Dostavba a spúšťanie 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce patrí jednoznačne k najvýznamnejším, ale zároveň aj k najdiskutovanejším infraštruktúrnym projektom v modernej histórii Slovenska. Proces, ktorý sa začal písať ešte v minulom storočí, sprevádzali okrem technologických výziev aj výrazné finančné a časové posuny.
S blížiacim sa plným spustením 4. bloku sa však pozornosť presúva od problémov z minulosti k strategickej budúcnosti slovenskej energetiky. „Spustením 4. bloku sa Slovensko stane čistým vývozcom elektriny. To je pri dnešnej geopolitickej situácii nesmierne dôležité. Budeme sebestační vo výrobe elektriny a nebudeme závislí od dodávok zo zahraničia,“ tvrdí v rozhovore pre Forbes riaditeľ Slovenských elektrární Branislav Strýček.
Otvorene však opisuje aj tienisté stránky celej výstavby, keď narazili na dodávateľov, ktorí im nekvalitnou prácou proces natoľko skomplikovali, že nabrali niekoľkoročné meškanie. „Úroveň etiky a morálky tohto sveta je asi na historických minimách, keď si toto dovolia firmy robiť v jadrovej elektrárni,“ hodnotí prácu niektorých dodávateľov na blokoch.
V rozhovore sa tiež dozviete:
- aké boli dôvody, pre ktoré sa dostavba predĺžila a predražila na viac ako 6,5 miliardy eur,
- aké boli dôsledky prísnejších post-fukušimských bezpečnostných noriem,
- ako odhalili prípady podvodov a falšovania certifikátov zo strany subdodávateľov,
- čo znamená, že má reaktor sovietsky dizajn,
- ako sa darí Slovensku postupne odstrihávať od závislosti na ruskom jadrovom palive,
- prečo aj napriek zvýšenej výrobe elektriny neočakávajú v nasledujúcich rokoch rekordné zisky.
Prvý júlový víkend ste zaviezli všetky palivové kazety. Aký je presný harmonogram nasledujúcich krokov, čo bude nasledovať teraz?
Na konci júla by sme mali dosiahnuť kritickosť reaktora. Znamená to, že začne prebiehať prvá kontrolovaná štiepna reakcia. Postupne budeme zvyšovať výkon reaktora a na konci leta by sme mali byť na 20-tich percentách výkonu, čo nám umožní prifázovať sa do elektrizačnej sústavy. Na 100 percent výkonu by sme sa mali dostať do konca roka. Na konci tohto procesu prebehne aj 144-hodinový skúšobný chod, ktorý potvrdí, že elektráreň je v stave prevádzky.
Objavili sa nejaké komplikácie pri bezpečnostnej previerke a ako sa ich podarilo vyriešiť?
Absolútne nie. Spúšťanie 4. bloku prebieha ďaleko jednoduchšie ako spúšťanie 3. bloku. Poučili sme sa z vlastných chýb, a tak ide teraz všetko oveľa jednoduchšie. Súvisí to aj s tým, že ľudia, ktorí pracovali na 4.bloku, už boli skúsenejší, keďže mali čerstvé skúsenosti so spúšťaním 3. bloku. Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu skontrolovali, či je blok pripravený na prevádzku. Bez väčších výhrad sme kontrolou prešli a mohli sme zavážať palivo.
Slovenské elektrárne
Mochovce sa začali stavať v roku 1980. Majú tak ešte sovietsky dizajn. Nie je to bezpečnostná hrozba? Vieme, že Rusko je nespoľahlivý dodávateľ. Ukázalo sa to napríklad pri dodávkach plynu.
Vysvetlím to na príklade stavby domu. Projekt domu síce je povedzme od sovietskeho architekta, ale všetky ostatné materiály na stavbu domu, ale aj stavebný dozor či dodávatelia na stavbu domu už pochádzajú napríklad z USA. Presne to sme spravili aj pri Mochovciach. Architekt je sovietsky, ale 99 percent komponentov na dostavbe Mochoviec je zo západného sveta.
