Svetový beh Wings for Life, ktorého 13. ročník sa uskutoční 10. mája, nemá pevný cieľ, ale pohyblivý. Čosi podobné sa dá povedať aj o nadácii, ktorá ho organizuje. Prečo je to tak, vysvetľuje Anita Gerhardter, jej spoluzakladateľka a dlhoročná CEO.
Postava muža vo videu kráča, pohybuje sa však trochu zvláštne. Muž je totiž ochrnutý po úraze a video približuje, aké možnosti dávajú ľuďom na vozíku súčasné technológie.
Podľa Anity Gerhardter tie možnosti nie sú zďaleka dostatočné. Na záver diskusie o podpore výskumu liečby poranení miechy dostane otázku, či zlepšovanie pomôcok, exoskeletonov alebo ďalších, nie je realistickejší prístup ako snaha o prelomové objavy v liečbe. Rozhodne nesúhlasí: „Nie, nie, to sú len prechodné riešenia. Pomôcky sú síce zásadné pri rehabilitácii, naším cieľom však zostáva biologická liečba. Chceme dosiahnuť, aby sa ľudia s poranenou miechou raz opäť mohli hýbať vlastnými silami.“
Aj jeden z jej kolegov mal pred 22 rokmi nehodu na horskom bicykli, po ktorej ochrnul. „Keď sme s ním debatovali, ako sa mu chodí v exoskeletone, povedal nám, že je to síce skvelé, no zároveň má pocit, akoby sa mu hlava vznášala vo vesmíre. Zvyšok tela si necíti. Je to dosť desivý zážitok: stojí vzpriamene, ale akoby sa vznášal,“ vysvetľuje.
Svetový beh
Beh Wings for Life World Run je najznámejším podujatím nadácie Wings for Life, ktorá vznikla vďaka podpore zakladateľa spoločnosti Red Bull, dnes už zosnulého rakúskeho miliardára Dietricha Mateschitza. Anita Gerhardter je matkou Marka Mateschitza, ktorý po otcovi zdedil 49 percent akcií výrobcu energetických nápojov a je tak členom prvej stovky Forbes rebríčka najbohatších ľudí sveta.
Marek Mucha
K podpore nadácie priviedla Dietricha Mateschitza športová tragédia. Hannes Kinigadner, syn niekdajšieho rakúskeho motokrosového šampióna Heinza Kinigadnera, utrpel v roku 2003 v charitatívnych motokrosových pretekoch vážne poranenie a ochrnul od piateho stavca. Dlho bojoval o život, prežil infarkty, zástavy srdca, takmer sa zadusil. Keď ho po týždňoch prvýkrát posadili na vozík, spočiatku nerozumel, čo sa deje, spomína v článku na stránke Wings for Life.
„Opakovali mi, ako dobre mi to ide,“ opisuje. „Až neskôr mi to došlo: som ochrnutý. Zrútil sa mi svet.“
Nešťastné náhody
V tom čase mal Hannes 19 rokov a nedokázal doslova pohnúť prstom. Dnes, po vyše dvoch desaťročiach vraví, že stále verí potenciálu výskumu a že postupuje správnym smerom. Jedným z dôvodov, prečo poranenia miechy nevieme liečiť, je určite aj to, že nie sú dostatočne preskúmané, keďže sú pomerne zriedkavé.
Šanca, že prostriedky investované do vývoja terapií sa vrátia, je tak výrazne nižšia ako v prípade častých ochorení. Nešťastie v podobe ochrnutia pritom môže postihnúť každého – okrem dopravných nehôd ho spôsobujú aj nešťastné pády doma či na chodníku.
Tragédia sa nevyhýba ani novorodencom. „Jedným z príbehov, ktorý ma hlboko zasiahol, bolo stretnutie s mladými rodičmi malého dieťaťa,“ spomína Anita Gerhardter. „Počas pôrodu musela matka podstúpiť cisársky rez a, žiaľ, lekár zlomil dieťatku krk. Od narodenia je paralyzované a odkázané na ventiláciu. Stretla som sa s nimi, keď malo tri roky. Je to krásne dieťa s nádhernými očami. Naším najväčším snom je vidieť ho sedieť,“ dodáva.
Zázračný liek nebude
Hoci v nadácii pripúšťajú, že jeden zázračný liek s najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje, s názorom, že sa s ochrnutím nedá nič robiť, sa odmietajú zmieriť. „Opakovane sa s tým stretávam,“ hovorí Anita Gerhardter. „Prídem na prezentáciu, v publiku sedí starší skúsený lekár a hovorí: Je to pekný pokus, ale nie, toto je neliečiteľné, s poranením miechy nič nespravíte. Tak sa to učia na univerzitách. My sa však snažíme dokázať opak.“
Prelomovým príkladom možností epidurálnej stimulácie elektródami, ktoré aktivujú nervy zodpovedné za pohyb nôh, sa v roku 2018 stal Brit David Mzee. Po rehabilitácii dokázal ovládať hornú polovicu tela a v malej miere aj jednu nohu. Výsledky výskumu, ktorý podporila aj nadácia Wings for Life, ho dokázali posunúť ďalej – v uplynulých rokoch zvyšoval svoj osobný rekord z niekoľkých minút na desiatky a neskôr takmer na hodinu. S využitím pomôcky prešiel počas behu Wings for Life už stovky metrov.
