Ľudia stratili ilúzie a sú vyčerpaní, pretože aktuálna situácia trvá už dlho, hovorí psychologička Eva Černičková. Výsledkom je podľa nej to, že už nie sme takí tolerantní voči ostatným, ideme každý sám za seba a podpisuje sa to aj na našich vzťahoch.
„Myslím si, že takéto obete a zranenia korony budeme ešte len počítať,“ vysvetľuje v rozhovore pre Forbes. Aké sú najčastejšie problémy a ako im predchádzať? Čo nám môže pomôcť lepšie zvládať toto obdobie? Ako čo najlepšie komunikovať pozitívny prípad vo firme alebo vlastné ochorenie tým, s ktorými som bol v kontakte?
Tento rok je poznačený najmä pandémiou koronavírusu, ktorá naberá na obrátkach. Nakazených stále pribúda, zvyšujú sa aj počty ľudí, ktorí potrebujú starostlivosť v nemocniciach. Ako vplýva táto situácia na naše duševné zdravie?
Je ťažké zovšeobecňovať, ale môžeme pozorovať, že situácia, v ktorej sa nachádzame, sa líši od prvej vlny pandémie. Vtedy pre nás bolo všetko nové a mali sme ešte veľa energie bojovať proti nákaze s tým, že ju ideme poraziť. Mnoho ľudí si myslelo, že to zvládneme a do leta máme pokoj, zbierali sme silu na nejakú krátkodobú situáciu. Teraz však vidíme únavu ľudí zo všetkého, čo sa deje.
Psychologička: Pandémia mení prežívanie detí.
Môže byť zdrojom napätia v triedach
Koronavírus nás vyrušil z predstavy, že svet je bezpečné miesto. Mali sme pocit, že nám sa nemôže stať to, čo sa deje v iných krajinách, všetky nebezpečenstvá boli od nás ďaleko a zrazu sme konfrontovaní s tým, že niečo nemáme pod kontrolou.
Dá sa povedať, že optimizmus, ktorý sme mali na začiatku, sa vyčerpal?
Áno. Je to ako keď máte absolvovať krátky beh s prekážkami. Naberiete silu, prebehnete a viete, že máte pokoj. No toto je dlhý maratón, pri ktorom strácame silu a nikto nevie povedať, kedy už bude koniec. Keby nám teraz niekto povedal, že v decembri, tak opäť načerpáme silu, nejako si ju rozložíme a do decembra vydržíme. No tento boj s koronavírusom je akoby boj bez cieľa. Stojíme bezmocní a nevieme, čo sa bude diať. Budeme do konca života nosiť rúška? Nebudeme sa môcť združovať? Do konca života budeme žiť v strachu z opatrení? Tá beznádej a dlhé trvanie sú vyčerpávajúce.
S akými problémami sa dnes v praxi stretávate najčastejšie? Čo riešia vaši klienti?
Narastá hlavne úzkosť, pocit bezmocnosti plynúci z toho, že sa s našimi životmi deje niečo, čo nemáme pod kontrolou. Mnohí ľudia už stratili ilúzie, že raz to bude dobré. Prispieva to k smutnej nálade a môže to prerásť aj do telesných príznakov, ako napríklad zvieranie srdca, žalúdočné problémy, problémy s dýchaním a podobne. Korona tiež veľmi zatriasla vzťahmi, buď preto, že boli v jej dôsledku obmedzené, alebo naopak presýtené tým, že ľudia boli zavretí doma. Niekedy to mali problém udržať.
Prečo? Čo dnes v medziľudských vzťahoch spôsobuje najväčšie problémy?
Každý z nás zvláda stres a záťažovú situáciu po svojom a niekedy sa stane, že spôsob zvládania dvoch partnerov alebo kamarátov sa veľmi odlišuje a chýba tam rešpekt.
Niekto má napríklad potrebu súčasnú situáciu zľahčovať, aby sa mu žilo lepšie. Iný človek je vystrašený a potrebuje oporu, niekoho, s kým sa môže „báť“ spoločne. No a keď sa takíto dvaja ľudia stretnú a navzájom sa snažia presvedčiť o tom, že ten ich spôsob zvládania je tým správnym, tak to môže byť problém. Niekde si dve rôzne osoby pomôžu, inde to môže byť dôvodom naštrbenia vzťahov. Myslím si, že takéto obete a zranenia korony budeme ešte len počítať.
