Ako prvá Slovenka vystúpila Lenka Poláčková na vrchol Mount Everestu bez kyslíka. Teraz zdolala ďalšiu osemtisícovku úplne sama. Špičku Lhotse, štvrtú najvyššiu horu sveta, zvládla bez šerpov, manžela, akejkoľvek podpory vysokohorských nosičov aj doplnkového kyslíka. Napriek tomu o sebe hovorí, že nie je horolezkyňa, ale „profesionálna dobrodružka“.
Na samotnom vrchole Lhotse (8 516 metrov nad morom – pozn. red.) bola sama, expedíciu však nevníma ako individuálny triumf. Významnú úlohu v nej zohral jej lezecký partner a manžel Jan Poláček, ktorý sa pre pretrvávajúce zdravotné komplikácie rozhodol otočiť približne 200 výškových metrov pod vrcholom.
Lenka Poláčková zdôrazňuje, že jeho výkon v extrémnych podmienkach bol zásadnou súčasťou spoločného úspechu, najmä schopnosť bez kyslíkovej podpory dopraviť vybavenie až do výšky 7 700 metrov nad morom, teda do tábora C4.
„Aj keď tentoraz stojím na vrchole sama, tento výstup je s Honzom náš spoločný,“ napísala s tým, že jeho nasadenie považuje za viac než symbolickú „čerešničku na torte“. Výstup má pre ňu zároveň silný osobný rozmer.
Poláčková ho venovala ako spomienku na horolezcov nezvestných v oblasti Everestu a Lhotse: Jozefa Justa, Petra Božíka, Dušana Becíka a Jaroslava Jaška, na mená, ktoré v československej horolezeckej komunite nesú príbehy odvahy aj rizík spojených s najvyššími horami sveta.
Pôvodne sa Poláčková zviditeľnila ako herečka a moderátorka, no dnes ju verejnosť pozná z úplne iného sveta. Z toho, kde sa bojuje s nedostatkom kyslíka, mrazom a vlastnými limitmi.
Osemtisícovky jej však nedali len fyzickú odolnosť. Zmenili aj spôsob, akým sa pozerá na seba. „Tam hore som si dokázala, že zvládnem čokoľvek. A že už nemám nikomu čo dokazovať,“ priznala v rozhovore pre Forbes, ktorý vznikol v septembri 2025.
Jan Poláček
S manželom, fotografom Janom Poláčkom, trávi v horách týždne v základných táboroch aj na nekonečných výstupoch. Tvoria spolu zohraný tím, hoci nie vždy idú v rovnakom tempe.
Lenka Poláčková v rozhovore, vôbec prvom, ktorý vznikol po jej vtedajšom návrate z vrcholu K2, opísala, v čom ju osemtisícovky naučili pokoju, ako sa zháňajú stovky tisíc eur na horolezecké expedície a prečo verí, že sny by mali byť vždy väčšie, než si sami myslíme.
Práve ste sa vrátili z výstupu na K2. Aké je to byť po takej veľkej expedícii späť doma?
Vlastne sa nič zásadné nemení. Vrátite sa do toho, čo ste doma nechali. Nič sa neurobí samo. Prvé dni až týždne je človek v úžase z obyčajných vecí. Že tečie voda, že si dáte sprchu, že si uvaríte dobré jedlo. Tieto samozrejmosti sú zrazu strašne vzácne.
Píše sa o vás ako o „profesionálnej dobrodružke“. Opísali by ste sa tak?
Teraz čítam knihu Duchovia K2. Nechcela som ju čítať pred výstupom, názov mi prišiel desivý. Autor (Mike Conefrey – pozn. red.) ľudí vo vysokých horách označuje ako „bláznivých snílkov“. To sa mi páči. Neoznačovala by som sa ako horolezkyňa, tak sa necítim. Viac sedí „profesionálny dobrodruh“. A páči sa mi aj v angličtine „high-altitude tourist“, preklad vysokohorský turista už tak dobre neznie.
Prekvapuje ma, že by ste sa neoznačili za horolezkyňu, keď ste zdolali najvyššie hory všetkých kontinentov, Everest bez kyslíka, K2 bez kyslíka…
V Česku a na Slovensku je štandard nastavený veľmi vysoko. Horolezec je vnímaný primárne ako ten, kto aj vo vysokých horách lezie alpským štýlom (výstup bez návratov a fixovania – pozn. red.). Ja v himalájskych a karakoramských výškach (dve najvyššie pohoria sveta – pozn. red.) leziem expedične a po fixoch. Aj keď chodím bez kyslíka, u nás je latka tak vysoko, že by som sa tak nenazvala. Je to moje subjektívne vnímanie.
Ako ste sa dopracovali k lezeniu bez kyslíka?
