Výtvarník a horolezecký nadšenec Štefan Papčo má dva „základné tábory“ – približne polovicu roka tvorí doma v Ružomberku a zvyšok vo svojom druhom domove Bruseli. Motív hory preniesol aj do sochy Imricha Karvaša. Päť metrov vysokej a 13 ton ťažkej sochy prvého guvernéra Slovenskej národnej banky, ktorá stojí pred jej budovou.
Do Ružomberka prichádzame v daždi a zatiaľ čo sa naše auto šplhá úzkymi uličkami k ateliéru Štefana Papča, nad okolitými lesmi sa vznáša sivobiely vlhký opar. Fakt, že tu žije a tvorí sochár, je všetkým okamžite jasné. Prístup k ateliéru lemujú haldy kameňa a dreva.
Na privítanie nám uvarí kávu na malej plynovej bombe v mokka kávovare, a keď sa ho pýtam, či si aj horolezci pri výstupe varia kávu v „koťogó“, usmeje sa a poznamená: „Možno tak v základnom tábore.“
Štefan Papčo vyrastal uprostred vysokohorskej prírody a v horách, najmä vo Vysokých Tatrách je ako doma. Ako umelec má dva základné tábory. Asi polovicu roka tvorí doma v Ružomberku, zvyšnú polovicu žije a pracuje vo svojom druhom domove v belgickom Bruseli. Spoločne s manželkou, výtvarnou umelkyňou Luciou Papčovou, a ich šiestimi deťmi si tam vytvorili druhé plnohodnotné zázemie.
V priestrannom ateliéri plnom sochárskych materiálov a náradia sa nachádza niekoľko objektov v rôznom štádiu rozpracovanosti. Od páperovej bundy z dreva, ktorá z diaľky vyzerá na nerozoznanie od pravej, cez viacero sôch zo série Občania a ďalších Papčových umeleckých sérií.
Neprehliadnuteľná je aj pracovná maketa hlavy prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša. Ide o časť päťmetrovej a 13 ton vážiacej žulovej sochy, ktorú nedávno slávnostne odhalili pri vstupe do Národnej banky Slovenska.
Papčove diela sa predávajú predovšetkým na primárnom trhu, čo znamená, že ich nakupujú najmä inštitúcie a súkromní zberatelia. Na sekundárnom trhu sa neobjavujú a o konkrétnych cenách za predané diela sa diskrétne nehovorí. Rátať sa dá s cenami vo vysokých desiatkach tisíc. Keď sa prechádzame po ateliéri, našu pozornosť pritiahnu malé sošky, modely, štúdie či prototypy jeho väčších diel. Pre lepšiu predstavu o hodnote Papčovej tvorby, ak by ste si chceli kúpiť „iba“ tie, aj pri nich musíte rátať s cenami od päťtisíc eur vyššie.
Horolezec alebo výtvarník?
Úplné začiatky jeho vzťahu k práci s drevom, kresbe a umeniu ako takému siahajú do otcovej dielne, ktorú mali pri rodinnom dome. „Boli sme veľká rodina, päť bratov a dve sestry, a pri dome sme mali dielňu, kde sme si ešte ako chlapci skúšali niečo vytvoriť. To bol môj úplne prvý dotyk s prácou s drevom,“ spomína Štefan Papčo.
Ako tretiak či štvrták na základnej škole bol „absolútne posadnutý“ prírodou, kde spolu s kamarátmi trávil veľa času. Neskôr začal spontánne kresliť to, čo v prírode videl – „Vytvoril som si akýsi atlas zvierat a prírodných motívov,“ vysvetľuje.
Sám sa dokonca išiel prihlásiť aj na miestnu základnú umeleckú školu a chodieval tam „takmer každý deň“. Keď sa potom rozhodoval, kam na strednú školu, voľba prirodzene padla na neďalekú „drevárinu“ v Žiline. Dejiny umenia ich učil pedagóg Milan Mazúr, ktorý bol zároveň riaditeľom Považskej galérie umenia, kam svojich študentov často vodil. Papčov kontakt s umením sa aj vďaka tomu neustále prehlboval a v mladom veku ho formovali aj ďalšie osobnosti.