Ako predchádzať konfliktom a nachádzať väčšie prieniky s ľuďmi okolo nás, aj keď situáciu vnímame rozdielne?
Dôležitý je vzájomný rešpekt. Pokiaľ máme medzi sebou vzťah, ktorý fungoval, tak práve ten by mal byť na prvom mieste, nie náš spôsob zvládania strachu. Máme sa radi, sme si vzácni, a tak by sme v sebe mali potlačiť potrebu naučiť ostatných, aby na veci reagovali rovnako ako my. Mali by sme v sebe nájsť rešpekt a toleranciu.
Psychologička hovorí, že pri medziľudských vzťahoch by sme v sebe mali nájsť rešpekt a toleranciu. Foto: archív respondentky
Aj keď ja to mám takto a považujem to za najlepší spôsob zvládania situácie, zároveň akceptujem, že niekto to má inak. Treba akceptovať rozhodnutie človeka, aj keď máme pocit, že jeho spôsob ho môže uviesť buď do väčšieho rizika infekcie alebo, naopak, do väčšieho rizika srdcového infarktu. Rešpektujme jeho cestu a neodcudzujme, nezosmiešňujme, nekritizujme ani sa na seba navzájom nehnevajme.
Na prvý pohľad sa zdá, že zatiaľ čo počas prvej vlny si ľudia navzájom pomáhali a boli solidárni, v súčasnosti v spoločnosti vládne akási nevraživosť a rozdelenie. Ako to vnímate ako psychologička?
Je to aj tým, že na začiatku bol vírus vnímaný ako ten zlý, ako niečo, čo k nám prišlo zo zahraničia. Bol to spoločný nepriateľ a spolu sme proti nemu bojovali. Teraz je ten hnev namierený inde. Dnes sa ľudia hnevajú skôr na niekoho, kto do kolektívu priniesol koronavírus, lebo „kvôli nemu“ sú teraz potrestaní aj oni. Musia byť napríklad v karanténe kvôli tomuto jasne pomenovanému jednotlivcovi. Už to nie je len ten zlý koronavírus, už je to ten zlý človek, ktorý koronavírus má. Navyše, zatiaľ čo pri prvej vlne sme boli v akejsi karanténe všetci, teraz je to individuálne. Vtedy sme na tom boli zle všetci, teraz sa porovnávame.
Môžu sa ľudia, ktorí ochorejú, cítiť vylúčení?
Áno. Mám pocit, že niekedy nám už len chýba nálepka „Toto je ten coviďák, ktorý je zlý.“ Keď je napríklad v kolektívoch podozrenie na koronavírus, už sa pátra po tom, kto bol ten, ktorý ho priniesol, a štartujú diskusie o tom, ako veľmi bol či nebol zodpovedný, ako veľmi on sám mohol za to, že sa nakazil. Tým pádom mu prisudzujeme vinu. On ten koronavírus doniesol a spôsobil mne či mojej rodine nejaké obmedzenie.
Aký dopad to môže mať na kolektívy aj na spoločnosť vo všeobecnosti?
Závisí to aj od toho, aké vzťahy v tej-ktorej skupine panovali predtým. Možno to bude len nejaké chvíľkové nešťastie, ktoré sa ľuďom podarí zvládnuť, ale môže sa stať aj to, že koronavírus rozbije vzťahy v pracovných kolektívoch či v rodinách. Buď zostane rana na tom, ktorý sa cítil ohrozený, alebo na strane chorého, ktorý nemohol za to, že dostal ochorenie a cíti sa neprávom obvinený.
Nerozprávajte sa doma len o korone. Psychologička
radí, ako zvládnuť napäté vzťahy v izolácii
Mám pocit, že spojenie zodpovednosti a vírusu sa veľmi zjednodušuje. Že moja vlastná nezodpovednosť vedie k ochoreniu, no je tu veľa faktorov, ktoré do toho vstupujú. Niekto sa napríklad správa veľmi nezodpovedne, no má jednoducho šťastie a nechytí ho to.
Dôležitá štruktúra
Ako odporúčate postupovať manažérom v prípade pozitívneho prípadu vo firme, aby sa minimalizoval negatívny psychologický dopad na kolektív?
