Neistota posledných mesiacov nás podľa psychológa Matúša Bakytu môže nútiť do ešte väčších výkonov ako inokedy. V období prepúšťania či znižovania platov totiž chceme ukázať, že sme potrební, alebo sa aspoň snažíme zarobiť čo najviac, kým sa dá. Navyše, cítime tlak postarať sa o druhých, urobiť niečo pre svet, využiť voľný čas produktívne… Riziko syndrómu vyhorenia preto môže byť v čase koronakrízy ešte vyššie.
Keď sa v rozhovore pre DVTV moderátor opýtal českého ekonóma Tomáša Sedláčka, kto z momentálnej situácie vyťaží najviac, odpoveď ho prekvapila. „Najviac v tomto období získajú ľudia, ktorí sú prepracovaní a tí, ktorí trpia syndrómom vyhorenia. A, samozrejme, deti, ktoré budú môcť byť chvíľu vychovávané svojim rodičmi,“ povedal Sedláček. Niektorí psychológovia však s týmto názorom celkom nesúhlasia a upozorňujú na negatívne dopady (nielen) na túto skupinu ľudí.
K doterajším stresovým faktorom pribudli ďalšie
„Z našej skúsenosti chronicky unavení a vyhorení ľudia potrebujú čas a priestor na regeneráciu psychických a telesných síl v čo najjednoduchších podmienkach. Ak si to človek dokáže usporiadať aj v tomto období, môže mu to pomôcť. Väčšinou sa však stretávame s opakom,“ hovorí zakladateľ Inštitútu Stresu Karol Kováč. Ľudia sú podľa neho v snahe prispôsobiť sa zmenám ešte vyčerpanejší a ako upozorňuje Bakyta, okrem doteraz bežných stresorov nám pribudli nové celospoločenské úzkosti a neistoty.
„Niekomu súčasná situácia priniesla vysnený sabatikal, mnoho ľudí je však ešte pod väčším tlakom, pretože musia pracovať z domu a zároveň sa starať o deti. Väčší stres tiež zažívajú tí, ktorým zo dňa na deň klesli príjmy na nulu a výdavky samozrejme pokračujú,“ hovorí Bakyta. Syndróm vyhorenia, ktorý sa u ľudí môže vyskytnúť vtedy, keď sú dlhodobo vystavení nadmernému stresu, má tak v týchto dňoch živnú pôdu. Dôvody sú rôzne.
Podľa Kováča hrá veľkú úlohu enormný tlak na to, aby pracovné výkony ostali zachované a zároveň boli ľudia schopní vysporiadať sa s premenlivými podmienkami. Vyhorenie sa však môže objaviť aj z toho, čo odborníci nazývajú „únavou pri rozhodovaní“.
Netreba nakúpiť aj pre našich starších susedov? Ako menším deťom vysvetliť, prečo nemôžu vidieť svojich kamarátov? O čom sa rozprávať s blízkymi cez telefón, keď naše dni vyzerajú rovnako?
V tomto období je dôležité pozorovať aj tie najmenšie zmeny v našom správaní, uvedomiť si, že sa s nami niečo deje a reagovať na to. Ešte lepšia je však prevencia. Čo radí Karol Kováč?
1. Vytvorte si miesto na prácu.
Malo by to byť miesto, ktoré budete na prácu využívať každý deň. Dostatočne pohodlné a pokojné, aby ste sa mohli dobre sústrediť. A tiež praktické a útulné, aby ste tam pracovali s chuťou a cítili sa tam príjemne. Pokiaľ sa dá, tak určite mimo spálne.
2. Zaveďte si pracovný čas.
Aj pri práci z domu treba mať nastavený pracovný režim, ktorý budete dodržiavať. Čím skôr začnete, tým skôr skončíte. Preto zapínať pracovný počítač o 10-tej hodine doobeda s rozospatým zrakom nie je práve ideálne. Najlepšie je začať s prácou tak, ako ste boli zvyknutí v zamestnaní. Budík na piatu hodinu ráno si ale zase nastavovať nemusíte.
