„Najhorší druh osamelosti je ten, keď sa necítite pohodlne ani sami so sebou,“ povedal americký spisovateľ Mark Twain. Neukrýva sa azda v týchto jeho slovách pravda, pred ktorou by mnohí z nás najradšej iba zatvorili oči? Medzi samotou a osamelosťou existuje rozdiel, hranica, možno až akási priepasť. Nie sú to synonymá.
Psychológ Martin Miler vysvetľuje, že z jeho pohľadu je samota fyzickým stavom, počas ktorého sme jednoducho osamote, bez prítomnosti ďalších ľudí, napríklad vo svojej domácnosti, no cítime sa v poriadku, v princípe nám to vôbec neprekáža.
S osamelosťou je to presne naopak, tá nás trápi, ťaží, sužuje. V našom prežívaní sa zrazu objavujú pocity opustenosti, izolovanosti alebo dokonca smútku, ktoré môžu byť navyše prekryté úzkosťou.
Osamelosť často vychádza z pocitu straty
Tému osamelosti sme rozoberali so psychológom Martinom Milerom. Foto: archív Martina Milera
Paradoxom je, že všetky tieto negatívne emócie vedia byť oveľa intenzívnejšie v momente, keď sme obklopení ľuďmi. Sme totiž osamelí v dave, a vtedy je nám jasnejšie, že niečo v našom vnútri nie je v poriadku.
„Uvedomujeme si, že okolo nás síce sú ľudia, ale my aj napriek tomu pociťujeme to, čo sme pociťovali predtým,“ približuje Miler. Často si skôr predstavujeme, že každý jeden z týchto nepríjemných pocitov na nás striehne v samote. Mýlime sa.
Na mieste je preto spytovať sa: Prečo vlastne pociťujeme osamelosť a aké faktory sú jej spúšťačmi? Podľa psychológa sa za týmito negatívnymi emóciami v mnohých prípadoch nachádza určitá forma straty. Na povrch preniknú vtedy, keď sa domnievame, že sme o niečo vo svojom živote akoby prišli.
Zasiahnuť nás vedia napríklad situácie, počas ktorých dostaneme výpoveď v zamestnaní, alebo sa niekto z našich blízkych či priateľov odsťahuje do inej krajiny. „Všetko to, čo prežívame ako stratu, sa môže podpísať na pocite osamelosti,“ prízvukuje Miler.
Všetci sme iní, jedineční, rozdielni. Kým extroverti sa v spoločnosti cítia ako ryby vo vode, introvertom zase samota neprekáža. „Majú s ňou menší problém, lepšie sa s ňou vedia vysporiadať, prípadne ju viac vyhľadávajú,“ ozrejmuje psychológ. Z dlhodobej perspektívy však ani zotrvanie v takejto dobrovoľnej samote nie je udržateľným stavom.
Miler pripomína, že aj napriek takýmto preferenciám sme spoločenské tvory, ktoré potrebujú byť v interakcii s inými osobami. Ak sa teda z bludného kruhu osamelosti nedostaneme von, môže to podľa odborníka viesť až k depresívnemu prežívaniu a samotnej depresii.
Nájdime spôsob, ako si byť najlepšími priateľmi
Osamelosť súvisí s jedným špecifickým vzťahom, ktorému v živote často nevenujeme dostatočnú pozornosť, zanedbávame ho, prípadne nevnímame jeho dôležitosť. Je to vzťah k sebe samému. „Či už osamote, alebo v spoločnosti, stále sme to my, sami za seba. Kontakt s inými ľuďmi nám môže pomáhať. Náročnejšie to však je, ak náš vzťah so sebou nie je dobrý, rozpoznaný, vytvorený,“ menuje Miler.
Áno, na to, aby sme sa necítili osamelí, potrebujeme zmysluplné vzťahy s ďalšími osobami, no najväčšmi sa o to dokážeme pričiniť sami.
Základom je totiž poznať samých seba. Kto sme? Čo nás teší? Čo nás neteší? Čo nám robí dobre? Čo nám robí zle? Čo máme radi? Čo nemáme radi? Dokážeme si tieto otázky pravdivo zodpovedať? Vysvetlenie dôležitosti tohto vzťahu je absolútne jednoduché, vôbec poň nemusíme ísť ďaleko.
„Je to rovnaké ako v prípade našich kamarátov. Ak chceme byť niekomu dobrými priateľmi, tak toho človeka musíme dobre poznať. Na základe takýchto informácií sa k nemu vieme správať a vychádzať s ním,“ upresňuje Miler.
A to isté, teda nič menej, nič viac, platí o nás samotných. Kľúčové je sebapoznanie, vďaka ktorému môžeme podľa psychológa budovať vo vzťahu k sebe toleranciu, akceptáciu, a skrátka prijať sa presne takí, akí sme. „Nie všetky veci, ktoré v sebe máme, sa nám zdajú byť dobré, prospešné alebo vhodné. Vieme si prestaviť, že by sme mohli byť iní, lepší, ale to vlastne nie je podstatné. Aj naši kamaráti sú takí, akí sú, a my ich akceptujeme,“ vraví odborník. A hneď dodáva: „Bolo by skvelé, ak by sme našli spôsob, ako byť sami sebe tým najlepším priateľom.“
V záujme toho, aby sme neprepadali osamelosti, sa preto naučme reflektovať na svoje potreby, emócie a pocity. Podľa psychológa by sme mali byť voči sebe úprimní, féroví a láskaví. Nie však v zmysle akéhosi prázdneho narcizmu a prehnanej samoľúbosti. To by bol poriadny krok vedľa.
„Je to o sebaprijatí a sebaláske so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s tými pozitívami, aj s tými negatívami,“ konštatuje Miler. Pokiaľ na nás doľahnú negatívne emócie, ktoré odkazujú na osamelosť, môžeme vyhľadať pomoc blízkeho človeka, ktorému dôverujeme a o ktorom s istotou vieme, že si nás vypočuje a porozumie nám.
Psychológ však upozorňuje na to, aby sme si z takýchto stretnutí neurobili akúsi únikovú stratégiu. „Môže sa stať, že budeme hovoriť o všetkom možnom, čo tak isto môže mať zmysel, no v takomto prípade je to skôr rozptýlenie, než ponorenie sa do hĺbky a vyjavenie ťažkostí,“ vysvetľuje odborník.
I čas osamote skúsme tráviť zmysluplne, namiesto toho, aby sme sami pred sebou utekali k televízii či na sociálne siete. Podľa Milera je samota šancou, ako byť v hlbšom kontakte so sebou, svojimi potrebami a túžbami. Naučme sa im načúvať. To nás priblíži i k ostatným ľuďom. „Čím lepšie poznáme seba, tým lepšiu východiskovú pozíciu máme v kontakte s inými,“ dopĺňa odborník.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
