Človek kráča životom poslepiačky. Vždy to tak bolo a naša doba nie je výnimkou, no s tým rozdielom, že k nášmu tápaniu pridáva čosi špecifické: záplavu hlasov, receptov a sľubov, ktoré hmlu nerozptyľujú, ale ju, naopak, zahusťujú.
Aj v tomto labyrinte sa však črtá Ariadnina niť. „Gréci možno dali odpoveď už pred 2 500 rokmi. Fronésis: toto nejasné slovo je dnes úplne neznáme, azda s výnimkou niekoľkých helenistov. […] A predsa práve ono utváralo grécke myslenie,“ konštatuje Catherine Van Offelen v knihe Risquer la prudence. Une pratique de la sagesse antique (Riskovať opatrnosť. Prax antickej múdrosti), ktorá vlani vyšla v renomovanom vydavateľstve Gallimard.
Kľúč objavila na univerzite v Belgicku, na prednáške rétoriky. „Stačilo jediné slovo a všetko sa rozjasnilo.“ Odvtedy jej fronésis slúži ako večernica. Smer je daný a ak niekedy kráča kľukato, kurz má jasný.
Práve to je pozvanie, ktoré nám Catherine Van Offelen adresuje: spojiť opatrnosť s odvahou.
Vo francúzštine sa fronésis prekladá ako prudence, teda opatrnosť. V slovenčine sa z nej stáva praktická múdrosť, podobne ako v anglosaskom prostredí. Nie je táto druhá možnosť, hoci tiež zjednodušujúca, predsa len menej zavádzajúca než tá prvá?
Áno, v anglosaských krajinách sa fronésis prekladá ako practical wisdom, teda praktická múdrosť. Dôraz sa kladie na pragmatický rozmer, pretože ide o praxis, teda prax: je spojená s konaním, konkrétnou stránkou vecí, realitou, a nie s abstrakciami alebo teóriou.
Francúzsky preklad slovom prudence, teda opatrnosť, je neobratný preto, lebo my, moderní ľudia 21. storočia, v tom vidíme skôr formu plachosti, uzavretosti, bojazlivosti, ktorá nám káže neriskovať. Príslovie vystihujúce opatrnosť v našom ponímaní znie: „Ak si nie si istý, radšej sa zdrž.“ Fronésis znamená presný opak tejto scvrknutej predstavy.
Ako by ste ju definovali?
Túto cnosť Aristoteles v Etike Nikomachovej definuje ako inteligenciu okolností, rozlišovaciu schopnosť, osvietený úsudok. Je to umenie rozhodnúť, ktoré dokáže spojiť prísnosť rozumu s jemnosťou intuície, chladnú inteligenciu s citom pre život, morálnu veľkosť s prefíkanou pružnosťou.
Ide o to, aby človek dokázal v danej situácii správne rozhodnúť a účinne konať napriek tomu, že zostávajú slepé miesta a že sa nevyhnutne objavia nečakané skutočnosti. Zodpovedajúca zásada by teda skôr znela: „Napriek pochybnostiam konaj!“ Opatrný človek, ktorého starí Gréci nazývali fronimos, je stvorený na to, aby si v húštine polovičného chaosu, ktorým je svet, razil čo najlepšiu cestu.
Je zjavné, že došlo k významovému posunu, ktorý túto žiarivú cnosť pripravil o farby a zanechal nám z nej vyblednutú, vysušenú verziu opatrnosti.
Kedy sa to stalo?
Latinská morálna tradícia preložila fronésis ako prudentia, teda ako odvodeninu od providentia. Už v tom počuť dôraz na predvídavosť, odbornosť, výpočet.
Dnes pociťujeme vo francúzštine nedostatok, prázdne miesto, pretože nejestvuje slovo, ktoré by pomenovalo to, čo pokrýva fronésis: túto inteligenciu konania, kráľovnú cností podľa Grékov.
Aj používatelia slovanských jazykov zabudli, že slovo opatrnosť pochádza z koreňa *patriti, ktorý znamená všímať si, sledovať, pozorovať, a teda predpokladá určitú predvídavosť spojenú s činom. Kedy sa stratila fronésis ako schopnosť predchádzať, orientovať sa a konať? Nespustilo to kresťanstvo, keď urobilo z prudentie pasívnu kardinálnu cnosť?
Zdalo by sa mi prehnané viniť z toho kresťanstvo. Napokon, svätý Tomáš Akvinský, veľký komentátor Aristotela, o opatrnosti ako o kardinálnej cnosti píše veľmi veľa. Nazýva ju „cnosťou, ktorá je pre celkový ľudský život najpotrebnejšia“.
Lenže v priebehu storočí sa význam slova opatrnosť menil. V Esejach ho Michel de Montaigne nepoužíva v jednom význame. Raz má pejoratívny nádych a znamená klamlivú obratnosť, ba takmer prefíkanosť. Inokedy, a nemenej často, na seba preberá všetky vznešené významy antickej fronésis.
S modernitou, a najmä po otrasoch v 20. storočí, nadobudla opatrnosť prevažne obmedzujúci význam, hraničiaci s prehnanou preventívnosťou, teda so snahou systematicky uplatňovať tento princíp, len aby sa predišlo akémukoľvek riziku.
Voľné dielo
Túto cnosť hneď na začiatku staviate do protikladu k preventívnemu prístupu. Fronésis je analýzou, vnútorným zvažovaním, ale aj konaním, dokonca aj vtedy, keď nevieme, aký bude výsledok. Čo robí naše spoločnosti takto vypäto averznými k riziku?
Aby som nadviazala na vašu predchádzajúcu otázku: fronésis zahŕňa silný rozmer rozlišovania. Je to schopnosť vidieť, „prenikavý duch“, ako hovorí François de La Rochefoucauld. Toto rozlišovanie sa rodí z akéhosi vrstvenia skúseností. Preto treba istý nestlačiteľný čas na to, aby sa v rozvážnom jedincovi dokázal úsudok vykryštalizovať. A preto podľa Aristotela nemôže byť mladý človek fronimos.
Táto dôvera v ľudský úsudok, ktorý je nevyhnutne omylný, postupne slabla a zároveň rástlo neúmerné vnímanie všadeprítomných rizík. Sama som to videla v práci, ktorú som robila pred napísaním tejto knihy, ako bezpečnostná analytička pre Afriku. Radila som klientom cestujúcim na tento kontinent, aké preventívne opatrenia majú prijať, aby sa chránili pred rizikami – kriminálnymi, teroristickými, politickými – v jednotlivých krajinách. Väčšina požiadaviek bola rozumná, ale postupne som si všímala, že čoraz viac z nich riziká dramatizuje až do extrému.
Zodpovedá to širšiemu trendu. Dohľadové systémy, výstražné značenie, farebné škály rizika a všelijaké varovania nás zatvárajú v matematike rizika, v zápche strachov, ktoré nám neustále pripomínajú domnelé nebezpečenstvá namiesto toho, aby ich odstraňovali. Namiesto utíšenia úzkosti ju ešte stupňujú.
Sú tieto strachy naozaj prehnané?
