Podobne ako tisícky iných malých podnikateľov či živnostníkov, aj Nika Macinská bojovala v čase koronakrízy s mnohými výzvami. Ona však svoj biznis a príjmy, ktoré sa zo dňa na deň zastavili, musela zachraňovať z home office so šiestimi deťmi v domácnosti. Tento typ izolácie ju spočiatku vykoľajil, no po prvotnom šoku si začala hľadať systém.
„Ak sa ma niekto opýta, čo mi korona dala, jednoznačne viem odpovedať, že ma prinútila, aby som nerobila všetko sama,“ vysvetľuje Macinská. Pre Forbes.sk hovorí o tom, čo ju posledné týždne naučili a na základe týchto skúseností poskytuje tipy na lepší manažment.
1. Nájdite si režim.
Začiatky koronavírusu a práce z domu boli ťažké, pretože som sa prakticky neustále naháňala a stresovala. Mala som pocit, že nič nestíham a vôbec sa nezastavím. Namiesto voľna a oddychu, ako o tom hovorili poniektorí na sociálnych sieťach, som to mala presne naopak a oveľa horšie ako predtým.
Už to nebolo o tom, že celý deň pracujem a večer som s rodinou. Všetci chceli všetko a stále. Niečo sa muselo zmeniť. Potrebovala som režim.
V čase korony sa Nika naučila viac delegovať. Foto: archív Niky Macinskej
Za roky mojej praxe manažovania veľkej rodiny s ôsmimi deťmi som sa naučila, že práve režim je nadovšetko. Hlavne ten môj. Teraz som si ho musela vytvárať nanovo.
Ako vyzeral? Aj keď som robila v home office, vstávala som rovnako skoro ako v bežné dni a upravila som sa ako do práce – prezliekla som sa do pracovného outfitu a nahodila makeup. Potom som si dala svoje klasické raňajky a zobudila deti.
Kým sa ony pozviechali do „roboty“, ja som pracovala a potom rozdelila úlohy tým mladším, ktoré ešte nevedeli, ako pracovať s mailami a inými aplikáciami, čo sme sa učili za pochodu. Potom som navarila, opäť pracovala a podvečer som si dopriala prechádzku na čerstvom vzduchu a neskôr hodinku na cvičenie. Takéto fungovanie sa po čase ustálilo a pomohlo mi nezblázniť sa.
2. Plánujte.
Vždy som si plánovala svoje aktivity na najbližšie obdobie. Mala som plány krátkodobé, strednodobé aj dlhodobé vízie, ktoré boli vždy modifikovateľné podľa vývoja situácie.
No v okamihu zavedenia prísnych opatrení som bola nútená pozmeniť spôsob plánovania. Do pracovného kalendára mi pribudli nevyhnutné činnosti súvisiace s domácnosťou a rodinou.
Mama ôsmich detí podniká a bloguje.
Hovorí, že veľká rodina nie je pre biznis prekážkou
Počas mojich workshopov o time manažmente som vždy pripomínala, že je nevyhnutné mať v kalendári vytvorené dve kolónky – pre prácu aj pre domácnosť. Teraz sa tá potreba len zvýraznila. Preskupila som okienka a vyvážila ich počet na každý deň tak, aby som urobila do práce všetko potrebné, ale aby aj doma bolo urobené nevyhnutné.
Vyhla som sa však pridávaniu ďalších „odškrtávacích“ políčok v dennom to-do liste, ktorý je súčasťou môjho kalendára. Bolo by to nad moje sily.
Prečo mám to-do list? Viem si k nemu každý večer sadnúť a pozrieť sa, čo všetko som stihla a urobila a tiež si poznačiť, čo je potrebné vybaviť na druhý deň. Táto činnosť ma upokojí a viem si vďaka nej v noci oddýchnuť a nestresovať sa tým, že držím v hlave všetky veci, čo musím urobiť zajtra.
3. Delegujte.
Ak sa ma niekto opýta, čo mi korona dala, jednoznačne viem odpovedať, že ma prinútila, aby som nerobila všetko sama. Zistila som, že je čas naučiť sa delegovať efektívnejšie. Napriek dobre zavedenej tabuľke domácich prác v našom dome (dá sa stiahnuť tu), bolo potrebné náš domáci systém trošku vylepšiť.
