V týchto dňoch môžeme mať pocit, že sa v našich životoch nedeje nič zaujímavé a nie je o čom sa rozprávať. Napriek tomu však nechceme stratiť kontakt s našimi blízkymi, ktorí sú od nás ďaleko. Ľahko sa nám teda môže stať, že komunikácia uviazne, prípadne nadobudneme pocit, že naše telefonáty nie sú dostatočné hlboké a navzájom sa vzďaľujeme. Čo s tým? Psychologičky Mária Krýslová a Jana Vyskočil Račková spoločne s lektorom nenásilnej komunikácie Petrom Kuklišom poskytli pre Forbes tipy, ako komunikovať lepšie.
1. Počúvajte.
Ako prizvukuje psychologička Mária Krýslová, komunikácia je obojstranná záležitosť. Nezávisí iba od nás a vždy by sme v nej mali rešpektovať aj toho druhého. „Skúste odhadnúť jeho momentálnu náladu a záujem, alebo priamo otázkami zistite, na aký spôsob komunikácie je práve naladený a či si vôbec rozhovor v danej chvíli želá,“ hovorí.
Keď sa naučíme navzájom pozorne počúvať, prehĺbi to naše dialógy. Dajme druhému priestor, aby povedal, čo chce, bez toho, aby sme mu skákali do reči, hodnotili alebo interpretovali. Najmä, keď ho niečo trápi. „Keď sa vyrozprávame, uľaví sa nám a sami sa dostaneme k riešeniu, ktoré je akurát pre nás vhodné,“ dopĺňa psychologička Jana Vyskočil Račková. Neponúkajte preto hneď cenné rady či riešenia, ak neviete, či o ne človek naozaj stojí. Vždy sa však môžete opýtať: „Chceš, aby som ti poradil? Poviem ti, čo zafungovalo mne?“
Ako bojujem s úzkosťami z koronavírusu?
Pomáha mi týchto 10 tipov od psychológov
Podľa Petra Kukliša, ktorý je lektorom nenásilnej komunikácie, tiež pomôže, keď vyjadríme náš záujem a (keď to vieme) tak aj parafrázujeme, čo sme počuli, že druhý povedal. „Úplná čerešnička na torte je, keď dokážeme druhému odzrkadliť jeho prežívanie. S empatiou opísať, ako sa asi cíti, keď nám to hovorí, ako sa cítil, keď prežíval, to, čo nám teraz opisuje, a prečo je to pre neho také dôležité,“ radí.
Nenásilná komunikácia je prístup ku komunikácii a emočnej inteligencii, ktorý hovorí, že porozumenie, „prepojenie“ s druhým človekom, môžeme nájsť na štyroch úrovniach. Volajú sa 4P – pozorovanie, pocit, potreba a požiadavka. Tie v sebe skrývajú:
- analytickú/ logickú inteligenciu (v pozorovaní opíšem čo sa stalo),
- praktickú inteligenciu (požiadam druhého, aby nejakým konkrétnym spôsobom prispel k naplneniu mojej potreby),
- emočnú inteligenciu (otvorene zdieľam svoje pocity a potreby).
2. Uvedomte si ciele komunikácie.
Pred tým, ako ideme niekomu zavolať, premyslime si, čo je cieľom nášho rozhovoru. „Ide nám len o výmenu praktických informácií alebo o viac? Aké potreby – svoje a toho druhého – chceme napĺňať? Mienime ho potešiť, dať najavo spoluúčasť alebo sa len sťažovať, vyliať zlosť a zbaviť sa zlej nálady (čo zhoršuje aj vlastné pocity)?“ pýta sa Krýslová, podľa ktorej je dobré uvedomiť si, keď sa v komunikácii dlhší čas pohybujeme len v rovine praktického manažovania vecí. Vtedy sa totiž zo vzťahu vytráca pocit spojenia a blízkosti.
Dôležité je aspoň občas hovoriť aj o tom, čo prežívame, o svojich plánoch, spomienkach a snoch. „Keďže život sa nám v týchto dňoch trochu spomalil a nie je toľko toho, o čom sa rozprávať, tak si skúsme spomenúť na nejaké spoločné zážitky, ktoré spolu máme. To oživí rozhovor a spontánne privedie aj iné témy,“ radí Vyskočil Račková.