Vidíme nápadný paradox: spoločnosť ešte nikdy nebola taká bezpečná ako dnes. Francúzom sa od roku 1950 predĺžila stredná dĺžka života o 17 rokov, čo je obrovský posun. A predsa ešte nikdy nebola požiadavka bezpečnosti taká silná. Už si netrúfame urobiť krok bez poistenia, vakcín, záruk. Bezpečnosť sa stala horizontom politického konania. Či už je sociálna, dopravná, energetická, potravinová alebo citová, je to grál modernej doby.
Treba však dodať jednu nuansu. Modernita zároveň vytvára aj obrovské riziká – zdravotné, hospodárske, environmentálne. Nemecký sociológ Ulrich Beck diagnostikoval „rizikovú spoločnosť“ v rovnomennej knihe vydanej v roku 1986. A práve vtedy vybuchla jadrová elektráreň v Černobyli. Každá inovácia nesie riziká, každá minca pokroku má svoj rub. Plasty a pesticídy, včerajšie požehnania, sa stali dnešnými pohromami. A čo umelá inteligencia? Zdá sa, že človek už nedokáže predvídať dôsledky vlastných technických výtvorov. Pokrok sa zmenil na beh za odpoveďami, ktoré majú riešiť problémy zrodené z predchádzajúcich inovácií.
Táto rastúca nepredvídateľnosť rizík vyvolala všeobecnú úzkosť. Antickí ľudia mali ako vodidlo fronésis. Moderní si na orientáciu vymysleli iný nástroj: princíp preventívnosti.
Vaša kniha ide aj proti ďalším neduhom aktuálnej doby. Fronésis nám nedovoľuje vnímať sa ako obete, čo je dnes čoraz rozšírenejšia tendencia. Nabáda nás k prekročeniu samých seba a žiada od nás, aby sme sa s rizikom stotožnili. Prečo sa naše spoločnosti tak scvrkli?
Ide o jeden z veľkých rozdielov medzi svetom starých Grékov a naším. Pre antických ľudí bolo všetko otázkou veľkosti. Oči mali upreté na prvé miesto pódia. „Jeden človek má pre mňa cenu desaťtisíc, ak je najlepší,“ vravel Hérakleitos. O ostatných – o nešťastníkoch, otrokoch, obyčajných ľuďoch či zločincoch súdených pred súdom – sa nehovorilo. Samotné meno Aristoteles znamená „najlepší“, Perikles zas „obklopený slávou“.
Na túžbu oslavovať výkon sme nezabudli. Oscar, medaila, cena, potlesk – tieto vavríny svedčia o vôli uznať dobre vykonanú prácu. Lenže postupne prevážil egalitarizmus nad vyznamenaním.
Je teda človek obdarený fronésis nadradený nad ostatnými?
Povedzme, že má lepší úsudok. Je to podobné ako v gymnastike: niektorí sa narodia s predispozíciou. S dobrým zdravotným stavom, rovnako ako s dobrým úsudkom, sa nenarodí každý. Niektorí napredujú, parafrázujúc Montaigna, „skokmi a kapriolami“, iní sú „kriví“. Podobne sú niektoré mysle rozvážnejšie než iné, teda v lepšej prevádzkovej kondícii. Keby sme mali všetci rovnaký úsudok, ľudstvo by sa aspoň na jednej zásade alebo myšlienke zhodlo. Ale tak to nie je.
Napriek humanistickým úmyslom Západu zdedeným z Deklarácie práv človeka a občana si všetci ľudia nie sú rovní. Niektorí sú rozumnejší než iní, lepšie vycvičení v zvažovaní, schopnejší jasného úsudku, skrátka „fronetickejší“. Ľudia sú si rovní v právach, no v hodnote sú nekonečne odlišní. Pozor však: tento rozdiel nesúvisí priamo so spoločenským postavením. Poznáme nerozvážnych kráľov, neschopných stratégov aj osvietených roľníkov.
Táto nerovnosť nie je osudom. Fronésis nie je výsadou niekoľkých vyvolených. Tak ako ostatné cnosti, aj ona sa dá pestovať. Aristoteles hovorí, že kovaním sa človek stane kováčom. A rovnako pravidelné pestovanie cností rozvíja v človeku toto „inteligentné srdce“, ktoré nám víly pri kolíske automaticky nenadelili. Človek sa fronimom nenarodí, ale môže sa ním stať.
TASR
Hovoríte o egalitarizme, ale neexistuje aj modernitou diktovaný imperatív úspechu a šťastia, pre ktorý sa bojíme pochybností? Fronésis je totiž aj formou odvahy.
Moderný človek si musí svoj život vymyslieť. Táto sloboda je však v niečom zdrvujúca. Otvára sa pred ním križovatka s množstvom možných ciest. Ako sa v tom zorientovať? Milan Kundera píše: „Človek je ten, kto kráča v hmle.“ Nikdy nevieme, čo sa skrýva za dverami, ktoré otvárame. Každé rozhodnutie je stávka, hod kockou. Cézar prekračujúci Rubikon, Napoleon na moste pri Arcole, mladý Alexander vyrážajúci dobývať svet… Práve v tomto „skoku“ do neznáma spočíva odvaha človeka, ktorý rozhoduje.
Aristotelova Etika Nikomachova je pojednaním o šťastnom živote. A nie je šťastie napokon závislé od rozhodnutí, dobrých či zlých, ktoré v živote robíme? Fronésis je teda na ceste k nemu zásadná.
Ako presne?
Fronésis sa netýka sveta ideí, ale toho skutočného. Ide o konkrétnu cnosť. Zaoberá sa tým, čo možno stále znovu spochyňovať: užitočným a neužitočným, spravodlivým a nespravodlivým, dobrým a zlým. Táto črta je podstatná: grécka opatrnosť nie je abstraktnou múdrosťou (sofia) ani vedou (epistémé). Neuspokojí sa s brilantnými špekuláciami, so skvelými teóriami ani s učenými poznatkami. Uplatňuje sa v pohyblivom a drsnom teréne konania. Treba vyhlásiť vojnu alebo nie? Zvýšiť dane? Pokračovať v európskej integrácii? A ako prekonať smútok po strate, zaujať človeka, ktorého milujeme, vychovať deti? To, čo môže fungovať pre vás, pre mňa nemusí. A to, čo platilo včera, nemusí platiť zajtra.
Fronésis sa zaoberá takou širokou škálou konkrétnych otázok?
Presne tak. Týka sa rovnako veľkých dilem celej spoločnosti, ako aj najobyčajnejších rozhodnutí jednotlivca. Je zároveň reflektorom aj vreckovou baterkou. Či ide o stratéga, ktorý zvažuje, aké geopolitické spojenectvá uzavrieť, o tínedžera premýšľajúceho nad štúdiom, alebo o matku váhajúcu, čo pripraviť na večeru, zakaždým prichádza na scénu fronésis.
Ak chceme tejto cnosti porozumieť, najlepšie je pozrieť sa na to, kto sú ľudia ňou obdarení. Aristoteles navrhuje práve takýto postup. Sám uvádza jediný príklad – a zrazu sa všetko vyjasní. Je ním Perikles, veľký aténsky stratég z piateho storočia pred naším letopočtom, tvorca gréckeho zlatého veku. V Aristotelových časoch bol považovaný za najväčšieho štátnika, akého Zem nosila.