Starostlivosť ako lotéria
Podobný problém, aký spomaľuje vývoj liekov, sa podľa nadácie týka aj zdravotnej starostlivosti. „Žiaľ, stále je pre pacienta lotériou, kedy a kde sa mu stane úraz a do ktorej nemocnice sa dostane,“ hovorí Anita Gerhardter. „Keďže tieto prípady nie sú časté, neexistujú jednotné liečebné postupy, aké sú akceptované napríklad pri infarkte.“ Možností, ako by sa problém mohol riešiť, pritom nie je málo. V posledných rokoch nadácia podporila aj výskum takzvanej duroplastiky, vysvetľuje Gerhardter.
Marek Mucha
„Kontaktoval nás britský neurochirurg ešte v roku 2019, frustrovaný tým, že mozog a miecha tvoria síce jeden orgán – centrálny nervový systém, ale jeho dve časti sa liečia odlišným spôsobom.“ Človeku s poranením mozgu po hospitalizácii monitorujú tlak v mozgu. Ak je príliš vysoký, zhoršuje sa krvný obeh, pre nedostatok kyslíka odumierajú bunky a poškodenie sa rozširuje.
V prípade poškodenia miechy limituje priestor, a tým pádom zvyšuje tlak, takzvaná dura mater, tvrdá mozgová blana, ktorá siaha až po druhý stavec. Práve na ňu sa zameriava vývoj špecifického chirurgického postupu, ako blanu síce otvoriť a tlak zmierniť, ale zároveň obmedziť únik mozgovomiechového moku. Tento postup sľubuje, že by sa v prvých hodinách po úraze mohlo dať zachrániť viac nervových funkcií a obmedziť takzvané sekundárne poškodenia. Niektorí pacienti totiž bezprostredne po úraze ešte dokážu napríklad hýbať prstami, no v dôsledku následného poškodenia túto schopnosť stratia.
Liečba hrou
Pokroky v rehabilitácii zasa prináša jej, populárne povedané, gamifikácia. V tomto prípade dostáva pacient vďaka malému podkožnému implantátu v okolí blúdivého nervu stimuly, ktoré podporujú motoriku. „Stačí malý chirurgický zákrok, implantácia čipu, a môžete poslať pacienta domov,“ hovorí Anita Gerhadter.
„Rehabilituje akoby formou počítačovej hry. Keď niečo urobí správne, dostane impulz. Je to akási odmena pre mozog, ktorá pomáha stimulovať nervy zodpovedné za pohyb. Mechanizmus je nezvyčajný, ale funguje.“ Projekt je podľa nej v záverečnej fáze klinických skúšok. Ak budú úspešné, k jeho schvaľovaniu by mohol pristúpiť aj úrad pre liečivá FDA.
Státisíce bežcov
Všetky prístupy majú spoločné jedno – potrebujú viac financií a zvýšené povedomie verejnosti. Práve to je cieľom nezvyčajného behu, ktorý prepája zdravých bežcov s ľuďmi na vozíku. Do minulého ročníka sa zapojilo vyše tristotisíc bežcov. Od roku 2014 už dosiahol počet účastníkov zhruba 1,9 milióna ľudí a spoločne sa podarilo vyzbierať vyše 60,5 milióna eur.
Príjmy zo štartovného pomáhajú nadácii podporiť projekty, ktorých sa za dve desaťročia nazbierali už stovky v najrôznejšej fáze výskumu. Špecifikom behu je nielen simultánny štart po celom svete, ale najmä fakt, že cieľ nie je pevne daný. Bežcov po tridsiatich minútach začne „prenasledovať“ špeciálne vozidlo, ktoré postupne zrýchľuje. Každý účastník odbehne vzdialenosť podľa vlastných schopností.
Tento fígeľ zabezpečí, že pozornosť sa nesústredí len na prvého bežca, ktorý príde do cieľa, či na súboj niekoľkých favoritov ako v časovke. Ten, koho vozidlo dobehne ako posledného, prešiel najdlhšiu trasu, no cieľ dosiahnu všetci, bez ohľadu na to, či beží, kráča alebo sa pohybuje na vozíku. V prvom roku organizovali aj oddelené preteky pre štartujúcich na invalidných vozíkoch, potom sa rozhodli, že to nie je správna cesta, spomína Anita Gerhardter. „Uvedomili sme si, že rozdeľovať účastníkov na ,zdravých‘ a tých na vozíkoch, nie je správna cesta.“
Nový koncept sa spočiatku vysvetľoval ťažšie. Ľudia sa napríklad pýtali, ako rýchlo majú bežať. Odpoveď znela: „Záleží na vás, koľko vládzete.“