3. Kalendár a zoznam úloh vám pomôžu nestratiť sa.
Využívajte ich, značte si všetky termíny a zmeny termínov, napíšte si každé ráno všetko, čo potrebujete v ten deň urobiť. Žiadne „urobím to zajtra“ neexistuje. Aj v kancelárii musíte dokončiť prácu načas, strážte si termíny aj doma.
4. Do práce sa v pyžame nechodí.
Preto ani doma v ňom nepracujte. Detail, ktorý ale značne vplýva na psychiku. V pyžame deň skôr prespíte, než efektívne využijete.
V súčasnej pandemickej kríze čelíme dilemám, s ktorými sme sa doteraz nikdy nestretli, neustále premýšľame nad etickými dôsledkami našich činov a musíme sa rozhodovať o veciach rôzneho významu.
„Každú hodinu sa naše obavy pohybujú od toho, ako ochrániť naše rodiny, až po to, čo budú deti jesť na večeru. Na jednom konci spektra tu máme rozhodnutia týkajúce sa života a smrti – na tom druhom jedlo,“ vysvetlila pre BBC Elizabeth Yuko, profesorka bioetiky. Podľa Kováča sa v podstate snažíme nájsť kľúč, zistiť ako existovať v nových podmienkach.
Zoom burnout
Z pohľadu vyhorenia priniesla táto pandémia aj nový fenomén Zoom burnoutu, teda vyhorenia z video hovorov. „Online meeting, hoci len s jedným človekom, je preukázateľne viac vyčerpávajúci ako osobné stretnutie,“ upozorňuje Bakyta. Počas neho totiž musíme pracovať oveľa intenzívnejšie na spracovávaní neverbálnych podnetov, ako je výraz tváre, tón hlasu či reč tela, čo nám spotrebuje viac energie, ako keby sme komunikovali prirodzene tvárou v tvár.
Ďalšou výzvou je ticho. Štúdia nemeckých akademikov z roku 2014 ukázala, že oneskorené reakcie počas telefónnych alebo konferenčných hovorov negatívne ovplyvnili naše názory na ľudí. Dokonca aj oneskorenie 1,2 sekundy spôsobilo, že ľudia vnímali respondenta ako menej priateľského alebo sústredeného.
Keďže mnoho ľudí strávi v súčasnosti videohovormi denne niekoľko hodín, je podľa odborníkov prirodzené, že už len kvôli nim sa môžeme cítiť viac vyčerpaní. Nehovoriac o tom, že aktivity, ktoré sme predtým vykonávali na rôznych miestach (práca, čas s rodinou, s priateľmi, sám so sebou), a mali ich tak fyzicky a psychicky väčšinou oddelené, sa teraz skoncentrovali na jednom mieste – často dokonca na jednom počítači.
„Evolučne najstaršia časť nášho mozgu – amygdala – je nabudená, ale jej základné spôsoby vyrovnávania sa s ohrozením teraz veľmi nefungujú. Utiecť nemáme kam, nevidíme ani konkrétneho agresora, s ktorým by sme mohli bojovať, a aj v prírode je zrazu oveľa viac ľudí ako zvyčajne, takže ani tam si človek poriadne neoddýchne,“ vysvetľuje Bakyta.
Súčasnú situáciu môžeme podľa neho skúsiť využiť aj pozitívne – uvedomiť si hodnoty, na ktorých nám záleží (ľudia, zdravie, základné potreby), dopriať si viac oddychu, urobiť niečo pre seba a tiež zamyslieť sa nad zmysluplnosťou svojej práce. Radí popremýšľať nad tým, čo nás napĺňa, aké je naše poslanie, koľko hodín denne chceme venovať práci, koľko sebe, rodine, blízkym…. „Veľa vecí sa zmenilo a nevieme, kedy a ako sa vrátime ‚do normálu‘, ale je na každom z nás, aký ‚nový normál‘ chceme, respektíve nechceme,“ uzatvára.
