Začali v obývačke. Dnes navrhujú a ručne vyrábajú nábytok pre najbohatších Čechov do celého sveta. Bratia Marek a Jiří Šilhánkovci pokračujú v rodinnej tradícii a veria, že precízna ručná práca má pred sebou veľkú budúcnosť.
Môže sa uprostred obytnej zástavby v malej moravskej dedine Tučapy, len kúsok od malej kaplnky, vyrábať zákazkový nábytok, ktorý sa nachádza v súkromných vilách a rezortoch (nielen) českých miliardárov, v prémiových kanceláriách úspešných firiem a architektonicky oceňovaných stavbách?
Až nápis na zvončeku Sollus nábytok na jednom z domov rozptýli pochybnosti. „Vítam vás,“ hovorí a vzápätí nám srdečne podáva ruku Jiří Šilhánek. O pár minút neskôr už svižným krokom prechádza rozľahlým výrobným areálom, ktorý je ukrytý za rodinným domom.
V jednotlivých častiach sú naukladané drevené dosky, fošne, píly, vedľa lakovňa, inde rozličné kusy nábytku v rôznej fáze prípravy. Nižšie desiatky ľudí, od mladých tvárí po skúsených remeselníkov, sa starostlivo venujú svojej ručnej práci. V jednej z veľkých hál, kde dopadá svetlo strešnými oknami, stojí mimoriadne atypický stôl, ktorý okamžite pritiahne pohľady a len tak ich nepustí.
Pretiahnutá elipsovitá masívna doska stola, ktorú držia vo vodorovnej rovine silné nohy – no len na jednej strane. Vo vnútri je dômyselne ukrytá oceľová konštrukcia, ktorá sa stará o to, aby stôl nestratil rovnováhu ani v prípade, že by si na druhú, vo vzduchu zdanlivo voľne visiacu stranu stola, človek napríklad sadol. Záťažové skúšky, ktoré to preukázali, už vraj robili.
„Tento kus sme navrhli a vyrobili na zákazku do vily v Stredomorí pre jedného z najbohatších Britov,“ poznamená len tak mimochodom Jiří Šilhánek. Meno klienta verejne prezradiť nemôže, podobne ako pri rade ďalších zákazníkov. Z veľkej časti ich však spája jedno: miliardové majetky. A tiež túžba vlastniť niečo mimoriadne. Práve v tom dochádza k priesečníku s rodinnou firmou Sollus, ktorú vlastnia a vedú bratia Jiří a Marek Šilhánkovci.
„Sme manufaktúra a zakladáme si na tradičnom remesle,“ hovoria takmer jednohlasne, keď dokončujú prehliadku rozľahlej výroby. Spolupracujú so špičkovými architektmi, ako sú napríklad Petr Kolář, Stanislav Fiala, Petr Hájek, Jan Šépka a ďalší, na svojom konte majú výrobu nábytku pre projekty, medzi ktorými sú napríklad rezort Velaa Jiřího Šmejca na Maldivách, rezort Zuri na Zanzibare, kancelárie J&T, Qminers, Dentons, JSK, pražská Kunsthalle, obchody Blažek alebo napríklad vybavenie interiérov pre reštaurácie Červený Jelen či U Matěje.
Dodávali výrobky napríklad aj pre oceňované stavby, ako je brniansky hospic Dům pro Julii alebo Krkonošské centrum environmentálneho vzdelávania vo Vrchlabí, ktoré získali niekoľko prestížnych architektonických ocenení. Hneď to človeku napadne. V tomto dome, kde teraz na prvom poschodí majú obaja bratia kancelárie, firma kedysi, začiatkom deväťdesiatych rokov, začínala. Vtedy ešte pod taktovkou ich otca Jiřího a matky Hany Šilhánkovcov.