Sú tam dodávatelia ako Framatome, Siemens, Rolls-Royce, Emerson Electric či napríklad plzenská spoločnosť Škoda JS, ktorá nám robila reaktorovú nádobu. Všetky komponenty sú zo západného sveta, tak otázka o spoľahlivosti dodávok je preto bezpredmetná. Aj na existujúcich elektrárňach sme v procese menenia všetkého, čo má pôvod v Rusku, ale aj na Ukrajine, lebo dnes je problém odtiaľ dostať náhradné diely. Môžem povedať, že dnes sme vo vysokom štádiu (procesu, ktorý zabezpečí, pozn. red.), že z Ruska v budúcnosti nebudeme vôbec nič potrebovať.
Palivo je, predpokladám, ešte z Ruska.
S palivom je to komplikovanejšie. Skladá sa zo štyroch komponentov. Prvým je samotný urán, ďalej je služba konverzie, obohatenie uránu a nakoniec fabrikácia palivových tyčí. Urán sa ťaží hlavne v Kazachstane, Kanade, Namíbii či Austrálii. Samotný urán Rusko napríklad ani nemá. Druhým komponentom je konverzia. Táto služba sa realizuje často priamo pri bani, kde sa urán ťaží. My si kupujeme urán z Kanady, tak aj službu konverzie využívame odtiaľ.
Tretí komponent je obohatenie, čo je 40 až 45 percent z ceny palivovej tyče. Toto je oblasť, kde je svet závislý na Rusku, ktoré kontroluje 40 percent trhu. Vytvoriť nové kapacity na obohatenie uránu je extrémne náročné, aj pre možný potenciál pre vytvorenie atómovej bomby. Preto to nedovolia postaviť všade, ale len v krajinách, kde sa už tieto zariadenia nachádzajú. Posledným komponentom je fabrikácia, keď obohatený urán dávate do palivových tyčí. Dnes teda máme palivo z Ruska, ale do budúcna máme zakontrahovaných aj iných dodávateľov. Dôležité je tiež podotknúť, že každý jeden zo štyroch komponentov tendrujeme zvlášť.
Kedy teda budeme vedieť využiť v našich elektrárňach neruské palivo?
V roku 2028 máme v pláne zaviesť palivo od spoločnosti Westinghouse do prvých dvoch reaktorov. Určite si však budeme v budúcnosti držať otvorené možnosti aj v smere na Rusko, aby sme docielili čo možno najväčšiu diverzifikáciu. Kým v minulosti sme boli pri fabrikácii závislí od Ruska, v budúcnosti chceme mať troch dodávateľov – Rusko, americký Westinghouse a francúzsky Framatome.
Konflikt na Ukrajine úplne zmenil spôsob, ako sa vedie vojna. Vo veľkom sa začali nasadzovať drony. Sú Mochovce chránené aj pred takouto hrozbou?
Paradoxne, ešte tri či štyri roky pred vojnou sme riešili tento typ hrozby. Hneď potom, ako sa objavili drony, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu upozornila všetkých prevádzkovateľov jadrových elektrární na potenciálne riziko. Už vtedy sa začala riešiť bezpečnosť pred útokmi dronov. Systém ochrany máme premyslený a veľká časť opatrení už je aj implementovaná. Investujeme do toho milióny ročne, aby sme boli chránení pred takýmito potenciálnymi útokmi.
Slovenské elektrárne
Veľké technologické spoločnosti hľadajú pre svoje dátové centrá lokality aj na základe dostupnosti jadrovej energie. Rokujete momentálne s nejakou takouto spoločnosťou?
Mal som viac ako 20 stretnutí s potenciálnymi developermi, ktorí chceli stavať dátové centrá. Žiaľ, nie je tu zákazník, pre koho by sa stavali. Slovensko je mimo mapy záujmu technologických firiem, ktoré by tu chceli stavať dátové centrá. Videl som výsledky štúdie jednej konzultačnej spoločnosti, ktorá zobrazovala lokality, kde chcú spoločnosti stavať. Medzi najžiadanejšími lokalitami boli Londýn či Frankfurt. Slovensko bolo absolútne mimo záujmu investorov. Z našej strany teda je obrovský záujem a otvorené dvere na spoluprácu, ale realisticky nevidím žiadny dopyt pre väčšie projekty.