ŠTEFAN PAPČO (1983)
Rodák z Ružomberka vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Socha a priestor u profesora Jozefa Jankoviča. Krátko nato strávil viac ako rok v New Yorku v rámci umeleckých rezidenčných programov – Triangle Arts Association a Residency Unlimited. Neskôr absolvoval dvojročný postgraduálny program Higher Institute for Fine Arts – HISK v belgickom Gente. Jeho tvorba je úzko prepojená s horami a horolezectvom, ktorému sa aktívne venuje. V roku 2008 ako prvú s horolezeckou tematikou vytvoril sochu bivakujúceho horolezca, neskôr túto tému rozvíjal v rámci série Občania. Drevené objekty v životnej veľkosti zobrazujú české a slovenské horolezecké legendy zo 70. a 80. rokov, ako sú Pavel Pochylý, Miroslav Šmíd, Igor Koller, Stanislav Glejdura, Zuzana Hoffmanová a ďalší.
Nedávno na základe zadania NBS vytvoril päť metrov vysokú a 13 ton ťažkú sochu prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša.
Papčove diela sú v stálych zbierkach významných inštitúcií vrátane Slovenskej národnej galérie, UNESCO Heritage v Paríži, Messner Mountain Museum aj v ďalších umeleckých inštitúciách v Poľsku, Belgicku, Holandsku či Dánsku. Doma spolupracuje s galériou Zahorian & Van Espen, vo Francúzsku ho zastupuje parížska Galerie Jérôme Poggi.
„Už na základnej škole ma veľa naučil aj umelecký rezbár Ján Jeleník z Ružomberka, vďaka ktorému som zvládol veľa rezbárskych techník, a tiež multimediálny umelec a muzikológ Milan Adamčiak. Naučil ma pozerať sa na svet inými očami, slobodne uvažovať a vnímať svet na vyššej úrovni vrátane jeho prežívania,“ hovorí sochár.
Voľba ďalšieho štúdia už bola samozrejmosťou. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave strávil v ateliéri Socha a priestor u významného slovenského sochára, profesora Jozefa Jankoviča.
Keď v roku 2010 Štefan Papčo ako mladý umelec vystavoval svoje diela v rámci samostatnej výstavy Moréna v Galérii mesta Bratislava, umelecká kritika ho označila za „veľký prísľub slovenskej umeleckej scény“, aj keď sa ústami niektorých kunsthistorikov a recenzentov ešte v tom istom čase niektorí pýtali, či je Papčo „viac horolezec, alebo výtvarník“.
Robo Homola
Dnes je už odpoveď na túto otázku celkom jasná. „Ukázalo sa, že som výtvarník. Je pravda, že moje dielo je dlhodobo prepojené s horami aj horolezectvom, z ktorého v mojej tvorbe významne čerpám námety. Hory a zážitok človeka z pohybu v nich mi dávajú akúsi substanciu, základ, s ktorým môžem ako umelec ďalej pracovať,“ hovorí.
Na horolezectvo sa dal v období, keď nastúpil na vysokú školu, výborne sa to dopĺňalo s jeho láskou k prírode aj krajine. „Chodievali sme do známeho Café Stena (boulderingová lezecká stena a kaviareň v Bratislave, pozn. red.) a spoznal som tam niekoľko ďalších lezcov vrátane svojej budúcej manželky,“ spomína.