Okrem bežných domácich prác sme si pripravili jedálniček na celý týždeň tak, ako sme to zvykli robiť aj doteraz. No predsa v ňom bola zmena. Rozdelili sme si prípravu jedla tak, že každý deň varil obed niekto iný. Podľa toho sme aj plánovali jedlá, aby to konkrétny člen rodiny zvládol takmer úplne sám.
Menším deťom pomáhali s úlohami súrodenci. Foto: archív Niky Macinskej
Okrem toho som určila jednotlivých „školských poradcov“ pre mladších súrodencov. Každý vie niečo iné, a tak môže pomáhať v tom predmete, ktorý ovláda najlepšie. Má to aj ďalší efekt – staršie deti nadobudnú pocit istoty v tom, čo vedia, dostanú povzbudenie, aby svoje znalosti používali v praxi, a mladšie sa tešia z interakcie so starším súrodencom a prijímajú „vyučovanie“ lepšie ako od dospelákov, ktorí ničomu nerozumejú.
Výzva manažérom: Keď máte zamestnancov doma,
musíte zastaviť mentalitu „sedenia na zadku“
Počas korony som sa utvrdila v tom, že je úplne v poriadku pustiť niečo zo svojich rúk a nechať to robiť aj iných ľudí. Zbaviť sa nekonečného pocitu, že to všetko musí byť urobené tak, ako si predstavujem ja a dať priestor kreativite iných. Osvedčilo sa mi to veľakrát v živote a teraz to bola nevyhnutnosť.
Nemám v pláne s tým po korone prestať. Prináša to slobodu do života a uvoľňuje od prílišného preberania zodpovednosti aj za to, za čo zodpovedná nie som.
4. Kontrolujte.
Po delegovaní úloh som sa však nevyhla následnej kontrole. Aspoň náhodnej. Jedlo bolo jasné. Nikto nebol hladný, a tak som s istotou vedela, že si ktosi splnil svoju úlohu.
No pri ostatných činnostiach bolo potrebné venovať kontrole zvýšenú pozornosť. Deti ma naučili, že kontrola nesmie byť o vyčítaní a kritizovaní. Preto hľadám to, čo urobili dobre, pochválim to a spolu sa pozrieme na to, čo je potrebné prerobiť alebo dorobiť.
5. Relaxujte.
Nevyhnutnosťou posledných dní sa pre mňa stal relax a psychohygiena. Potrebovala som si nájsť čas len sama pre seba, najlepšie mimo iných ľudí. A presne to potrebovali aj ostatní členovia domácnosti. Každý z nás má túto potrebu inak intenzívnu a v inom čase.
Zaviedli sme nálepky na dvere s textom „nevyrušovať“ a navzájom sme ich rešpektovali. Čo však najviac pomohlo mojej unavenej mysli, bolo uvedomovanie si pekných vecí a okamihov a vedomé venovanie sústredenej pozornosti ich výskytu.
Relax a psychohygiena sú nevyhnutnosťou posledných dní. Foto: archív Niky Macinskej
A aj dnes, keď už chodím do práce mimo domu, snažím sa každý deň uvedomiť si zdanlivé drobnosti, ktoré ma obklopujú. Neprejdem okolo bez povšimnutia. Zaregistrujem pohybujúce sa listy na stromoch vo vánku, odlúpenú omietku starého domu v centre, babičku za oknom do ulice polievajúcu kvety, mamičku s kočíkom podávajúcu dieťaťu fľašu s vodou… Na sekundu sa vo svojom vnútri zastavím a uvedomujem si ten malý okamih.
Učí ma to venovať pozornosť tomu, čo je tu a teraz. Trénuje to moju schopnosť venovať pozornosť dôležitým ľuďom v mojom živote, keď sa opäť vrátim domov. Lebo to, čo je najdôležitejšie vo vzťahoch, je schopnosť venovať tomu druhému plnú pozornosť aspoň na chvíľu každý deň.