V prvom rade je dôležité, aby sa manažérovi podarilo ostať v pokoji, aby nezačal hneď panikáriť. Mal by sám seba upokojiť a povedať si, že to nie je katastrofa, len problém, ktorý treba vyriešiť. Keď sa mu to podarí a bude pôsobiť dojmom, že to má pod kontrolou aj navonok, môže tento pokoj priniesť aj do kolektívu. Je dôležité, ako bude túto informáciu komunikovať.
Ak som nakazený a dávam túto informáciu ľuďom, s ktorými som bol v kontakte, je vhodné im poskytnúť hneď ďalšie kroky, čo majú spraviť. Môžu si v tom nájsť štruktúru a vyľakajú sa menej, vraví psychologička. Foto: Pexels/fauxels
Ak napríklad povie, že tento človek k nám priniesol koronavírus, lebo bol v zahraničí, tak len podporí medzi ľuďmi nevraživosť. Keď povie, že toto sa nám stalo, no zvládneme to a verím, že sa s tým nebudeme trápiť, že budeme navzájom komunikovať, ako sa kto má, a posielať podporu nakazeným ľuďom, tak kolektív zareaguje inak. Tiež je dôležité, aby ľudia, ktorí sa ocitnú v karanténe, necítili finančné zhoršenie alebo iné obmedzenie okrem toho nevyhnutného.
Ako, naopak, správne odkomunikovať, že som nakazený, ľuďom, s ktorými som bol v kontakte?
To je možno otázka na epidemiológov, akým spôsobom sa komunikujú kontakty. Asi nemá význam vyplašiť všetkých ľudí a zisťovať pomaly to, kto okolo mňa prešiel na ulici. Mohlo by to len vyvolať ďalšiu paniku. Asi by som sa poradila s odborníkmi, kto sú priame kontakty, komu to povedať a kde je hranica. Aby som sa nezbavoval vnútorného tlaku tým, že budem oslovovať všetkých zaradom a v konečnom dôsledku vyplaším 150 ľudí, ktorých som vôbec nemusel.
Poradiť sa s Úradom verejného zdravotníctva, aké sú ďalšie kroky, a rovno sa ich opýtať, aký je ďalší postup pri ľuďoch, ktorým dávam informáciu, že mám koronavírus. Poskytnem im hneď aj ďalšie kroky, čo majú spraviť, aby si v tom našli štruktúru. Vyľakajú sa menej, ako keď im len poviem, že mám koronavírus a že sa možno nakazili. Oni totiž s tým preneseným strachom ostávajú, možno si pospomínajú, s koľkými ľuďmi sa stretli oni, koľkých mohli nakaziť, a v jednej chvíli budeme mať, ak to preženiem, vyplašenú polovicu Slovenska.
Takže dôležitá je triezva hlava a komunikácia ďalšieho postupu.
Áno, to pomôže aj v predchádzajúcom prípade, keď sme sa rozprávali o firme. Keď príde manažér s postupom, čo a ako sa bude diať, tak donesie do tímu štruktúru. Vždy, keď sa dostaneme do neznámej situácie, ktorá má tendenciu nás vyľakať, tak sa začneme báť a vtedy pomáha, keď máme štruktúru a jasný postup. Pretože prvé, čo človeku napadne, je, čo budem teraz robiť. So štruktúrou to zvládne oveľa lepšie.
Dá sa psychicky pripraviť na to, že sa možno skôr či neskôr nakazím?
Asi nie tak úplne. Je to podobné, ako otázka, či sa dá pripraviť na nejakú ťažkú situáciu. Teoreticky, ak by človek veľmi chcel, tak si vie študovať postupy, lenže tie, rovnako ako opatrenia, sa v čase menia. No sú ľudia, ktorým to pomôže, aby nemali pocit, že sú nepripravení. Okrem ochrany im pomáha aj zber informácií.
Keď spomínate opatrenia, v poslednom čase sme mohli pozorovať, že tie sa veľmi často a rýchlo menili. Ako to prispieva k nášmu psychologickému nastaveniu?
Toto je presný opak spomínanej štruktúry, ktorá nám pomáha a vie nás previesť krízou. Keď sa opatrenia často menia alebo sú nezrozumiteľné či nelogické, tak sa štruktúra sama spochybňuje a prestáva byť oporou. Je to akoby sme mali zavreté oči, potrebujeme sa niekam dostať a máme niekoho, kto nám dáva inštrukcie. Ak sú jasné, napríklad sprav jeden krok dopredu, teraz dva doprava a podobne, prestaneme mať taký veľký strach z toho, že nevidíme, a necháme sa doviesť do cieľa. Ale pokiaľ mi niekto hovorí urob jeden krok dopredu, vlastne nie, vráť sa dozadu, nechoď do boku… tak sme zmätení.