Profimedia
Je to naozaj užitočné, pretože máme do činenia s pojmom, ktorý je zo svojej povahy kĺzavý a premenlivý. Modernita však miluje jednoduchosť. Jeden čitateľ vám na Amazone vytkol, že vaša esej je priveľmi abstraktná. Nie je to práve príznak jedného z problémov, ktoré opisujete – teda požiadavky, aby bolo všetko hneď použiteľné?
Fronésis ťažko zadefinovať, lebo v jednej nádobe zhromažďuje rozličné cnosti: prefíkanosť, čuch, nadhľad, rozlišovaciu schopnosť, odvahu, predstavivosť, výrečnosť, cit pre správny okamih (kairos)… Jej pravidlá sú pružné, pretože sa podriaďujú záhybom okolností a k cieľu sa často dostávajú okľukou.
Západná modernita však dáva prednosť jednoduchosti čierneho a bieleho, dobra a zla. Chce všetko zaradiť, označiť, diagnostikovať. Pre antického Gréka je realita, naopak, prchavá, meniaca sa, neuchopiteľná. Nič mu nie je vzdialenejšie než predstava univerzality alebo jednoty sveta.
Fronésis nie je doktrínou, ktorú by bolo možné mechanicky uplatniť: v každej situácii sa musí nanovo vynájsť. Jej definícia preto nevyhnutne zostáva abstraktná. Neexistuje návod na použitie ani recept, pretože zložky reality sa neustále menia. Pravidlo je všeobecné, konanie vždy konkrétne.
Vráťme sa k tomu, že fronésis najlepšie pochopíme cez príklady ľudí, ktorí ju stelesňujú.
Áno. Helenista Pierre Aubenque poznamenal, že „každý pozná fronima, hoci nik nedokáže definovať fronésis“. Aristoteles uvádza ako príklad človeka obdareného touto cnosťou Perikla. Z novších dejín by sem patrili aj Charles de Gaulle, Winston Churchill, Otto von Bismarck, Katarína Veľká či Franklin Roosevelt, podobne ako veľkí moreplavci, stratégovia, lekári alebo sudcovia. Patrí sem aj hrdina z Odysey Odyseus: vďaka svojej obratnosti a bystrým manévrom napokon prekonal všetky nástrahy.
Všetkých spája schopnosť spojiť zdanlivo protikladné vlastnosti: výpočet a čuch, logiku a intuíciu, dôslednú racionalitu a citlivosť, skrátka mozgovú kôru a srdce. Človek obdarený fronésis pozná teóriu a uvažuje logicky, ale zároveň dokáže byť pružný a obratný. Ako inžinier, ktorý je zároveň básnikom. Táto cnosť by sa dala definovať ako pružná prísnosť, racionálna intuícia, inteligentné srdce.
Ide teda o zmes rozumu, intuície, morálky a prefíkanosti – štyroch potenciálne protirečivých čŕt. Ako ich zosúladiť?
Tieto vlastnosti si v skutočnosti neprotirečia: dobré rozhodnutie vzniká práve z ich spojenia. Spisovateľ Maurice Barrès vyslovil vetu, ktorá by mohla slúžiť ako motto fronima: „Treba čo najviac cítiť a zároveň čo najviac analyzovať.“
Čas rozhodovania však má vlastnú chronológiu. Tak ako Odyseus, ktorý „vo svojom srdci zvažuje, kým začne konať“, treba najprv preskúmať situáciu, prezrieť figúry na šachovnici. Spomeňme si na Aténu, bohyňu opatrnosti. Jej totemovým zvieraťom je sova. Tá vzlieta až za súmraku, teda až vtedy, keď všetko uvidela, preskúmala, zvážila. Čas rozhodovania je pomerne dlhý čas analýzy, v ktorom treba dobre porozumieť okoliu. Čas činu má byť, naopak, ostrý a jasný. Ako Alexander, ktorý preťal gordický uzol. Jeho gesto symbolizuje potrebnú jasnosť voľby tvárou v tvár klbkám nejasností.
O kvalite rozhodnutia nakoniec rozhoduje účinnosť. Robotníka môžeme súdiť podľa práce, strom podľa ovocia a rozhodnutie podľa dôsledkov. Slovo kairos, teda vhodný okamih, bolo pôvodne poľovníckym pojmom a znamenalo zasiahnuť cieľ. Skutočný fronimos mieri presne. Niekedy to znamená ísť rovno po krivej ceste.
A ako na týchto kľukatých cestách prakticky spojiť prefíkanosť s morálkou?
Pri fronésis je zásadná prefíkanosť (po grécky métis), teda obratnosť myslenia. Človek musí byť pružný ako trstina. Odyseus sa neustále prezlieka, klame, nasadzuje masky. Práve vďaka týmto trikom sa dostane z každej šlamastiky. Prefíkanosť možno nie je priamočiara, ale je účinná. Inak povedané: je racionálna. Netreba zabúdať, že pochádzame z helénskej civilizácie, ktorá vynašla divadlo a v ktorej je herec etymologicky hypokrités, teda „pokrytec“, ten, kto presvedčivo hrá postavu.
Modernita však vyostruje nárok na pravdu a cnosť. V slávnej polemike s Benjaminom Constantom o práve klamať z roku 1796 Immanuel Kant vylúčil akúkoľvek poľahčujúcu okolnosť: aj keby bol niekto z jeho priateľov v ohrození života, aj keby ho pred vrahom mohla zachrániť len lož, pravda je kategorický imperatív. Lepšie je, hovorí Kant, obetovať priateľa, než mu klamstvom zachrániť život.
Aj v politike nahradila veľkosť ortodoxia. Moderná požiadavka transparentnosti žiada od politikov mravnú bezchybnosť. Lenže výkon moci niekedy predpokladá aj isté rozumné úskoky.
Profimedia
No existujú hranice, však?
Fronimos nie je len prefíkaný. Od podvodníka alebo špekulanta ho odlišuje ušľachtilosť úmyslov. Fronésis má skutočne etický rozmer, pretože podľa Aristotela smeruje k hľadaniu spoločného dobra, teda „toho, čo je dobré pre ľudí vo všeobecnosti“. Gangster, hráč pokru, heker alebo skorumpovaný politik, aj keby dosiahli svoj cieľ, nie sú ľudia obdarení fronésis. Naopak, lekár, ktorému ide o zdravie pacienta, alebo štátnik, ktorému ide o zdravie obce, sledujú správny cieľ.
Odyseus tiež: jeho návrat na Ithaku k svojim je obnovou poriadku osudu. Jeho prefíkanosť je len prostriedkom, nikdy nie cieľom. Ak siaha po ľsti, tak len preto, aby lepšie slúžil čestnému zámeru. Fronimos je zároveň humanista aj kalkulátor, cnostný aj tajnostkár. Zmieruje obratného človeka s čestným človekom. V myslení Hamlet, v praxi Niccolò Machiavelli.
Vráťme sa k binarite, v ktorej modernita uviazla: vo svojej knihe privolávate autorov z antiky i neskorších storočí, ktorí nám ukazujú, ako ju prekonať. No aj v 20. storočí máme mysliteľov, napríklad Carla Gustava Junga, ktorí odmietali zjednodušenie a protiklad rozumu a citov. Prečo sa naša doba napriek tomu nedokáže stotožniť s pološerom, paradoxom, ambivalenciou?
