Jeho názory ľudia počúvajú a nielen, keď ide o kultúru. Milan Lasica dnes oslavuje 80. narodeniny. Slávny komik, herec a režisér rozpráva o Slovákoch, humore, peniazoch aj o tom, čo zdedil po otcovi.
Najväčší inšpiračný zdroj pre mňa je termín odovzdávky, usmieva sa pri jednej z otázok Milan Lasica. Pri príležitosti jeho 80. narodenín vyberáme pasáže z veľkého rozhovoru, ktorý vyšiel v roku 2016 v špeciálnom vydaní magazínu Forbes Made in Slovakia.
Váš otec bol bankár. Nejako nasmeroval váš vzťah k peniazom?
Ani nie. Bol to človek tohto fachu, veľmi sa nezaujímal o literatúru či divadlo, chodil akurát do kina. Inak sa zaujímal iba o ekonomiku a bol v tom veľmi dobrý. Tieto jeho vlastnosti som bohužiaľ nezdedil. Občas som sa ho niečo spýtal, pamätám sa napríklad, ako som sa ho niekedy v polovici 70. rokov opýtal, čo sú to dividendy. Vysvetlil mi to, hoci vtedy dividendy u nás neboli.
Čo vás ešte naučil?
Naučil ma, že sa netreba vzdávať. Bol v Tatra banke (založená koncom 19. storočia, nesúvisí s rovnomennou súčasnou bankou, pozn. red.), po roku 1948 ich zlikvidovali, dali ho do výroby. Skončil ako hlavný ekonóm JRD Lamač, ktoré, keď tam prišiel, bolo v strate, a keď odchádzal, bolo v zisku. Napísal niekoľko kníh na tieto témy. Ale nie som si istý, či nejaké knihy z oblasti literatúry niekedy prečítal.
Rozprávali ste sa s ním niekedy za socializmu, aké by to bolo fungovať v slobodnej spoločnosti?
Samozrejme, pýtal som sa ho, aké bolo predtým jeho povolanie. Zdalo sa mi, že byť bankovým úradníkom musí byť nuda. Povedal mi – to nie je pravda, vôbec nevieš, o čom hovoríš. Nevieš si predstaviť, aké vzrušenie bolo, keď som sa v Tatra banke v priebehu piatich minút musel rozhodnúť, či investujeme desať miliónov, alebo nie.
Aký je váš vzťah k ekonomike a investíciám? Zaujíma vás to vôbec?
Možno jediné, čo som po ňom zdedil, je, že nie som veľmi rozhadzovačný typ. Ale zasa, nie som ani škrob. Som… šetrný. S investíciami som opatrný, teraz je veľa lákadiel, stále vás ktosi nabáda, aby ste vložili peniaze do nejakých fondov. Je to dobre vymyslené, lebo ľudia by radi prišli k bohatstvu za deň bez toho, aby sa museli o niečo usilovať. To tu vždy bolo a vždy bude. Na to si dávam dosť pozor. A niekedy možno až taký, že premárnim reálne šance.
Milan Lasica. Foto: Peter Frolo
Prejdime k vašej práci. Keď tvoríte, musíte mať nad sebou tlak alebo sa viete prinútiť aj bez neho?
Odpoviem vám veľmi jednoducho. Najväčší inšpiračný zdroj pre mňa je termín odovzdávky. Nie som ten typ, ktorý by si každý deň ráno sadol a napísal minimálne dve, tri strany, lebo to potrebuje a je disciplinovaný. Takí sú spisovatelia a v tomto zmysle ja spisovateľ nie som. Skrátka, keď sa blíži termín, som stále nervóznejší, a keď už sa inak nedá, urobím, čo treba.
Napísanie románu vás teda neláka?
Vydal som dosť veľa kníh, ale boli to zbierky fejtónov alebo našich vecí s Julom Satinským. Písal som aj poviedky, to ma bavilo. Ale na román nemám trpezlivosť, pravidelnosť. Boris Filan, ktorý píše veľa, mi hovoril, že píše vždy od ôsmej do jedenástej. A potom celý zvyšok dňa nevie, čo má robiť.
