Máme pred sebou trvalé obdobie nízkych úrokov či dokonca negatívnych úrokových sadzieb? Alebo sa v krátkom čase podarí centrálnym bankám dosiahnuť ich inflačné ciele a sadzby sa dostanú nad nulovú hodnotu?
Nedávno publikovaná práca britského ekonóma Paula Schmelzinga, ktorý ju vypracoval pre Bank of England v januári 2020, hovorí, že zrejme sa budeme musieť pripraviť na trvalé veľmi nízke úroky. Paul Schmelzing sa pokúsil zrekonštruovať krivku úrokových sadzieb za posledných 700 rokov. Pátraním po archívoch viacerých európskych krajín sa mu podarilo opísať, ako sa hýbali nominálne a reálne úroky za pôžičky v priebehu rokov 1311 až 2018.
Pôžičky talianskych bankárov
Schmelzing hľadal najmä úvery poskytnuté panovníkom či vládam, ktoré mali charakter „štátneho rizika“. Niečo, čo by sa čo najviac podobalo dnešným štátnym dlhopisom vlád alebo súčasným rôznym pokladničným poukážkam centrálnych bánk.
Ako ukazujú dáta, sadzby sa v priebehu storočí hýbali po striedavej krivke, no oscilovali okolo klesajúceho trendu. Pokles o -1,96 bázického bodu za rok je číslo, ktoré vyjadruje tempo, akým sadzby počas spomenutých 700 rokov klesali. A klesali až do negatívnej hladiny.
Bázický bod je výraz často používaný v bankovej sfére a predstavuje 1/100 percenta. Inak povedané, jedno percento je 100 bázických bodov.
Prvé záznamy, o ktoré sa štúdia opiera, sú z obdobia okolo roku 1311 a hovoria o pôžičkách poskytovaných bankármi zo severných mestských štátov v Taliansku. Neskôr sa objavujú pôžičky pre habsburský dvor alebo financovanie aragónskych a španielskych vládcov. Použité boli aj záznamy holandských obchodníkov, archívov v nemeckých mestách, zápisy francúzskych bankárov a, samozrejme, aj archív Bank of England.
Ako išiel čas: Kto a ako hýbal dejinami krajiny za uplynulých 30 rokov
História naznačuje, že veľké prevratné udalosti „geopolitického významu“ znamenali pre vývoj úrokov odchýlku od trendu. Jednou z udalostí, ktoré napríklad viedli k dvojciferným úrokom, bolo obdobie nedostatku striebra a zlata, spôsobené faktormi ako morová epidémia, nutnosť ťažby z väčších hĺbok ako aj obsadenie Balkánu Osmanskou ríšou.
To náhle viedlo k obmedzeniu ťažby zlata a striebra, ktoré slúžili na razbu mincí. Tie sa menili za tovar dovážaný z Východu benátskymi kupcami a obchodníkmi. Dá sa povedať, že Európu „zachránil“ Krištof Kolumbus a následné obrovské rabovanie zlata a striebra v kolonizovanej Amerike.
Ďalšie podobné otrasy svetového hospodárstva boli zväčša následkom veľkých vojenských konfliktov alebo radikálnych zmien v spôsobe výroby. Napoleonské vojny alebo zavedenie strojov v textilnom priemysle spôsobili niekoľkoročné obdobia úpadku. Vtedy klesali nominálne i reálne úrokové sadzby pre „bezpečných dlžníkov“.
Jerome Powell, šéf Rady guvernérov amerického Fedu (vľavo), a guvernér Bank of England Mark Carney na stretnutí v americkom Jackson Hole. FOTO: SITA/AP
Úroky už celé stáročia klesajú
Štúdia hovorí o šiestich obdobiach, keď nastali prepady výnosov o 11 – 57 bázických bodov ročne. Je preukázateľné, že z hodnôt okolo 15 % p. a. v 14. storočí sa sadzby posúvali smerom k nižším hodnotám. Moderná doba zažila výrazné výkyvy počas prvej a druhej svetovej vojny. Obom predchádzali hospodárske krízy.
Koniec 19. storočia priniesol pokles cien obilia po tom, čo sa skultivovali obrovské plochy na území USA a úroda sa dostala na trhy v Británii a Európe. Prvých 10 rokov 20. storočia bolo tiež obdobím kríz a šokov, napríklad panika na Wall Street, ktorá napokon viedla k založeniu Federálneho rezervného systému.
Čo v prípade, že udrie hospodárska kríza?
Firmy by hlavne nemali škrtnúť rozpočet na reklamu
Záver Schmelzingovej práce hovorí, že doterajší vývoj ukazuje jednoznačný trend úrokov smerom nadol a od 19. storočia sa tempo poklesu zrýchľuje. Navyše tento ťah sa dlhodobo prejavuje bez ohľadu na to či existovali centrálne banky, alebo nie. Preto uvádza predpoklad, že obdobie veľmi nízkych úrokov bude trvať dlhšie.
Ekonomické obete
Spoločným znakom kríz a recesií boli obete, ktoré bolo potrebné priniesť pre ich nápravu. Nielen ľudské vo vojenských bitkách, ale aj ekonomické obete vlastníkov, akcionárov či veriteľov. Niekto vždy prišiel o majetok, mnohokrát aj o všetko.
Firmy či banky v kríze niekto výhodne kúpil (napríklad J.P. Morgan v roku 1907). Skrachovaní investori končili na ulici, mnohí si siahli na život. Zdá sa, že pri poslednej hlbokej kríze sa ľudstvo, alebo časť ľudstva, vlastniace dominantný podiel svetového bohatstva, poučilo.
Bailouty bánk, kvantitatívne uvoľňovanie a nákupy dlhopisov rozložili dozvuky krízy na dlhodobý proces. Sprievodným javom preto bude zrejme pomalý rast ekonomiky, verme, že nie stagnácia. Mali by sme sa tiež modliť, aby koronavírus nemal dlhý život.
Ekonomika ako konský povoz
Prirovnajme na chvíľu svetovú ekonomiku ku konskému povozu. Záprah sa má presúvať pravidelne po trase, no po roku 2008 sa niečo stalo.
Kôň ochorel, jeho krvný obeh je infikovaný (krv, to sú naše peniaze) a nevládze už utiahnuť taký veľký náklad ako pred krízou. Kočiš však tentokrát koníkovi nedal lieky, nezapriahol iného koníka (ten by ho niečo stál) ani neutratil verného. V minulosti to tak vždy robil, no to ho stálo majetok.
Pečať Rady guvernérov US Federal Reserve System na budove vo Washingtone. FOTO: SITA, AP
Teraz si povedal, že kôň dostane infúziu (natlačíme peniaze) a povezie si ju pekne aj so stojanom na infúzne vrecká so sebou. Problém však je, že tie infúzne vrecká sú také veľké, že koník ich do cievneho riečišťa nedokáže celé absorbovať.
Márne pohonič čaká, kým kôň prejde do klusu, čo by zrejme zvýšilo aj spotrebu kyslíka. Doráňaný kôň má ubolené nohy, je dýchavičný a krok nezrýchľuje. Chcelo by to možno antibiotiká alebo zmenšiť náklad. Na to je však pohonič príliš chamtivý.
No môže sa mu stať, že zadýchanému koňovi prechladnú pľúca a ťahať prestane na poriadne dlhý čas. Nájde kočiš riešenie, dokáže dať svoj záprah opäť do pohybu?
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