Dvojznačnosť je podstatou človeka. Starí Gréci používali slovo poikilos, ktoré možno preložiť ako „trblietavý, dúhový, mnohofarebný“. Človek je meňavou, pestrou, paradoxnou bytosťou: duch s tisíckou farieb, s podielom veľkosti i biedy. V zločincovi je kus vznešenosti a v hrdinovi časť priemernosti. Človek, píše Blaise Pascal, „stojí medzi zvieraťom a anjelom“. Táto pestrosť je silou: práve ona nám umožňuje prispôsobovať sa svetu, ktorý je sám pohyblivý.
Lenže modernita očakáva úplnú transparentnosť. Hmatateľným prejavom sú jej všadeprítomné mechanizmy dozoru. Nič neskrývaj – táto požiadavka sa kladie rovnako na politika ako na občana.
Táto pozícia odhaľuje veľkú nedôveru človeka k človeku, akúsi antropofóbiu zdedenú z tragédií 20. storočia. Ľudia sú podľa tohto presvedčenia nerozumné tvory, nebezpečné samy pre seba. Požiadavku transparentnosti preto vnímame ako poistku proti svojvôli moci.
A odpoveďou na tieto hrozby malo byť viac racionality.
Filozofia osvietenstva dúfala, že rozum bude viesť ľudské konanie. Verila, že vedou sa človek zachráni, že poznanie oslobodí spoločnosti od tyranií a že pokrok prinesie šťastnejšie zajtrajšky.
Lenže pohromy 20. storočia tieto presvedčenia obrátili naruby. Belgický filozof Chaïm Perelman pripomína, že proti barbarstvu v Európe neobstála nijaká hrádza „racionality“ v takom zmysle, v akom ju chápali osvietenci. Možno to znamená, že chyba bola už v samom základe pozitivistického modelu rozumu, ktorý dovtedy prevládal.
Moderný racionalizmus ignoruje prirodzenú a prastarú ľudskú potrebu žiť v kontakte s intuíciami a emóciami. Keď ich odsuniete nabok, vystavujete sa ich spätnému úderu. Podľa Perelmana možno nacizmus chápať aj ako odvetu modernity, ktorá tvrdohlavo chcela vytvoriť „nového človeka“ číreho rozumu, oslobodeného od emócií a intuitívnej zložky vlastnej racionality. Keď sa snažíme potlačiť naše hlbinné vnemy, len spôsobujeme ich desaťnásobne prudší návrat.
Úspech kníh o osobnom rozvoji, koučingu či najrôznejších terapií vypovedá o skutočnom nepokoji. V odľudštených spoločnostiach podriadených technickej moci a vláde strojov je to napokon logické. Fronésis nám umožňuje znovu sa napojiť na archaické a základné korene našej ľudskosti.
Thomas Goisque
Posadnutosť všetko vysvetliť nás zrejme vedie do slepej uličky. Napríklad behaviorálna psychológia síce hovorí o intuícii, ale len preto, aby ju usvedčila z kognitívnych skreslení. Nejdeme tým proti sebe?
Intuíciou sa dnes pohŕda preto, že uniká kritériám modernej racionality. Odohráva sa v hĺbkach nášho bytia. Nedá sa poriadne vysvetliť slovami. A predsa táto funkcia nevedomého vnímania má vlastnú racionalitu – navyše účinnú. Lenže ide o pružnú racionalitu, o „elastickú prísnosť“ – ako hovorí historik Carlo Ginzburg –, ktorá vedie rozhovor medzi naším vedomím a zmyslami.
Keď ju formuje prax a brúsi skúsenosť, intuícia sa mení na povestný čuch fronima: na jasnozrivosť stratéga, predvídavosť skúseného lekára alebo isté oko dobrého dražiteľa. Nehovoríme napokon o schopnom obchodníkovi, že má šiesty zmysel? Poznanie nie je iba plodom abstraktného uvažovania: môže byť aj empirické, vychádzajúce z praxe a zo skúseností.
Intuícia je zo svojej povahy omylná. Istota úsudku preto vyžaduje, aby sa spájala s rozumovým uvažovaním. Fronimos je rovnako racionálny ako empirický: pri rozhodovaní využíva plazí čuch aj karteziánsku logiku.
Čas je teda kľúčovým prvkom nielen fronésis ako celku, ale aj samotnej intuície.
Áno. Musí uplynúť určitý nevyhnutný čas, aby sa určitá forma poznania metabolizovala. Poznania, ktoré sa nedá celkom sformulovať, ktoré nemožno úplne vysvetliť, ale ktoré sa napriek tomu ukáže ako účinné a zrodí sa z neho čuch. V horách sa hovorí, že dobrý vodca musí byť starý. Aj preto mladý človek len ťažko môže byť fronimos: ešte nemá pohľad pretkaný skúsenosťou.
Sociológ Richard Sennett tento jav opisuje v knihe The Craftsman (po slovensky Remeselník). Tvrdí, že na to, aby sa človek stal v nejakej oblasti skutočným odborníkom – či už basketbalistom, huslistom alebo lekárom –, treba približne desaťtisíc hodín praxe. Vedomosť zostúpi do tela, ruka nakoniec koná sama. U umelca, skúseného chirurga či remeselníka získa gesto veľkú presnosť. Kacušika Hokusai dokonca tvrdil: „Všetko, čo som vytvoril pred 70. rokom života, nestojí za to, aby sa o tom hovorilo.“
Odkiaľ pochádza tento mechanizmus?
Schopnosť získať čuch, cit pre veci vychádza z nesmierne starej, hlbokej, archaickej schopnosti: čítať stopy. Siaha až k spoločenstvám lovcov a zberačov spred státisícov rokov. Ukrytí v kroví robili niečo, čo malo s matematickým dôkazom málo spoločného, no bolo veľmi racionálne, pretože od toho záviselo ich prežitie: rozoznávali znaky, stopy a indície ukryté v poraste. Zo stôp – odtlačkov zvieraťa v blate, srsti na konároch – rekonštruovali realitu: korisť tadiaľto prešla.
Ginzburg nazval tento spôsob poznania indiciálnou paradigmou. Ide o schopnosť prejsť od indícií k hypotéze, od údajov k teórii. Takto uvažujeme každý deň. Keď lekár vyšetruje pacienta, pátra po znakoch, teda po symptómoch, a skladá z nich realitu: chorobu. Detektív obzerajúci miesto činu, historik skúmajúci archívy, psychoanalytik analyzujúci sen pacienta, automechanik hľadajúci poruchu – všetci sa venujú hľadaniu stôp v realite a umeniu ich rozlúštiť.
Zahrám sa na diablovho advokáta: keď hovoríte o desaťtisíc hodinách chirurga, po ktorých sa gesto mení na intuíciu, nejde jednoducho o neuromotorický tréning?
Desaťtisíc hodín zodpovedá trom hodinám denne počas siedmich rokov alebo piatim hodinám denne počas piatich rokov. Celkom klasická príprava pre športovca alebo lekára. No toto poznanie sa nedá celé verbalizovať. Niektoré spojenia sa vytvárajú pod prahom vedomia.
