Používanie rúšok ako ho poznáme dnes sa jedného dňa stane históriou. Teraz je však ich bezvýhradné odloženie pre ochranu pred vírusovým ochorením stále v nedohľadne. Rovnako podstatné je tiež chrániť sa pred rasistickými predsudkami. O dôležitosti oboch vecí sa drasticky presvedčil francúzsky lekár Gérald Mesny v roku 1911.
Mesnyho príbeh je tragický, vo všeobecnosti však i užitočný. Okrem ukážkového varovania, kam až môže zájsť ľudská hlúposť a arogantné prehliadanie človeka pre jeho rasu, ukazuje tento príbeh aj to, aký zásadný význam môže mať ochrana tváre. Od osudu, ktorý na seba Mesny privolal, sa odvíja pomerne priama linka k dnešnému zakrývaniu úst a nosa, ktoré je účinnou prevenciou pred nákazou.
Autor knihy o španielskej chrípke:
Nakazil sa Kafka aj Trump, vírus prešiel bez výraznejšej obrany štátu
Na začiatku druhého desaťročia minulého storočia prišiel Gérald Mesny do Madžuska bojovať s pľúcnym morom ako vyžiadaná lekárska kapacita zo zahraničia. Choroba udrela na území severnej Číny s apokalyptickou silou: umieralo takmer 100 percent infikovaných, a to maximálne do dvoch dní od prvých príznakov.
S expertmi z cudziny sa radil čínsky doktor Wu Lien-teh, poverený kontrolou nad zasiahnutou oblasťou. Mladý lekár absolvoval štúdium na Cambridge a v bitke so smrtiacou nákazou si počínal odvážne – sprísnil karanténne opatrenia a napriek náboženským zvyklostiam nariadil spaľovať mŕtvoly. Urobil tiež pitvu jednej z obetí a vyvodil z toho, že mor nešíria blchy, ako si mnohí mysleli, ale prenáša sa z nakazeného človeka na zdravého.
Príklady jedného z prvých použití rúšok. Foto:University of Edinburgh
Od tohto zistenia bol len krôčik k zavedeniu ochrany tváre v podobe masky z gázy a bavlny, ktorá sa uchytila okolo hlavy pomocou niekoľkých vrstiev látky, čím bol vytvorený filter proti infekcii lietajúcej vzduchom. Predchodca dnešných rúšok – či respirátorov– bol na svete.
Vynález doktora Wua však budil medzi niektorými kolegami pochybnosti. Ku skeptikom patril i Gérald Mesny. Keď sa mu Wu snažil vysvetliť efekt masiek, hrubo ho odbil a nahlas pred svedkami prehodil: „Čo môžeme čakať od Číňana?“
Ani rúško na ústach by nezadržalo výrok s neskrývaným rasistickým podtextom. Mohlo mu však pomôcť v niečom zásadnejšom: aby Mesny podčiarkol, ako sa „hlúpy Číňan“ mýli, vydal sa bez ochrany tváre do nemocnice medzi nakazených.
O dva dni na pľúcny mor zomrel.
Ostatní lekári v oblasti si po tejto skúsenosti masky okamžite nasadili. A nielen oni. Nosil ich zdravotnícky personál, vojaci, nosilo ich aj množstvo bežných ľudí. Rúška – podobne ako dnes – sa stali viditeľným symbolom zodpovedného prístupu k nebezpečnej chorobe, a teda aj symbolom modernej lekárskej vedy.
Zarobili na Waterloo, môžu za nový koronavírus?
Rothschildovci sú terčom konšpirácií už dve storočia
Stalo sa to aj vďaka tomu, že vizuálne nápadnú ochranu tváre si všimli noviny. „Rúška boli novou vecou, navyše pôsobili zvláštne. Takúto kombináciu tlač miluje,“ povedal pre Fastcompany.com Christos Lynteris z Katedry sociálnej antropológie na univerzite v St. Andrews. „Predstavte si čiernobielu fotografiu, z ktorej svietila biela maska cez tvár. Rúška slávili marketingový úspech.“
Keď v roku 1918 udrela španielska chrípka, bola Wuova skúsenosť s rúškami okamžite aplikovaná. Rozbehla sa ich výroba a po memente s Mesnyho smrťou bol výsmech voči ľuďom so zahalenou tvárou veľmi nepatričný.
Iste, ochrana tváre zo zdravotných dôvodov tu bola už skôr. Napríklad na vyobrazeniach moru v Marseille v roku 1720 je vidieť, ako majú hrobári a ďalší ľudia manipulujúci s mŕtvymi omotanú látku okolo hlavy. Nie však preto, aby sa epidémia nešírila z jednej osoby na druhú, ale kvôli presvedčeniu, že príčinou choroby je skazený vzduch.
Rúška počas vyčínania španielskej chrípky pred sto rokmi. Foto: Reprofoto z publikácie Španělská chřipka
Teória miasma, ako sa nazýva domnienka o nezdravej atmosfére, stvorila aj najzlovestnejšiu tvárovú masku vôbec. Stredovekou Európou chodili v dobách moru lekári podobajúci sa strašidelným vtákom, pretože mali na hlave akúsi helmu s pretiahnutým nosom evokujúcim veľký zobák. Koniec „zobáka“ bol vypchatý bylinkami alebo kadidlom, keďže eliminovaním zápachu sa podľa vtedajšieho presvedčenia malo zabrániť ochoreniu.
Téza, že zápach spôsobuje chorobu, vydržala až do začiatku 19.storočia. V neskorších rokoch si začali nasadzovať rúška lekári počas chirurgických zákrokov, aby nekašlali alebo nekýchali do otvorenej rany. Avšak až doktor Wu – a kruto ironický príbeh jeho kolegu z Francúzska – odštartoval vnímanie a používanie rúšok v kontexte, aký poznáme dnes.
Autorom článku je Filip Saiver z Forbes Česko.
