Talent, disciplína, odolnosť. Vo vrcholovom športe aj biznise sa často preceňuje talent aj celý rad okolností. „Aby sa talent mohol rozvíjať, aby z toho človek mohol ťažiť, potrebuje mať vhodné podmienky,“ hovorí športová psychologička Veronika Čech Baláková. Práve schopnosť pracovať s pozornosťou, odolnosťou, regeneráciou aj vlastným sebavedomím môže napokon rozhodnúť o tom, kto vydrží podávať vysoký výkon dlhodobo.
Nadanie automaticky nevedie k výsledku. Výkon je v skutočnosti oveľa zložitejšia skladačka a popri schopnostiach do nej vstupuje prostredie, v ktorom človek funguje, spôsob, akým pracuje s tlakom, ako zvláda neúspech, ako obnovuje sily a či si dokáže udržať stabilitu aj vo chvíli, keď sa prestáva dariť.
Rovnako dôležité je však aj to, čo človek dokáže riadiť sám u seba. „Pre šport a možno pre podávanie akéhokoľvek výkonu je dôležité, aby človek vedel v prvom rade dobre vnímať, čo sa s ním deje,“ hovorí v rozhovore pre Forbes Čech Baláková. Mal by teda vedieť rozpoznať, kedy nastupuje tlak, kedy poľavuje koncentrácia a kedy už výkon prestáva stáť na sústredení a začína sa opierať len o kŕč. Aj preto podľa nej patria medzi základné zručnosti práca s pozornosťou a schopnosť vracať ju k tomu, čo je v danú chvíľu podstatné.
Nemenej dôležitá je však aj reflexia toho, čo človek skutočne zvládol, čo fungovalo a na čom môže stavať ďalej. „To je základ pre budovanie sebavedomia a sebadôvery,“ hovorí Čech Baláková. O to nebezpečnejšie však môže byť spájanie úspechu s vlastnou hodnotou.
Je talent kľúč k úspechu?
Poďme si povedať, čo sa myslí úspechom. Môže to byť aj to, že mladý športujúci človek prečká rizikové obdobie, pri športe zostane až do dospelosti a potom si aj to športovanie nesie ako súčasť svojho bežného života. To môže byť tiež úspech a z môjho pohľadu je skvelé, keď sa to podarí. Talent je určite jedna z vecí, ktorá hrá rolu.
Čo je talent?
Jednoducho povedané, je to súhrn predpokladov alebo predispozícií na to, aby sa človek ľahšie a rýchlejšie učil určité technické zručnosti, ktoré potom potrebuje pre svoje odvetvie. Športový výkon sa skladá z ďalších faktorov. Nielen technických, samozrejme, rolu hrá taktika, kondícia, zdravotný stav, zloženie tela.
Nie každý má fyzické zloženie optimálne pre konkrétnu športovú disciplínu. Veľkú rolu zohrávajú výživa a regenerácia. Je potrebné, aby sa všetky zložky, všetky faktory rozvinuli vo veľkej miere. Športovci napokon sami často hovoria, že si všetko musí „sadnúť“ a potom to pomáha k tomu, aby podávali vrcholné výkony. Aby sa talent mohol rozvíjať, aby z toho človek mohol ťažiť, potrebuje mať vhodné podmienky.
A na tých sa podieľate aj vy…
Je to jedna z kľúčových úloh nás psychológov, ako aj trénerov a rodičov, aby sme spoločnými silami vytvárali podmienky tak, aby talent mohol rásť a rozvíjať sa. Bohužiaľ, niekedy má talent odvrátenú tvár a prináša so sebou aj záťaž.
Ako si to mám predstaviť?
Napríklad, keď o sebe človek počuje, že je talentovaný, že je to ďalší Nadal. Často je to bremeno, ktoré si človek nesie, a zrazu žije v tom, že by mal napĺňať očakávania, že by sa mal v budúcnosti dostať do fázy, keď bude rovnako úspešný. A to už je tlak a záťaž, ktoré môžu byť príťažou a spôsobovať starosti.
Máte konkrétny príklad?
Vídavam to v období prechodu z juniorskej do seniorskej kategórie, kde talent prestáva stačiť, pretože dovtedy sa im úspechy a výsledky relatívne jednoducho daria. Práve v tomto období sa to často začína lámať a už to nie je to jediné, čo potrebujú. Začínajú prehrávať, zažívajú častejšie porážky alebo aj stagnáciu výkonnosti. Mladí ľudia niekedy začínajú premýšľať o tom, že nedosahujú to, čo by mali, čo im všetci predpovedali.
Bohužiaľ, niekedy sa stáva aj niečo, čomu sa hovorí raná špecializácia. Deti sa od veľmi útleho veku špecializujú na čisto jedno športové odvetvie. Rýchlejšie sa učia určité zručnosti, ale má to veľkú nevýhodu v tom, že sa dieťa nenaučí odreagovať v iných aktivitách a činnostiach. Nedostáva sa medzi iné sociálne skupiny a je neustále formované len výkonom.