Keď chirurg operuje, nerozmýšľa o každom jednotlivom prvku svojho pohybu. Spomeňme si na vtip, v ktorom sa žaba spýta stonôžky: „Ako to robíš, že chodíš?“ Chudera stonôžka sa nad tým začne zamýšľať a zostane paralyzovaná. Keď sa človek učí šoférovať, spočiatku je úplne pohltený každým úkonom. A potom príde chvíľa, keď skĺzne do istého automatizmu: osvojil si zručnosť.
Pojem remesla je pre fronésis ústredný. Napokon, Aténa je zároveň bohyňou opatrnosti aj remesla. Odyseus je vynikajúci remeselník, jeho všestranné ruky vedia všetko: postaviť plť, vyrezať posteľ, zhotoviť trójskeho koňa. Pre starých Grékov musí byť dobrá teória predovšetkým praktická. Fronésis je celostnou inteligenciou. Dokázať zostaviť loď a riadiť ju patrí k sebe. Rovnako ako umenie písať a predniesť reč. Antoine de Saint-Exupéry vedel lietadlo rovnako dobre pilotovať, ako ho opraviť.
Modernita stavia proti sebe hlavu a ruku, prax a teóriu. S demokratizáciou univerzitného štúdia sa praktická či remeselná povaha nejakej disciplíny začala považovať za znak nižšej hodnoty, zatiaľ čo intelektuálna stránka činnosti sa stala zárukou legitimity. Básnik Charles Péguy sa tejto predstave abstraktného poznania posmieva vetou: „Kantizmus má čisté ruky, ale nemá ruky.“ Fronimos je mysliteľ, ktorý má ruky.
Profimedia
Nevie telo v okamihu rozhodnutia čosi, čo rozum netuší?
Je pravda, že zdôvodnenia našich rozhodnutí si často vytvárame až dodatočne. Preto je dôležité byť v kontakte so svojimi emóciami, pretože tie sú skutočnými ostrohami nášho konania. Už samotné slovo pochádza z latinského emovere, teda „uviesť do pohybu“.
Bolo by chybou stavať rozum a emóciu proti sebe. Naopak, výskum v neurovedách ukazuje, že emócia nie je niečo, čo rozum zatemňuje, ale že je pracovným kĺbom aj našich najracionálnejších rozhodnutí. Neurológ Antonio Damasio v knihe Descartes’ Error: Emotion, Reason and the Human Brain (po slovensky Descartov omyl: emócie, rozum a ľudský mozog) skúmal pacientov s poškodením mozgu, ktorí už nedokázali cítiť emócie. Práve preto neboli schopní urobiť ani najmenšie rozhodnutie. Damasio dospel k záveru, že na prijatie rozhodnutia je emócia nevyhnutná. Teda presne proti intuitívnemu očakávaniu: cit stojí pri vzniku našich rozhodnutí vrátane tých „najlogickejších“, ako je napríklad výber termínu schôdzky v kalendári.
Netreba fronésis oddeliť od inteligencie? Ivo Andrić v poviedke opisuje otca, ktorý počas vojny prišiel o dcéru. Je to veľmi jednoduchý človek, rozváža na fúriku rôzne predmety, ktoré ľudia potrebujú. Jedného večera po dcérinej smrti zájde do krčmy a počuje, ako hostia hovoria o nej a o tom, čo jej skon znamená vo veľkých dejinách. Nerozumie tomu, ale aj tak sa rozplače. Vie to, lebo to cíti, hoci tomu nerozumie.
Máte pravdu. Fronésis nie je inteligencia, aj keď ju v sebe zahŕňa. Napokon, už etymológia nám ukazuje, že sa koreň fronésis nachádza v tele. Frén pôvodne označuje blanu obopínajúcu vnútorný orgán. Z tohto slova vzniklo vo francúzštine diaphragme, bránica, ktorá sa v časoch homérskej medicíny pokladala za sídlo emócií a ducha. U Homéra znamená diafrenos „v hĺbke srdca“. Odtiaľ sa odvodzuje sloveso fronein, ktoré znamená zároveň myslieť aj cítiť.
Keď sa Odyseus ocitne na ostrove Kalypso – bohyne, ktorá mu ponúka manželstvo výmenou za nesmrteľnosť –, srdce mu zviera emócia. Pozerá na obzor a plače, celý preniknutý nostalgiou. Vtedy pochopí, že sa musí vrátiť k svojim na Ithaku. Nevieme napokon všetci niekde v hĺbke, čo je pre nás dobré, kam máme smerovať? Emócie sú radarom relevantnosti pre naše konanie. Preto je také dôležité vedieť s nimi žiť. Nie tak, že im dovolíme vládnuť nad nami, ale že ich udržíme v správnej vzdialenosti.
Profimedia
Keď hovoríte o generáloch, horských vodcoch a moreplavcoch, v pozadí počuť básnika Reného Chara: „Konať ako primitív a predvídať ako stratég.“ Táto dvojitá časovosť je jednou z ústredných otázok fronésis. Ako spojiť inštinktívnu bezprostrednosť s dlhodobým kalkulom?
Fronésis predpokladá dlhodobé videnie. Otrasy jedného rozhodnutia vyvolávajú vzdialené dozvuky. Spomíname si na známu odpoveď bývalého čínskeho premiéra Čou En-laja, ktorého sa v 70. rokoch opýtali, ako hodnotí Veľkú francúzsku revolúciu: „Ešte je priskoro, aby sa vyniesol verdikt.“ Táto udalosť dodnes neprestala otriasať našou prítomnosťou.
Modernita nás, parafrázujúc Friedricha Nietzscheho, priväzuje ku kolu prítomného okamihu. Oči máme upreté na prítomnosť. No niektoré rozhodnutia môžu v danej chvíli pôsobiť absurdne a až po dlhom čase sa ukážu ako hrdinské. Čo si myslieť o de Gaullovi, ktorý v roku 1940 odišiel sám do Londýna v nádeji, že zjednotí odbojové Francúzsko? Vyzeral ako mystický blázon. Pokračovanie dejín mu však dalo za pravdu. Maršal Philippe Pétain sa, naopak, spočiatku javil ako vzor opatrnosti, pretože chcel chrániť francúzske životy. Išlo však o chybný úsudok: skončil na zlej strane dejín.
De Gaulle a Churchill boli fronimoi, ale aj oni sa dopustili obrovských omylov. Churchill napríklad pri Gallipoli, de Gaulle v Montreale. Má človek obdarený fronésis právo na chybu?
Dobrá voľba je hrebeňovou líniou, správna miera medzi dvoma extrémami: na jednej strane slepá unáhlenosť, na druhej bojazlivá plachosť. Moreplavec, ktorý tesne prejde medzi dvoma útesmi, nemá priestor na chybu, rovnako ani sudca vynášajúci rozsudok v trestnej veci alebo lekár stanovujúci životne dôležitú diagnózu. Fronésis je teda šmykľavý svah, na ktorom sa ťažko udrží rovnováha. Treba si predstaviť známu fotografiu horolezca stojaceho na vrchole hory: jeden chybný krok a dokonalosť sa stratí.
No aj tí najlepší fronimoi sa mýlia. Keď človek zbiera úspechy, býva lákavé osud ešte trochu pritlačiť. „Kam až možno zájsť priďaleko?“ pýtal sa básnik a výtvarník Jean Cocteau. Riziko je v tom, že prekročíte hranicu, ako sa to stalo Napoleonovi. Keď chcel dobyť krajinu cárov, precenil svoju silu a priviedol vojsko ku katastrofe.
