Poznáte tento vtip? Robotník behá s fúrikom z jednej strany stavby na druhú. Fúrik má však stále plný cestou tam aj späť. Stavbyvedúci sa ho pýta: „Vy ten fúrik nevykladáte, alebo čo?“ Robotník odpovedá: „Šéfe, také tesné termíny máme, že nestíham vykladať.“
Ľudia mi často hovoria o vysokom nasadení v práci, ktoré im berie chuť do niečoho sa pustiť, keď prídu domov. Celý deň sú v behu, absolvujú mítingy a zdĺhavé porady. Plány nepustia a stres si vyberá daň v podobe večerov trávených pri televízii a seriáloch. A to napriek tomu, že všetci títo ľudia sa chcú učiť jazyky, hrať na hudobných nástrojoch alebo cvičiť.
Sú za tým viaceré dôvody, no našťastie aj riešenia. A na tie sa zameriam.
Začnime dôvodmi:
1. Neplánujeme svoj deň: Ak nevieme, čo chceme stihnúť, tak to nestihneme a riešime všetky denné úlohy ad hoc. Tak vzniká stres, únava a rozhodovacia paralýza.
2. Plánujeme deň iba v hlave: Ak si úlohy, ktoré chceme spraviť v rámci dňa, nenapíšeme, tak to rovno môžeme zabaliť, pretože nebudeme vedieť určovať priority úloh, ktoré prídu.
3. Nevieme povedať nie: Ak ste videl film „Yes Man“, viete, že sa neskončil dobre. Rovnako to nedopadne dobre, ak budeme chcieť všetkým vyhovieť. Odložíme všetko, čo sme chceli spraviť pre seba, a urobíme to pre iných. A ako sa hovorí: „Daj prst a…“
4. Nerobíme, čo nás baví: Ráno vstaneme, utekáme do práce, raňajkujeme v aute, celý deň pracujeme a večer zapneme TV, trošku upraceme, ideme nakúpiť (čakanie pri pokladniach sprevádza nervozita a stres) a koniec, zhasnúť, spať a zajtra znovu. Kde je v tom všetkom niečo príjemné?
A ja sa pýtam. Čo teda robíme preto, aby sme to zmenili?
A teraz riešenie:
Bude znieť jednoducho. Pretože v jednoduchosti je krása. A ak chceme čokoľvek zjednodušiť, tak to nemôže byť zložité. Zoberme si jednu hodinu. Jednu jedinú hodinu denne a povedzme si, čo chceme robiť. Učiť sa francúzsky, hrať na gitare, klavíri, bicích, čítať náučnú literatúru, cvičiť, vzdelávať sa v inom odbore… a takto by som mohol pokračovať ešte dlho.
Takže teraz príde jednoduchá matematika a riešenie:
1 hodina denne je 5 hodín v rámci pracovného týždňa.
5 hodín týždenne je 20 hodín v rámci pracovného mesiaca.
20 hodín mesačne je 240 hodín v rámci pracovného roka.
1 pracovný mesiac trvá 160 hodín. A my získame 240 hodín, čo je 1,5 pracovného mesiaca.
Staneme sa odborníkmi? To už je len na nás. Pretože s jedlom rastie chuť.
A teraz ako na to?
Naplánujme si svoju jednu hodinu do kalendára a pripravme si všetko, čo k tomu potrebujeme. Ak napríklad chceme ísť do fitka, vezmime si veci na cvičenie so sebou už do práce. Počul som veľa príbehov o tom, že ľudia, ktorí si po veci na cvičenie išli domov, už nedokázali odísť späť cvičiť.
Zlepšujme sa, každý deň. Najdôležitejšie je sledovať progres. To je to, čo nás bude hnať ďalej. Nájdime v rodine alebo medzi priateľmi niekoho, kto nám bude pomáhať a pripomínať, prečo sme vlastne začali.
Nevynechávajme svoju hodinu za žiadnych okolností. Mozog nás bude presviedčať, že sú aj príjemnejšie veci. Netreba ho počúvať. O výhre nad vlastnou hlavou snáď v ďalšom článku.
Ak dodržíme tieto zásady, tak náš fúrik bude večer prázdny a my pôjdeme spať s pocitom, že tento deň nás niekam znova posunul a stál za to. Poznám človeka, ktorý sa týmto spôsobom naučil za rok po francúzsky a už žije v Paríži. Keď si dával záväzok, jediné čo vedel z francúzštiny bolo „oui“.
David Kálmán už viac ako 15 rokov pôsobí v oblasti leadershipu, strategického riadenia, vyjednávania a vzdelávania. Má za sebou workshopy a prednášky pre viac ako 2500 ľudí. V súčasnosti pôsobí ako interim manager v oblastiach riadenia, obchodnej stratégie a vzdelávania.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk.
