Rodinu novinárky Kristíny Böhmer uväznil zákaz vychádzania v Španielsku, podobne ako tisíce ďalších, medzi štyrmi stenami. Za posledných 6 týždňov bola len raz v lekárni a raz v obchode, no ak aj niekam takto nutne vybehnete, hrozí vám takzvaná balkónová polícia. „Ľudia vykrikujú z balkónov na tých, ktorí sú na ulici, často aj vulgárne, v štýle ‚vráť sa do svojho zasraného domu, ty retard, niekoho nakazíš‘,“ vysvetľuje Kristína.
V rozhovore pre Forbes opisuje aktuálnu situáciu v Španielsku aj to, aké následky to má na jej psychiku. Občas máva úzkosti a nemôže večer zaspať, no ako novinárka od toho nevie „uniknúť“ a cíti potrebu informovať. „Chcem prinášať príbehy, pretože nechcem, aby ste na Slovensku urobili rovnaké chyby ako my tu, a nechcem, aby ste si prešli tým, čím si prechádzame,“ hovorí.
Španielsko malo v štvrtok 23. apríla 213-tisíc nakazených, počet obetí vzrástol na 22 157. Aká je situácia v nemocniciach?
Napríklad barcelonská nemocnica Vall d’Hebron má najväčšiu JIS v Španielsku, je tam približne 200 postelí. Na všetkých vraj ležia pacienti s COVID-19, drvivá väčšina napojená na hadice a takmer všetci lapajú po dychu. Problém je najmä, že hospitalizácia trvá aj tri týždne, lenže ešte stále denne pribúda okolo 3-tisíc nových prípadov.
Samozrejme, nie všetci potrebujú jednotku intenzívnej starostlivosti, ale aj tak je takých dosť, takže lekári sa musia rozhodovať, koho hospitalizujú a koho v podstate nechajú zomrieť. Hospitalizujú tých, ktorí majú väčšiu šancu na prežitie, sú mladší, nemajú iné vážne ochorenia… Smrtnosť tu je aj preto veľmi vysoká, momentálne 10 percent. To je veľmi veľa. Pamätám si, ako to niektorí prirovnávali k chrípke. Chrípka však nezabije 10 percent nakazených.
Kristína s manželom a dcérou Gretou. Foto: archív Kristíny Böhmer
Na druhej strane, zatiaľ si nie sme istí, koľko nakazených skutočne je, keďže veľa prípadov nemá príznaky. Odhaduje sa, že ich môže byť aj šesťkrát viac, ako hovoria oficiálne čísla. To však nič nemení na absolútnych číslach, že tu zomrelo už vyše 22-tisíc ľudí.
Čomu pripisujú tento zlý stav odborníci?
Toto je podľa mňa dosť zvláštne, ale málokto, okrem opozície, pripisuje zlý stav neskorému zakročeniu. Málokto upozorňuje, že lockdown vláda vyhlásila až vtedy, keď tu bolo viac ako 6-tisíc nakazených a niekoľko úmrtí. Napríklad na Medzinárodný deň žien vládna strana PSOE podporila manifestácie v uliciach. Len v Madride tam prišlo 120-tisíc ľudí, medzi nimi dve ministerky a premiérova manželka. Všetky tri dostali koronavírus.
Slováci v zahraničí: Opatrenia vlád prišli neskoro,
ľudia si z nich robili prázdniny
Podľa mňa práve tieto manifestácie v mnohých španielskych mestách môžu za rýchle lokálne šírenie vírusu. O dva až tri týždne na to tu bolo peklo, pribúdalo 8 niekedy aj 9-tisíc nakazených denne. Mnohí odborníci, lekári aj bežní ľudia tvrdia, že sme nemohli vedieť, že to dopadne až tak zle. Mne sa tomu však nechce veriť. Veď sme predsa videli, ako to dopadlo v Číne alebo Taliansku, tak ako je možné, že sme to nemohli tušiť?
Čo si o tom myslia Španieli?
Keď som chcela vedieť, ako to vnímajú, dostala som hlavne od bežných ľudí rôzne odpovede. Vraj v Číne to tak dopadlo, lebo sa neumývajú a jedia divné mäso. A v Taliansku preto, lebo nemajú také dobré zdravotníctvo ako Španieli. Tak nečakali, že tu by to mohlo byť zlé. Premiér predsa ubezpečoval, že máme špičkových lekárov a perfektné zariadenia.
Zmenil sa už pohľad autorít?
Zmenil sa pohľad opozície, ktorá pravidelne upozorňuje na to, že vláda premrhala čas. Parlament namiesto toho, aby sa spojil v boji s epidémiou, je úplne roztrieštený. Na zlé riešenie situácie vládou upozorňujú aj autonómne regióny, najmä Katalánsko, ktorého premiér povedal, že samostatné Katalánsko by krízu zvládlo lepšie.
