Slovensko bolo kedysi obuvnícka veľmoc. Fabriky v Partizánskom, Bardejove či Komárne ušili každý rok desiatky miliónov párov topánok, ktoré nosili ľudia doma aj v zahraničí. Po 80 rokoch táto éra zrejme speje k definitívnemu koncu.
Igor Vanko stojí pred obuvníckou dielňou. Tridsať rokov predstavovala celý jeho život. Do decembra plánuje šitie topánok definitívne zabaliť. „Vyskúšali sme všetko. Šili sme pracovné topánky do jadrových elektrární, rozložiteľné biotopánky, topánky z kombinovateľných farebných dielov, pre našu obuv pre diabetikov sem dodnes chodia ľudia osobne. Nič nepomohlo, Čína nás totálne prevalcovala,“ hovorí trpko 67-ročný podnikateľ z malej obce Brodzany pri Partizánskom.
Pozerá sa na fotovoltiku na streche dielne. Vďaka nej chcel opäť o čosi skresať náklady na výrobu. Šiť lacnejšie, zvýšiť konkurencieschopnosť. Vo firme mu ostala už len manželka, dvaja synovia a dve šičky. „Ja si už nevyplácam nič, som dôchodca. Aj tak nemám šancu vyrobiť koženú topánku pod 20 eur,“ tvrdí. Občas ešte za ním do Brodzian zavíta s biznisom nejaký väčší výrobca. No vždy odíde s tým, že v Ázii mu topánky ušijú za polovicu.
Vanko chce teraz prevádzku, ktorú postavil na zelenej lúke, prestavať na skanzen. „Nechcem, aby tu bola krčma, radšej nech budúce generácie vidia, že aj na Slovensku sa šili skutočné topánky.“
Nielenže šili. Slovensko, ešte ako súčasť československej federácie, bolo kedysi obuvníckou veľmocou. Základy odvetvia vybudoval podnikateľský génius Tomáš Baťa a jeho rodina. Vybudovali legendárny koncern, ktorý v období medzi svetovými vojnami exportoval najviac topánok na svete, a obuvnícke know-how naučili aj Slovákov. V roku 1939 rodina postavila na lúkach neďaleko Brodzian fabriku na výrobu topánok. Okolo nej vyrástlo mesto Baťovany s typickou tehlovou architektúrou, s domami, so školami a s kultúrou pre zamestnancov firmy Baťa.
Komunisti po druhej svetovej vojne mesto premenovali na Partizánske, fabriku Baťovcom zobrali a premenovali na Závody 29. augusta – ZDA Partizánske. Výroba však neustala ani po zmene režimu, aj nový režim potreboval, aby ľudia chodili obutí. Pod značky ZDA a Svit postupne pribúdali ďalšie závody, prevádzky alebo partnerské podniky v Bardejove, Liptovskom Mikuláši, Komárne či Bánovciach nad Bebravou.
ZDA Partizánske: Medzi rokmi 1938 – 1939 vybudovala zlínska firma Baťa v chotári obce Šimonovany závod na výrobu obuvi. Po postavení obytných a spoločenských budov sa zrodila osada Baťovany. Na fotografii je pohľad na závody z obce Veľké Bielice v 70. rokoch minulého storočia.
Fabriky združené pod touto značkou v 70. a 80. rokoch minulého storočia zamestnávali na Slovensku desiatky tisíc ľudí a ročne vyprodukovali neuveriteľných 30 miliónov párov obuvi. Podnik exportoval obuv najmä do krajín bývalého Sovietskeho zväzu, no v 80. rokoch sa na Slovensku šila športová obuv aj pre značky ako Adidas, Puma či Converse. Stredné odborné školy zamerané na textilnú a kožiarsku výrobu chrlili pre potreby podnikov tisícky absolventov.
Prechod na trhovú ekonomiku po roku 1989 spustil postupný úpadok obuvníckych podnikov. Východné trhy sa rozpadli, domáci zákazníci boli viac zvedaví na neopozeranú produkciu zo zahraničia. Globálni hráči sa presunuli za lacnejšou pracovnou silou ďalej na východ. Obuvníci na Slovensku prišli o zákazky. Privatizácia roztrhala štátne podniky na kúsky, ktoré sa snažili nadviazať na šusterskú tradíciu. Úpadok obuvníckej tradície sa odvtedy neskončil.
Úpadok, ktorý sa nekončí
Dielní, akú má Igor Vanko, je na Slovensku veľa. Či skôr bolo. Za uplynulých 20 rokov zaniklo podľa portálu Finstat zhruba dvesto spoločností podnikajúcich vo výrobe obuvi na Slovensku. Objem produkcie klesol od zlatej éry obuvníctva na tretinu, počet zamestnancov ešte nižšie. Krachy sa netýkali len živnostníkov a malých firiem.
Vlani zavrela v Partizánskom fabriku americká firma Honeywell. Výrobu špeciálnej obuvi pre vojakov presunula do Tuniska s lacnejšou pracovnou silou. V Martine to zabalilo dánske Ecco, prepustilo vyše päťsto ľudí. Výrobca trekových topánok zavrel závod v Hnúšti, o prácu prišlo dvesto ľudí.