Aký teda má byť vzťah fronima k chybe?
Omyl nás posúva. Bez zlyhaní niet učenia. Dieťa, ktoré sa učí chodiť, mnohokrát spadne, kým začne behať. Keď sa učíme jazyk, najprv robíme jednu chybu za druhou. Aj v dospelosti sa učíme milovať, trpieť, prekonávať skúšky a zaobchádzať so svetom. Svet je školou a z jeho lekcií si máme vziať výzvu stať sa lepšou verziou samých seba.
Odyseus unikne Kyklopovi vďaka jednej zo svojich ľstí, no v okamihu triumfu podľahne hybris: neodolá pokušeniu prezradiť mu svoju totožnosť. Tým na seba privolá hnev Poseidóna, ktorý proti nemu poštve búrky. Až tým, že zaplatí cenu za svoju chybu, sa Odyseus naučí neprekračovať hranice vlastného postavenia. Na Ithaku sa vracia zranený a opotrebovaný skúškami, ale s väčšou zbožnosťou a ľudskosťou než pri odchode. „Aj cez bolesť prichádza poznanie,“ hovorí Aischylos.
O tento vzťah k životu a omylom sme však prišli…
Áno. Pre moderného západného človeka je utrpenie anomáliou. Chcel by život bez smrti, lásku bez žiaľu, pôžitok bez nedostatku. Chcel by život bez konečnosti. Lenže hranice existujú a nemožno ich ignorovať. Fronimos vie byť podozrievavý aj voči vlastnej sile, pozná svoje hranice a prijíma ich. Odyseus vie, že je smrteľný, a teda zraniteľný. Práve preto sa dá, vedomý si nebezpečenstva Sirén, priviazať lodníkmi k sťažňu. Je taký silný práve preto, že vie o svojej krehkosti. Moderná tendencia ľudí nadmerne chrániť ich oberá o toto skúmanie samých seba.
Vráťme sa ešte na chvíľu k Odyseovi. Je vzorom prefíkanosti, klame, manipuluje. Aj tu ide o hrebeň: na jednej strane naivný idealizmus, na druhej cynizmus…
Odyseus je hrdina „s tisíckou ľstí“, až príliš obratný na to, aby pôsobil dôveryhodne. Stavia pasce a vymýšľa fígle, aby sa dostal z problémov. Odtiaľ pochádza jeho pochybná povesť. V Božskej komédii Danteho Alighieriho horí v ôsmom kruhu pekla, kde sú podvodníci. Filozof Maurice Blanchot ho opísal ako „zbabelého a pokojného pôžitkára“. Istotne to nie je žiadna „krásna duša“ idealistu, ale nie je ani zákerný podliak. Je oboje naraz: prefíkaný ako had a prostý ako holubica. Práve táto dvojznačnosť mu umožňuje prispôsobiť sa svetu, ktorý je sám nedokonalý.
Čo to konkrétne znamená?
Prefíkanosť je prostriedok na dosiahnutie cieľa. Musí sa však nevyhnutne opierať o chvályhodný úmysel. To, čo podľa Aristotela fronésis korunuje, je veľkodušnosť. Fronimos smeruje k spoločnému dobru – pre seba i pre svojich –, teda k cieľu, ktorý je vznešený. Ak je cieľ etický, ospravedlňuje prostriedky.
Vezmime si politického lídra. Ten je podľa Marcusa Tulliusa Cicera architektom dvojakého cieľa politiky: conservatio et amplificatio – zachovať a zveľadiť. Vládnuť znamená starať sa o zachovanie a povznesenie obce. Nestačí iba udržiavať to, čo existuje. Treba to rozvíjať – predvídať aj zabezpečovať. Strážiť mestské hradby, to áno, ale aj postaviť vyššiu a hrdšiu citadelu, teda plánovať, budovať, inovovať. De Gaulle tento dvojaký cieľ naplnil, keď ozdravil francúzske financie a zároveň vybavil krajinu jadrovou zbraňou.
Aby to však politik dosiahol, musí sa prispôsobovať kontextom, brať do úvahy okolnosti, ba občas aj obrátiť kabát. Preto je nevyhnutné ponechať okolo rozhodnutia istú zóna tieňa, teda priestor, v ktorom možno ešte voľne „vyjednávať“ s okolnosťami.
Profimedia
Na úrovni štátu vieme, ako táto zóna tieňa funguje. Existuje štátne tajomstvo, lekárske tajomstvo. No ako si počínať v bežnom živote? Znamená to ignorovať moralizujúce hlasy a rozhodovať sa v tichosti?
Netreba všetko vystavovať na svetlo ani všetko odhaľovať. Človek si má uchovať kontrolu nad vlastným zvažovaním, ktoré je časom ticha a stiahnutia. Tajomstvo má svoju funkciu. Práve tento tieň je potrebný na to, aby sa dalo prijať správne rozhodnutie.
Napokon, civilizácia vzniká práve vďaka takýmto skrytým zrodom: mních si modlitbu šepká v cele, milostný vzťah sa rodí v alkovni, ministerské rozhodnutie sa pripravuje v kabinete. Tieto priestory samoty a diskrétnosti chránia múry – pravý opak otvorenej kancelárie s ostrým osvetlením. Keď chceme vyhnať tajomstvo orwellovským veľkým okom, nepriaznivo narúšame všetky záhyby rozhodnutia: jeho zámlky, zastávky, váhania.
Ako vnímate veľké kontemplatívne tradície – budhizmus, neskorý stoicizmus alebo hésychazmus –, ktoré hovoria, že múdrosť sa začína nekonaním?
To, čo sa pokladá za účinnosť konania, sa v jednotlivých filozofiách líši. V taoistickej perspektíve je v zásade jedno, či svoj cieľ dosiahnem, alebo nie, lebo bytie a nebytie sú to isté. Z budhistického hľadiska nemám túžbu ho uskutočniť. Ak ho dosiahnem, je to bonus. Pre stoikov zasa platí, že či ho zrealizujem, alebo nie, nijako to neovplyvní vnútorný stav, ktorý zostáva za každých okolností vyrovnaný.
Moderný človek Západu bude, naopak, sklamaný, ak svoj cieľ nedosiahne, pretože chce získať predmet svojej túžby: svet sa má zhodovať s jeho snami. Je to azda zavrhnutiahodné? Sama by som rada bola za každých okolností stoická. Nie som. Neustále mnou prechádzajú pudy, túžby, vzlety aj nepokoj. Táto múdrosť neotrasiteľnosti sa mi zdá málo prirodzená, ba takmer nedosiahnuteľná. Fronésis, ktorá sa usiluje rozvinúť prostriedky na uskutočnenie cieľa, je preto istým spôsobom múdrosťou v ľudskej mierke. Je to filozofia možného, nie ideálu.
Pozrime sa na to opačne: algoritmus dnes dokáže optimalizovať milióny rozhodnutí. S čím nám pomôže fronésis, keď máme umelú inteligenciu?
