A ako rozhovor, mailom? – prichádza otázka v esemeske. Tejto forme sa vo Forbese snažíme vyhýbať. Máme obavy, že rozhovor nebude dosť bezprostredný, môže zvádzať povedzme k diplomatickejším formuláciám. Ale žijeme v špeciálnej dobe, rozhovor sme robili v apríli, v čase šíriacej sa pandémie, takže sa rýchlo dohodneme, že ideme tým e-mailom. A podobne rýchlo sa ukáže, že v tomto prípade boli obavy zbytočné. Okrem hrania totiž vie Tatiana Pauhofová aj pekne písať.
O sebe
Sme v časoch, keď zostávame doma, aj my si teda otázky a odpovede budeme písať e-mailom. Ak sa smiem spýtať, ako to u vás vyzerá, keď mi začínate odpovedať?
Mám tu rozložený šach a svojho milého.
Spomenuli ste mi, že máte „telefonickú fóbiu“. Môžete ju trochu viac priblížiť? Dá sa vám teda len ťažko dovolať… A ďalej?
Ďalej nič. Telefonujem, keď je to akútne alebo si treba rýchlo odovzdať informácie typu „uniká plyn, čo mám robiť“, alebo „stratila som sa a vidím pred sebou zubatého psa, čo ďalej…“ Jednoducho potrebujem osobný vizuálny kontakt k hlasu, pri kontakte s ľuďmi im potrebujem venovať svoju plnú pozornosť. Neviem ju mať, keď z ničoho nič zazvoní telefón, takže sú pre mňa ľahšie znesiteľné textové správy alebo mail. Majú svoj čas, môžem sa naladiť, pripraviť. Pri zazvonení telefónu vo mne vzniká zvláštny tlak.
Mám teda konštantne vypnutý zvuk telefónu a jednoducho píšem… Alebo tí, čo ma poznajú, napíšu: „Táni, potrebujem s tebou hovoriť.“ Ja sa na to pripravím a potom to zvládnem ľahšie. Celé divné, ale je to tak.
Žije v Los Angeles a pracuje vo filmovej produkcii.
Spočiatku brala aj neplatené ponuky na nakrúcania
Aká bývate, keď vás nikto cudzí nevidí? Napriek svojej práci sa napríklad opisujete, že ste introvertný typ človeka…
Som taká istá, introvertná. V bezpečnom prostredí prijímajúcich ľudí sa akurát zo mňa stáva podstatne veselší a kreatívnejší introvert.
Celý život sa vnárate do príbehov, čítate, hráte cudzie postavy. Teraz ste mali neplánované voľno, viac času pre seba… Ste napríklad rada sama?
Áno, som rada sama, aj keď teraz sama nie som, keďže svoj domov zdieľam so svojím milým. Ale odpadol zo mňa kus sociálneho stresu a cítim sa ľahšie. Myslím si, že je nevyhnutné, aby človek dokázal fungovať v relatívnom mieri sám so sebou, a tak tu máme celkom slušnú previerku v tom, ako sa vystáť a čo so sebou robiť.
Táto situácia je na jednej strane tragická a strašne smutná – prináša zdravotné ťažkosti a desivú ekonomickú situáciu, na druhej strane ju však pre seba vnímam ako obrovský dar. Mať čas pre seba, byť so sebou, venovať sa tomu, od čoho normálne utekáme alebo na čo nemáme čas – to by sa mi za „normálnych okolností“ nepodarilo. A veľmi mi to bolo treba.
Ako sa to robí, otec? Rodinné videá muža,
ktorý vyrastal bez otca, sa stali youtubovou senzáciou
O peniazoch
Forbes je časopis spojený s biznisom, tak sa spýtam aj na ekonomickú stránku. Aký biznis je herectvo?
To je veľmi individuálne, v mojom živote to rozhodne žiaden biznis nie je. Viem však, že sa to dá aj tak, len ja to tak neviem. Svojou prácou si zarobím na to, čo potrebujem. Ale premeniť to na biznis je mimo môjho zorného poľa a nastavenia.
Keď rokujete o zmluve na film, ako to približne vyzerá?
Nijako, mám na to agentku. Mne to naozaj nejde. Mňa zaujíma obsah kreatívnej práce, to je asi tak všetko, o čom dokážem diskutovať. Na tie praktické zmluvné záležitosti sú tí, pre ktorých je práve toto silná stránka a ešte ich to aj baví – mne pri tom išiel vždy explodovať mozog.
Jasné, takže obchodná stránka nie je vaša parketa. Máte povedzme nejaký svoj výpočet chýb, ktoré ste pri zmluvách urobili?
Asi všetky. Preto som rezignovala a prenechávam to kompetentným.
Aký máte vzťah k peniazom? Ako s nimi nakladáte, investujete ich?