A pád firiem neustáva – na začiatku roka definitívne došiel dych slovenskej firme Vulkan Partizánske. Firma, ktorá roky na Slovensku držala výrobu tradičných gumených čižiem a „trampiek“, gumovotextilných tenisiek, skončila v konkurze. Na úrad práce posiela zhruba stovku zamestnancov.
Slovenský obuvnícky priemysel sa dostáva do bodu zlomu. Trápia sa aj najväčší hráči v biznise. Vyrábali v obrovských objemoch alebo s vysokými maržami, ktoré im umožnili inovovať, modernizovať výrobu a znižovať podiel ľudí na výrobe. Aj oni teraz hľadajú spôsob, ako v odvetví prežiť.
Bošianska Lowa, ktorej „pohorky“ nosil aj prezident Barack Obama, z talianskej skupiny Tecnica vykázala vlani historicky najvyššiu stratu. Podobne je na tom garbiareň SlovTan Contract Tannery v Liptovskom Mikuláši.
Miro Nôta
Bánovecký Gabor hlási na tento rok stabilnú výrobu, počet zamestnancov však postupne znižuje. Zatiaľ sa drží aj Rieker, ktorý v Komárne zamestnáva vyše šesťsto ľudí, hoci väčšinu výroby pred piatimi rokmi presunul do Vietnamu a na Slovensku vyrába už len desatinu pôvodnej produkcie.
Prečo sa to deje
Prečo je to tak? Sú to základy ekonomiky, ale zopakujme si ich. Výroba na Slovensku je už príliš drahá. Mzdy, ktoré musia domáci producenti obuvi vyplatiť zamestnancom, aby im neodišli do automobiliek či inde, sú výrazne vyššie ako napríklad v Ázii. Nepomohlo ani masívne nasadenie strojov v najväčších domácich fabrikách.
Náklady obuvníckych firiem predražujú rastúce ceny energií, vyššie dane a odvodové zaťaženie. Výrobcovia obuvi na Slovensku tak majú čoraz vyššie náklady. Tie musia aspoň čiastočne premietnuť do ceny obuvi. Konkurencia, ktorá vyrába obuv v zahraničí, ju dokáže ponúknuť lacnejšie.
A väčšina spotrebiteľov sa stále rozhoduje podľa ceny. Domácim výrobcom následne klesajú tržby a zisk. Pre nižšie zisky nemajú peniaze na investície do inovácií a moderných technológií. A strata konkurencieschopnosti sa prehlbuje.
Robo Homola
Rastúci technologický deficit už vidieť u menších hráčov. „Domáci výrobcovia zaspali dobu, nemajú potrebné technológie. Museli sme preto produkciu presunúť do lokalít, ktoré majú vyššiu úroveň automatizácie výroby,“ hovorí Juraj Fehervari.
Žilinský podnikateľ vybudoval úspešné značky barefootovej obuvi Be Lenka a Barebarics. Vlani predali Fehervariho firmy obuv za zhruba 30 miliónov eur, takmer 90 percent produkcie v EÚ. Aktuálne sa snaží presadiť na britskom a americkom trhu.
Výrobu presunuli do Vietnamu
Be Lenku ešte pred siedmimi rokmi šili dielne na Slovensku. Dnes si Fehervari dáva u slovenských šustrov ušiť len minimum topánok. Výrobu presunul čiastočne do Portugalska a Talianska, vyše polovicu produkcie si objednáva vo Vietname. „Vo Vietname vieme robiť nielen lacnejšie, ale aj s presnosťou a efektívnosťou, akú sme v Európe nenašli,“ tvrdí Fehervari.
Moderné výrobné linky dokážu optimalizovať spotrebu materiálu, automaticky šiť jednotlivé časti, zabezpečiť rovnakú kvalitu každého kusu. Výsledkom je nižšia chybovosť a vyššia produktivita. Rozdiel je viditeľný na prvý pohľad. V slovenských dielňach obuvník ručne vysekáva jednotlivé časti z kože a rozhoduje sa na základe skúseností.
Be Lenka
V moderných továrňach tú istú úlohu vykonáva softvér, ktorý optimalizuje každý rez tak, aby minimalizoval odpad. „Stroj vidí dopredu množstvo operácií, človek nie,“ opisuje Fehervari rozdiel medzi prístupmi.
Práve podnikatelia, ktorým sa v obuvníctve darí rásť, by mohli vedieť najlepšie, či je toto odvetvie na Slovensku odsúdené na zánik. Mia Štepanovská buduje značku barefootovej obuvi Shapen už tri roky. Bratislavskej podnikateľke sa podarilo upútať ženy, ktoré chcú spojiť štýlové a elegantné topánky s pohodlím barefootu.