Nejde aj o aktuálny sentiment investorov, ktorí nechcú momentálne investovať na Slovensku?
V tomto prípade to, myslím, tak nie je. Ani Praha na tom nie je lepšie. Mapa záujmu o dátové centrá (ukazuje dopyt v oblastiach, pozn. red.) okolo finančných centier, kde sa realizuje množstvo transakcií. Čím idete ďalej od finančných centier, tým je záujem nižší. V tomto prípade to nemá spojitosť s politikou štátu.
Rozpočet sa z pôvodných odhadov postupne navýšil. V januári 2025 muselo valné zhromaždenie opäť schvaľovať revidovaný hrubý rozpočet pre celý projekt dostavby MO3 a 4, ktorý sa vyšplhal na 6,69 miliardy eur. Prečo došlo k poslednému navýšeniu rozpočtu?
K dnešnému dňu (7. júla, pozn. red.) máme minutých 6,5 miliardy eur. V tej navýšenej cene, ktorú spomínate, sú zahrnuté aj nákupy náhradných dielov, čo sú kritické komponenty. Rovnako došlo aj k časovému posunu celého projektu, čo si vyžadovalo viac peňazí na mzdy.
Na začiatku výstavby nových blokov pred 18 rokmi boli náklady rozpočtované na úrovni 2,8 miliardy eur. Čo sa najviac podpísalo pod to, že výsledná cena je dnes viac ako dvojnásobná?
Najväčší vplyv mal čas, pretože musíte platiť ľudí, ktorí sú na stavbe. Rozpočet vo výške 2,8 miliardy eur bol plánovaný tak, že sa jeden blok spustí v roku 2012 a druhý blok o šesť mesiacov neskôr. V priemere je na stavbe v takom rozsahu aj 3-tisíc ľudí naraz, v „peeku“ to bolo dokonca okolo 7-tisíc ľudí.
Ak vám na stavbe robí zhruba 2-tisíc až 3-tisíc ľudí o 14 rokov dlhšie, a tým prirodzene s rokmi stúpa aj ich mzda, prejaví sa to na rozpočte celého projektu. V konečnom dôsledku za 14 rokov išlo za prácu a mzdy zhruba dve miliardy eur navyše. Cena komponentov rovnako narástla v dôsledku inflácie.
Uvádzanie 3. bloku do prevádzky sprevádzalo rovnako meškanie. Do akej miery tieto skúsenosti pomohli urýchliť a zefektívniť proces pri 4. bloku?
Najvyššie potvrdenie bolo, keď predsedníčka Úradu jadrového dozoru Marta Žiaková na tlačovej konferencii povedala, že 4. blok išiel ľahšie a bol menej problémový preto, že sa Slovenské elektrárne poučili z 3. bloku. Výhodou bolo aj to, že sme mohli problémy, ktoré sa vyskytli pri výstavbe 3. bloku, hneď riešiť aj pri 4. bloku. Boli to konkrétne nekvalitné zvary, káble či problém s pôvodom materiálu.
Marek Mucha
Nekvalitné zvary znejú celkom závažne. O čo išlo?
Tí najkvalitnejší zvárači si, jednoducho povedané, zjednodušovali prácu a nerezové potrubia zvárali tak, ako nemali. Mali sme vo výsledku zle zvarené zvary. Na to sa prišlo kontrolou, keď začal jeden zo zvarov hrdzavieť. Nikomu nešlo do hlavy, ako môžu tieto zvary hrdzavieť, keď boli nerezové. Vtedy sa zistilo, že niektorí zvárači podvádzali. Museli sme tak po nich skontrolovať 35-tisíc zvarov, čo bolo neskutočné množstvo práce navyše. Takto sme identifikovali niekoľko desiatok zlých zvarov. Tie sa museli vyrezať a nahradiť novými. Toto zabralo dva až tri roky práce naviac. Omeškanie spustenia Mochoviec spôsobili aj takéto problémy s dodávateľskými prácami.