„Na mieste, kde sedíme, bola obývačka, tam oproti stála televízia a vedľa bola kuchyňa. Bratova kancelária je v jeho bývalej detskej izbe. Moja izba bola za rohom,“ hovorí so smiechom výrečnejší z bratov Jiří. Obývacia izba sa od začiatku deväťdesiatych rokov čoraz viac menila na pracovňu rodičov, ktorí sa naplno pustili do podnikania. Otec, vyučený stolár a vyštudovaný právnik, pred revolúciou šéfoval výrobe v neďalekom závode Dřevodílo Rousínov, kde sa vtedy vyrábal atypický nábytok. Podnik potom chcel s jedným kolegom sprivatizovať, ale to vtedy členovia družstva odmietli.
„Otec sa teda nahneval a založil si vlastnú výrobu. Takto to vzniklo,“ opisuje Jiří Šilhánek, ktorý počas rozhovoru nezabudne niekoľkokrát zdôrazniť zásadnú úlohu svojej matky, ktorá sa k otcovi čoskoro pridala a bez nej by to „nikdy nefungovalo“. Spolu so starším bratom Markom aj mladším Michalom (ktorý sa do rodinného podnikania nepripojil a má v Brne vlastnú advokátsku kanceláriu) tak vyrastali doslova vo firme. A áno, museli v nej pomáhať.
Keď sa chceli ísť večer s kamarátmi zabaviť von, najskôr museli pekne od šiestej ráno pracovať v dielni, aby si zarobili na večernú útratu. Šilhánkovcom sa podarilo na trhu presadiť a od samotného začiatku sa zamerali na tradičné remeslo a atypickú výrobu. „Otec mal klientov z Viedne a tam mu už vtedy hovorili, že nech sa pôjde pozrieť do hociktorého obchodu s nábytkom, cena za atypický zákazkový nábytok musí byť trikrát vyššia. K tomu smerujeme,“ poznamenáva Jiří Šilhánek.
Bratská výmena
Vôbec pritom nebolo jasné, či sa aj on zapojí do rodinnej firmy. Zatiaľ čo starší brat Marek bol vedený k práci s drevom a na Mendelovej univerzite vyštudoval odbor výroba nábytku, Jirka študoval ekonomiku a informatiku. Rodičia ho napriek tomu do rodinného podniku lákali, a tak to po vysokej škole „na chvíľu“ skúsil. A už zostal. „Keď z IT na pár rokov vypadnete, ťažko sa tam vracia. Navyše, toto sa mi zapáčilo,“ vysvetľuje Jiří Šilhánek.
Napokon to ani nemusí hovoriť. Z jeho zápalu, s akým o firme a práci rozpráva, je to dobre vidieť. Nakoniec si s bratom svoje odbory vymenili. „Študoval som ekonomiku a vediem výrobu. Brat robil nábytok a vedie obchod,“ vysvetľuje. Ľudsky je im vraj toto rozdelenie kompetencií podstatne bližšie.
„Ja nasľubujem a brat to vyrobí,“ lapidárne opisuje rozdelenie úloh so smiechom starší z dvojice Marek. Už ôsmym rokom majú fungovanie rodinnej firmy čisto vo svojej réžii. Rodičom pred desiatimi rokmi čoraz častejšie hovorili, že nie sú dosť akční, pružní a že by mali ísť do dôchodku a vedenie biznisu odovzdať druhej generácii.
„Mama mohla ísť do dôchodku už v roku 2018. Otcovi zostávalo ešte pár rokov, ale vytrvalo sme do nich s bratom rýpali, až napokon povedali, že v januári už neprídu. A oni naozaj 3. januára neprišli a znovu sa tu už neukázali,“ hovorí Jiří Šilhánek, ktorého aj po rokoch taký radikálny krok udivuje.
Sollus sa odvtedy posunul o poriadny kus ďalej. Dnes firma, ktorá drevený nábytok vyrába výhradne na zákazku a o sériovú výrobu sa vôbec neusiluje, má ročný obrat viac ako 130 miliónov korún s EBITDA na úrovni približne päť miliónov korún.
Pred pár rokmi navyše Šilhánkovci založili aj druhú firmu, Sollus Metal, ktorá vyrába precízne kovové prvky do interiérov, od schodísk a zábradlí až po veľkoformátové vonkajšie konštrukcie, v ktorých sa kombinuje sklo a kov. Tak pre samotnú výrobu z dreva, ako aj pre tú z kovu platí, že Sollus výrobky robí od návrhu cez výrobu až po finálnu montáž. To je mimochodom síce posledný, ale zásadný moment zákaziek.
