Plastický chirurg Martin Ouzký sa špecializuje na rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu a pomáhal na humanitárnych misiách na Ukrajine a v Jordánsku. Nie je to zďaleka jediný dôvod, prečo naňho možno ukázať ako na muža, ktorý sa usiluje o to, aby bol svet aspoň o trochu lepší.
Martin Ouzký považuje za cestu do pekla, keď ľudia čerpajú informácie o zdraví z nepresných odpovedí niektorých AI platforiem. Aj preto sa tejto téme aktívne venuje. Peklom môžu byť aj zdravotné komplikácie, ktoré brzdia športovú kariéru. Týmto komplikáciám má predchádzať klinika, ktorú Ouzký spoluvlastní a čoskoro otvorí v Nymburku.
O každej z týchto tém by sa s odborníkom, ktorého hlavnou doménou je rekonštrukčná mikrochirurgia a estetické výkony v oblasti tváre a trupu, dal viesť samostatný rozhovor. Ďalší rozsiahly rozhovor by sa dal urobiť o jeho angažovanosti v barcelonskej univerzitnej nemocnici Hospital del Mar.
V jeho prípade rozhodne neplatí nomen omen. Historicky prvý český lekár s európskou certifikáciou z plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie EBOPRAS, ktorý vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite a paralelne s ňou podnikanie a právo na VŠE, sa priezviskom volá Ouzký. Jeho záber je pritom závratne široký.
V rámci humanitárneho programu MEDEVAC. Motívom môjho rozhodnutia bolo, že som si necelý rok po ruskej invázii na Ukrajinu hovoril, čo ďalej, ako vlastne môžem aktívnejšie pomôcť. Cítil som bezmocnosť, až zúfalstvo. Človek síce pošle nejaké peniaze, prispeje na zbierky, ale ja som chcel robiť viac.
Zavolal som preto Tomášovi Kopečnému, vtedajšiemu vládnemu splnomocnencovi pre rekonštrukciu Ukrajiny, čo je môj dobrý kamarát, a pýtal som sa, či môžem niečo urobiť. On práve chystal misiu na Ukrajinu, ku ktorej som sa pripojil a pomáhal na západe krajiny vytipovať nemocnice, v ktorých by sa mohol program MEDEVAC odvíjať.
Na následné misie som už išiel ako šéf plastickej sekcie. Išli sme do krajiny s kolegami z traumatológie zo všeobecnej fakultnej nemocnice, boli sme duálny tím a dopĺňali sme sa: tím traumatológov a náš plasticko-chirurgický tím na dvoch sálach simultánne operovali.
Odpoveď má niekoľko rozmerov. Jednak je človek zaskočený, ako sú všetky aspekty každodenného života nejakým spôsobom postihnuté vojnovým konfliktom. Po uliciach napríklad príliš nechodia muži v brannom veku, o deviatej ráno sa v meste zastaví život, zaznejú sirény a všetci dôsledne minútou ticha uctievajú vojnových hrdinov.
Odpoveď má niekoľko rozmerov. Jednak je človek zaskočený, ako sú všetky aspekty každodenného života nejakým spôsobom postihnuté vojnovým konfliktom. Po uliciach napríklad príliš nechodia muži v brannom veku, o deviatej ráno sa v meste zastaví život, zaznejú sirény a všetci dôsledne minútou ticha uctievajú vojnových hrdinov.
Potom sú tu, samozrejme, rozsahy poranení, ktoré lekár v Českej republike nemôže – vďaka Bohu za to! – vidieť za celý profesijný život. Typy poranení sa výrazne zmenili s príchodom dronovej techniky – ide o poranenia ramien, hlavy a podobne. A počet ľudí bez končatín? Obrovské čísla! Videl som veterána, ktorý bez rúk aj nôh plával v rehabilitačnom bazéne, aby sa aspoň nejako pripravil na protetizáciu… Keď toto človek raz vidí, do konca života to nedostane z hlavy.
Nájdete aj niečo pozitívne?
Rozhodne prístup miestnych lekárov. Oni si veľmi dobre uvedomujú, že majú vlastne šťastie, keď sú na sále, a nie v zákopoch. Predovšetkým robia všetko preto, aby svojim hrdinom maximálne pomohli. To je určite pozitívne, hoci aj z nich je pochopiteľne často cítiť bezmocnosť.
Aj vy ste ju cítili?
Človek sa musí na operačnej sále sústrediť, aby toho urobil čo najviac, no aj tak to na vás dopadá. Jeden spôsob, ako sa tiesni a pocitu bezmocnosti brániť, je štipľavý humor – ten ukrajinskí kolegovia používajú pomerne často a naozaj prináša úľavu. Lenže…
Lenže?
Potom idete na vojenský cintorín vo Ľvove, plný čerstvých hrobov a ukrajinských vlajok… Chodili sme tam zámerne, človek si tam uvedomí a usporiada v hlave, aká je cena za to, aby sme my mohli fungovať normálne.
