Andrej Kiska v Credo ventures vydržal roky. Bol pri tom, keď rumunský startup UiPath, ktorý sa venoval organizácii agentov umelej inteligencie dávno predtým, než toto slovo poznala väčšinová verejnosť, išiel v roku 2021 na newyorskú burzu.
Wall Street však vedel potenciál tohto startupu oceniť, v tom čase to bolo jedno z najvyšších IPO softvérovej firmy v histórii. Výnos z primárneho úpisu jeho akcií na burzu dosiahol 1,34 miliardy dolárov.
Valuácia UiPath po vstupe na burzu vystrelila cez 40 miliárd dolárov. Na konci sa ustálila na 29 miliardách dolárov, ale stále to bol obrí úspech. Pôvodnú investíciu osem miliónov eur sa im podarilo zniekoľkonásobiť. Akcie rumunského startupu si pre seba kúpili aj Google či čínsky Tencent.
Pre Kisku, ale aj celý fond Credo Ventures to bol exit, ktorý redefinoval, čo je v stredoeurópskom venture kapitáli možné.
A aj pre samotných partnerov fondu to prinieslo zaujímavé zhodnotenie. Verejne sa síce zárobky samotných zakladateľov fondu nekomunikujú, ale nemalá časť ich príjmov pochádza z carried interest, teda z poplatkov za úspešnú investíciu. Ten je tradične vo výške 20 percent a štyria partneri Creda si ho v tom čase delili rovným dielom.
Partnerom výberu je VÚB banka.
Podľa našich odhadov mohol Kiska len na tomto vstupe na burzu zarobiť desiatky miliónov dolárov. A práve v tomto momente, paradoxne, sa začal koniec jeho kariéry investora. „Spýtal som sa sám seba: aká je šanca, že nájdeme firmu, ktorá môže dosiahnuť podobnú valuáciu? V našom regióne je tá šanca naozaj malá.“ Nejde o cynizmus, ale skôr o matematiku. Bol pri najväčšom exite v histórii európskeho venture kapitálu a namiesto toho, aby to potvrdilo zmysel jeho práce, otvorilo to existenciálnu otázku. Chce ďalších 10 rokov obetovať tomu, aby mal mizivú šancu zopakovať niečo, čo sa väčšine nepodarí ani raz?
Opäť sa zbláznil
Odpoveď, ku ktorej dospel, nebola pohodlná. Ale bola jeho. „Venture kapitalista je len glorifikovaný obchodník s peniazmi. Nemáte nič, nemáte produkt, neriešite ničí problém. Beriete peniaze z jednej strany a dávate ich druhej.“ Hovorí to bez drámy, nie ako kritiku odvetvia, ale skôr ako zjednodušený opis spôsobu života, ktorý pre neho prestal byť dostatočný. Dvaja zo štyroch partnerov zostali. Chápu túto matematiku, ale vidia zmysel svojej práce inak. Baví ich robiť obchody a pomáhať mladým podnikateľom. Pre nich je výsledok bonus, nie jediný dôvod.
Pre Kisku to takto nefungovalo. Potreboval mať väčší dosah. Budovať riešenia na problém. Možno práve tu sa prejavili podnikateľské gény jeho otca. Rozhodnutie odísť z fondu v Andrejovi Kiskovi mladšom dozrievalo roky. Partnerom ho oznámil s dostatočným predstihom, keďže ide o prostredie, kde fond, ktorý funguje v cykloch, predstavuje desaťročný záväzok voči investorom aj tímu. Inak to nejde. „Chalani mi dali všetko. Z mladého ucha urobili partnera. Bol som pri nich úplné decko a mal som rovnaký podiel na zisku ako oni.“ Preto sa im musel pozrieť do očí a povedať, že už nemá taký „drive“ ako kedysi.
Nebolo to prekvapenie
„Andrejovo rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň, Andrej s nami o svojich startupových ambíciách a o zvažovaní odchodu z venture kapitálu hovoril priebežne, takže to pre nás nebol taký šok ako pre ostatných,“ hovorí Ondřej Bartoš, general partner Credo Ventures. Hoci priznáva, že z rozbehnutej firmy s novým fondom by odišiel málokto, pri Kiskovi to chápal.
„Andrej sa jednoducho rozhoduje podľa seba, nie podľa toho, čo je obvyklé. Ako investori, ktorí majú hlboký rešpekt voči zakladateľom, sme mu skôr fandili, hoci jeho odchod bol pre nás stratou.“ Ešte pred dvoma rokmi odchádzal s portfóliom, o ktoré sa naďalej staral. Bol to sľub, ktorý musel dodržať. Ale v tom čase už bez vidiny nového fondu. Jediné, čo mal otvorené, boli dvere možností a nad hlavou mu visela nezodpovedaná otázka, čo bude ďalej.
Keď sa rozhodol odísť z Creda, reakcia jeho okolia ho neprekvapila. Hovorili, že sa zbláznil. Podobne ako pri každom dôležitom rozhodnutí, ktoré v živote spravil. Keď po štúdiu v Amerike odišiel nie na Wall Street, ale do Prahy – zbláznil sa. Keď z Benson Oak, kde to mal skvele našliapnuté, odišiel do fondu, o ktorom nikto nikdy nepočul – zbláznil sa. Keď po desiatich rokoch a portfóliu jednorožcov opustil Credo na vrchole – zbláznil sa.