Nehybná socha v role herca
Ešte v roku 2008 Štefan Papčo vytvoril sochu Bivak, ktorá podľa jeho slov vychádzala z jeho vnútornej, možno až príliš zromantizovanej predstavy samotného zážitku z bivakovania. Zachytáva okamih, keď sa horolezec stiahne do seba, oddychuje a má možnosť premýšľať do hĺbky. „Z môjho pohľadu je to veľmi intenzívny moment, počas ktorého človek prechádza špecifickou vnútornou cestou. Nie je to až tak o fyzickom vypätí, ale skôr o vnútornom duševnom rozpoložení horolezca.“
Sochu Bivak vytvoril z dreva, ale neumiestnil ju do galérie či múzea, ako by ste možno čakali. Namiesto toho ju na vlastnom chrbte na nosičských krosnách vyniesol na Lomnický štít vo Vysokých Tatrách. Neskôr sochu preniesol do nórskeho fjordu a dnes je súčasťou stálej zbierky Slovenskej národnej galérie.
Robo Homola
Archív Štefana Papča
archív Štefana Papča
Archív Štefana Papča
Archív Štefana Papča
Leontína Berková, archív Štefana Papča
Leontína Berková, archív Štefana Papča
Leontína Berková, archív Štefana Papča
Leontína Berková, archív Štefana Papča
archív Štefana Papča
Archív Štefana Papča
Archív Štefana Papča
Archív Štefana Papča
Archív Štefana Papča
„Moja predstava bola taká, že týmto spôsobom socha ožije a bude fungovať ako akýsi performer alebo herec, ktorý vykonáva dlhodobú akciu. Na miesto ju prinesiem vytvorenú zo surového dreva, ale časom, ktorý strávi v exteriéri, sa bude postupne meniť. Pod vplyvom počasia a živlov bude prechádzať istým vývojom. Obdobný základ som uplatňoval aj pri sérii Občania,“ vysvetľuje umelec.
Sochy, ktoré takýmto spôsobom v horskom prostredí postupne umiestnil viac v rámci série Občania, vybavil aj IP kamerami, ktoré ich v daných lokalitách 24 hodín denne snímali. Všetky prenosy sa potom sústredili do jedného priestoru, kde takto „ožívali“ v reálnom čase a v jednom spoločnom priestore, hoc fyzicky boli od seba vzdialené aj viac ako tisíc kilometrov.
Ostrovčeky slobody
Séria Občania vznikla pod vplyvom spoločenstva ľudí, s ktorými sa Štefan Papčo ako mladý človek intenzívne stretával. Mnohí z nich boli špičkoví horolezci, ktorí boli v 70. a 80. rokoch súčasťou československého reprezentačného horolezeckého družstva.
Papčo si spomína, že vždy, keď sa horolezci stretli a začali rozprávať svoje zážitky z lezenia, všimol si isté „hviezdičky v očiach“, radosť a nadšenie z lezenia a vzájomné porozumenie v akejsi mikrosociete, ktorá im počas bývalého režimu pomáhala prežiť a prekonávať rôzne útrapy.
„Horolezectvo bolo pre nich niečím takým silným, že tým absolútne žili, prenášalo ich to cez neslobodu, ktorá tu bola v čase normalizácie. Vďaka horolezectvu na vrcholovej úrovni napokon mohli aj cestovať do zahraničia, čo pre bežných ľudí vtedy vôbec nebolo možné,“ vysvetľuje Štefan Papčo. Ako dodáva, sériu Občania stále nepovažuje za uzavretú, pričom dodnes vytvoril osem takýchto sôch.
Archív Štefana Papča
Na prvý pohľad je horolezectvo o dobývaní vrcholov, v extrémnych prípadoch až o akejsi „posadnutosti“ z dosahovania mét, o víťazení nad prírodou a prenesene aj nad sebou, nad vlastnými fyzickými aj duševnými limitmi. Sochár však horolezectvo ukazuje z inej stránky. Zobrazuje chvíle samoty, hlbokej reflexie, utiahnutosti sa do seba, vo fyzickej rovine možno aj bolesti.