„Náš nábytok sa nedá len tak naložiť na palety a len tak poslať klientovi, nech si to zloží. Montáž je absolútne zásadná súčasť zákazky,“ upozorňuje Jiří Šilhánek a sype z rukáva jednu príhodu za druhou o tom, ako ich montážnici inštalovali nábytok napríklad pre klientov v luxusných chaletoch vo švajčiarskom Verbieri. A práve tento príklad ukážkovo ilustruje, akú silu má, keď je človek v správny čas na správnom mieste. Keď bola náročná zákazka pre prémiového klienta vo vychýrenom stredisku Verbier hotová, išiel si Jiří Šilhánek s kolegom zalyžovať.
Cestou v kabínke sa rozprávali, keď sa zrazu vedľa nich po česky ozval muž: „Odkiaľ ste? Vy vyrábate nábytok pre Švajčiarov?“ Ukázalo sa, že tento muž bol jeden z partnerov RSJ, ktorí vtedy pripravovali hotelový rezort Zuri na Zanzibare. Zo spoločnej jazdy alpskou kabínkou nakoniec viedla nečakaná cesta až k zákazke na výrobu a dodávku nábytku pre tento projekt.
Od Maldív po Nové Škótsko
V tom čase už Šilhánkovci mali skúsenosti s iným prémiovým rezortom, za ktorým stojí ďalšie silné meno českého biznisu. Nábytok totiž vyrábali aj pre rezort Velaa na súkromnom ostrove na Maldivách, ktorý navrhol architekt Petr Kolář pre Jiřího Šmejca. Teraz ich zamestnáva ďalší veľký a vzdialený projekt, za ktorým stojí skupina českých investorov. Tí v kanadskom Novom Škótsku v oblasti lyžiarskeho strediska Cape Smokey (ktoré kúpili) stavajú niekoľko desiatok domov, apartmánov, hotelov aj reštaurácií. Pod architektonickou taktovkou má celý rozsiahly projekt takisto Petr Kolář.
Prvá fáza je už hotová a postupne sa rozbiehajú ďalšie. „To nás teraz veľmi zamestnáva. Už sme tam dodali nábytok do prvých asi dvadsiatich domčekov. Ak všetko bude prebiehať v poriadku, čaká nás tam ešte veľa práce,“ dodáva Marek Šilhánek. Dnes je už ručne vyrábaný nábytok od Sollusu vo viac ako dvadsiatke krajín sveta. Medzi nimi je napríklad aj Francúzsko, kde v Normandii vybavovali interiéry konskej farmy, ktorú si tam kúpil jeden z českých podnikateľov, pre ktorého už predtým pracovali.
„Viete, tých ľudí, ktorí sa pohybujú v tomto biznise, nie je veľa. A firiem, ktoré vedia robiť to, čo my, tiež nie. Takže je to skôr o hľadaní toho, kto má voľnú kapacitu a na čo sa cíti. V Prahe síce teraz frčí výstavba nájomného bývania a firmy to chcú vybaviť, ale to sú veľké objemy. To nie je niečo, čo by sme chceli robiť. Niektoré firmy budú robiť masu, ale keď po nich budete chcieť niečo atypické, nezvládnu to. A tam je náš priestor. Navyše, pri našich klientoch to nie je tak, že im vybavíte dom a potom o nich dvadsať rokov nepočujete. Majú ďalšie projekty, známych, kancelárie pre firmy, každú chvíľu niečo potrebujú,“ opisuje Marek Šilhánek.
Počas rozhovoru trpezlivo počúva rozprávanie svojho o päť rokov mladšieho brata, z času na čas sa na chvíľu mlčky zdvihne, odíde si zapáliť cigaretu a keď sa vráti, rozprávanie pretne svojím pohľadom. Bratia nezabudnú pripomenúť ani to, že okrem veľkých a mediálne atraktívnych zákaziek si Sollus zakladá na stabilných a menej nápadných, ale dlhodobých spoluprácach, ako má napríklad s ďalšou rodinnou firmou Liks. S ňou začal spolupracovať už Jiří Šilhánek starší v deväťdesiatych rokoch a odvtedy stabilne pokračuje ďalej.