Umelá inteligencia je novou hranicou technologického pokroku, a preto v sebe nesie aj strach, aj fascináciu. V znepokojujúcej miere pripomína virtuálnu fronésis: učí sa skúsenosťou, ovláda reč (logos), zbiera indície a informácie, aby z nich zložila realitu.
Stále je to však superpočítač, ktorého sila stojí na masívnej archivácii toho, čo už urobil človek. Je to génius pastiša. Lenže jedinečná črta fronima spočíva v tom, že dokáže vytvoriť niečo nevídané. „Duch zo seba vydáva viac, než sám má,“ hovorí Henri Bergson v knihe La Pensée et le Mouvant (po slovensky Myslenie a pohyb). Vždy budú existovať veci, ktoré výpočtu uniknú. Počítač môže opisovať predmety sveta, rozoberať ich, analyzovať, matematizovať, ale je zbavený subjektivity. Dokážeme vyrobiť stroj, ktorý porazí majstra sveta v šachu, no nie mašinu, ktorá by cítila radosť z toho, že ho porazila.
Máme teda umelú inteligenciu chápať ako novú formu fronésis, ktorá vedie slabého človeka zložitým moderným svetom?
Keď tradícia, náboženstvo a autorita prestanú viesť ľudské konanie, je lákavé zveriť úlohu kompasu algoritmu. Mechanizované rozhodovanie navyše vyhovuje našej súčasnej nedôvere ku každej stelesnenej autorite. Ľudia si navzájom neveria, a tak začínajú dôverovať strojom. Myslíme si, že sú spoľahlivejšie a algoritmické rozhodnutia objektívnejšie.
V skutočnosti nás umelá inteligencia vracia k dualistickému pokušeniu, ako ho chápal René Descartes – teda k mýtu dokonalej odlúčenosti tela a ducha, ktorá znehodnocuje telo v prospech idealizovaného sveta ideí.
V čom je to pre jednotlivca nebezpečné?
Je to nebezpečný svah. Umelá inteligencia znamená delegovanie časti našich intelektuálnych, psychických a mentálnych schopností. Teda rastúce vyvlastnenie ľudských schopností: vedieť si pamätať, predstavovať si, rozprávať, a teraz už aj myslieť a rozhodovať. Používať umelú inteligenciu v každodennom živote znamená riskovať zakrpatenie našej pamäti, predstavivosti, rozhodovacej schopnosti, vyjadrovania či úsudku. Tieto algoritmy postupne vytláčajú ľudstvo z hry. Pozor na autopilota! Rozšírený človek je v skutočnosti zmenšená verzia samého seba.
Táto autorita nápadne pripomína veštenie, ktorému sa oddávali kňazi či „majstri pravdy“ archaického veku: nepreskúmateľné hlbiny dát umožňujú novému kléru pristupovať k skrytej vrstve reality, ktorá sa vraj dá odhaliť iba nepriehľadnými, takmer magickými algoritmickými operáciami, pričom ich logika presahuje ľudské chápanie.
SITA/AP
Zostaňme pri aktuálnom dianí. V komentári ste napísali, že Donald Trump „uvádza svet do herakleitovského veku, v ktorom vládne napätie protikladov a boj je otcom všetkého“. Nevykazuje americký prezident určitú formu fronésis, ktorej nerozumieme – podobne ako kedysi de Gaulle?
Dobrá otázka. Kto sú dnešní fronimoi? Preskupovanie geopolitických tektonických platní privádza na scénu postavy, pri ktorých váhame, či ich nazvať géniami, alebo surovcami. V hmle vojny sa obrysy vecí rozlišujú len ťažko. Skutočných ľudí obdarených fronésis rozpozná až sito dlhého času.
Pripomeňme však, že fronésis nesmeruje k univerzálnemu dobru. Fronimos sa v prvom rade stará o seba a svojich. Keď stojíte na čele firmy, usilujete sa o jej prosperitu na úkor konkurenta, ktorému chcete vyfúknuť zákazku… A štáty sú na tom rovnako: súťažia medzi sebou. „Želať svojej krajine veľkosť znamená želať zlo susedom,“ píše Voltaire.
Kľúče, ktorými sa veci vysvetľujú, sa menia podľa uhla pohľadu. Pascal píše: „Pravda na jednej strane Pyrenejí, omyl na druhej.“ Fronimos jedného môže byť tyranom druhého. Trump má zvláštnu metódu: najprv hrozí, potom rokuje.
Funguje to?
Ak budeme vychádzať z toho, že úlohou politika je podľa Cicera zachovať a zveľadiť, potom bude treba na konci Trumpovho mandátu v dlhšom časovom horizonte posúdiť, či Spojené štáty vyjdú z týchto otrasov posilnené a väčšie.
Už teraz však možno pochybovať, či je skutočne „fronetický“, pretože stavia len na silu. Takýto spôsob je disruptívny, vytvára zlomové línie. Najmä prehnaný jazyk triešti spoločnosti. Lenže cieľom fronima je spoločnosť spájať. Práve preto je vo Francúzsku obdivovaný de Gaulle: podarilo sa mu vytvoriť príbeh, v ktorom je jednota centrálnym motívom.
Na opačnom póle ako Trump stoja vystrašené spoločnosti Európskej únie, ochrnuté realitou. Lenže medzi reflexívnym násilím a ochromujúcou bojazlivosťou, medzi brutalitou a prudérnosťou, medzi zbraňami a slzami existuje priestor pre „inteligentné srdce“. Táto stredná cesta nie je cestou priemeru. Je cestou brilantnosti, po ktorej kráča citlivý človek činu.
Josip Tito sa postavil na odpor Josifovi Stalinovi, zjednotil krajinu s hlbokými trhlinami a vládol 30 rokov bez toho, aby sa všetko zrútilo. A predsa Juhoslávia jeho smrť neprežila. Naznačuje dlhý čas, že nakoniec nebol fronimom?
Tito stelesňuje politickú formu fronésis najmenej z troch dôvodov. Po prvé, mal inteligenciu okolností. Nebol doktrinár a sovietsky marxizmus neuplatňoval rigidne: účinnosť mala prednosť pred ideologickou čistotou. Po druhé, ovládal umenie rovnováhy. Keď v roku 1948 prerušil vzťahy so Stalinom, nepresunul sa automaticky do západného tábora. Dokázal sa pohybovať medzi blokmi bipolárneho sveta a vytvoril vlastnú cestu: nezúčastnenosť. A napokon bol schopný udržať jednotu Juhoslávie počas troch desaťročí napriek hlbokým etnickým, náboženským a historickým zlomom, ktoré túto krajinu pretínali. Samozrejme, túto fronésis treba nuansovať: jeho režim zostal autoritársky a bol poznačený silnou politickou represiou.
Titova smrť v roku 1980 vytvorila na vrchole štátu prázdne miesto. No rovnako ako Alkibiadove zlyhania neuberajú nič z Periklovho politického génia, rovnako ako bratovražedné vojny potomkov Karola Veľkého nepoškvrňujú veľkosť tohto reformného panovníka, ani etnické napätia, ktoré po Titovej smrti viedli k rozpadu Juhoslávie, nespochybňujú jeho politickú obratnosť.
A čo Alkibiadov syndróm: trpí ním Trump?