Podľa neho je práve táto súčasť horolezectva aspektom, ktorý ho výraznejšie odlišuje od iných športov. „Horolezectvo má mimoriadne silný vnútorný rozmer, aj keď ten je do istej miery prítomný pri iných športoch. Horolezectvo nie je len o samotnom fyzickom výkone,“ hovorí sochár.
Messner
Ukážkovým príkladom takéhoto pohľadu je aj Papčova socha svetovej horolezeckej legendy Reinholda Messnera. Podkladom mu bola Messnerova fotografia, ktorá vznikla, keď v sólovom výstupe dosiahol vrchol hory Nanga Parbat v Himalájach, vysokej 8 126 metrov. Ide o deviatu najvyššiu horu sveta, ktorá má veľavravnú prezývku: Killer mountain – Zabijácka hora.
Messner mi povedal, že bol vtedy absolútne vyčerpaný a jediné, čo dokázal robiť, bolo počítať si dych. Bol rád, že vôbec žije.
Reinhold Messner vrchol Nanga Parbatu dosiahol dvakrát. Po prvý raz to bolo v roku 1970, keď pri zostupe tragicky zahynul jeho brat Günther, a druhýkrát v rámci spomínaného sólovýstupu v roku 1978. Práve fotografia, ktorá vtedy vznikla, horolezeckú legendu ukazuje, ako stojí na vrchole, ale jeho naklonenie a póza, ktorú pri nej zaujal, naznačuje, že v danej chvíli žiadny pocit triumfu nezažíval.
„Messner mi povedal, že bol vtedy absolútne vyčerpaný a jediné, čo dokázal robiť, bolo počítať si dych. Bol rád, že vôbec žije. Stál tam doslova na hrane života a absolútneho vysilenia. Práve tento moment ma zaujal a rozhodol som sa ho spracovať. Sochu som nazval ‚Ten, ktorý dýcha‘,“ vysvetľuje Papčo.
Archív Štefana Papča
Štefan Papčo a Reinhold Messner.
Hovorí sa, že v horách sa odhaľujú skutočné charaktery. Čo sa o sebe pri lezení dozvedel samotný umelec? Ako hovorí Papčo, nikdy nešiel do extrémnych výstupov a vôbec by sa nemohol porovnávať s najlepšími horolezcami sveta. Stotožňuje sa so slovami, ktoré kedysi vyriekol horolezec Miroslav Šmíd, že „výstup musí mať štýl“ a pokiaľ štýl nemá, je to iba trápenie a nestojí to za nič.
„Presne tak som to vždy cítil aj ja. Keď som bol naozaj v dobrej forme, tak som aj ťažšie horolezecké pasáže zdolal s ľahkosťou a eleganciou a fyzickú záťaž som ani necítil. Bolo to, ako keby som v tom priestore tancoval. Veľmi podobne to funguje aj pri umeleckej tvorbe. Keď sa človek s niečím iba trápi, keď to nejde ľahko a svižne, akoby samo od seba, nemá to cenu,“ hovorí Štefan Papčo.
Motív hory v Karvašovej soche
Štefan Papčo hovorí, že do verejných súťaží sa nezvykne hlásiť, pretože sa intenzívne venuje svojej vlastnej autorskej tvorbe. Neprihlásil sa ani do verejnej súťaže o vytvorenie sochy Imricha Karvaša, ktorú pred niekoľkými rokmi vypísala NBS.
Až neskôr, keď už súťaž prebehla, sa mu po určitom čase ozvali priamo z centrálnej banky. Rozhodli sa totiž, že podľa výsledkov verejnej súťaže nebudú postupovať a namiesto toho priamo oslovili troch umelcov do novej, uzavretej súťaže. Z nej napokon vyšiel víťazne práve Papčov návrh.