3. Opíšte svoje prežívanie.
Rozhovor vieme podľa Kukliša prehĺbiť alebo mu dodať život, keď popri tom, že budeme blízkym hovoriť, čo sme cez deň robili, prípadne sa budeme rozprávať o konkrétnych požiadavkách na nich, pridáme aj to, ako situáciu prežívame. Čo cítite a prečo je to pre vás také dôležité? Skúste im opísať svoje pocity a potreby.
„Keď nám ide tento typ zdieľania o našom vnútornom prežívaní, tak zistíme, že vieme nájsť hĺbku aj v relatívne banálnych témach. Respektíve, keď nedokážeme druhému povedať o svojom vnútornom prežívaní, je jedno, akú ‚hlbokú‘ alebo živú tému zvolíme, stále budeme hovoriť len o holých faktoch, prípadne, ešte horšie, o našich domnienkach a interpretáciách, ktoré počúvať je dosť nuda,“ hovorí.
4. Otázky, ktoré nás môžu posunúť hlbšie.
Keď vieme počúvať a vieme zdieľať svoje vnútorné prežívanie, môžeme si pri rozhovore pomôcť otázkami, ktoré vedia ľudí otvoriť, a tým prehĺbiť rozhovor. Kukliš radí opýtať sa v rozhovore na tieto témy:
Čo vás dnes potešilo, čo vás zaujalo?
Čo vás dnes (alebo celkovo mrzí)? Čo by ste chceli spraviť lepšie?
Aká kniha, hudba či video vás dnes upútali? Prečo?
Komu ste dnes za čo vďační?
Nerozprávajte sa doma len o korone.
Psychologička radí, ako zvládnuť napäté vzťahy v izolácii
Môže ísť pritom aj o maličkosti. Počas tohto obdobia môžeme mať pocit, že sa nedeje niečo zaujímavé a nie je o čom rozprávať. No práve maličkosti tvoria deň. „Môžeme si ich všímať a zamerať na ne pozornosť. Takto je šanca, že zistíme, že zaujímavé, pekné veci sa dejú aj počas týchto dní. A potom je už len na nás, s koľkými z nich sa podelíme s ostatnými,“ dodáva Vyskočil Račková.
5. Otvorte témy zo vzdialenejšej minulosti.
„Nič nespojí ľudí tak, ako keď si v bezpečnom priestore môžu povedať, kedy a ako urobili chybu,“ hovorí Kukliš. Skúste debatu rozšíriť aj o tieto témy:
Kedy ste niekomu nezištne pomohli?
Kedy vám niekto nezištne pomohol?
Kedy ste zažili, ako niekto povedal čosi na rovinu, aj keby bolo ľahšie chodiť okolo horúcej kaše?
Keby ste boli skutočne hrdí na rozhodnutie alebo výsledok práce?
Kedy ste mali dojem, že dôvera vo vašej rodine alebo tíme sa zvýšila, alebo znížila?
6. Hovorte o tom, ako sa rozprávate.
Možno nám komunikácia viazne, všetci zúčastnení to vedia, ale každý to ešte chce nejako zachrániť, alebo rýchlo ukončiť hovor. V takejto situácii je prospešné vytiahnuť komunikačného žolíka a povedať sám za seba, ako sa v tejto situácii cítim. Možno to posunie debatu ďalej a zároveň otvorí priestor, aby sme sa mohli baviť o tom, ako sa spolu rozprávať.
„Ak nám záleží na tom, či dobre rozumieme iným a oni nám, potrebujeme spätnú väzbu. Teda dozvedieť sa, ako našu komunikáciu vníma druhá strana, čo si všimla, čomu rozumela a čomu nie, čo na ňu ako pôsobilo,“ hovorí Krýslová.
7. Dôležitá empatia.
Pristupujme k sebe aj k iným s empatiou, teda s porozumením a láskavo. Čo to znamená? Plnú prítomnosť, schopnosť rozlišovať a chápať ľudské city, vedieť rozpoznať, čo cítim a čo asi cíti on, aké to je „byť v koži druhého“. Podľa Krýslovej pomáha, ak to vieme „zrkadliť“, čiže slovne vyjadriť a zistenému prispôsobiť svoje správanie. „Je to súčasťou emocionálnej zrelosti, od ktorej (viac než od inteligencie) závisí úspech nielen v živote, ale aj v profesii,“ vysvetľuje.