Dá sa dosiahnuť vrcholový úspech bez veľkého talentu?
Je to od odvetvia k odvetviu. Keď človek nemá až toľko predpokladov alebo talentu, môže sa veľa vecí naučiť, môže ich vytrénovať, môže to dorovnať. Vedie to aj k rozvíjaniu väčšej psychickej odolnosti, ktorá v konečnej fáze môže hrať tú najdôležitejšiu rolu. Na druhej strane, ak by človek nemal vôbec žiadne predpoklady, bolo by to ťažké.
Ktoré mentálne schopnosti sú pre vrcholový úspech nevyhnutné a ako ich posilňovať?
Pre šport a možno pre podávanie akéhokoľvek výkonu je dôležité, aby človek vedel v prvom rade dobre vnímať, čo sa s ním deje, aby si dokázal všímať, že nastupujú emócie, alebo že poľavuje koncentrácia. Súvisí to s tým, ako sa učí pracovať s pozornosťou; zamerať ju na to, na čo potrebuje, a vracať pozornosť späť, keď ju niečo odvedie.
Športovci sa tiež učia pozornosť relaxovať. Presne vedia, v ktorom momente môžu poľaviť a odviesť pozornosť od výkonu preč.
Jednou zo základných zručností je stanovovanie cieľov. Je v tom aj schopnosť alebo zručnosť vlastnej reflexie v zmysle: „Viem, na čom som pracoval, viem, o čo som sa snažil, a zároveň dokážem reflektovať, čo a akým spôsobom som zvládal, čo sa mi darilo, čo bola moja silná stránka.“ To je základ pre budovanie sebavedomia a sebadôvery, zároveň aj pre stanovenie ďalších cieľov a smeru rozvoja. Medzi ďalšie zručnosti môžeme zaradiť cieľavedomosť, vytrvalosť aj schopnosť poradiť si s ťažkosťami.
Koláž Forbes US
Každý psychológ by mohol odpovedať inak. Z môjho pohľadu je dôležité začať s mentálnou prípravou v momente, keď to dieťa alebo športovec začne potrebovať.
Psychologická príprava prirodzene začína už u rodičov, učiteľov a trénerov, keď reagujú na emócie, strachy alebo chyby dieťaťa. Svojím správaním a reakciami môžu zverencov učiť. Mentálny tréning ako taký prichádza neskôr, keď športovec viac rozumie sám sebe. U detí sa skôr pracuje s tým, ako sa vyrovnať s emóciami a ako reagovať na zlyhanie.
Deti si už vo veľmi mladom veku napríklad dokážu stanoviť ciele, ale práca na mentálnom tréningu, aký sa robí vo vrcholovom športe, by mala prísť až s rastúcimi schopnosťami a pochopením.
Ako s deťmi pracovať?
S deťmi ako prirodzenú súčasť tréningu môžeme napríklad otvoriť tému toho, čo si v ktorej chvíli hovoria, napríklad pri trestnom hode im hlavou beží veta „Nesmieš to teraz pokaziť“. Môžeme im navrhnúť nejaké alternatívy a ony samy potom môžu testovať, čo je pre ne užitočnejšie.
Ak však dieťaťu, povedzme dvanásťročnému, „naordinujeme“ prácu s myšlienkami z dôvodu toho, že v súťaži či zápasoch v kritických momentoch zlyháva a prehráva proti papierovo slabšiemu súperovi, môžeme sa stretnúť s tým, že dieťa bude takzvane zlyhávať ďalej. A to nielen herne, ale práve aj v oblasti práce so sebou. Nie však preto, že by bolo slabé alebo neschopné, ako mu samotnému asi často napadne, ale preto, že sme naň naložili nereálne očakávania a úlohy.
A tým mu rozhodne nepomôžeme.
Ako vyzerá ideálna synergia rodičov, kouča a trénera, aby vybudovali u športovca čo najväčšie sebauvedomenie, sebavedomie a odolnosť?
V prvom rade je potrebné zjednotiť sa v tom, čo je spoločným záujmom. Tým je dobro dieťaťa, respektíve zverenca. Šport je prostriedok slúžiaci na rozvoj osobnosti človeka. Je potrebné budovať zdravé prostredie, aby sa vôbec športovec takzvane športovo dožil momentu, keď môže zúročiť všetko, čo sa naučil.
Je naozaj vysoké percento športujúcich, ktorí končia ešte skôr, než sa dostanú do obdobia, keď by to mohli naplno zúročiť a rozvinúť. Používa sa pojem športová úmrtnosť a je pomerne veľká. Myslím, že toto sú prvé dve základné podmienky, na ktorých by sa mali všetci zhodnúť. O športovcovi by sme mali premýšľať ako o štvrtom do partie, ktorú ste spomenuli. Má vlastnú autonómiu a právo povedať, čo chce, ktorým smerom sa chce vydať, čo by potreboval inak.