Pri tvorbe nadrozmernej žulovej sochy mal veľkú autorskú slobodu. „Obišiel som si priestory národnej banky a hľadal som ideálne miesto na sochu a zároveň odhadoval proporcie. Samotná budova NBS je veľmi vysoká a veľmi dôležité je aj jej priečelie. Z toho som vychádzal. Mimochodom, tá páska na stene označuje výšku Karvašovej sochy,“ hovorí Papčo a ukazuje na zadnú stenu svojho ateliéru, kde vo výške piatich metrov svieti svetložltá maliarska páska.
Robo Homola
Od začiatku vedel, že sochu chce vytvoriť technikou takzvaných vertikálnych vrtov, pri ktorej podľa neho samotný žulový materiál dostáva priestor vyniknúť. Ak ste ešte Karvašovu sochu nevideli „naživo“, vedzte, že vôbec nie je dohladka opracovaná, obrúsená ani leštená. Sú v nej prítomné a naplno priznané zlomy, jasne na nej vidieť, ako materiál pri vertikálnych vrtoch reaguje, ako sa láme.
Päť metrov vysoká socha vznikala ako skladačka zo šiestich blokov a pri jej tvarovaní s vertikálnymi vrtmi Papčo pracoval zámerne – jeho cieľom bolo dosiahnuť, „aby z nej vyžaroval akýsi pocit hory“. Ako vysvetľuje, samotná technika spočíva v tom, že na blok kameňa sa zvrchu naznačí určitá línia vrtov a podľa nich sa vŕta a postupne sa tak tvorí celý objekt. Do kameňa sa nabijú kliny a kameň v takomto približnom tvare následne praská.
Vzniknuté línie potom zámerne nijako neopracovával, jeho cieľom bolo práve to, aby v objekte zostali priznané ostré a vertikálne línie.
Celý proces od prvotnej myšlienky až po hotovú sochu Papčovi a jeho pomocníkom trval asi dva roky. Pri tvorbe sochy mu pomáhali dvaja asistenti – synovec Ondrej Papčo a Emil Fulla. Pri hrubej realizácii hlavy Imricha Karvaša podľa sadrového modelu v mierke 1 : 1 mu asistoval reštaurátor Denis Dvorský.
Žulu ako materiál pritom sochár vnímal ako zásadnú, pretože je prítomná aj na dlažbe pred bankou, aj na fasáde samotnej budovy. „Považoval som za kľúčové vytvoriť sochu v jasnom prepojení so samotnou inštitúciou,“ hovorí autor sochy.
Dielo Štefana Papča má už teraz úctyhodné rozmery. Výpočet výstav a umeleckých veľtrhov, ktorých sa zúčastnil, ocenení, ktoré získal, a umeleckých inštitúcií, ktoré jeho diela majú v permanentných zbierkach, je poriadne dlhý. V súčasnosti má rozpracované ďalšie tri autorské série, ktorými intenzívne žije – nazývajú sa Becoming, Steps a Where I have been not.
Za svoje dielo – okrem spomínaných umeleckých ocenení – už doma získal aj širšie spoločenské uznanie. Nedávno mu práve za sochu Imricha Karvaša udelili Cenu Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii výtvarné umenie. Ťažisko obdivovateľov jeho diela, ako aj zberateľov jeho objektov, má mimo územia rodného Slovenska. Veľa ich má najmä v západnej Európe, ale aj v Ázii.
A zatiaľ čo sa okruh zberateľov Papčových diel zväčšuje, umelec zostáva verný svojmu trvalému zdroju inšpirácie.
„Vnútorné pochody, ktoré človek zažije v horách, sú pre mňa substanciou, ktorú vo svojej tvorbe neustále využívam. No nie sú to len hory samotné. Je to skôr niečo, čo nás presahuje, čo vzniká v rámci kontaktu človeka s priestorom. Práve momenty prechodných fyzických a psychických stavov pri enormnom vypätí, kde je rozpohybovaná hmota, telo a vedomie, vnímam ako svoj základný materiál, ktorý v rámci umeleckého jazyka chcem ďalej rozvíjať,“ uzatvára Štefan Papčo.