Darí sa jej – britský ekonomický denník Financial Times tento rok Shapen zaradil do prestížneho rebríčka najrýchlejšie rastúcich firiem v Európe. Vlani firma dosiahla tržby 5,4 milióna eur, predala 60-tisíc párov topánok a od vzniku predaj každoročne zdvojnásobuje. Mia Štepanovská portfólio postupne rozširuje pre deti, mužov či topánky na rôzne príležitosti. Predáva do desiatok krajín sveta, najviac do Česka, Francúzska, Španielska či Spojených štátov.
archív Shapen
Aj Štepanovská si pôvodne objednávala topánky od obuvníckych firiem v obuvníckych kolískach – Partizánskom či Bardejove. Po piatich rokoch presunula výrobu do Portugalska a čiastočne do Poľska. Dôvodom boli lepšie technológie, lacnejšia výroba, ale aj väčšia ochota spolupracovať a dodržiavať dohody. „Barefoot topánka si vyžaduje veľmi detailnú a precíznu prácu, pretože má len trojmilimetrovú podrážku a neviete skryť chyby a nedostatky za obvodovú gumu topánky,“ vysvetľuje Štepanovská.
Jeden z prvých biznis partnerov, výrobca topánok z Partizánskeho ju preto prehováral, aby radšej topánky robila po starom a tvrdil, že inak sa to nedá. „Stratila som tam asi rok času,“ spomína podnikateľka.
Shapen
V ďalšej dielni začal podnikateľ žiadať provízie z predaja, len čo zistil, že Shapen za týždeň vypredal kompletnú produkciu. „Vedel, že nemôžem zo dňa na deň odísť, a využil to,“ spomína Štepanovská s tým, že odišla, hneď ako našla alternatívu. Aktuálne nedá dopustiť na Portugalsko.
„Portugalci sú technologicky ďaleko pred nami a podnikateľsky sú veľmi ochotní a vždy hľadajú možnosti, ako sa dá topánka vyrobiť,“ pochvaľuje si. Napriek tomu plánuje ďalší presun výroby. „Konkurencia je stále väčšia, ponuka barefoot topánok rastie a zákazníci začínajú reagovať aj na cenu. Ak si máme udržať zdravé marže a zisk, jednoducho musíme ísť s výrobnou cenou dole, a to dokážeme jedine v Ázii,“ vysvetľuje Mia Štepanovská.
Shapen
Domáci výrobcovia to nevzdávajú
Na Slovensku ďalej bojujú v obuvníckom biznise aj domáci výrobcovia, ktorí začali podnikať až po vzniku Slovenskej republiky. Rodina Ivana Arvaya z Prievidze a ich firma Artra sa špecializuje na pracovnú obuv. „Zamerali sa na špecifický trh – pracovnú obuv, a dokázali predávať s maržou, ktorá ich nielenže drží nad vodou, ale darí sa im rásť, azda ako jedinému slovenskému obuvníkovi,“ vysvetľuje analytik Finstatu Pavol Suďa.
FB BOSP
Produkciu od Miroslava Matysa a jeho bardejovskej firmy Obuv-špeciál si zase obľúbili štátne zložky – policajti, vojaci či hasiči. No okrem štátnych zákaziek sa rodina Matysovcov už takmer 10 rokov zameriava aj na rozvoj novej slovenskej značky turistickej obuvi – BOSP. Sľubuje si od nej vybudovanie ďalšieho piliera firmy a stabilizáciu biznisu. A zabaliť to zatiaľ nechystajú.
„My sme domáci, zamestnávame ľudí od nás, z Bardejova, takže to cítime inak ako veľké korporácie – ako záväzok, a chceme investovať čas, energiu aj zisk, aby sme tu boli aj ďalších 20 až 30 rokov,“ hovorí Miroslav Matys mladší. Firma podľa neho pred niekoľkými rokmi vďaka eurofondom preinvestovala vyše 10 miliónov eur do modernizácie výroby. „Vymenili sme všetky mašiny, ktoré boli zastarané,“ hovorí Miroslav Matys mladší.
Posledná generácia
Aj on však priznáva, že o pár rokov to nemusí stačiť, a to z jednoduchého dôvodu. „Lebo ľudia, ktorí budú vedieť šiť, tu už proste nebudú. Sme v situácii, keď platí, že koho si nevychováme sami, toho nemáme,“ zdôraznil. Obuv-špeciál podľa neho hľadá pracovníkov medzi personálom zanikajúcich šijacích dielní na Slovensku, v Česku aj Poľsku. Vie si poradiť tiež vďaka špecialistom zo škôl v Taliansku alebo Nemecku.
„Tam sú stále školy, ktoré výrobu obuvi učia, ale už iba vo forme kurzov,“ dodal. Odborné školy, ktoré by sa špecializovali na výchovu pracovníkov pre obuvnícke odvetvie, už totiž na Slovensku neexistujú. Záujem mladých ľudí o toto povolanie aj vzhľadom na nízke mzdy prakticky vymizol. „Vo výrobách sú dnes väčšinou ľudia okolo 50 rokov a starší. Keď odídu do dôchodku, ďalšia generácia tu už nie je, takže o takých 10 až 15 rokov už na Slovensku nebude mať kto topánky šiť,“ potvrdzuje aj Juraj Fehervari.
