Niekdajší svetový šampión v hode diskom Imrich Bugár, ktorý zomrel minulý týždeň, by mal dnes 71 rokov. Nezanechal po sebe iba medaily a rekordy, ale aj príbeh vernosti, disciplíny a premárneného vrcholu formy, ktorý mu vzala politika.
Na prvý pohľad to nie je raketová veda. „Vybral som si disk, pretože som ako mladý veľmi rád niečím hádzal,“ hovorieval s úsmevom muž, ktorý patril k najväčším tváram československej atletiky osemdesiatych rokov.
Ešte vlani v decembri preberal na vyhlásení českých Športovcov roku ocenenie pre športovú legendu. Vtipkoval a rozdával historky s ľahkosťou človeka, ktorý už dávno vie, čo všetko šport človeku zoberie a čo mu, naopak, nechá.
O pár mesiacov neskôr český a slovenský šport prišiel o jednu z najvýraznejších postáv svojej povojnovej histórie. Imrich Bugár zomrel 8. apríla, necelý týždeň pred 71. narodeninami.
Jeho kariéra sa dá rozprávať cez medaily, rekordy a ankety, lenže to by bolo málo. Bugár nebol len šampión, ktorý v roku 1983 vyhral prvé majstrovstvá sveta v atletike a o rok predtým sa stal majstrom Európy. Bol tiež športovcom, ktorému dejiny siahli priamo do najlepšej sezóny života.
Na letnú olympiádu v Los Angeles v roku 1984 neodišiel, hoci patril k svetovej špičke a sám veril, že by tam mohol zaútočiť na zlato. „Vôbec som sa s tým nechcel zmieriť. Bol som v tom čase najlepší na svete,“ spomínal na bojkot hier, ktorý nariadil vtedajší komunistický režim.
Bugár vtedy zvažoval aj cestu na vlastné náklady, lenže narazil na systém, ktorý bol neoblomný. Namiesto olympijského štadióna v Kalifornii ho poslal na náhradnú akciu Družba do Moskvy, kde od neho ešte žiadali výsledok hodný poslušného reprezentanta.
Olympijské zlato je zvyčajne symbolom absolútneho víťazstva. Bugárovi možnosť oň bojovať jednoducho zobrali súdruhovia v kanceláriách.
Z dediny pri Dunajskej Strede do svetovej špičky
Narodil sa v Ohradách pri Dunajskej Strede, vyrastal v maďarskom prostredí a ešte ako 18-ročný vedel len po maďarsky. Keď mu prišiel prvý nominačný list na medzištátne stretnutie dorastencov, musel mu ho podľa spomienok preložiť farár. Aj toto ukazuje, z akej vzdialenosti sa dostal na vrchol. Nielen zemepisnej, ale aj kultúrnej a jazykovej.
Pôvodne sa venoval hádzanej a tam sa prvýkrát ukázalo, akú má mimoriadnu silu v ruke. Jednému brankárovi zlomil prudkou ranou členok, inému pripichol prsty k žrdi. „Potom som sa už bál strieľať,“ spomínal. Z hádzanárskej strely sa postupne stal diskársky hod a z chlapca z juhu Slovenska atlét, ktorý začal rýchlo rásť.
Ako 15-ročný vyhral okresný prebor, potom odišiel do Bratislavy, vyučil sa za elektromontéra v Slovnafte a popri práci sa učil nový jazyk aj nový život.
Zásadný presun prišiel s vojnou. Očakávalo sa, že zamieri do Dukly Banská Bystrica, lenže tam o neho nestáli. Skončil teda v Dukle Praha, kde našiel prostredie, ktoré z neho urobilo šampióna.
V roku 1978 vyhral prvý domáci titul a na majstrovstvách Európy v Prahe získal bronz. O dva roky neskôr pridal olympijské striebro.
V Aténach 1982 ovládol Európu a v Helsinkách 1983 aj svet. Keď sa v roku 1985 dostal v San José na 71,26 metra, vytvoril výkon, ktorý prežil celé dekády. Rekord zostal stáť ako pomník jednej mimoriadnej generácie aj ako pripomienka doby, keď československý disk patril medzi svetovú elitu.
Legenda, ktorá nezmizla ani po kariére
Keď v roku 1995 skončil, neodišiel do ústrania ani do úlohy niekdajšieho šampióna, ktorého si verejnosť pripomenie raz za štyri roky pri olympiáde.
Zostal v Dukle, pracoval v oddelení zahraničných športových stykov a ďalej žil atletikou zvnútra. K tomu pridal organizáciu Memoriálu Ludvíka Daňka, čím symbolicky prepojil vlastnú éru s mužom, po ktorom prevzal vládu nad československým diskom.
Mal v sebe tiež vzácnu schopnosť hovoriť o veľkých veciach normálne. O jedle, zabíjačkách, chlebe s masťou, tanci, kamarátoch, tréningu i medailách. Nepôsobil ako pomník, skôr ako chlap, ktorý toho veľa zažil a nepotrebuje okolo seba stavať legendu, pretože ju za neho dávno postavili výsledky.
Skutočná legenda
Aj preto bol obľúbený medzi fanúšikmi, olympionikmi a mladšími športovcami. Vedel rozprávať, vedel zhodiť sám seba a stále v ňom bola vidieť energia, ktorá ho kedysi dostala na vrchol.
Imrich Bugár po sebe zanechal rekord, ktorý stále platí, medaily z akcií, kde sa lámali dejiny atletiky, a tiež farebný životný príbeh, v ktorom je všetko podstatné. Talent z periférie, práca, svetová úroveň, zásah politiky, vernosť klubu aj schopnosť zostať zaujímavý dávno po posledných pretekoch.
Keď sa dnes povie, že odišla legenda, často to je iba povinná formulka. V tomto prípade to však sedí. S Bugárom však neodišiel iba titul bývalého šampióna. Opustil nás človek, ktorý československému športu dlhé roky dával tvár, rozmer aj pamäť.
Autor článku je Pavel Kohár, Forbes.cz
