Za populárnym instagramovým profilom Kitchen story stál manželský pár Jiří a Marika Kučovci. Spoločne varili, fotili a šírili radosť z jedla. Potom prišla diagnóza rakoviny prsníka. Dnes Jiří zostal sám s dvoma synmi. Pred pár týždňami namiesto kuchárky vydal knihu spomienok Po Marice. Svedectvo o láske, smrti a nádeji. V úprimnom rozhovore otvorene hovorí o smútku, otcovstve aj o tom, prečo sa života „potom“ nemusíme tak báť.
Zo svojho auta sa na mňa široko usmieva svetlovlasý tridsiatnik. Stihol akurát zaparkovať, našťastie našiel miesto pri škôlke, kde o dve hodiny vyzdvihuje mladšieho syna. S Jiřím Kučom – vdovcom, otcom, influencerom, kuchárom a autorom práve vydaných pamätí – si voláme cez videohovor, telefón uchytený v držiaku na kapote.
Nebudem klamať, jeho príbeh sa nepočúva ľahko. No dajte mu šancu. Prinajmenšom je to potrebný dôkaz, že radosť zo života sa dá naozaj nájsť aj uprostred najväčšej temnoty. A ktovie, možno celkom nanovo doceniť aj to zdanlivo najobyčajnejšie – každodennosť.
Zdalo sa to také jednoduché – on varil, ona fotila. Na webe pribúdal jeden recept za druhým, Instagram plnili dokonalé platingy – od chrbta z diviaka až po jablkové koláče so slaným karamelom. A vtedy sa zdalo, že tak to už bude navždy. Lenže život nikdy nie je navždy, len do smrti.
Manželia Jiří a Marika Kučovci, ktorí stáli za projektom Kitchen story, to prvýkrát naplno pocítili, keď im lekárka oznámila neúprosnú diagnózu – rakovina prsníka. To bolo pred rok a pol. Marika v tom čase ešte dojčila mladšieho syna Eliota. Vo chvíli, keď si pri pravidelnom samovyšetrení nahmatala hrčku, si však rozhodne nemyslela, že pôjde o zhubný nádor.
„Bola opatrná, prehmatávala sa pravidelne. Aj tak však bol nádor už tri-štyri mesiace starý,“ povedal mi Kuča a prstami si pretrel oči. Karcinóm sa nachádzal nad prsníkom, v oblasti, na ktorú ženy pri samovyšetrení často zabúdajú.
V čase, keď si hrčku nahmatala – zhodou okolností v deň Kučových 37 narodenín –, si Marika začala písať denník. A v zápiskoch pokračovala až do svojej smrti, ku ktorej došlo pred necelým rokom.
Jej záznamy doplnené o Kučove spomienky na začiatky ich vzťahu, ktorý trval 22 rokov, teraz ovdovený otec dvoch synov vydal v spomínanej knihe: Po Marice. Svedectvo o láske, smrti a nádeji. So zostavením mu pomohla kuchárka a autorka Darina Křivánková.
„Keď v ruke držíte tých asi 170 strán, uvedomíte si, aké je to krátke… Naplno pocítite krehkosť života, ktorý sa môže skončiť úplne kedykoľvek. Zostanú len spomienky. A, samozrejme, naši dvaja chlapci,“ odpovedá Kuča na otázku, aký to bol pocit – držať po prvýkrát v rukách vlastný príbeh, stlačený do slov a kapitol, v jednej knihe v lesklom prebale.
Dôvodov vydať knižne vlastný rodinný príbeh mal mladý vdovec hneď niekoľko. Preňho samotného bolo písanie väčšinou terapeutické. „To, čo mi však stále nerobí dobre, je, keď hovoríme o dopade Marikinej smrti na našich synov. Aký to na nich má a bude mať vplyv? Ako to zvládajú a zvládnu? Keď pomyslím na tú nespravodlivosť… niekoľkokrát ma to pri písaní úplne dostalo,“ hovorí s bezprecedentnou úprimnosťou v hlase Kuča.