Ján Palach povedal: „Človek musí bojovať proti tomu zlu, na ktoré práve stačí.“ O to podľa mňa pri mojich misiách na Ukrajine išlo. Človek nemôže pomôcť všetkým, ale niekomu áno, a práve o to sa musí snažiť.
Keď sa teraz dozviete, že Rusi podnikli dronový útok, vybavia sa vám predstavy, čo všetko môže napáchať?
Určite. Dokonca mesiac či dva po návrate z Ukrajiny – a teraz to naozaj nie je žiadna póza – je človek citlivý na ohňostroj, na rôzne petardy. Vedomie, že sa na Ukrajine masovo umiera pre ruskú inváziu, mi trhá srdce.
Okrem Ukrajiny ste boli aj na humanitárnej misii v Jordánsku?
Tam sme nemali traumatologický tím, išlo o čisto plasticko-chirurgickú prácu. Jej typ bol v porovnaní s Ukrajinou diametrálne odlišný – v prevažnej väčšine sme spolu s profesorom Sukopom ošetrovali deti sýrskych utečencov.
V Jordánsku sú obrovské utečenecké tábory a deti sa odtiaľ prakticky nemajú šancu dostať k adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Drvivá väčšina z nich nemá, chvalabohu, poranenia vojnového typu, ale veľmi často majú následky starších poranení ako napríklad jazvy po popáleninách. Potom sú tam aj také takmer estetické záležitosti ako zrastené či nadpočetné prsty, čo je v tamojšej kultúre pomerne výrazná spoločenská stigma.
Nový krok
V cudzine môžeme zostať, aj čo sa týka vašej súčasnej pozície…
Pôsobím ako rekonštrukčný mikrochirurg v barcelonskej univerzitnej nemocnici Hospital del Mar, kde som súčasťou tímu, ktorý vedie svetovo uznávaný mikrochirurg, profesor Jaume Masià. Presnejšie — budem tam pôsobiť od leta. Bol som v Barcelone na stáži a vďaka nej som dostal ponuku pracovať v nemocnici od júla.
Lepšie ocenenie výsledku stáže ste asi dostať nemohli.
Samozrejme, to človeka veľmi poteší, veľmi si to vážim. Pre mňa je zásadné, že sa mi tam podarilo obstáť v konkurenčnom prostredí – sami kolegovia ma odporučili šéfovi, aby mi ponúkol pokračovanie.
Nesmierne dôležité je aj to, že človek získa zahraničné skúsenosti, vďaka ktorým dokáže s väčším nadhľadom premýšľať nad tým, čo treba zlepšiť v Česku. Priniesť do Prahy nové know-how – to je možno najcennejší potenciálny prínos môjho barcelonského angažmánu.
Chytím vás za slovo: čo by ste z Barcelony preniesli do Česka?
V Barcelone sú na samom okraji najnovších postupov v mikrochirurgii. Napríklad lymfatická chirurgia sa tam robí na absolútne špičkovej úrovni. To isté platí o mikrorobotickej chirurgii, teda používaní robotov pri operáciách. Ide o veci, ktoré sa nedajú preniesť do českého prostredia zo dňa na deň, no je žiaduce na tieto inovácie tlačiť.
Aby som bol spravodlivý, zdravotníctvo v Česku je všeobecne na vysokej úrovni. Bavíme sa len o oblasti mikrochirurgie, s ktorou mám skúsenosť, a v tomto odbore sa v tejto konkrétnej barcelonskej nemocnici robia veci inak a o niečo pokrokovejšie.
archív Martina Ouzkého
Keď už sme pri pokroku: vy sa v súvislosti so zdravotníctvom veľa angažujete v digitalizácii a AI…
Som šéfom medical boardu, teda akéhosi lekárskeho poradného zboru, startupu HealthyNess. To je digitálna platforma reagujúca na jeden z najpálčivejších problémov súčasného zdravotníctva – že pacienti chodia k lekárovi buď príliš skoro, alebo príliš neskoro.
Pacienti začínajú používať AI chatboty, pri ktorých sa vôbec nevie, odkiaľ jednotlivé informácie berú, takže to zdravotníkom často skôr komplikuje, než uľahčuje prácu. Problémom sú aj preťažené zdravotnícke zariadenia – u nás nie je problém s kvalitou zdravotnej starostlivosti, tá je na fantastickej úrovni, ale s kapacitou.
Cieľom našej digitálnej platformy je od pacienta riadenou konverzáciou zbierať informácie, analyzovať ich a navrhnúť ďalšie kroky. Prípadne aj zhodnotiť závažnosť príznakov. HealthyNess by týmto spôsobom mal pomáhať aj s prevenciou, pretože veľký problém je, že nedokážeme dosť ľudí dotlačiť k tomu, aby o ňu dbali.
