Ešte pred dvadsiatimi rokmi boli IQ testy fenoménom. Objavovali sa v časopisoch, na internete aj v televízii, ľudia si ich skúšali zo zvedavosti aj ako formu sebareflexie. Dnes téma inteligencie z verejného priestoru takmer zmizla. Nie je to tým, že by stratila význam, iba sa zmenil spôsob, akým o nej dnes uvažujeme.
Dôvodov, prečo už téma IQ vo verejnom priestore toľko nerezonuje, je niekoľko. Jedným z nich je posun od jednoduchého merania „bystrosti“ k oveľa komplexnejšiemu chápaniu ľudských schopností. Do popredia sa dostali pojmy ako emocionálna inteligencia, kreativita alebo schopnosť spolupráce. IQ prestalo byť vnímané ako univerzálne meradlo úspechu.
Svoju rolu v tom zohral aj internet, ktorý zaplavil priestor neoverenými testami, ktoré spochybnili dôveryhodnosť celého konceptu. V neposlednom rade sa zmenilo aj školstvo a pracovný trh – dôraz sa presunul z „koľko viete“ na „ako premýšľate a čo dokážete vytvoriť“.
Podľa Lucie Měchurovej, prvej podpredsedníčky a členky organizácie Mensa, ktorá má na starosti testovanie detí v školách a odhaľovanie mimoriadnych talentov, záujem o inteligenciu ako takú určite nezmizol. „Ja si nemyslím, že by tá téma zmizla. Skôr sme prestali mať potrebu stavať IQ na piedestál a definovať človeka jedným číslom,“ hovorí. IQ podľa nej zostáva dôležitým ukazovateľom, ale len ako jedna zo zložiek ľudského potenciálu.
Práve to je podľa nej kľúčový dôvod, prečo dnes testovanie nepriťahuje masy. „Kedysi sa na to ľudia pozerali ako na niečo, čo vám povie, ako na tom ste celkovo. Dnes už vieme, že to tak nie je. Test meria len určitú časť inteligencie – logickú, matematickú alebo verbálnu,“ vysvetľuje.
Zmenila sa aj samotná motivácia ľudí podstúpiť takýto test. Zatiaľ čo kedysi išlo často o zábavu či prestíž, dnes k nemu väčšinou vedie konkrétny dôvod. „Každý musí mať nejakú motiváciu. U detí je to často snaha pochopiť, prečo sa správajú inak alebo prečo sa im v škole nedarí. U dospelých to je skôr osobná zvedavosť či potreba si niečo potvrdiť,“ hovorí Měchurová.
Práve u detí má podľa nej testovanie najväčší zmysel.
„Dať si dieťa otestovať má zmysel vo chvíli, keď s ním riešite nejaký problém. Keď si neviete rady, môže vám to pomôcť pochopiť, či za tým napríklad nie je vysoké IQ, a podľa toho s ním začať pracovať,“ opisuje.
Měchurová však zároveň varuje pred preceňovaním výsledkov. „Je to stále len test, ktorý zachytáva výkon v konkrétnej chvíli. Dieťa môže byť unavené, v strese, nemusí mu vyhovovať prostredie. Výsledok potom nemusí zodpovedať jeho skutočnému potenciálu,“ upozorňuje.
Je to stále len test, ktorý zachytáva výkon v konkrétnej chvíli.
Zaujímavé je, že zatiaľ čo verejný záujem o IQ testy ochabol, v praxi ich pribúda – len sa presunuli inde. Rastie napríklad testovanie v školách alebo záujem rodičov o identifikáciu nadaných detí. „Máme otestovaných oveľa viac ľudí než kedysi, ale to už nie je také viditeľné na povrchu,“ hovorí Měchurová s tým, že každoročne otestujú takmer desaťtisíc ľudí. Za minulý rok to napríklad bolo približne deväťtisíc, z toho polovicu testovaných tvorili deti do 13 rokov.
Práve včasná identifikácia pritom zohráva zásadnú rolu. „Do siedmich rokov sa vytvorí približne 75 percent neurónových spojení. To je obdobie, keď sa najviac formuje potenciál. Potom už z neho človek celý život čerpá,“ vysvetľuje Měchurová. Ak dieťa v tejto fáze nedostáva primerané podnety, časť jeho schopností podľa nej jednoducho zostane nevyužitá.
Talenty, ktoré systém nevidí
Nadané deti podľa nej existujú v každej populácii približne v rovnakom pomere. Napriek tomu český systém pracuje len so zlomkom z nich.
„Keď sa pozrieme na čísla, mali by sme mať približne desať percent nadpriemerne inteligentných detí s IQ medzi 120 a 130 a okolo dve percentá mimoriadne nadaných detí s IQ nad 130. Ak teda nadané deti tvoria približne desať percent populácie školákov, malo by ich byť v Česku približne 150-tisíc. Oficiálne ich však máme identifikovaných len zlomok, približne 2,8 percenta, teda rádovo len niekoľko tisíc,“ konštatuje.