„Zakaždým, keď som urobil dôležité kariérne rozhodnutie, mi okolie hovorilo, že som sa musel zblázniť,“ hovorí a v hlase nemá ani stopu horkosti. Skôr niečo ako pobavený nadhľad človeka, ktorý si na tento vzorec dávno zvykol a začal ho vnímať ako orientačný bod. Ak okolie nehovorí, že sa zbláznil, možno ide príliš konvenčnou cestou.
Nech si myslia, čo chcú
Jeho manželka to vidí trochu inak. „Hovorí mi, že príliš neriešim, čo si o mne myslia ostatní,“ uznáva. „Má pravdu. A má to svoje plusy aj mínusy.“ Pozitíva sú zrejmé. Je ochotný ísť do rozhodnutí, do ktorých by väčšina ľudí nešla. Negatíva sú už menej príjemné na pomenovanie, ale nevyhýba sa tomu. Ako človek, ktorému len málo záleží na cudzích názoroch, nie je vždy jednoduchý partner. Ani spolupracovník. Ani manžel. No taký proste je. Take it or leave it.
Hovorí mi, že príliš neriešim, čo si o mne myslia ostatní. Má pravdu. A má to svoje plusy aj mínusy.
Poďme však späť k odchodu z Creda. Tí, ktorí hovorili, že sa zbláznil, mali na mysli predovšetkým jedno: prečo opúšťa istotu, ktorú si sám budoval 15 rokov? Prečo v momente, keď Credo funguje lepšie než kedykoľvek predtým, vstáva od stola? Kiska na túto otázku odpovedá protiotázkou: „Chcem obetovať ďalších 10 rokov tomu, aby som mal mizivú šancu zopakovať rovnaký úspech?“ A potom pridá tú druhú, tichšiu otázku, ktorú si kladie a ktorá je tým skutočným dôvodom jeho odchodu. „Dokážem to sám?“
Kiska urobil rozhodnutie, ku ktorému by sa odhodlal len málokto. Martin Rajčan, general partner českého venture kapitálového fondu KAYA VC, vysvetľuje túto „šialenú“ zmenu z pohľadu investora. Potvrdzuje, že kým pre 98 percent investorov je to nemysliteľné, u Andreja to dáva zmysel vďaka jeho povahe. „Poznám ho už 15 rokov a vždy som ho obdivoval hlavne za to, že nebol motivovaný komfortom a uznaním, ale zlepšovaním sa a dosahovaním nových míľnikov. Mať vlastný startup je prirodzeným vyústením jeho špeciálnej motivácie. Je to ultimátna výzva a vhodná pre tých výnimočných ľudí, ktorí majú odvahu a presvedčenie, že dokážu v určitej doméne vytvoriť najlepší produkt na svete,“ povedal pre Forbes.
Pätnásť rokov radil zakladateľom. Videl tisíce pitch deckov, bol pri stovkách rozhodnutí, pomáhal firmám rásť z nápadu na hotový produkt, pripravený dobyť trh. Vedel, ako vyzerá dobrý zakladateľ. Aj čo robí zlý. Vedel, čo sa pýtať, čo hľadať, kde byť opatrný. Na každú otázku, ktorú mohol zakladateľ položiť, mal odpoveď. Okrem jednej. „Keby som bol na druhej strane, v živote by som sám sebe peniaze nedal,“ hovorí s úsmevom, ktorý je z polovice sebairónia a z polovice úprimnosť. „Každá poučka hovorí: nedávaj peniaze človeku, ktorý nemá expertízu v danej oblasti a nevie postaviť softvérový produkt.“ Pri ňom platilo oboje.
Zo všetkého trocha, ale nič poriadne
Niet sa čo čudovať – investor vie, nadnesene povedané, zo všetkého trocha, ale nič poriadne. No práve to ho tlačilo von, a to nielen z Creda, ale zo svojej vlastnej komfortnej zóny. Pri spätnom pohľade hovorí, že mal túžbu ďalej rásť. No po desiatich rokoch v role partnera fondu sa novým veciam učil len ťažko. Videl veľa, ale stále z tej istej perspektívy, z druhej strany stola, očami investora. Kiska chcel vedieť, ako to vyzerá z tej prvej. Nie ako štúdium, nie ako mentoring. Ako reálna skúsenosť, s reálnou cenou za zlé rozhodnutia.
Keď sa mu narodilo tretie dieťa, mal s partnermi v Crede dohodu: pol roka bude doma, bez kancelárie, bez mailov. Prvýkrát po rokoch si mohol ráno sadnúť za počítač a rozhodnúť sa, čo bude robiť. Nie čo musí. Nechal tomu voľný priebeh. Zvažoval neziskovky, politiku, iný fond. A hral počítačové hry, kým ho to neomrzelo. „Vždy som vnútorne cítil, že chcem byť na druhej strane investorskej barikády,“ hovorí. Ale neskočil hneď.