Samozrejme, že sa k peniazom nestaviam nijako negatívne, poskytujú slobodu vo veľa rozhodnutiach. A potiaľ je aj hranica môjho vzťahu k peniazom – kým tú slobodu dokážem mať bez toho, aby som musela na konci každého mesiaca riešiť existenciálne témy. Veľa ľudí žije v obrovskej ilúzii toho, ako ľudia v kultúre žijú – súdiac podľa hollywoodskych hercov – pričom situácia na Slovensku je oveľa prozaickejšia. Určite sa nájdu aj takí, ktorí dokážu žiť nad pomery – rovnako ako v každej inej profesii – ale nie je to bežná prax. Je to často vec rozhodnutia alebo šťastia.
Mali ste fázu, že ste zostali bez peňazí?
Isteže.
Pauhofová (vpredu) si zahrala aj v trojdielnom seriáli Horiaci ker z produkcie HBO. Foto: archív HBO
Ako uvažujete pri skladaní svojich príjmov? Nehrávate napríklad v nekonečných a finančne lukratívnych seriáloch. Takže si povedzme nastavíte, že divadlo mi zaplatí sociálne a zdravotné poistenie… Ako to je?
Nuž, je to veľmi dobrodružná a neistá cesta. Neviem a nechcem robiť svoju prácu iba kvôli peniazom. Chcem robiť dobrú prácu, ktorá bude dobre ohodnotená. Niekedy sa to darí lepšie, inokedy je to trošku do plaču, ale vybrala som si a nesiem zodpovednosť.
O živote
Doma nemáte televíziu, nechodíte na sociálne siete. Netlačia vás z povahy vašej profesie, aby ste boli povedzme na facebooku?
Tlačia, ale nechce sa mi. Nevidím dôvod. Tam, kde to treba, delegujem na tých, čo to majú. Ja som stará škola, po dedkovi. Viem, že je to na súčasnú situáciu zastarané, ale treba to aj tak. Osobne.
Nemáte rada pozornosť zvonku, ktorá nie je určená práci. Dosť sa však angažujete vo veciach verejných. Vnímate to tiež aj ako súčasť vašej profesie? Ako k tomu vlastne pristupujete?
Nie je to súčasť mojej profesie. V týchto prípadoch hovorím za seba ako človek, občan, žena… Moja profesia mi len zabezpečila pozornosť.
V Bratislave ste sa narodili aj v nej žijete. Čo máte na meste rada?
Bratislavu zbožňujem. Je malá, útulná, rozvíja sa, krásnie. Mám tu svoj domov, miesta, ktoré mám rada, ľudí, ktorí sú pre mňa dôležití.
Aké ste mali v detstve plány do dospelého života?
To si pamätám celkom presne – budem patologička s dvoma deťmi a so psom a zajacmi a mini poníkmi a jednou malou kozou a ovečkou. Treba povedať, že zatiaľ sa mi tie plány trošku vymkli spod kontroly.
V rodine najskôr neprichádzalo do úvahy, aby sa herectvo stalo vašou profesiou. Bolo brané najmä ako hoby a z vás mala byť právnička. Nemali ste potom neskôr občas chuť zmeniť povolanie?
Často. Ale to, že som to neurobila naozaj, hovorí buď o mojej úplnej hlúposti, alebo o tom, že to vlastne napriek všetkým ťažkostiam a nástrahám patrí ku mne.
Májové vydanie magazínu Forbes sme venovali ženám, ktoré sa presadili v rôznych oblastiach. Mali ste vy nejaký ženský vzor? A čím vás inšpiroval?
Vždy u mňa prevládali mužské vzory – Winnetou, James Bond, Masaryk, Baťa, Sherlock Holmes… Ale úprimne som vždy obdivovala Věru Čáslavskú, Miladu Horákovú, Helenku Třeštíkovú a teraz aj našu pani prezidentku Zuzanu Čaputovú. Za ich silu, pokoru, víziu, trpezlivosť, pokoj…
Tatiana Pauhofová
Narodila sa 13. augusta 1983 v Bratislave. Ako sedemročná začala navštevovať Detskú rozhlasovú dramatickú družinu, ale desať rokov sa venovala aj karate či sa zúčastňovala na matematických a chemických olympiádach. Počas strednej školy rok študovala v americkom Oregone. Doma sa nepočítalo, že by sa z nej mala stať herečka. Zámerne však nezložila prijímacie pohovory na právnickú fakultu, kam ju smerovali rodičia a tajne – a samozrejme úspešne – sa prihlásila na štúdium herectva na bratislavskú VŠMU.
Účinkovala v desiatkach filmov (Muzika, Román pre mužov, Nežné vlny, Lída Baarová či Všetko alebo nič) aj seriáloch na Slovensku a v Česku. V produkcii HBO Europe si zahrala v oceňovanej minisérii Horiaci ker (upravenej aj na premietanie v podobe jednoliateho filmu), seriáli Terapia a najnovšie v špionážnej dráme Bez vedomia.
Tatiana Pauhofová je od roku 2007 členkou činohry Slovenského národného divadla. Získala ocenenie Dosky či bola nominovaná na Českého leva. Žije v Bratislave, jej partnerom je hudobník, producent a zvukový inžinier Jonatán Pastirčák.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