Ako také deti rozpoznáte v praxi? „Nadané deti zvyčajne premýšľajú inak, idú viac do hĺbky, potrebujú veciam skutočne porozumieť, kladú otázky, ktoré ich rovesníkom ani nenapadnú, a to už od predškolského veku. Zároveň však často nezapadajú do kolektívu. Nemajú si s ostatnými čo povedať, nebaví ich tempo ani spôsob výučby a veľmi rýchlo strácajú motiváciu. A často svoj potenciál vôbec nerozvinú,“ opisuje Měchurová.
Veľký problém je aj v tom, že nadanie sa zvyčajne neprejavuje tak, ako si okolie predstavuje. „Veľmi častý mýtus je, že nadané dieťa je jednotkár. Nie je. Často je to dieťa, ktoré sa nudí, vyrušuje alebo úplne vypne. Nebaví ho to a pokojne má trojky či štvorky,“ opisuje. To vedie k tomu, že nadané deti zostávajú nepovšimnuté, alebo ešte horšie, sú považované za problémové.
Veľmi častý mýtus je, že nadané dieťa je jednotkár. Nie je. Často je to dieťa, ktoré sa nudí, vyrušuje alebo úplne vypne.
Ešte zložitejšia situácia nastáva pri takzvaných skrytých nadaných deťoch. Tie svoje schopnosti vedome potláčajú, aby zapadli. „Tieto deti často zistia, že keď ukážu, že sú inteligentnejšie, nie je to žiadané, a tak to začnú skrývať, aby boli súčasťou skupiny,“ hovorí Měchurová.
Dlhodobé potláčanie prirodzenosti však podľa nej môže priniesť vážne dôsledky. „Keď dlhodobo potláčate svoje potreby, niekde sa to prejaví. Pri týchto deťoch vidíme aj veľmi smutné príbehy, ktoré končia sebapoškodzovaním alebo pokusmi o samovraždu už v 12 či 13 rokoch,“ opisuje.
Zlom prichádza často až vo chvíli, keď sa deti dostanú do prostredia, kde sú prijímané. „Keď ich dáte dokopy s rovnakými deťmi, úplne rozkvitnú. Zrazu sú v prostredí, kde sú normálne,“ opisuje Měchurová.
Práve takéto prostredie dnes v Česku čiastočne suplujú organizácie mimo štátneho systému. Najvýraznejšou z nich je Mensa, ktorá sa dlhodobo snaží nadané deti nielen identifikovať, ale aj rozvíjať.
Organizácia teraz testuje deti priamo v školách, školí pedagógov a pomáha školám nastavovať základnú prácu s nadanými. „Chodíme po školách, školíme celé zborovne a snažíme sa zvyšovať povedomie. Vo chvíli, keď učiteľ vie, čo má sledovať, začne si tie deti všímať,“ hovorí Měchurová.
Mensa zároveň organizuje celonárodné projekty, ktoré pomáhajú zachytiť talent vo väčšom meradle. Najznámejším z nich je Logická olympiáda, do ktorej sa každoročne zapájajú desaťtisíce detí. „Je to súťaž, ktorá nestojí na naučených vedomostiach, ale na schopnosti premýšľať. A práve tam sa často ukáže potenciál, ktorý inak v škole zostáva skrytý,“ vysvetľuje členka Mensy.
Podstatná je podľa nej aj práca s komunitou. Mensa organizuje tábory, stretnutia alebo vzdelávacie podujatia, kde sa nadané deti aj dospelí dostávajú do prostredia, kde nie sú „tí čudní“, ale, naopak, normou. Na mnohé z týchto podujatí je pozývaná aj široká verejnosť.
Školstvo medzi dvoma extrémami
Prečo teda zostáva toľko nadaných detí v systéme nepovšimnutých? „Tých dôvodov je viac, ale ten hlavný je, že systém na to nie je pripravený. Identifikácia nadaných detí je dnes viazaná najmä na pedagogicko-psychologické poradne, ktoré na to nemajú kapacity – časové a často ani odborné. Takže sa k nim dostane len časť detí. Zároveň stále pretrváva prístup, že ‚keď je dieťa inteligentné, tak si poradí‘. A to je veľký omyl,“ hovorí Měchurová.
Podľa nej pritom existujú relatívne jednoduché spôsoby, ako situáciu zlepšiť. „Jednou z najjednoduchších vecí je klub nadaných detí popri škole. Stačí pár hodín raz za dva týždne,“ vysvetľuje. Dôležitá je aj spolupráca s rodičmi. „Rodičia nadaných detí sú často zúfalí. Keď však vidia, že sa pre ich dieťa niečo robí, sú veľmi ochotní spolupracovať,“ dodáva.
Napriek tomu sa podobné iniciatívy presadzujú skôr výnimočne. Hlavný dôvod? Absencia systému. „Nemáme žiadny jednotný koncept. Je to na vôli jednotlivých škôl,“ hovorí.
