Tamara Kotvalová prežíva mimoriadny rok. Rodinná spoločnosť Carollinum, ktorú pred tridsiatimi rokmi založila a vybudovala z nej lídra v oblasti predaja luxusného tovaru, dosiahla rekordné tržby presahujúce 1,1 miliardy korún. Nedávno v Parížskej ulici otvorila nový butik hodinárskej značky Patek Philippe, unikátny aj v európskom kontexte.
Tento rok sa pre ňu začal dramaticky. Významná česká podnikateľka a dlhoročná účastníčka rebríčka Forbes Najvplyvnejšie ženy Česka popri luxuse pôsobí aj v odvetví developmentu a realít. Posledných dvadsať rokov pravidelne lietala do Dubaja – nie ako investorka, ale predovšetkým za relaxom a voľnočasovými zážitkami. V emiráte bola aj tento rok na začiatku roka.
Dramatické dôsledky hneď prvých iránskych útokov na Dubaj zažila doslova na vlastnej koži – na prelome februára a marca prebývala v meste so synom a jeho priateľkou. Zažila nečakané provizórne prespávanie v evakuačných priestoroch a podzemných garážach, a tiež skutočný strach.
Jej príbeh, nepríjemná osobná skúsenosť aj detaily o strachu, ktorý na mieste prežívala, v nej stále rezonujú. Vzhľadom na svoju osobnú skúsenosť aj fakt, že v regióne nemá vlastné obchodné záujmy, hodnotí Tamara Kotvalová súčasné vyhliadky Dubaja o niečo prísnejšie než ostatní ľudia v odbore.
„Myslím si, že Dubaj teraz svoju reputáciu na nejaký čas stratil. Nikto z tých, ktorí tam toho 28. februára boli, tam znova len tak nezavíta. Na druhej strane si myslím, že to miestni zvládli skvele a dubajská vláda sa bude snažiť turizmus podporiť, ako len to pôjde. Bude to však chvíľu trvať,“ hovorí Tamara Kotvalová otvorene v obsiahlom rozhovore pre Forbes.
Žena, ktorá počas tridsiatich rokov výrazným spôsobom ovplyvnila domáci trh s luxusom, otvorene hovorí o tom, čo by ako investorka poradila tým, ktorí už v Dubaji investovali, alebo sa na to chystajú. Sama približuje svoj pohľad na investovanie do luxusných nehnuteľností aj svoju osobnú skúsenosť. A vysvetľuje, prečo majú v jej rodinnej firme všetci ťah na bránku, čo znamená byť dobrým lídrom aj ako dlho sama premýšľa o nových akvizíciách.
Patríte k ľuďom, ktorí do Dubaja lietali dlhé roky úplne pravidelne. Vybavíte si, kedy ste tam boli prvýkrát?
Prvýkrát som do Dubaja zavítala v roku 2006. Vyhovoval mi priamy šesťhodinový let, v zime istota teplého počasia, skvelý servis s gastro zážitkami. Začali sme sem jazdiť s celou rodinou, bol to pre nás dostupný relax. A nielen pre nás. Dubaj sa stal populárnou turistickou destináciou, napokon Česi sa postupne do Emirátov naučili jazdiť podobne ako kedysi na Kanárske ostrovy.
Čo vás konkrétne na Dubaji lákalo?
Mne osobne sa páči, ako Dubaj stále pulzuje. Mám rada miestnu architektúru, a to aj napriek tomu, že sa mení doslova pred očami. Je to dynamické mesto a každý deň vyzerá úplne inak. Myslím si, že je dobré zorientovať sa, kde leží Burdž al-Arab a Burdž Chalífa, aj tak je ľahké sa stratiť. Ale na prechádzky to tam veľmi nie je, ľudia sú zvyknutí jazdiť všade autom a taxíkmi.
Vedeli by ste tam žiť? Mnoho ľudí sa tam v posledných rokoch dokonca natrvalo presťahovalo…
Ja by som si tam život predstaviť nedokázala, chýba mi tam príroda, lesy. Miestni tu trávia čas v obchodných centrách, v kaviarňach a herniach. Aj keď je z arabských destinácií práve Dubaj asi najbližšie Európe, stále je to nezvyk. My žijeme inak.
Dubajský prístav po výbuchu počas iránskej vojny. Profimedia
Ale každá kultúra má svoje, my Európania sme zase príliš zviazaní zákonmi, pravidlami, povoleniami, zatiaľ čo pre miestnych šejkov a ich absolutistický režim nie je nič problém. Po tom, čo začal sedemhviezdičkový hotel Burdž al-Arab zasiahnutý úlomkom zo zostreleného iránskeho dronu horieť, prišli okamžite hasiči a vzápätí po nich stavebníci. Slávna „plachetnica“ tak bola v podstate za dve hodiny kompletne opravená…
V tom čase ste v Dubaji boli aj vy. Zažili ste tie najhoršie prvé útoky. Ako ste situáciu prežívali?
Spočiatku to bolo naozaj veľmi nepríjemné. My sme vtedy tie prvé dni vôbec nevedeli, čo sa deje, od českej vlády, ministerstva ani ambasády sme nedostali žiadne informácie, hlavou sa nám preháňali tie najhoršie myšlienky.
Do toho príde noc a vy idete spať oblečení v teplákoch, s pohotovostným batôžkom pri hlave a pasom vo vrecku. V tej chvíli pochopíte, aké to je byť vo vojne, že tí ľudia podvedome žijú v permanentnom strachu. Ja som sa ho zbavila až doma, keď sme v Prahe vystúpili z lietadla.
