Ľubica Matušáková trpí lámavosťou kostí, pre ktorú už od mala vzbudzovala pozornosť okolia. Bolo bežné, že ju na ulici či v obchode sledovali cudzie deti, posmešne napodobňovali jej chôdzu a „potajomky“ na ňu ukazovali prstom. V dospelosti sa preto rozhodla vytvoriť projekt, ktorý prináša témy inakosti a prijímania odlišností do detského sveta. „Vtedy sa osobnosť dieťaťa ešte len formuje, a dieťa nie je tak zaťažené predsudkami,“ hovorí pre Forbes. Jej Vnímajkovia – hračky s hendikepom – sa začínajú využívať aj v materských školách.
Jej detstvo bolo síce pekné a plné zážitkov, no pre hendikep poznačené aj nepríjemnými situáciami a pobytmi v nemocnici. Svoju prvú zlomeninu mala Ľubka v ôsmich mesiacoch. Odvtedy sa často vracali a sprevádzala ich bolesť, drkotanie zubami, chlad aj triaška na celom tele. V lepšom prípade skončila so sadrou, v tom horšom naprávaním posunutých kostí bez anestézy alebo operáciou.
Rozhodli sa podporiť lokálnych výrobcov.
Vytvorili e-shop, ktorý združuje najmä malých podnikateľov
„Veľmi som sa snažila byť dobré dieťa, neplakať a ‚nerobiť problémy‘, pretože už so mnou bolo dosť starostí. No bolo to ťažké, nielen pre bolesť, ale najmä pre bezmocnosť, pocit viny zo sĺz rodičov či pre sklamanie súrodencov, ktorí tak mali pokazené ďalšie prázdniny,“ hovorí Ľubica.
Vianoce v nemocnici. Foto: archív Ľubice Matušákovej
Ľudia a rovesníci na dedine na ňu síce boli zvyknutí a jej diagnózu a s ňou spojené ťažkosti brali celkom prirodzene, no len čo vystúpila zo „svojej bubliny“, čelila zosmiešňovaniu či ľútostivým poznámkam. Tie v Ľubiciných očiach akoby potvrdzovali jej menšiu hodnotu. „Cítila som sa inak, aj keď som sa snažila byť čo najviac ako ostatní,“ vraví.
Vnímanie odlišností
Neskôr, s nástupom na strednú školu, sa tieto rozdiely ešte prehlbovali a istota jej bezpečného detského sveta sa stratila. „Bolo bežné, že ma na ulici či v obchode sledovali cudzie deti, posmešne napodobňovali moju chôdzu, chichotali sa a ‚potajomky‘ na mňa ukazovali prstom, čo som sa snažila nevnímať, aj keď to veľmi nešlo,“ hovorí. Vtedy si po prvýkrát uvedomila, aké dôležité je otvorene hovoriť o inakosti. Ideálne s deťmi a už od mala.
Slovenka sa nenechala odradiť stereotypmi.
Jej rukopis teraz nosí najviac očakávaná videohra
Aj dnes sa Ľubka často stretáva s tým, že keď ju deti zbadajú, pýtajú sa svojich rodičov: „Čo je to za teta?“ alebo „Prečo je taká malá?“ Ako zo skúseností hovorí, reakcia väčšiny dospelých je taká, že sklopia oči, zrýchlia krok, snažia sa tváriť čo najviac nenápadne a dúfať, že ich nepočula. „Nevedia, ako zareagovať, pretože odlišnosť je stále niečo, čo je vnímané skôr v negatívnom kontexte alebo veľmi emotívne,“ vysvetľuje.
Vnímajkov – hračky s hendikepom, dnes tvorí päť postavičiek. Foto: Ľubice Matušákovej
Podľa nej je však dôležité viesť zdravé deti k tomu, že je to prirodzenou súčasťou života, a deťom, ktoré sú nejakým spôsobom iné, ukázať, že nie sú v tom samy. „Je veľký rozdiel, či dieťa vyrastá s pocitom viny z dôvodu svojej inakosti, alebo s tým, že aj napriek tomu, že je iné, je výnimočné a má rovnakú hodnotu ako ostatní. Ak totiž v detstve dostane dobrý základ a neskôr prídu skúšky a ťažké životné situácie, ktorým sa nevyhne, má oveľa väčšiu šancu ich zvládnuť,“ hovorí.
Vnímajkovia
Vlastnú skúsenosť sa Ľubka rozhodla využiť na pomoc iným. Počas dodatočného vzdelávania zameraného na storytelling v inklúzii sa v jej hlave zrodil nápad na Vnímajkov – hračky s hendikepom, ktoré dnes tvorí päť postavičiek. Štyri z nich predstavujú hendikep, s ktorým sa môžu deti v spoločnosti najčastejšie stretnúť. Ide o nevidiacu Tmejku, Chcejka, ktorý má sociálny hendikep – chudobu, Boľka s telesným problémom a Rómku Inku, ktorých kvôli ľahšiemu pochopeniu odlišností dopĺňa zdravé dieťa Veselka.
Hlavným dôvodom vzniku projektu bola túžba ukázať, že odlišnosť je prirodzenou súčasťou života, že každý z nás sa s ňou priamo či nepriamo stretáva. „Môžeme ju vnímať negatívne, bojovať s ňou alebo ju skrývať, alebo v nej môžeme vidieť výnimočnosť a jedinečnosť každého človeka,“ vysvetľuje Ľubica.
Niektoré materské školy si už osvojili výučbu prostredníctvom Vnímajkov. Foto: Ľubice Matušákovej
Hračky sú určené nielen deťom, ale aj rodičom a pomáhajúcim profesionálom, ktorí vďaka nim dokážu s deťmi komunikovať citlivé témy odlišností jednoduchým detským spôsobom – cez rozprávku a hru.
„Keďže detská osobnosť sa ešte len formuje a nie je zaťažená predsudkami, je to čas, keď je potrebné s deťmi hovoriť o tom, že na svete sú rôzni ľudia. Práve preto začíname už u malých detí, pretože ľahšie sa formuje osobnosť a budujú sa postoje, ako sa neskôr búrajú predsudky,“ vysvetľuje.
Edukácia v škôlkach
Vnímajkovia už majú viacero podôb – od háčkovaných hračiek cez potlače na tričkách po rozprávky, a majú aj edukačný rozmer. Zatiaľ s nimi pracujú v materských školách na Orave, a to nielen s postavičkami, ale aj spomínanými rozprávkami, maľovankami a pracovnými listami. Ľubica totiž v spolupráci s ďalšími odborníkmi vytvorila aj metodiku a metodické materiály pre pedagógov na podporu vytvárania inkluzívneho prostredia.
Súčasťou by malo byť aj stretnutie so „živým Vnímajkom“ – osobou s hendikepom, ktorá má prísť priamo k deťom do škôlky. „Aby deti ľahšie pochopili že to nie je hra, ale že takíto Vnímajkovia skutočne existujú,“ hovorí Ľubka.
Momentálne má v pláne vydať CD s detskými pesničkami: Vnímajkovia – veselý svet, na ktorú práve prebieha crowdfundingová kampaň na portáli Startlab, a na konci prázdnin vydáva knihu rozprávok.
A čo je pre ňu v rámci projektu a komunikovania tejto témy najdôležitejšie? „Šíriť vnímavosť, rúcať bariéry a otvárať spoločný svet v duchu poslania nášho občianskeho združenia V.I.A.C., ktorým je: ‚Najvyšší level života je pre každého.‘ Preto nikto z neho nemôže a nesmie byť vylúčený,“ dodáva na záver.