Situáciu podľa nej výrazne ovplyvnila aj inklúzia. Tá priniesla väčší dôraz na podporu slabších detí, no zároveň vytvorila nový tlak. „Učitelia sú dnes veľmi unavení. Neustále dobiehajú so slabšími deťmi a na tie nadpriemerné im nezostáva energia,“ opisuje.
Učitelia sú dnes veľmi unavení. Neustále dobiehajú so slabšími deťmi a na tie nadpriemerné im nezostáva energia.
Paradoxne to však vedie k určitej zmene v prístupe. „Tí učitelia, ktorí chcú zažívať radosť z pokroku, sa začínajú viac pozerať aj na nadané deti,“ hovorí. Zmena tak podľa nej prichádza skôr zdola než zhora.
Do celej situácie navyše vstupujú nové technológie, ktoré menia spôsob práce aj učenia. Podľa Měchurovej však umelá inteligencia sama osebe inteligenciu nenahrádza, skôr zvýrazňuje rozdiely medzi ľuďmi. „Ak takýto nástroj používa inteligentný človek, môže mu výrazne pomôcť a znásobiť jeho schopnosti. Menej inteligentnému človeku umelá inteligencia nemusí až tak pomôcť, pretože nebude vedieť dostatočne posúdiť, či výstup, ktorý od nej dostal, dáva zmysel,“ komentuje.
Práve schopnosť kritického myslenia bude podľa nej v budúcnosti kľúčová. „My vôbec nevieme, čo budú deti raz potrebovať, ale vieme, že ich musíme naučiť premýšľať, rozlišovať informácie a chápať súvislosti,“ konštatuje Měchurová.
Koľko Česko svojím prístupom k nadaným deťom stráca, sa presne nedá vyčísliť. Podľa Měchurovej však rozhodne nejde o malé číslo. „Dovolím si povedať, že veľa. Podpora nadaných detí by sa pritom spoločnosti mnohonásobne vrátila. Sú to totiž deti, ktoré by mohli v budúcnosti posúvať vedu, technológie alebo medicínu. Majú obrovský potenciál, no ak ho včas nerozvinieme, často sa jednoducho stratí,“ hovorí.
Napriek tomu zostáva téma na okraji záujmu. Možno aj preto, že nie je politicky atraktívna. „My sme ako spoločnosť veľmi prosociálni. Je pre nás prirodzené pomáhať slabším, je to viditeľné a ľahko uchopiteľné, no keď sa začne hovoriť o podpore nadaných, často to vyvoláva pocit, že niekoho vyvyšujeme,“ opisuje.
Podpora nadaných detí často naráža na tichý odpor väčšiny, ktorá v tom nevidí vlastný prínos. „Pre veľa ľudí je ťažké prijať, že by sme mali systematicky podporovať niekoho, kto je už teraz vpredu. Nevidia v tom okamžitý úžitok pre seba,“ opisuje. Zatiaľ čo pomoc slabším je ľahko uchopiteľná ako solidarita, práca s talentom pôsobí abstraktne a dlhodobo, a práve to z nej robí politicky aj spoločensky nevďačnú tému.
Do hry vstupuje aj silný tlak na rovnosť, ktorý je v českom školstve dlhodobo zakorenený. Hneď ako sa škola pokúsi dať nadaným deťom niečo navyše, naráža na otázky, prečo to nedostanú všetci ostatní. „Inšpekcia školám, ktoré sa o to snažia, často vyčíta, že privilegujú určitú skupinu detí,“ opisuje Měchurová skúsenosti z praxe.
Výsledkom je opatrnosť, ktorá brzdí aj tie školy, ktoré by chceli robiť veci inak. „Dovolím si povedať, že je to do veľkej miery o osobnej odvahe riaditeľa niečo meniť,“ dodáva.
Práve táto neistota podľa nej drží systém v priemere a bráni tomu, aby sa talent stal skutočnou prioritou. Nejde pritom len o jednotlivé príbehy detí, ktoré svoj potenciál nerozvinú. Prehliadanie nadania má aj širší ekonomický vplyv.
Zatiaľ čo iné krajiny systematicky investujú do identifikácie a rozvoja talentu ako do strategickej suroviny, Česko v tomto smere skôr improvizuje. Nadané deti pritom nepredstavujú len pedagogickú tému, ale aj budúci inovačný kapitál – ľudí, ktorí budú zakladať firmy, vyvíjať technológie alebo posúvať kľúčové odvetvia. Ak sa ich potenciál včas nerozvinie, nejde len o osobnú stratu, ale o premárnenú príležitosť celej ekonomiky.
O to väčší paradox to je. Česko sa totiž dlhodobo snaží posunúť ekonomiku od lacnej práce k inováciám a vyššej pridanej hodnoty a zbaviť sa nálepky montážnej dielne. Práve ľudí, ktorí by tento posun mohli ťahať, však systém často nedokáže včas zachytiť ani rozvíjať.
Článok vyšiel na forbes.cz.