Práve dnes ráno som operoval – pretože pred letným nástupom do Barcelony robím množstvo operácií tu – kolegu diabetológa a on mi rozprával, že na svojej klinike má dve sestry venované výhradne edukácii pacientov v tom, ako by sa mali s cukrovkou správať. Práve v tomto môže podľa mňa AI obrovský pomôcť.
Je HealthyNess už vyvinutý? Bude ponúkaný na trhu?
Áno, HealthyNess je už vyvinutý a uplatnenie môže nájsť rôznymi spôsobmi. Jedným je, že si nejaký subjekt bude môcť HealthyNess zakúpiť a začleniť ho do svojej existujúcej infraštruktúry.
Ďalšia cesta môže súvisieť s takzvaným second opinion, keď zdravotnícke zariadenie bude používať náš nástroj paralelne s tým, ako doktor pracuje s pacientom – bude spolu s ním premýšľať, či sa nedá niečo urobiť efektívnejšie.
Možnosťou je aj B2C koncept, priama koordinácia medzi našou platformou a koncovým zákazníkom: človek si stiahne aplikáciu a riadenou konverzáciou s chatbotom môže dôjsť k tomu, že je potrebné kontaktovať lekára a podobne.
Výhodou HealthyNess je, že získava informácie výhradne z overených zdrojov. Nie je ako napríklad ChatGPT, ktorý niekde halucinuje o tom, čo potrebujete a nepotrebujete. To je priama cesta do pekla, špeciálne v zdravotníctve.
Stoja za HealthyNess nejakí investori?
V tomto smere prebiehajú rokovania, no stále sme otvorení ďalším možnostiam. Viac, žiaľ, v tejto chvíli prezradiť nemôžem.
Zato môžete prezradiť niečo iné: že zakladáte kliniku.
Kliniku Top Medica Arena zameranú na športovú a regeneračnú medicínu, liečbu pohybového aparátu a longevity.
Táto klinika vznikla priamo v srdci nymburského zimného štadióna. Nymburk je mesto športu a prešiel rozsiahlou rekonštrukciou zimného štadióna za takmer pol miliardy korún. V ňom bude sídliť náš projekt. V jeho rámci dostanú športovci v oblasti zdravotnej starostlivosti úplne všetko, čo ku športu potrebujú, aby v ňom mohli plnohodnotne a pokiaľ možno čo najdlhšie pokračovať.
Chceme, aby športovci mohli svoj fyzický výkon predvádzať v čo najlepšej kondícii – to má mať na starosti zložka športovej medicíny. Chceme tiež, aby dlhodobo prebiehala prevencia športových poranení – to je longevity zložka, teda časť projektu týkajúca sa dlhovekosti.
Top Medica Arena bude poskytovať starostlivosť v oblasti športovej medicíny, fyzioterapie, rehabilitačnej medicíny, internej medicíny, infúznej terapie a podobne.
V role investora
Kedy bude otvorená?
V lete. A asi je dobré povedať, že nepôjde len o komplexnú starostlivosť pre vrcholových športovcov alebo športovcov v tom najvýkonnejšom veku.
Napríklad mladí športovci tam dochádzajú so svojimi rodičmi, tí sú často tiež športovci, a nie je neobvyklé, že ich trápia chronické poranenia, ktoré potrebujú riešiť.
A ďalšia vec: do Nymburku dochádza obrovské množstvo hokejistov z celého sveta. Prebiehajú tam medzinárodné hokejové kempy a na nich môžete naraziť na človeka z Londýna, ktorý si zdokonaľuje korčuliarske zručnosti, potom na niekoho z Austrálie, a tak by sa dalo pokračovať. Naša klinika by týmto ľuďom, pochopiteľne, chcela asistovať.
Kliniku ste založili vy a kto ešte?
Dokopy sme traja spoločníci: ja, Martin Vogner a Karel Nečesánek. Top Medica Arena mi teda patrí z jednej tretiny.
Ste investor?
Áno, do spoločnosti vkladám financie a know-how.
Vedľa rekonštrukčnej chirurgie sa venujete aj estetickej: vnímate, že sa na ňu niekto pozerá cez prsty?
Samozrejme, takto sa na ňu pozerá množstvo ľudí. A nejde pritom len o laikov – s dešpektom sa pozerajú aj mnohí zdravotníci.
Kritici sa opierajú o názor, že estetická chirurgia neprirodzene zasahuje do ľudského tela. Ja svoju prácu v odbore chápem tak, že mi ide práve o dosiahnutie prirodzenosti a dodanie ženám a mužom – častejšie ženám, to budem úprimný – pocit sebavedomia, o to ubrať im trochu roky.
Priznávam, že niektorí plastickí chirurgovia idú za hranicu toho, čo je esteticky v širšom konsenze prijateľné. Technicky je možné ísť, samozrejme, do extrému, no odbor to devalvuje.
Keď teda k vám príde klient či klientka a chce od vás zákrok, o ktorom viete, že je extrémny, odmietnete?
Áno, úplne s ľahkou hlavou. Mojím cieľom je vždy prirodzená krása.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorom je Filip Saiver.