Napriek tomu písal ďalej. A to aj kvôli chlapcom. Dúfa totiž, že v ich očiach sa kniha raz stane pamiatkou na mamu, na ktorú si, keď vyrastú, možno vôbec nebudú pamätať.
Ďalšia motivácia, prečo knihu vydať, je len ťažko pochopiteľná pre nás, ktorí svoje životy, a to vrátane tých úplne najťažších chvíľ, denne verejne nezdieľame s tisíckami sledovateľov. A treba dodať, že profil Kitchen story si na Instagrame za roky existencie medzi takmer 32-tisíc followermi vybudoval mimoriadne silnú komunitu.
„Najviac sa to prejavilo, keď sme spustili verejnú zbierku na Marikinu liečbu,“ spomína vdovec. Keď choroba neúprosne postupovala, jeho žena pristúpila k radikálnemu kroku. Na tri týždne opustila synov a odletela na kliniku do Mexika, kde podstúpila veľmi nákladnú špecializovanú liečbu.
Keď manželia kampaň na platforme Donio spúšťali, Marika sa bála, že jej možno nikto neprispeje. Komunita, ktorú si okolo seba Kučovci za roky verejného života vytvorili, však zareagovala okamžite. A štedrosť sledovateľov prevýšila všetky ich očakávania.
Za prvý deň vyzbierali viac ako šesť miliónov. Na Marikinu liečbu prispelo takmer 15-tisíc ľudí. Išlo to tak rýchlo a podpora bola taká veľká, že dvojica influencerov Donio čoskoro požiadala, aby kampaň zastavilo. „Nechceli sme ubrať pozornosť zbierkam, ktoré okolo seba nemali toľko podporovateľov,“ poznamenal Kuča.
A tak to nakoniec boli sledovatelia, ktorým ovdovený otec za ich podporu vydania knihy podľa vlastných slov „dlhoval“. A hoci sa obával čitateľského záujmu o mimoriadne intímne rozprávanie o najťažších momentoch v ľudskom živote, teraz, sotva dva týždne od vydania, zostalo z takmer dvetisícového nákladu len 250 kusov. „Zatiaľ ich mám doma, ale objednávky stále chodia,“ skonštatoval.
A v súvislosti s predajom plní kniha ešte jednu úlohu. Časť nákladu, päťsto kusov, si totiž Kuča od vydavateľstva Na stole zo skupiny Albatros odkúpil sám. Ako distribútor mal zľavu a výnos z marže sa rozhodol venovať organizáciám, ktoré rodine pomohli prekonať najťažšie chvíle na konci Marikinho života. Konkrétne ide o Charitu Znojmo a Nadačný fond Krtek.
„Obrat bol štvrť milióna, keď odpočítam náklady, bude to asi sto- až stodvadsaťtisíc,“ spresnil Kuča sumu, ktorú sa mu podarilo pre spomínané dobročinné organizácie na knihe získať.
Nová každodennosť
Svoje dni dnes otec samoživiteľ delí medzi prácu a synov. Väčšinu pracovného času presedí za volantom. Živí sa ako obchodný cestujúci v strojárskej firme Rollcontech s päťdesiatmiliónovým obratom, ktorá patrí jeho rodine. „Denne najazdím po republike aj štyristo kilometrov,“ odhaduje.
Po smrti manželky už však mladý vdovec dnes toľko času na cestách tráviť nechce. Na smrti partnera, s ktorým ste vychovávali deti, je podľa Kuču vôbec najťažší ten neúmerný tlak, ktorý sa objaví vo chvíli, keď na všetko zostanete sami.
A tak by namiesto auta mal čoskoro riadiť celý rodinný biznis so sídlom v Jihlave. Do krajského mesta sa s deťmi nedávno presťahoval, aby si zložitú logistiku s prácou a vyzdvihovaním synov zo školy a škôlky aspoň trochu zjednodušil.