Ja síce nie som veľký zástanca nezávislosti Katalánska, ale v tomto prípade si myslím, že to je pravda. Katalánsko chcelo opatrenia prijímať skôr, chcelo zavrieť letisko, hranice, ale centrálna vláda povedala, že netreba. Čo sa týka vládnych predstaviteľov, buď tvrdia, že na debaty o chybách nie je teraz čas, alebo stoja za tým, že všetko urobili v poriadku a opäť, stará známa pesnička, že nikto nemohol tušiť, že to dopadne takto.
Po mesiaci od obmedzenia pohybu a po dvoch týždňoch od zatvorenia všetkých podnikov, ktoré neboli nevyhnutné pre chod krajiny, sa však už Španieli začali vracať do práce. Aká vládne v krajine v týchto dňoch nálada?
Je to rôznorodé. Sú ľudia, ktorí žili od výplaty k výplate a pracovný výpadok pre nich znamenal, že nemali ani na nájomné. Tí sú radi, že môžu ísť zarábať. Ale je veľa takých, ktorí sa sťažujú, že musia ísť do práce, že je ťažké vyhýbať sa jeden druhému, napríklad v mestskej doprave, ale aj v práci. Už to tu trvá celé veľmi dlho.
Predtým chodila Kristína spoločne s dcérou dobrovoľníčiť do domova dôchodcov. Foto: archív Kristíny Böhmer
Ťaháme šiesty týždeň od vyhlásenia núdzového stavu – tak dlho už nemôžeme chodiť von, len prebehnúť do potravín, lekárne alebo vyvenčiť psa. Ľudia to zvládajú rôzne, závisí od ich životnej situácie, nielen finančnej, ale aj od toho, či žijú v dome alebo v byte, či majú deti, alebo nie. Deti von chodiť nemôžu vôbec. Ľudia sú z toho už podráždení. Jedna všeobecná lekárka mi povedala, že väčšina pacientov teraz chodí s depresiami, plačom, a že by ich potrebovala odporučiť k psychiatrovi, ale tí v ich zdravotníckom centre teraz, paradoxne, nerobia.
Ako fungujete vy a vaša rodina?
Sme už šiesty týždeň všetci doma. Môj muž má home office, pracuje v IT. Ja som zvyknutá robiť z domu, nechodím do žiadnej kancelárie, ale zvykla som robievať reportáže aj z terénu, chodiť na rozhovory, rozprávať sa s ľuďmi na ulici, ísť na demonštráciu, kdekoľvek bolo treba. A zrazu fungujem cez Skype a Twitter, a nebaví ma to. Ja som taký ten ulicový typ, potrebujem byť viac vonku ako vnútri, a toto mi nerobí dobre. Môj muž je s tým úplne v poriadku, nevadí mu byť doma. A dcéra? Tá má dva roky a chcela by chodiť do parku a za kamarátmi, ale nemôže.
Ako na túto situáciu reaguje?
Povedali sme jej, že nemôžeme teraz chodiť von, lebo je pandémia. Každý deň si sadne s macíkom pred okno a hovorí mu: „Pozri sa, macík, tam je pandémia, nemôžeme ísť von.“ Láme mi to srdce. Našťastie, nevyzerá, že by mala nejakú traumu, nemáva žiadne bolesti brucha, nesťažuje sa, nie je plačlivá ani podráždená, ale aj tak je to zvláštne.
Slovenka v severnom Taliansku:
Bojím sa, že Slováci sa nepoučia zo situácie u nás
Minule si v obývačke dala helmu na hlavu, medzi nohy metlu a povedala mi, že sa ide bicyklovať aspoň po obývačke, lebo vonku je pandémia. Je to ťažké. Je veľmi spoločenská a zbožňuje svojich kamarátov, ich fotky má nalepené na stene v detskej izbe. Chce sa s nimi stretávať a nemôže. Občas mi povie, že je smutná, lebo nemá žiadnych priateľov. Ona si totiž myslí, že ich už nemá, keďže ich dlho nevidela. Aj to mi zakaždým zlomí srdce. Tak občas niekomu zavoláme cez video hovor alebo natočíme video, pošleme a čakáme na video odpoveď.
Ako to doma psychicky zvládate vy?
Za posledný mesiac som bola vonku len dvakrát, raz som prebehla do lekárne a teraz som bola v supermarkete. Do obchodu predtým chodil môj muž, teraz som išla ja, a otvorene sa priznám, že keď som sa postavila do toho radu vonku, pustili sa mi slzy. Ako keby to nebola tá istá krajina, v ktorej sme sa pred dvomi rokmi usadili. Ako keby to neboli tí istí ľudia.