Zo slovenskej kultúry vás nejaká osobnosť zvlášť inšpiruje, zaujíma?
Určite. Hlavne veľa výtvarníkov. Slovenské výtvarné umenie je dosť podceňované v blízkom aj vo vzdialenom zahraničí. Už keď prídete do Prahy a chcete na aukcii predať slovenský obraz, máte s tým problém. Nehovoriac o Viedni. Je to smutné, lebo slovenskí výtvarníci sú výborní. Mám veľmi rád napríklad Miloša Bazovského a Milana Paštéku. Ale sú aj ďalší.
Zbierate obrazy?
Nie som vyslovený zberateľ, že by som musel každý mesiac či polrok kúpiť niečo nové. Ale so ženou sme si pred 30 rokmi povedali, že sa pokúsime nejaké diela získať. Začali sme s kresbami slovenských autorov, máme nejaké grafiky, obrazy. Ale nerád o tom rozprávam, aby nás nevykradli (smeje sa).
Máte rád slovenské rozprávky?
Pravdaže, veď som na nich vyrastal.
Ktorú ste mali najobľúbenejšiu?
V detstve som mal rád knihu Cupinôžka. Bola o trpaslíkovi, ktorý žil v bútľavom strome.
Dajú sa podľa vás slovenské rozprávky nejako charakterizovať? Sú kruté, ako povedzme Dobšinského rozprávky?
Jeho rozprávky, ako som minule zistil, zozbieral niekto iný a on ich len vydal, ale sú veľmi zaujímavé. Niekedy je to absolútne krimi až horor. Humoru tam veľa nie je. Ako to v rozprávkach býva, je tam veľa moralizovania, ale sú napínavé.
Vidíte tam nejaké paralely so spoločnosťou?
Nevidím, však my sme holubičí národ, neviem, prečo máme také hrôzy v rozprávkach.
Hľadali ste v rozprávkach humor?
Ten hľadám vo všetkom. A keď niekde je, tak ma to zaujíma, uprednostňujem to. Skôr než v rozprávkach sa dá nájsť humor v slovenskom folklóre. „Mal som píšťalenku o deviatich dierkach, nechcela mi pískať, pri chudobných dievkach. A keď som pomyslel na jednu bohatú, tak mi zapískala aj na tú deviatu.“ Nádhera, také priznanie.
Je slovenský humor niečím typický?
Neverím veľmi tomu, že existuje slovenský, anglický alebo indický humor. Nemám pocit, že humor je tak spätý s národom, s mentalitou. Je skôr spätý so situáciou a s tým, ako sa tá situácia rieši. Aj v humore slovenských ľudových pesničiek nájdeme veľmi veľa absurdity. Oveľa viac ako v slovenskej literatúre. Slovenskí literáti, teraz už našťastie nie, ale voľakedy, keď sa vybláznili a vyžartovali pri poháriku, sadli si k písaciemu stolu, zobrali brko a začali byť vážni.
Čo vás vie poriadne rozosmiať?
Mám veľmi rád filmy Woodyho Allena. Rozosmial ma napríklad jeho výrok „Kedykoľvek počujem Wagnerovu hudbu, mám nutkanie obsadiť Poľsko.“
Vy ste pre časť spoločnosti až taká kultúrna…
…pamiatka?
Chceli sme skôr povedať inštitúcia, niekto, koho názory ľudia počúvajú a nielen, keď ide o kultúru. Vnímate to?
Nevnímam, a vždy ma to prekvapuje. Nikdy som sa neusiloval byť inštitúciou. Ale nejako k tomu došlo a mal by som s tým rátať. Horšie je, keď sa na internete objavia články, ktoré som nenapísal, ale anonymovia sa zaštítili mojím menom. Zjavne to malo vzbudiť dojem serióznosti. Neviem, či to má byť pre mňa pocta, alebo sa mám rozčúliť. Keď mi niekto gratuluje k tomu, čo som nenapísal, mám naozaj prinajmenšom zmiešané pocity.
