Zamilovala si slovenskú ľudovú tvorbu. Nina Augustínová Šošková je sochárka, výtvarníčka a umelkyňa, ktorá sa na Slovensko rozhodla priniesť kvalitné a dizajnové suveníry. „Sú ľudia, ktorí nemajú peniaze na to, aby si kúpili obraz za tritisíc eur. Ja tým cenám rozumiem a myslím si, že by umelci nemali podceňovať svoje diela, no zároveň viem, že nie každý si také drahé dielo môže dovoliť. A preto chcem šíriť umenie za prijateľnejšiu cenu a dostať ho do bežných domácností,“ zamýšľa sa.
V roku 2015 prišla s projektom Vytvorené na Slovensku, v ktorom tieto diela prezentuje. Ako autorka postavila koncept na dvoch pilieroch. V prvom rade spolupracuje s ďalšími umelcami, s ktorými tvorí dizajnérske polotovary. Tie si môžu ľudia pri návšteve regiónov dotvoriť a odniesť si ich ako suvenír.
Preniesli ľudové motívy na oblečenie.
Mnohí podľa nich predávajú pseudofolklór
Druhá rovina je rezidentská, v ktorej oslovuje ďalších profesionálov, ako napríklad grafického dizajnéra Ondreja Jóba, výtvarníčku Evu Tkáčikovú alebo dizajnérku Janu Potiron či Mareka Cinu, aby sa vo svojej tvorbe taktiež inšpirovali určitým regiónom. Doposiaľ sa štyri ročníky tohto projektu venovali motívom: Čičmany, Ružomberok – Liptov – Ľudovít Fulla, Trenčín – Modrotlač u Bazovského a Orava na tému Statok. S Ninou sme sa rozprávali o čerpaní inšpirácie zo slovenskej ľudovej tvorby, o jej dôležitosti, ale i pretavovaní do súčasného umenia.
Je to to jediné, čo po nás ostane
Nina otvára našu debatu slovami, že mala možnosť odmalička vyrastať v rodinnej chalupe so šindľovou strechou v malebných Čičmanoch. A práve na tomto mieste sa začal rozvíjať a formovať jej záujem o slovenskú ľudovú tvorbu. Spomína, že ako dieťa sa dostala do kontaktu so zvedavými turistami, ktorí si chceli z regiónu odniesť nejaký suvenír. Nič však nevedeli nájsť. „Nazerali teda k nám do okien a chceli od nás kúpiť niečo zaujímavé, napríklad dečku. To bolo pre mňa bizarné,“ vraví a pousmeje sa.
Ako umelkyňa tvorí aj diela s odkazom na slovenské ľudové tradície. Napríklad toto je ukážka z edície Čičmany. Foto: archív respondentky
Ako sa začala doba modernizovať, do regiónov prišli obchody so suvenírmi. Nina však nebola stotožnená s tým, čo ponúkali. „Boli to veci typu valašky či rapkáče, ktoré nie až tak charakterizovali vybraný región,“ vysvetľuje bližšie. Stále však vídala ľudí, ktorí do Čičmian nezavítali len za architektúrou, ale hľadali niečo hodnotnejšie, čo by si mohli odniesť domov. A tak sa už ako umelkyňa začala venovať výrobe umeleckých suvenírov aj s odkazom na slovenskú ľudovú tvorbu regiónov.
Dvojica Slovensky: Na mnohých produktoch
nie je pravý slovenský ornament, výrobcovia ho degradujú
Na otázku, prečo je podľa nej slovenská umelecká a ľudová tvorba dôležitá, odpovedá skromne a opatrne: „Keď to poviem laicky, je to to jediné, čo po nás ostane. Reflektuje to dobu, v ktorej žijeme, a tiež to, čo generácie dávno pred nami počas svojho života vyrobili, vymysleli, priniesli či vytvorili.“ Podľa Niny je kľúčové, aby sa slovenská ľudová tvorba tradovala. No a ľudia, ktorí vo svojej tvorbe na túto oblasť nadväzujú, by si podľa umelkyne mali dôkladne naštudovať prvotné veci, z ktorých vychádzajú.
„Musíme sa vracať k starým koreňom a generáciám, ktoré zaviedli ľudový prejav toho, čo tu dnes máme,“ ozrejmuje bližšie. Na Slovensku podľa Niny ľudová kultúra pre modernizáciu doby postupne zanikala. A presne preto je potrebné, aby si spoločnosť vštepovala základné hodnoty, z ktorých slovenská ľudová kultúra vychádza.