Stáli sme tam s dvojmetrovým odstupom v maskách ako v katastrofickom filme. Viem, že v takých radoch stojíte aj na Slovensku, ale tu bol život predtým úplne iný. Španieli nepoznajú intímnu vzdialenosť, tlačili sme sa tu vždy jeden na druhého, cudzí ľudia sa držali za predlaktia, keď sa dali len tak do reči popri čakaní na autobus. Málokto v mestskej doprave pozeral do mobilu, ľudia si väčšinou sadali k sebe, aj keď sa nepoznali, a dali sa do reči. A zrazu ostalo ticho a medzi nami sú dva voľné metre.
Zmení podľa vás koronavírus Španielsko a Španielov, ako ich poznáme?
Veľmi sa toho bojím. A presne pred pár dňami som sa tomu začala venovať ako téme na reportáž. Neviem si totiž ten návrat do normálneho stavu predstaviť. Začneme byť zo dňa na deň voči sebe opäť otvorení? Nedokážem si predstaviť, kedy sa zase objímeme. Kedy sa natlačíme dvadsiati za dva spojené stoly na terase v bare a budeme jesť olivy z jednej misky. Alebo kedy sa v rade v potravinách začneme všetci rozprávať, kedy si v električke zase sadneme k sebe a nie čo najďalej od seba. Ale ako mi povedal môj muž: „Neboj sa, nezlomil ich diktátor Franco počas štyroch desaťročí represií, nezlomí ich ani tento vírus, Španieli sú jednoducho priateľskí a zase budú.”
Momentálne však niektorí ľudia v Barcelone, okrem pravidelných potleskov zdravotníkov na balkónoch, búchajú hrncami na protest proti vláde. Čo ich trápi najviac?
Tlieska sa aj búcha hrncami v celom Španielsku. Ľudí trápia rôzne veci, podľa toho, ako ich kríza zasiahla. Mnohým niekto na COVID-19 zomrel, takže tých prirodzene trápi strata blízkeho. Mnohí prišli o prácu. Mám kamarátku, ktorá je doma s dvojročnou dcérou, ale keďže v Španielsku trvá materská štyri mesiace, nepoberá žiadne sociálne príspevky. Jej manžela na začiatku koronavírusovej krízy prepustili. Celá domácnosť ostala bez príjmu.
Samozrejme, mnohí začali poberať ERTE, čiže podporu v nezamestnanosti, ale to je 70 percent z platu, a ak žijete od výplaty k výplate, 70 percent znamená, že posledný týždeň nemáte dať čo deťom na večeru. A potom sú tu mnohé, najmä slobodné mamičky, ktoré pracovali načierno napríklad ako opatrovateľky, a nemajú nárok na ERTE vôbec, a nemajú ani našetrené na horšie časy, ktoré teraz prišli.
Jednu z posledných reportáží vonku bola Kristína robiť pred 6 týždňami. Foto: archív Kristíny Böhmer
Iným ľuďom už ide na nervy to, že nemôžeme nikam ísť. Sme zatvorení doma, trpia hlavne deti. Pediatri aj detskí psychológovia upozorňujú, že deti trpia úzkosťami, majú veľa stresu, bolieva ich brucho, cítia tlak na hrudi a priberajú, čo nie je veľmi dobré, keďže španielske deti už aj bez toho viedli rebríčky obezity.
Na prvý pohľad sa to z diaľky javí ako dva svety. Potlesk zdravotníkom, za ktorým nasleduje protest…
Psychológovia tomu tuším hovoria collective resilience (kolektívna odolnosť), keď v čase krízy prestávame seba vnímať ako individuálneho jedinca, ale vnímame sa ako člena skupiny, ktorú spája to, že všetci sme obeťami rovnakého nešťastia. Vtedy si ľudia chcú pomáhať, majú pocit, že sú v tom spolu. Presne tak to tu na začiatku bolo. Sociálne siete boli plné motivačných obrázkov, začalo sa s tlieskaním na balkóne, ľudia sa navzájom podporovali.
Collective resilience sa však raz musí skončiť, zväčša vtedy, keď sa situácia začína stabilizovať a ľudia sa začínajú opäť vnímať individuálne. A to sa už stalo, keď sme prešli cez vrchol epidémie a čísla začali klesať. Zrazu bojuje každý za seba. Vznikol tu fenomén takzvanej balkónovej polície – ľudia vykrikujú z balkónov na tých, ktorí sú na ulici, často aj vulgárne, v štýle „vráť sa do svojho zasraného domu, ty retard, niekoho nakazíš.“ Niekedy tak kričia na autistické deti, ktoré zo zdravotných dôvodov majú prechádzky povolené. Niekedy tak kričia na zdravotníkov, ktorí sa vracajú z práce, a potom im o ôsmej večer tlieskajú. Už málokoho zaujíma, čo bude s ostatným, každý už chce, aby sa jeho život vrátil do normálu.
