, ktoré až tak dobre pokryté nemáme. Alebo nejaký špeciálny skill set (súbor zručností, pozn. red.), keď niekto vie komunity aj budovať. A keď o tejto potrebe vieme, držíme to v hlave a pozeráme sa po ľuďoch, ktorí by sa nám hodili. A potom podľa vzťahu, ktorý s nimi budujeme, vidíme, či by pre nás neboli dobrý fit. Sme malý tím a človek k nám musí ľudsky sedieť.
Čo sa teraz vo VC svete vlastne deje? Čo napríklad SaaSokalypse, teda drsné vytriezvenie v sektore softvéru ako služby? Je reálna?
OB: Je, ale nie je plošná. Znie to, akoby všetky SaaS firmy mali zomrieť, ale to sa nestane. Rozhodne ich veľa prežije. Neprežijú však tie, ktoré by sme dnes nazývali wrappermi alebo nadstavbami, dashboardmi. Ale Salesforce napríklad pravdepodobne prežije, rovnako tak SAP.
Dobre, ale to sú už veľké firmy. Čo tie malé, do ktorých by ste obvykle investovali vy?
JK: SaaS produkty sú dnes AI startupy. Tradičný SaaS už podľa mňa dnes neexistuje nikde. Ak už nestojí, tak už nevznikne. AI mení pravidlá hry, pretože sa stavia oveľa rýchlejšie. A veľa softvéru dokážete nahradiť agentným systémom. Lenže zavádzať takéto systémy vo veľkých firmách, ktoré sú regulované, potrebujú compliance (súlad s predpismi, pozn. red.), security (bezpečnosť, pozn. red.) a musia byť spoľahlivé, je stále veľmi ťažké. Navyše sú proti zavádzaniu podobných systémov veľmi rezistentné.
Takmer 50 percent všetkých VC prostriedkov je dnes v 0,05 percenta startupov, spravidla tých už obrovských – Anthropic, OpenAI a tak ďalej. Bude sa ešte oplácať hľadať tie malé, začínajúce? Alebo je lepšie ukrojiť si aspoň malý kus tých gigantov?
JK: Stále sa to oplatí. Veľké laby sú dnes úplne iná kategória, už to ani nie je VC, je to skôr investícia do infraštruktúry. A nás bude zaujímať to, čo sa na tej infraštruktúre postaví. Zaujímavých firiem a produktov tu bude veľa a bude to rovnaká dynamika ako pri SaaS firmách. Vzniknú z mála, využijú existujúcu infraštruktúru, pobežia oveľa rýchlejšie, budú aj rýchlejšie stavať. Často dokážu plnohodnotný produkt na predaj postaviť za dva mesiace.
OB: Lenže tým, že budujú rýchlejšie, musia tiež dostať produkt rýchlejšie na trh, a tým pádom raisovať viac než typické SaaS firmy. Takže áno, paradoxne je budovanie jednoduchšie, ale zároveň budú musieť ísť rýchlo na trh.
JK: Keď postavíte produkt za tri mesiace a začnete predávať, musíte veľmi rýchlo škálovať celý tím.
V kontraste s tým je potom prístup Ondřeja Vlčka, ktorý viac než rok budoval v utajenom režime projekt Aisle. To je model, ktorý už tak často neuvidíme, však?
JK: To si nemyslím. S AI je veľa príležitostí vývojom a výskumom prehlbovať jednu celú oblasť. Čo fakt nejde urobiť tým, že si niečo navibekódujete (jednoducho naprogramujete s pomocou umelej inteligencie, pozn. red.). Na to potrebujete aplikovaný výskum nielen v cybersecurity, ktorú robí Aisle. Deje sa to v infraštruktúre, v robotike. Skúšajú sa nové limity technológie. Nejde o vytváranie nových veľkých modelov. Ide o to vziať veľký model a otestovať limity v jednej konkrétnej oblasti. Naopak by som argumentoval, že toho bude viac než predtým.
Nemajú teraz investori obavy, keď vidia, ako producenti softvéru padajú? Musíte ich presviedčať, aby s vami zostali v tom behu na dlhú trať?
OB: Nemusíme. Máme relatívne uzavretú, hoci nie úplne malú, skupinu LPs, ktorí sú s nami väčšinou dlho, cez niekoľko fondov. Myslím si, že to chápu. Nekladú nám ťažké otázky, nemajú nerozumné očakávania alebo požiadavky.
Ale iste, v portfóliách predošlých fondov je rad firiem predchádzajúcej éry, ktoré buď neprežijú vôbec, alebo je ich potenciál zastropovaný oveľa nižšie, než sme chceli. Ale zároveň veríme, že máme vo fondoch dostatočné množstvo zaujímavých firiem, ktorým sa podarilo zo SaaSu adaptovať na novú dobu. Máme rad firiem, ktoré začali experimentovať veľmi skoro s agentmi a boli schopné ich počas mesiacov zaintegrovať.
Tak napríklad v Brightpicku Jana Žižku máte investíciu už 12 rokov…
OB: Tam sme dlho. Ale preto, že si myslíme, že pay-off môže byť veľký. Navyše ten pôvodný subjekt Photoneo už kus toho biznisu predal, takže sa nám už nejaké peniaze vrátili. Myslíme si, že ich súčasný robotický biznis je vysoko aktuálny a má mamutí potenciál.
Nevedie tá familiárnosť s foundermi k ešte väčšej dôležitosti toho, aby ste tých ľudí skutočne dobre poznali a nakoniec boli pri tých skorých investičných kolách?
OB: Vzťahový biznis to bol vždy, ale dnes možno ešte viac, to je pravda.
JK: My sa s foundermi rozprávame často ešte skôr, než vieme, že foundermi budú. Jednoducho hľadáme v našom úzkom segmente zaujímavých ľudí. Preto je dôležité mať dobre pokrytú jednu oblasť, v našom prípade je to stredná Európa a jej diaspóra po svete.
Skupina zaujímavých ľudí v technológiách z tejto komunity je dosť veľká na to, aby v nej vznikalo veľké množstvo zaujímavých founderov. Keď máte záber na celú Európu alebo svet, nedá sa to robiť.
Čo môže Praha a Česko ponúknuť európskemu alebo svetovému VC?
JK: Považujem za scestné, asi rovnako ako Ondřej, keď sa hovorí, že si niečo zaslúžime, pretože tu máme skvelé školstvo. A že nám len niečo málo chýba, aby sme boli tá špička. A že je to nefér, že nie sme takí dobrí.
Stredná a východná Európa produkuje vďaka slušnému technickému vzdelaniu dostatočné množstvo talentu na to, aby tu vznikalo veľa zaujímavých startupov, hoci nie nevyhnutne viac než v iných regiónoch. Neznamená to, že tu musí byť nový Izrael, Švédsko alebo Estónsko.
OB: Alebo možno bude. Ale nie je to nevyhnutné. Naša téza posledných rokov nie je, že by stredná a východná Európa bola výnimočne úžasná. Ale zároveň sme presvedčení, že to nie je horšie miesto na vznik úžasných firiem. A to stačí, nie sme Silicon Valley.
Text pôvodne vyšiel v českom vydaní magazínu Forbes, autorom je Michal Bernáth.