Modrotlač s netradičným vzorom
Podľa Niny dnes mnoho ľudí pracuje so vzormi, ľudovým umením a jeho prejavmi, no neuvedomujú si, že ich niekedy používajú nesprávne. Preto sama suveníry netvorí len tak ledabolo, ale naopak, ide na to od základov. Stretáva sa s ľuďmi a remeselníkmi, ktorí sa konkrétnej téme venujú. Keď sa jej pýtame na príklad, ihneď si vybaví edíciu modrotlač u Bazovského. Na nej spolupracovala s modrotlačiarmi na Slovensku. Okrem toho sa stretla aj s historičkou Oľgou Danglovou a ďalšími odborníkmi, ktorí sa modrotlači venovali. Všetko s cieľom zozbierať čo najviac informácií.
Keď sa totižto rozhodne čerpať z ľudových tradícií a pretaviť ich do súčasného diela, nasleduje postupy, ktoré sú pre konkrétny smer či určité odvetvie identické. V prípade modrotlače zvolila pôvodnú technológiu razením, no vzory na raznice navrhla súčasné. „Nepoužívali sme tie typické, ako napríklad tulipány, granátové jablká či ďalšie regionálne ornamenty. Vytvorili sme edíciu inšpirovanú Bazovského obrazmi,“ približuje Nina, ktorá svoju tvorbu takýmto spôsobom preklenula do tradičného ľudového remesla.
Toto je kyjatická hračka, ktorú vytvorila Nina. Ide o moderného gazdu. Foto: archív respondentky
Tento rok sa projekt vytvorené na Slovensku uskutočnil na Orave v spolupráci s Oravskou galériou v Dolnom Kubíne. Nina sa v ňom inšpirovala majstrom Vladimírom Kompánkom a zvolila experimentálnejší prístup k tradičným motívom. Okrem iného navrhla dielo „Gazda na skejte“, ktorým odkazuje na kyjatické hračky z okresu Rimavskej Soboty, no v súčasnej podobe. Hovorí, že z ľudových námetov sa čerpalo i v minulosti. A tie sa tiež upravovali. Ako príklad uvádza českého umelca Bohuslava Šippicha, ktorý mal už v roku 1926 v obci Kyjatice prispôsobiť tieto hračky aktuálnym potrebám.
„A keďže charakteristickou črtou hračiek sú drevené kolieska, tak som ho dala na skejt, zalomila a rozpohybovala som mu obe ruky, lebo ten pôvodný ich mal rovno, a gazdov klobúk som vymenila za šiltovku,“ hovorí s úsmevom. Skrátka vytvorila súčasného gazdu 21. storočia. Uponáhľaného a mladého. Do spolupráce zapojila hračkára Martina Šalga z dielne Lopkiho kôlnička.
Kritiky sa nebojí, diela si vie obhájiť
Pri koncepte novodobého gazdu sa stretla však i s kritikou, z davu sa ozval hlas, podľa ktorého dehonestovala kyjatické ľudové umenie. „Ja som sa snažila vysvetliť, že som výtvarníčka a tvorba Kyjatíc je podľa mňa hodnotná a cenná záležitosť. Sú to nádherné veci, ku ktorým mám neskutočný rešpekt a vzťah,“ dodáva Nina.
Výtvarníčka je aktuálne na materskej. Užíva si čas s manželom a dieťatkom. Foto: archív respondentky
Do súčasnej podoby chcela toto dielo pretaviť aj preto, že dnes len málokto z mladšej generácie vie, čo sú to kyjatické hračky a odkiaľ pochádzajú. Nedá sa neopýtať, ako vlastne vníma takúto kritiku. „Je to pre mňa zrkadlom ľudí, ktorí v našej dobe žijú. Ich informovanosť a vzťah k histórii. Je to dobré, lebo nekritizované dielo nie je podľa mňa dobrým dielom. A toto ho posúva ďalej,“ prezrádza s úsmevom.
Budúcnosť ľudovej tvorby a umenia, ktoré z nej čerpá, označuje Nina za neprekonateľnú. Teda pokiaľ budú autori citlivo pracovať s pôvodnými námetmi a prenášať ich do svojej práce či už v architektúre, umení, hudbe, alebo v akejkoľvek ďalšej oblasti. „Ak pôjdu po povrchu, napríklad sa im ako námet bude páčiť čičmianske srcko, no nebudú vedieť z čoho to srcko vychádza, tak tá budúcnosť nebude bohviečo. Dôležitý je príbeh, ten je sprievodným a náučným prepojením,“ dodáva na záver.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