Sám za seba
Môže byť dnes strach ľudí z koronavírusu väčší ako počas prvej vlny, keď sme boli izolovanejší? Navyše, postupne sa hromadia aj prípady v našom okolí.
Pre niektorých ľudí mohlo byť uvoľnenie opatrení spred leta dobrou správou, že to je lepšie. Tým sa uľavilo. Ale pre ľudí, ktorí sa bytostne báli a boja, a dnes vidia väčšie počty prípadov ako počas prvej vlny, pričom opatrenia sú miernejšie, tak im to nepomáha. Boja sa naďalej a môžu sa báť aj viac.
Ako tomuto strachu čeliť?
Väčšinou pomôže to, čo na iné strachy a úzkosti. Keď si nájdeme nejaký svetlý bod, keď nie sme zameraní len na to, čo je zlé. Tiež pomáha zastaviť prítok informácií, ktoré nás vedú k úzkosti. Preto dnes veľa ľudí hovorí, že napríklad nepozerá správy, alebo obmedzuje čas ich sledovania. Niektorí to spravili tak, že prijali niektoré z opatrení či odporúčaní ako to, čo ich chráni, napríklad rúško, rukavice, štít, respirátor alebo pobyt v prírode… Nájdu si nejakú takúto kotvu, ktorá im dáva pocit bezpečia. Možností je dosť a každý z nás má nejaký plán, ktorý keď bude realizovať, tak mu dá pocit, že „prežije“.
Pandémia koronavírusu nás napĺňa strachom.
Psychológ radí, aby sme ho radšej nahradili nádejou
Ťažko sa nám bude vypínať z tohto koronavírusového módu. Pochybujem, že bude nejaké celosvetové vyhlásenie, deň konca pandémie. Budeme to musieť ukončiť sami v sebe, pochopiť, že ohrozenie už nie je také veľké. Niekomu možno bude stačiť, že sa prestanú robiť každodenné štatistiky v televízii, ale niekomu nie, pretože koronavírus nezmizne, rovnako ako nezmizli ostatné infekcie z minulosti. Budeme sa s tým musieť popasovať.
Čo môžeme očakávať, ako bude situácia postupovať?
Myslím, že môžeme očakávať, že sa bude vyhrocovať rôznosť toho, ako sa (ne)bojíme a ako zvládame dlhodobú záťaž. Na začiatku sme boli aspoň navonok konzistentní, vyzeralo to, že sa bojíme rovnako, rovnako sa chceme chrániť a tak ďalej. Teraz, keď to trvá dlho a sme vyčerpaní, tak to spôsobuje, že už nie sme takí tolerantní voči ostatným. Už ideme akoby každý sám za seba. Myslím, že sa bude čoraz viac ukazovať, ako chce každý z nás len to najlepšie pre seba. Môžeme sa stretávať s vyhranenejšími reakciami.
Na čo si teda dať pozor?
Vo vzťahoch by som si dávala pozor na to, aby sme sa raz nemuseli hanbiť za to, ako sme sa správali. Krízová situácia trvá väčšinou krátko, a tak ju nestihneme takto racionálne zhodnotiť, stihneme len inštinktívne a intuitívne reagovať a možno napáchať škody, no teraz máme čas premýšľať na tým, ako sa správame a ako reagujeme.
Mali by ste na záver ešte nejaké odporúčanie, čo nám môže pomôcť lepšie zvládnuť neistotu nadchádzajúcich dní?
Dôležité je neustále si dopĺňať vnútorné zdroje, nielen teraz počas pandémie. Naberať emócie, ktoré nám prinášajú pokoj, pocit spokojnosti a krásna. Treba sa nimi dosýtiť a kompenzovať tak strach, ktorý je okolo. Prinesú nám energiu potrebnú na zvládnutie tejto situácie.
Eva Černičková
Štúdium psychológie absolvovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Svoje odborné skúsenosti uplatnila po štúdiu ako psychológ v poradenstve pre jednotlivca, pár a rodinu, konzultant na linke dôvery, terénny pracovník v krízovej intervencii a metodik – psychológ. V súčasnosti sa venuje aj pravidelnej publikačnej činnosti.