Peter Kukliš je lektorom nenásilnej komunikácie v Maxman Consultants. Foto: archív Petra Kukliša
Tiež dajte pozor na svoje emócie. Podľa psychologičky je potrebné ich prejaviť, ale nie naplno. „Ak ich vypustíme spod kontroly, narastajú a majú samonabíjajúci sa charakter. Ich intenzita nakoniec vôbec nemusí zodpovedať pôvodnému podnetu a môže napáchať na vzťahu veľké škody,“ vysvetľuje.
8. Menej je viac.
Naozaj je povinnosťou volať spolu každý deň? Keď sa z takéhoto „stretnutia“ stane len radová povinnosť, ako všetky ostatné „domáce práce“, stratí sa podľa Vyskočil Račkovej jej zmysel. Radí preto nastaviť si frekvenciu telefonovania tak, aby to nebola otrava ani pre jedného z účastníkov.
Pandémia koronavírusu nás napĺňa strachom.
Psychológ radí, aby sme ho radšej nahradili nádejou
„V situácii ohrozenia máme zvýšenú potrebu blízkosti a mylne sa domnievame, že nám ju môže naplniť len vzájomný rozhovor. No niekedy sa naň necítime alebo nie sme naň naladení. Aj to je však dobré si vykomunikovať,“ dopĺňa Krýslová. Podľa nej často od druhého pomôže aj prejav dobrej vôle, vysvetlenie, milý pohľad, objatie či prísľub uskutočnenia rozhovoru v inom čase.
9. Komunikujeme aj keď nekomunikujeme (slovne).
Slová tvoria len 8 percent komunikácie. „Ostatné je široká paleta reči tela, od zafarbenia hlasu, pohľadu očí, výzoru… Aj nimi vieme predstierať, najmenej však hlasom. Ticho neraz ‚hovorí‘ to najdôležitejšie, preto sa učme v ňom ‚čítať‘,“ radí Krýslová. Keď s niekým len tak v tichosti pobudneme, odovzdávame si napríklad pocit blízkosti, harmónie a spolupatričnosti.
10. Nebuďte „odpadové vrecúško“.
Stáva sa vám, že ľudia vám volajú, aby sa „vykecali“ a k vám sa počas rozhovoru ani nestihnete dostať? Ide to takto dookola pri každom telefonáte? Na konci dňa môžete mať podľa Vyskočil Račkovej pocit, že nesiete ťarchu celého sveta. Psychologička však radí neriešiť to, čo vám nepatrí.
„Je fajn si predstaviť, že toto nie je váš problém a že to, čo počujete, ide jedným uchom dnu a druhým von. Táto metapozícia nám pomáha ostať nad vecou. To, že si niekoho problémy zoberieme na svoje plecia, nepomôže ani nám a dokonca ani tomu, kto nám zavolal,“ vysvetľuje.
Ďalšie užitočné tipy:
Nezabúdajte na humor.
„Nadľahčuje to, čo je pre nás ťažko prijateľné, vytvára odstup, vyvolaním smiešnosti zahojuje a vzájomne aj zbližuje,“ hovorí Krýslová.
Hovorme spolu za každých okolností slušne a zdvorilo.
Vysielame tým posolstvo úcty a rešpektu a zakladáme priaznivú atmosféru (dobrý základ) pre komunikáciu. „Nastavujeme tým aj sami sebe hranice, za ktoré sa nechceme dostať,“ radí psychologička.
Komunikujme aj prostredníctvom aktivít, ktoré máme spoločne radi.
Stretnite sa so svojimi blízkymi pri spoločnej činnosti. Zacvičte si spolu online, upečte koláč alebo sa zahrajte cez internet. Kreativite sa medze nekladú.
Buďte spolu.
Niektorí ľudia majú radi spoločnosť druhých, len tak, že sú spolu, ale každý si robí svoje, bez nejakej špeciálnej konverzácie. Toto sa dá realizovať aj v upravenej forme cez obrazovku. „Aspoň takto môžete spolu zdieľať svoju prítomnosť a nemusí to byť vyplnené „nasilu“ rozhovorom,“ hovorí Vyskočil Račková.
Nájdite si viacero okruhov ľudí.
Volávajte si a buďte v kontakte nielen s rodinou, ale aj s priateľmi a ďalšími známymi. „Skôr nájdeme hĺbku a intimitu, keď naše skupiny na rozhovory diverzifikujeme,“ radí Kukliš.
Nedržte účastníkov (deti, pubertiakov či iných) v rozhovore nasilu.