To bol najväčší dôvod omeškania?
Ten najväčší bol nedostatok kvalifikovaných ľudí. Aj keby sme chceli pracovať cez noc či víkendy, jednoducho sme nemali dostatok ľudí, ktorí by to boli schopní urobiť. Ďalším dôvodom omeškania boli spomínané problémy s dodávateľmi. Tretím dôvodom bola havária vo Fukušime, čo malo za následok sprísnenie bezpečnostných noriem. Vtedy sa rozhodlo, že všetky elektrárne sa musia seizmicky posilniť. Toto tiež spôsobilo omeškanie o zhruba dva až tri roky.
Vráťme sa ešte ku kvalite dodávateľov. To bol naozaj taký veľký problém?
Spomeniem iný príklad. Rovnako sa to týka nerezových potrubí. Tie sa vyrábajú tak, že pri výrobnom procese máte inšpekčné firmy, ktoré dohliadajú na to, že technologický proces je dodržaný. Ak bol dodržaný, dajú na výrobok pečiatku kvality, ktorá tvorí zhruba 30 percent celkovej ceny. Dodávatelia urobili to, že aby zarobili, falzifikovali pečiatky. Na to sme im prišli.
Museli sme tak urobiť tisícky testov na materiáloch inštalovaných na elektrárni, aby sme sa uistili, že sú materiály v poriadku. Testami sme potvrdili, že výrobky boli skoro všetky správne vyrobené. Okolo 30 komponentov však muselo byť vymenených. Úroveň etiky a morálky tohto sveta je asi na historických minimách, keď si toto dovolia firmy robiť v jadrovej elektrárni. Takto sme odhaľovaním kvality materiálov stratili ďalšie dva až tri roky.
Pri kábloch bol aký problém?
Dostali sme káble, ktoré mali „bublinky“ a museli sme ich vymieňať. To už zrejme nebol úmysel a mohlo sa to stať pri výrobe.
Ako rýchlo začne 4. blok generovať zisk potrebný na splácanie veľkého dlhu?
Akonáhle budeme na 20-percentnom výkone 4. bloku, budeme môcť elektrinu začať predávať. To budú prvé výnosy, ktoré budeme mať zo 4. bloku. Prvý ucelený rok bude rok 2027, keď očakávame, že dodáme zo 4. bloku až 3,3 terrawatthodín elektrickej energie do siete. Nový blok významnou mierou prispeje k tomu, že si udržíme ziskovosť a budeme splácať naše dlhy.
Ako sa odrazí spustenie 4. bloku na výsledkoch Slovenských elektrární, prekonáte miliardu v čistom zisku (za rok 2025 dosiahli čistý zisk 979 miliónov eur, pozn. red.) ?
V roku 2025 sme mali EBITDA (hrubý zisk pred daňami, odpismi a amortizáciou, pozn.red.) 1,7 miliardy eur. Tento rok očakávame pokles na úroveň 1,5 miliardy. Ten súvisí s poklesom cien elektrickej energie na trhu. Na rok 2027 očakávame EBITDA na úrovni 1,6 miliardy eur. Vidíme tu paradox, že aj napriek tomu, že vyrobíme oveľa viac elektrickej energie, v dôsledku poklesu cien na trhu neočakávame rekordný výsledok ako v roku 2025.
Cena elektriny poklesne tak, že ani dodatočná elektrina z Mochoviec nám nedokáže udržať taký vysoký zisk. Kým v týchto dňoch sa na Slovensku predáva elektrina na rok 2027 za 110 eur za megawatthodinu, v roku 2029 to je len 88 eur za megawatthodinu. To je pokles o 22 eur. Celkovo vyrobíme 23 terawatthodín elektrickej energie za rok. Ak to vynásobíte 22 eurami, dostanete pol miliardy eur. Na nižšej cene elektrickej energie medzi rokmi 2027 až 2029 stratíme pol miliardy eur. Už veľmi ťažko dokážeme dosiahnuť taký zisk ako v roku 2025. S istotou viem dnes povedať, že v rokoch 2027, 2028 aj 2029 bude ziskovosť pod úrovňou roka 2025.