Keď však majú pomenovať jednu vec, jednu zákazku, na ktorú sú mimoriadne hrdí, neváhajú. „Expozícia a výstavné vitríny pre Židovské múzeum v Berlíne od Daniela Libeskinda. Na to sme fakt hrdí. Jednak sa to naozaj podarilo, navyše sa to aj zaplatilo, a keď poviete, že ste robili pre takúto hviezdu, tak už veľa väčších zákazníkov nie je,“ hovorí Marek a jeho brat súhlasne prikyvuje.
Mimoriadne boli aj zákazky pre luxusné jachty v Holandsku. Vyrábali napríklad nábytok pre jachtu Feadship 1002, ktorá bola zhotovená na zákazku pre spoluzakladateľa Oraclu Larryho Ellisona. „Robili sme tam ,len‘ kajuty pre posádku, ale aj tie mali lepšiu kvalitu než čokoľvek, čo tu bežne robíme. Človek z tej holandskej firmy tu osobne dohliadal na výrobu a vyberal, ktoré konkrétne fošne z tropického dreva anegre máme použiť. Ale pozor! To, čo vyhadzoval napríklad preto, že sa mu nepáčila kresba dreva, bola áčková kvalita, ktorá sa normálne do Česka ani nedováža!“ spomína na zákazku mladší z bratov.
Postupne sa aj na tejto zákazke učili to, čo dnes vidia čoraz viac: „Ľudská práca je taká drahá, že sa oplatí radšej hneď vyhodiť to, čo nie je perfektné. Nemôžete riskovať, že budete musieť zaplatiť prácu dvakrát.“
Skúsenosť zo západnej Európy sa postupne prelieva aj do českej výroby. Len za posledných osem rokov v Solluse mzdové náklady vyskočili aj na dvojnásobok. „Keď si to dáte dokopy s obrovským rastom cien materiálov a energií, nie je to jednoduchá rovnica. Musí sa to premietnuť do cien, ale atypický nábytok nikdy nemôže byť cenovo dostupný pre každého. My sa, našťastie, nemôžeme sťažovať, že by sme nemali dosť práce,“ podotýka Jiří Šilhánek.
„Beriem to ako pochvalu obchodnému riaditeľovi,“ rozosmeje sa okamžite jeho brat. Aj keď sa občas nepohodnú a dôjde aj k ostrejšej výmene názorov, obaja vraj dobre vedia, že fungovať im to môže len v tandeme. „On vie, že to nejde bezo mňa. A ja viem, že to nejde bez neho,“ zhŕňa zhovorčivejší z dvojice podnikateľov.
Navyše, obaja majú jasno v tom, že v meste, odkiaľ pochádzajú, chcú udržať tradíciu, remeslo, ktorému sa venoval už ich dedo. Jeho starostlivú a presnú prácu dokazujú na stenách kancelárií rozvešané výkresy a návrhy nábytku. Ďalšie hárky pevného papiera s nábytkom, ktorý by mal úspech aj dnes, opatrne Marek Šilhánek vyťahuje z preplnených dosiek.
„To je nádhera, však? To remeslo tu je a snáď aj zostane,“ hovorí. Či v tom budú raz pokračovať aj ich deti, sa ešte len ukáže. Boli by radi, keby firmu raz prevzali, ale na to je čas.
Teraz majú pred sebou ešte dosť práce. Aj keď práca… Je čas začať si robiť aj radosť. „Brat sa stará o svoju zenovú záhradku s jazierkom. Na narodeniny mu asi zaobstarám sliepky,“ žartuje Jiří. Ten si potrpí na dobré jedlo. Rád to spája s výletmi do reštaurácií, pre ktoré v ich manufaktúre vyrobili nábytok. Ďalší cieľ? Michelinské Papilio.
Článok vyšiel na forbes.cz.