Nasledovala kryptovlna a Kiska sa, ako mnohí iní, začal rozhliadať, či tam nie je niečo reálne. Čoskoro zistil, že jediné vertikály s trakciou pomáhajú ľuďom špekulovať nad cenami kryptoaktív. „Budovať infraštruktúru pre novú formu gamblingu sa mi fakt nechcelo,“ hovorí priamo. Krypto zahodil. A hľadal ďalej. Systematicky eliminoval to, čo nechce, a pomaly, cez niekoľko pivotov a jedno rozhodnutie presťahovať celú rodinu na druhý koniec sveta, dospel k tomu, čo chce. Aj keď tá cesta mala momenty, keď si sám musel položiť otázku, či tí ostatní predsa len nemali pravdu. Či nie je blázon.
Na druhú stranu barikády
Je jar 2025 a opäť má zbalené kufre. Nielen on sám, ale celá jeho rodina, ktorú sa chystá presťahovať do Palo Alto. Tri deti, dva životy, jeden startup, ktorý zatiaľ nemá ani produkt, ani zákazníkov, ani potvrdené financovanie. Kiska mladší stojí pred rozhodnutím, ktoré je na papieri logické a v realite brutálne: zahodiť starý život za hlavu a začať odznova. Odísť do epicentra, tam, kde sedia všetci.
Veľké firmy, zákazníci, aj dodávatelia AI infraštruktúry. Ak chce hrať v ich lige, musí byť pri nich. Tak znie toľko omieľaná poučka, ktorú sám zvykol founderom opakovať. Akoby bolo potrebné ešte viac preveriť jeho odhodlanie, týždeň pred sťahovaním sa začne všetko ešte viac komplikovať. Vykĺbi si rameno. Čaká ho operácia. Zomrie mu dedko. A financovanie, s ktorým rátal – to, na ktorom stála časť celého plánu –, sa rozpadne.
Kufre sú ale stále zabalené. „Prvé dva-tri mesiace v Amerike boli pre mňa emočne asi najťažšie v celej kariére,“ hovorí Kiska. Za týmto konštatovaním nie je len stres z toho, čo ak sa mu nepodarí uspieť v biznise. Je tam manželka, ktorá z Prahy nechcela odísť a v Palo Alto netúži zostať. Jej rodičia, ktorí sa lúčia s jedinou dcérou a vnukmi. Sú tam deti, ktoré zanechali kamarátov, školu, jazyk, v ktorom sa cítili doma. A je tam startup, ktorý existuje zatiaľ len ako idea a niekoľko rozhovorov so zákazníkmi, ktorí povedali, že by to mohlo byť zaujímavé. Mohlo. Ale mohlo by to tiež o šesť mesiacov skončiť.
Prvé dva-tri mesiace v Amerike boli pre mňa emočne asi najťažšie v celej kariére.
„Každý za tú cestu platí niečím iným,“ hovorí Kiska. „Je pravda, že sme mali finančný vankúš, ale napríklad moja žena tu nechcela byť a dodnes jej tu nie je dobre. Deťom bolo v Prahe veľmi fajn, napriek tomu museli opustiť kamarátov. Presťahovať rodinu s troma deťmi na druhý koniec sveta, nebyť s rodičmi, so súrodencami, obetovať časť kariéry partnera, a to všetko s rizikom, že startup môže o pár mesiacov skončiť, to nie sú malé náklady,“ vymenúva a je jasné, že to nerobí prvý raz.
A potom dodá niečo, čo je možno najúprimnejší moment celého nášho rozhovoru. „Dvadsaťroční riešia peniaze a nemôžu si dovoliť veľa vecí. Ale v iných oblastiach života neprichádzajú až tak o veľa. Takže by som nepovedal, že som do toho išiel bezstarostne.“
Naratív odvahy
O tomto väčšina startupových founderov mlčí. Nie preto, že by nevedeli o týchto nákladoch. O tom, čo všetko treba obetovať. Vedia. Ale na verejnosti chcú šíriť naratív o odvahe, vízii a vytrvalom napredovaní. Nie o manželke, ktorá každý večer premýšľa nad tým, že by radšej bola doma, v Prahe. Nie o dedkovi, s ktorým sa museli rozlúčiť. V takýchto momentoch mu pomáha niečo, čo si odniesol od otca. A nejde o rady, o kontakty či o peniaze. Ale o mentálny nástroj.
„Naučil som sa od neho veľmi konkrétne si predstaviť najhorší scenár, ktorý hrozí a prijať ho. Povedať si: ak sa stane to najhoršie, sme stále v poriadku. Sme zdraví, máme sa radi ako rodina, deti sú spokojné.“ Nie mantra, nie pozitívne myslenie. Skôr konštatovanie, ktoré dáva veciam perspektívu. Nenastavuje si žiadny deadline štýlu „ak to do šiestich mesiacov nevyjde, končím“. Ide naplno a ak to nevyjde, povie si, že to bola dobrá skúsenosť. A potom sa rozhodne, čo ďalej.
Pokračovanie celej cover story, ktorú nájdete v aktuálnom čísle Forbesu budeme publikovať postupne.