Slovenské elektrárne
Ministerka hospodárstva Denisa Saková povedala, že odkúpenie 17-percentného podielu v Slovenských elektrárňach by štát stálo zhruba 2 až 3 miliardy eur. To nám napovedá, že hodnota spoločnosti by mohla byť niekde na úrovni 11,7 až 17,7 miliardy eur. Sedí to?
Pokiaľ nemáte kupca, tak neviete presne cenu. Ak máme do budúcna EBITDA na úrovni 1,6 miliardy eur, tak podobné spoločnosti, ako je tá naša, sa predávajú za osem až 12-násobok EBITDA. Z tejto sumy ešte treba odrátať dlh, ktorý je na úrovni 2,5 miliardy eur. Pani ministerka to uviedla teda vcelku presne.
EPH a TotalEnergies založili spoločný podnik TTEP, ktorý je zameraný na flexibilnú výrobu elektriny. Transakcia sa uzatvorila ako 7,6-násobok odhadovanej budúcoročnej EBITDA. Prečo to môže byť v prípade Slovenských elektrární viac?
Sú tam aj plynové elektrárne a tie sú o niečo viac rizikovejšie ako tie naše. Predávajú komoditu na rok či dva dopredu. My vieme predávať elektrinu na ešte dlhšie obdobie, preto by ten násobok bol aj vyšší.
Váš osobný odhad, využije štát opciu na odkúpenie 17-percentného podielu v Slovenských elektrárňach?
To je otázka skôr na akcionárov a nie na manažment. Som rád, že nás do tohto nezaťahujú a nechávajú nás v pokoji pracovať. Môj osobný odhad je, že ak by sme hovorili o tých dvoch až troch miliardách, tak by to bolo určite bez manažérskej kontroly. Tú by si určite stále držalo EPH. Ak by to chcel kúpiť štát aj s manažérskou kontrolou, tak neviem, či by to EPH predávalo a bolo by to rádovo viac.
Navyše štát by si musel požičať a prvý benefit by mal po splatení až o nejakých 10 či 11 rokov. Neviem si predstaviť, ktorý politik spraví rozhodnutie, z ktorého bude mať benefit až o 10 rokov. Myslím si, že v dnešnom stave verejných financií to ani nedáva pre štát ekonomické rácio.
Čo urobí spustenie 4. bloku s pozíciou Slovenska na energetickom trhu, predbehneme Francúzov?
Staneme sa jadrovou veľmocou, približne 77 percent vyrobenej elektrickej energie bude práve z jadra. Patrične môžeme byť hrdí aj na to, že je to sofistikovaná technológia a musíte tak mať múdrych ľudí v krajine, aby ju vedeli prevádzkovať. Tento projekt je tiež víziou pre mladých ľudí, že sú tu dobre platené pozície v sofistikovanom odvetví. Ešte dôležitejšia je skutočnosť, že spustením 4. bloku sa staneme čistým vývozcom elektriny. To je pri dnešnej geopolitickej situácii nesmierne dôležité, že budeme sebestační vo výrobe elektriny a nebudeme závislí od dodávok zo zahraničia.
Kam bude elektrina zo 4. bloku smerovať? Dodáte elektrinu aj pre Slovalco?
Fungujeme na trhu, ktorý pozostáva zo Slovenska, Česka, Maďarska, Nemecka a čiastočne aj Balkánu. Tam, kde bude v tomto regióne nedostatok elektriny, budeme dodávať. Určite rátame s tým, že aj hlinikárni Slovalco budeme dodávať časť ich potrieb. Sme v úzkych rokovaniach a finalizujeme dohodu.