A typická črta slovenskej povahy je podľa vás aká?
Neochota niesť zodpovednosť za čokoľvek a úsilie vždy nachádzať vinníka v niekom inom. Ale neviem, či takáto vlastnosť nie je typická aj u iných národov.
Keď ste sa dostali do sveta, ako ľudia vnímali Slovákov, ak ich vôbec poznali?
Pri cestovaní som sa dostal do styku najmä so Slovákmi, emigrantmi, ktorí odišli za rôznych okolností. Niektorým sa tam podarilo úspešne etablovať, niektorým možno menej úspešne, ale je tam veľa šikovných ľudí. A tí, ktorým sa to nepodarilo, sa často vracajú domov a odovzdávajú nám svoje skúsenosti. Fakt je, že domácim som často musel na otázku, odkiaľ som, hovoriť „Slovakia, before Czechoslovakia.“
Kto vás najviac zaujal z príbehov úspešných Slovákov v zahraničí?
Profesor Vilček. Je obdivuhodné, čo dokázal (mikrobiológ, ktorý v roku 1965 emigroval do USA, podieľal sa na vývoji svetovo úspešného lieku). Len málokto o ňom u nás pritom vie. Ako to už býva, stále bedákame, že o nás nikto nevie, a keď sa niekto od nás stane známy, tak o ňom nevieme my doma.
Mali ste takmer 60 rokov, keď ste začali podnikať, stali sa spolumajiteľom Štúdia L+S. Prečo ste sa rozhodli mať vlastné divadlo?
Dôvody boli dva. Jeden bol starý sen, lebo sme sa usilovali mať svoje divadlo, respektíve sme si v šesťdesiatom ôsmom mysleli, že by sme mohli požiadať o licenciu. Boli sme s Julom mladí a zdalo sa nám to úžasné. Ale pravdaže, potom to možné nebolo. A teraz, na staré kolená, bol bezprostredný dôvod, že keď bol ministrom kultúry Dušan Slobodník z HZDS, tak mi bez akéhokoľvek varovania, z jedného dňa na druhý, zobral 70 percent štátnej dotácie. Bez odôvodnenia. Ale ja si myslím, že to bolo preto, že som z jeho pohľadu nebol dostatočne národne orientovaný. A vtedy som si povedal, že radšej budem závislý od niekoho iného ako od ministerstva kultúry. Viete, lebo závislý je človek vždy.
Napísali ste mnohé skvelé texty piesní. Ktorý z nich najviac vystihuje Slovensko či Slovákov?
Asi séria textov, ktoré mali pôvodne byť v našom predstavení Náš priateľ René, ktoré nám týždeň pred premiérou zrušili. Na tieto slovenské témy tam boli napríklad piesne Vyletel vták či Za dedinou. Alebo z iného obdobia My sme národ holubičí.
Milan Lasica (80)
Narodil sa vo Zvolene. Krátko žil v dedine Pliešovce, kým sa s rodinou nepresťahovali do Bratislavy. Ešte počas štúdia dramaturgie na Vysokej škole múzických umení začali s priateľom Júliusom Satinským vystupovať v Tatra revue s vlastnými humornými dialógmi. Neskôr pôsobili v Divadle na Korze či na Novej scéne. V 70. rokoch bývalý režim zakázal ich autorské vystupovanie. Lasica hral v množstve českých aj slovenských filmov a televíznych inscenácií, skladal texty piesní, spieval. Je spolumajiteľom Štúdia L+S. S manželkou Magdou Vášáryovou, bývalou herečkou a političkou, majú dve dcéry. Žijú v Bratislave.
S Milanom Lasicom sa rozprávali redaktori magazínu Forbes Tatiana Vavrová a Jaroslav Hinšt.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