Čo urobíte ako prvé po uvoľnení opatrení?
Zoberiem dcéru bicyklovať sa do parku, kde s ňou pôjdem na šmykľavku. Veľmi sa smeje, keď sa trepem na detskú kĺzačku ja, a ja to fakt nerada robím. Teraz je to jediná vec, na ktorú sa teším.
Predtým ste chodili aj s dcérou dobrovoľníčiť do domova dôchodcov. Na Slovensku sa v posledných dňoch objavujú ohniská nákazy práve v týchto zariadeniach. Aká je situácia so seniormi v Španielsku?
Áno, chodili sme do domova dôchodcov, najmä za 96-ročnou Segundou, s ktorou si Greta kreslievala a hrala s pexeso, ale vždy rozveselila aj ostatných seniorov v domove. Oni tam veľa takých zábavok nemávali a malé dieťa vždy každému zlepší deň. Teraz je v domovoch dôchodcov situácia strašná. Aj v tom našom, bohužiaľ. Keď sa do takého domova vírus dostane, tak zabije mnoho rezidentov. Záchranka k nim nechodí, lebo nie sú kapacity.
Pandémia v raji očami Slovenky:
Bali je bez turistov, ale ľudia sú na katastrofy zvyknutí
Z jedného takého domova popisovali, ako dve hodiny volali rýchlu zdravotnú pomoc k pánovi, ktorý sa nevedel poriadne nadýchnuť. Po dvoch hodinách im dispečerka povedala: „Nemáme vám ako pomôcť.” Seniori teda umierajú v domovoch, izolovaní od sveta, každý na svojej izbe. Keďže nestíhajú ani pohrebné služby, často tam mŕtvi ležia aj vyše dňa. Armáda išla minule dezifinkovať jeden takýto domov a našla tam niekoľko mŕtvol.
Musí byť ťažké o tomto stave aj informovať ako novinárka. Ako si vetráte hlavu?
Je to náročné, ale stále si hovorím, že tí zdravotníci sú na tom určite tisíckrát horšie. Ale je to náročné. Mám priveľa informácií, rozprávam sa s priveľa zainteresovanými ľuďmi a potom ma to celé trápi. Nedokážem sa od toho odosobniť, neviem si povedať: Ok, toto je moja práca, o tomto píšem.
Občas z toho celého mávam úzkosti a večer neviem zaspať, lebo keď zavriem oči, vidím pred sebou tých ľudí, ako lapajú po dychu. Vidím tých seniorov v našom domove dôchodcov, ktorých poznám po mene, ako sú zatvorení na svojich izbách, niektorí tam možno ležia mŕtvi. Vidím to zlo, keď ľudia vykrikujú z balkónov na autistické deti. Vidím, ako sa svet v priebehu pár týždňov zmenil. Nechcem si od toho však oddýchnuť. Chcem o tom informovať z prvej ruky, chcem prinášať príbehy, pretože nechcem, aby ste na Slovensku dopadli tak ako my tu.
V podstate si od toho ani nemám ako oddýchnuť, lebo v tom žijem aj svoj súkromný život. Som zatvorená v byte, ale aspoň máme balkón. Skúšala som cvičiť, ale len mi to pripomenulo, že nemôžem ísť na skupinové cvičenie s inými babami, lebo… Minule som si pred spaním pustila Mr. Beana, aby som sa odreagovala. Trochu to pomohlo, ale čakala som lepší efekt. (úsmev)
Nájdete na celej tejto situácii aj niečo pozitívne?
Ja som bola vždy veľmi uponáhľaná. Bála som sa, že niečo nestihnem. Som 24 hodín denne s dcérou, lebo zatiaľ nechodila do škôlky, ale popritom pracujem ako novinárka, robím malý výskum a robím si doktorát. Som tulák a mám extrémne dlhý zoznam miest, na ktoré chcem cestovať. Celý život som žila v strachu, že nestihnem všetko to, čo mám v pláne.
Teraz mi to začalo byť jedno. Ak nebudem stíhať, preruším štúdium, budem menej pracovať, no a čo? Nepotrebujem ani vidieť celý svet, stačí mi ísť tu v Katalánsku autom dve hodiny na sever smerom k Pyrenejam, kde sme boli pred rokom na víkend na super farme a kde Gretke dovolili kŕmiť jahniatko mliekom z fľašky. To by bol pre mňa momentálne krajší výlet ako lietanie balónom nad Mjanmarskom. Už nepotrebujem nič, len aby sme boli spolu, zdraví a slobodní. Znie to ako otrasné klišé, ale je to pravda.
