Poisťovňa Lloyd’s sa po zemetrasení v San Franciscu rozhodla ísť inou cestou ako konkurencia: vyplatila, čo mala, a na tom nakoniec aj zarobila.
Keď sa pred 120 rokmi zatriasla pôda pod San Franciscom, spoločne s 80 percentami mesta zalomcovala táto udalosť aj normami poisťovania. A zatiaľ čo sa na troskách jedného z najvýznamnejších miest Spojených štátov rozhodli niektoré poisťovne za každú cenu ušetriť, jedna zaplatila všetko a nakoniec na tom zarobila.
Bolo 12 minút po piatej ranného času 18. apríla 1906, keď sa všetky budovy deviateho najväčšieho mesta Spojených štátov rozkývali. Trvalo to len necelú minútu, zemetrasenie odhadované na 7,9 stupňa momentovej škály však strhlo nejeden z domovov tamojších obyvateľov.
Keď sa zem ustálila, prebudení ľudia si možno mysleli, že katastrofu prežili. Jej najhoršia časť však bola ešte len pred nimi. Skaza totiž zapríčinila vzplanutie približne 30 obrovských požiarov, ktoré vypálili viac ako päťsto mestských blokov.
S úsvitom potom prišlo odhalenie, aké masívne škody dokázalo jedno ráno spôsobiť. Katastrofa vzala životy tritisíc ľuďom, k zemi poslala 28-tisíc budov a zanechala viac ako polovicu obyvateľov mesta bez domovov.
Inšpektori v uliciach: boj o milióny
Lenže keď ste na dne, dá sa do vás o to ľahšie kopnúť – a presne to vtedy za najrozumnejší variant zvolila väčšina poisťovní. Využili totiž to, že mnoho poškodených budov síce malo poistku proti požiaru, takmer žiadnu si však majitelia nenechali poistiť proti zemetraseniu.
Aby tak poisťovne nemuseli vyplácať vôbec nič, poslali do ulíc zdecimovaného mesta inšpektorov, ktorí mali jasný cieľ – o čo najviac budovách povedať, že ich zničilo zemetrasenie, a nie následný požiar. Napriek tomu, že podľa niektorých odhadov samotné otrasy spôsobili iba desatinu z celkových škôd, posudky to nereflektovali.
Niektoré poisťovne sa navyše chránili dodatkom v zmluve, že pokiaľ aspoň jedna časť budovy spadla pred začiatkom požiaru, poistenie je automaticky neplatné.
Zatiaľ čo tak skutočné škody presiahli pol miliardy vtedajších dolárov, podľa amerického Inštitútu pre informácie o poistení mali postihnutí po posudkoch právo len na 235 miliónov dolárov, čo by dnes vychádzalo na približne 7,4 miliardy eur. Z tejto už zníženej čiastky však poisťovne vyplatili iba tri štvrtiny.
Aj to však podľa organizácie zmazalo zisky poisťovní za predchádzajúcich 47 rokov, a tak sa niektoré rozhodli, že na porekadle „kto utečie, vyhrá“ niečo je.
Napríklad nemecká poisťovňa Rhein und Mosel Feuerversicherungs-Gesellschaft sa rozhodla jednoducho nevyplatiť nič. Keď ju poistení podnikatelia zažalovali a súd vyhrali, spoločnosť zo Spojených štátov radšej utiekla bez platenia.
Štrnásť poisťovní, ktoré sa rozhodli vyplácať len niektoré poistné plnenia, potom nedokázalo ani tak zohnať dostatok financií a zkrachovalo. Aby sa takémuto osudu vyhlo, 59 poisťovní ponúklo, že vyplatí iba 75 percent z poistiek.
Lloyd’s: risk, ktorý sa vyplatil
Nie všetci sa však k zákazníkom zachovali nefér. Zatiaľ čo americké a nemecké firmy sa snažili z platenia vykĺznuť, londýnske spoločnosti, ako Royal Insurance Company a London & Lancashire, splnili svoje záväzky.
Kto však zo situácie vyšiel silnejší, bol londýnsky poisťovací trh Lloyd’s. Ten nefunguje ako klasická poisťovňa, ale rozkladá riziko medzi poskytovateľov kapitálu. Poisťovateľ Cuthbert Heath vtedy dal svojmu zástupcovi v San Franciscu telegramom pokyn, aby „všetkým poistníkom vyplatil plnú čiastku, bez ohľadu na podmienky ich poistných zmlúv“.
Aký významný krok to bol, je vidieť pri pohľade na čísla – z 235 miliónov dolárov, ktoré mali poisťovne v San Franciscu vyplatiť, sa Lloyd’s zaviazal dať 50 miliónov dolárov.
Aby túto čiastku, ktorá by dnes predstavovala 1,5 miliardy dolárov, dokázala spoločnosť splatiť, musela rýchlo speňažiť obrovské množstvo svojich aktív v domovskej krajine. Vtedy to však nebolo také jednoduché, že by získané peniaze poslala stlačením tlačidla – poisťovací trh tak naložil tony zlata na lode a vyplával s nimi do New Yorku, z ktorého ich železnicou presunul cez celú krajinu.
Hoci niekoľko syndikátov v rámci spoločnosti tento krok neprežilo, z dlhodobého hľadiska išlo o geniálny ťah. Zatiaľ čo dôvera v takmer všetky poisťovne klesla, na Lloyd’s sa s nadšením obrátili nielen jednotlivci, ale aj veľké podniky. Dnes je Severná Amerika ich vôbec najdôležitejším trhom na svete.
Dôveru si spoločnosť upevnila aj o šesť rokov neskôr, keď sa potopil Titanic. Spoločnosť neváhala a do 30 dní zaň vyplatila v prepočte na dnešné čísla viac ako 160 miliónov eur.
Dedičstvo katastrofy
Zlomovým okamihom pre poisťovanie však bolo zemetrasenie aj z mnohých ďalších dôvodov. Udalosť prinútila firmy viac sa zamerať na štúdium kartografie, urbanistiky aj modelovanie katastrofických scenárov. Mnohé si rovnako uvedomili, že je potrebné diverzifikovať riziko, čo ich viedlo k rozširovaniu služieb do ďalších krajín.
A čo viac, súdy vtedy rozhodli, že vznikne princíp súbežných príčin, aby sa podobná situácia už neopakovala – ak škodu spôsobí kombinácia poistného rizika a rizika vylúčeného z poistného krytia, má poistený napriek tomu nárok na poistné plnenie.
Poisťovne sa však snažia brániť dodnes. Do zmlúv preto vkladajú ustanovenia proti súbežnej príčine, ktorými tento spôsob vyplácania výslovne odmietajú. Hoci to napríklad Kalifornia neuznáva, vo väčšine Spojených štátov to zostáva štandardným nástrojom, ako sa vyhnúť plateniu pri povodniach, hurikánoch či zemetraseniach.