Ako sa v praxi spozná, keď tá partia funguje?
Keď sa pozrieme na našich úspešných športovcov, olympionikov, nájdeme medzi nimi celý rad tých, ktorí sú v dobrom slova zmysle trochu svojskí alebo trochu iní. Trochu vybočujú z davu. Eva Samková si bude maľovať fúzik. Ester Ledecká sa v lete baví vodnými športmi a spieva. Takto by sme mohli menovať ďalších.
Je naozaj dôležité rešpektovať, že každý športovec má svoj život, svoje potreby a túžby. Keď mu ich okolie pomáha napĺňať, športovec potom žije spokojný a zmysluplný život, čo je základná podmienka na to, aby sa cítil dobre. Keď sa cítime dobre, máme oveľa väčšiu šancu podávať vysoké výkony, než keď je človek vyčerpaný, preťažený a permanentne v stave napätia aj strachu, čo zase príde.
Spomínali ste príklad Evy Samkovej a Ester Ledeckej. Čo ešte robia tí najlepší inak?
Budú tam hrať rolu dve základné charakteristiky. Sú v tom podpornom, zdravom a vhodnom prostredí. Možno nie stopercentne, ale myslím, že z väčšej časti. A naozaj viac vnímajú svoje vlastné potreby a sú schopní ich naplniť.
Taktiež je dôležité, aby hodnota človeka nebola napojená len na výkon, človek sa potrebuje dostávať aj do iných prostredí. Keď budeme len vo výkonnostnom prostredí, tak sa nám neustále výkon zrkadlí a vracia. Potom je logické, že sa od toho bude odvíjať naša hodnota. Je potrebné, aby sa nám zrkadlilo aj niečo iné a vracali sa aj veci, ktoré človek sám logicky nemusí vidieť alebo odhaliť.
Stáva sa, že športovec vidí vo svojom úspechu svoju hodnotu?
Bohužiaľ, niekedy sa stáva, že nadobudne presvedčenie, že za niečo stojí len vtedy, keď podáva skvelé výkony. Je naozaj dôležité a múdre umožniť športujúcim realizovať sa aj v iných oblastiach svojho života a nemať to úplne striktne obmedzené na to, že teraz si ten tenista, golfista a nič iné okolo toho nie je, a keď práve nie sú na ihrisku, majú rozoberať videá a pripravovať sa. Myslím si, že je to veľmi krátkozraké.
V tom, čo hovoríte, počujem veľa biznisových paralel. Ako posilňovať svoje sebavedomie a sebauvedomenie, aby sa hodnota práce alebo človeka neodvíjala od výkonu?
Každý človek si v raných fázach života začína vytvárať presvedčenia. Sú tri základné presvedčenia: o sebe, o druhých a o svete. Rodina, teda ľudia, ktorí sa o dieťa starajú, zohráva veľkú rolu v ranom živote v tom, ako sa presvedčenia utvárajú.
Keď počujem, že rodičia idú s dieťaťom na cyklistické preteky, dieťa tam spadne, nedôjde do cieľa a rodič to okomentuje slovami: „Tak sme sem ani nemuseli chodiť,“ to asi nebude niečo, čo by pomáhalo budovať zdravé sebavedomie a presvedčenie o sebe.
Ako by to teda malo vyzerať?
Rodič by mal vedieť povedať, že je skvelé, ako dieťa zabojovalo, a že vie, že to aj bolelo. To hovorí niečo o schopnostiach jednotlivca, nielen o tom, či podal dobrý alebo zlý výkon. A to isté je úlohou trénerov, aby reflektovali, opisovali, čo človek robil, zvládol, nielen či podal dobrý výkon, či vyhral, koľko dal bodov alebo skončil v poradí na tom alebo poslednom mieste.
Je sebavedomie zručnosť, ktorá sa dá naučiť?
V športovo-psychologickej literatúre na to býva rôzny pohľad. Niekedy sa to zaraďuje medzi mentálne zručnosti a niekedy nie. Ja sa skôr prikláňam k tomu, že sebavedomie nie je zručnosť, ale je to vedomie toho, čo viem a čo dokážem. Pomocou iných zručností si sebavedomie môžem budovať. Vo chvíli, keď zneistiem, som schopná si ho trochu posilniť.
Ak budem mať zručnosť, že kvalitne a dostatočne reflektujem, čo všetko som v tréningu alebo v pretekoch urobila a zvládla, a neodídem len s tým, že ten tréning bol dobrý alebo zlý, získavam informáciu o tom, čo viem a čo dokážem. Dokážem byť odvážna a tolerovať aj diskomfort alebo pocit neistoty.
Článok vyšiel na forbes.cz.