Alkibiades bol Periklov synovec. Odvážny, inteligentný, výborný vojak, veľmi vzdelaný. Keď sa teda dostal k moci, zdalo sa, že mal predpoklady na veľkého fronima, podobne ako jeho strýko. Jeho nešťastné rozhodnutia vrátane katastrofálnej sicílskej expedície však priviedli Atény do záhuby. Alkibiadov syndróm sa týka všetkých vodcov, ktorí sú brilantní, charizmatickí a ovenčení diplomami, vyzerajú ako predurčení na veľký osud, no napriek svojim kvalitám urobia fatálne chyby.
Trump nikdy nekryštalizoval také jednomyseľné nádeje: jeho profil bol rozdeľujúci od začiatku. Francúzsko má však tento problém: stále verí v človeka Prozreteľnosti. Čaká nového de Gaulla – a zakaždým sa sklame. Súčasný prezident Emmanuel Macron v sebe pri zvolení v roku 2017 sústredil všetky nádeje. Potom však urobil chyby, ktoré napokon sám uznal, napríklad rozpustenie Národného zhromaždenia v roku 2024. To viedlo v krajine k hlbokej politickej nestabilite. Práve to by sme mohli prirovnať k Alkibiadovmu syndrómu.
Nie je politické sklamanie nakoniec vždy nevyhnutné?
Podráždenosť národov sa šíri. V Európe vidíme hlboký prúd, ktorý vynáša populistické osobnosti na čelo štátov alebo z nich robí dominantné figúry politickej scény. Vo Francúzsku sa politické spektrum silno polarizovalo medzi krajnou ľavicou na jednej strane a krajnou pravicou na druhej. Stred sa rozpadol.
Nemecký filozof Peter Sloterdijk v knihe Zorn und Zeit (po slovensky Hnev a čas) rekonštruuje politické dejiny hnevu. Podľa neho táto tisícročná emócia prechádza všetkými spoločnosťami a poháňajú ju tí, ktorí sa cítia poškodení, vylúčení, diskriminovaní. Historicky jej únikový ventil najprv poskytovala cirkev. Od konca 19. storočia túto úlohu prevzali ľavicové strany, ktoré podľa Sloterdijka plnili funkciu „bánk hnevu“. Dnes by sa dalo povedať, že túto úlohu sa pokúšajú prevziať populistické strany, ktoré sa snažia kapitalizovať nespokojnosť obyvateľstva.
Stretli ste sa v teréne v Afrike s nejakými nezápadnými, nearistotelovskými podobami fronésis – u miestnych náčelníkov, mediátorov alebo bojovníkov?
Povedala by som, že všetky postavy, ktoré dokázali s odvahou a nadhľadom skrotiť vrtkavosť osudu, zvládnuť nepredvídateľnosť a vynútiť si čo najlepší výsledok správnymi rozhodnutiami, sú emblémami fronésis. V Afrike môžu takúto formu tejto cnosti určite stelesňovať osobnosti ako Nelson Mandela alebo Léopold Sédar Senghor. Treba pritom pripomenúť, že fronimos minulosti nemusí byť vždy fronimom dnešného času. Dnes sa strhávajú sochy niektorých veľkých generálov alebo štátnikov, pretože sa zmenil náš pohľad aj náš úsudok. Napriek tomu zostávajú fronimoi, lebo vo svojej dobe ich považovali za dobrých rozhodovateľov.
V niektorých oblastiach tohto kontinentu navyše dodnes funguje africká palabre – živá forma fronésis, ktorá umožňuje rozhodovať so súhlasom komunity a používa sa pri riešení miestnych konfliktov.
Profimedia
Má fronésis v kontexte zlyhávajúceho štátu zmysel? Nie je to luxus vyhradený stabilným spoločnostiam?
Ľudia obdarení fronésis sa nachádzajú vo všetkých zemepisných šírkach aj dobách. Môžu to byť veľkí horolezci, sudcovia, lekári, kapitáni priemyslu, ale aj „dobrý otec rodiny“, čo bol kedysi právny štandard rozumného človeka, ktorý vedie svoje záležitosti s rovnakou kompetentnosťou a etikou ako domácnosť.
Fronésis nie je cnosť, ktorá sa prejaví raz za čas. Hannah Arendt hovorila, že oveľa hrdinskejšie je každý deň udržiavať dom v poriadku než raz a navždy vyčistiť Augiášov chliev. Fronésis treba pestovať neustále a vytrvalo.
Môžeme sa sťažovať na nedostatok fronésis v politickom konaní štátu. Nemalo by nám to však brániť v tom, aby sme túto grécku opatrnosť chceli praktizovať v súkromnej sfére každodenného života. Ak má vládca ťažkú úlohu doviesť obrovskú loď štátu do bezpečného prístavu a nedovoliť jej potopiť sa cestou, my sami musíme svoj čln previesť cez úskalia existencie. Je našou osobnou úlohou pokúsiť sa žiť čo najlepšie. Fronésis by mala byť kompasom našich rozhodnutí.
Na začiatku rozhovoru sme sa rozprávali o ťažkostiach pri preklade pojmu fronésis. Vo francúzštine existuje slovo, pri ktorom je taktiež veľmi náročné nájsť ekvivalent – panache. Spája v sebe eleganciu gesta aj pohŕdanie výsledkom. Keď Cyrano z Bergeracu vysloví svoju poslednú repliku, prehral všetko okrem toho. Nerobí v istom zmysle to isté aj fronimos?
Panache je aj trochu oslnivá forma bujnosti: žart tvárou v tvár nebezpečenstvu, krása štýlu a nezištnosť gesta. Ako píše autor Cyrana z Bergeracu Edmond Rostand, je to „ostýchavosť hrdinstva, akýsi úsmev, ktorým sa človek ospravedlňuje za to, že je vznešený“.
Aj fronimos musí mať v sebe kus husárstva. To je panache činu: treba dodať palivu trochu oktánu, aby vznikol impulz. Panache však nestačí, treba si zároveň zachovať zmysel pre realitu.
Poznáte predsa tú vetu: „O tom, či tam je most, sa budeme starať až po tom, čo prejdeme na druhý breh“. Sú to slová rečníka. Samotná panache sa rozbije o tvrdú nevyhnutnosť. „Reálno je to, do čoho narazíme,“ vedel Jacques Lacan. Konanie sa bez prípravy nezaobíde.
Keď sa Fernão de Magalhães v roku 1519 vydáva zo Sevilly s plnými plachtami hľadať prieliv, ktorý bude neskôr niesť jeho meno, svoju výpravu pripravoval dlho a dôkladne. Naopak, Angličan Maurice Wilson si v roku 1934 zaumienil, že sám, nalačno a bez jedinej predchádzajúcej skúsenosti z hôr vystúpi až na vrchol Everestu. Počas pokusu zomrel. Vedľa jeho tela, nájdeného o rok neskôr, úboho skrúteného v tenkých mestských šatách, ležal v denníku sebavedomý zápis: „Vpred. Nádherný deň“.
Fronimos nie je ani úplne impulzívny, ani ultraracionálny. Nemá hlavu v oblakoch, ale ani nevidí len po špičku nosa. Grécka opatrnosť je to, čo odlišuje hrdinu od vetroplacha. Jeden zvíťazí tam, kde sa druhý roztrieska. Panache áno, ale nie bez rozlišovacej schopnosti.