Aj po takom životnom zlome, akým je smrť blízkeho, vás podľa Kuču každodenná rutina, v ktorej ste navyše na všetko sám a povinností len pribúda, čoskoro opäť pohltí.
„Keď Marika umierala, bolo v tom naozaj aj niečo pekné, pretože som si zrazu vážil každú chvíľu, ktorú sme spolu mohli stráviť. Dnes si ten pocit však musím znovu pripomínať,“ poznamenáva s tým, že vďaka synom mu to predsa len ide o niečo ľahšie.
Po škole chodia spoločne na zmrzlinu, doma potom perú bielizeň a hrajú futbal. Večer sa v posteli objímajú a spomínajú na Mariku, na mamu. Zatiaľ čo sedemročný Albert už vie, že Marika zomrela, trojročný Eliot to chápe po svojom.
„Hovoríme, že mama je na obláčiku. Keď je jasno, pýta sa ma, či mama spadla, keď na nebi nie sú žiadne mráčiky,“ rozpráva mi otec samoživiteľ.
Lenže čo znamená skutočne pochopiť, že niekto zomrel? „Aj mne sa občas stane, že si zrazu pomyslím, kedy sa Marika vráti. Keď ste s niekým tak dlho, stále sa s ním v hlave radíte o každom životnom rozhodnutí,“ opisuje úprimne Kuča a svetlomodré oči sa mu lesknú.
Pred chlapcami svoj smútok neskrýva, hoci, ako priznáva, väčšie záchvaty smútku si dovolí len osamote. „Inak však chcem, aby chlapci videli, že aj muž môže plakať a že to k tomu patrí,“ hovorí s istotou aj hrdosťou tridsiatnik, pre ktorého je dôležité, aby o smútku so synmi otvorene hovoril.
„S chlapcami si vieme veci vyjasniť ako chlapi. A potom sa objať, že sa milujeme, aj keď sa v tej chvíli veľmi hneváme,“ hovorí Kuča s tým, že nechce, aby on ani jeho synovia zbytočne držali emócie v sebe.
Od Marikinej diagnózy uplynuli viac ako dva roky. Odvtedy recepty na profile Kitchen story nahradilo zdieľanie diagnózy a liečby. Dnes profil spravuje Kuča, hoci sa snaží od sociálnych sietí držať odstup a čas na Instagram si reguluje.
Aj tak však dodnes z reakcií sledovateľov, ktorí si prechádzajú alebo prešli niečím podobným, čerpá energiu. A sám ju zase vracia, keď otvorene hovorí o radostiach aj ťažkostiach zo života po smrti najbližšieho človeka.
„Chcem ľuďom ukázať, že toho, čo bude ‚potom‘, sa nemusia tak báť. Nezostanete zavretí niekde v kúte,“ upozorňuje Kuča. „Teda pokiaľ sa tak sami nerozhodnete,“ dodáva.
Keď sa v závere rozhovoru Kuču pýtam na jedlo a varenie, rozžiaria sa mu oči. „Už si zasa ukladám recepty. Chcel by som sa k tomu vrátiť. Chýba mi to, bavil ma celý tvorivý proces okolo,“ priznáva kuchár z Kitchen story. Nové recepty by chcel poňať ako návod, ako navariť výborné jedlo aj s piatimi deťmi. „Piatimi?“ pýtam sa.
„Nedávno som niekoho stretol. Volá sa Jana, má tri dcéry. Marika mi vždy hovorila, že o mňa sa nebojí, že si niekoho nájdem, ale musím jej sľúbiť, že v tom nenechám chlapcov. A tak za nich bojujem, každý deň,“ uzatvára Jiří Kuča s úsmevom aj nevídanou pokorou a láskavosťou.
Hodiny ukazujú pol štvrtej, najvyšší čas rozlúčiť sa, vyzdvihnúť Eliota zo škôlky a vyraziť na zmrzlinu. Keď bude večer chlapcov ukladať spať, možno si spolu trochu poplačú. Aby ich utešil, sľúbi im, že zajtra navarí butter chicken. To mamine.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Viktorie Mahlerová.
