Dookola vysvetľujete vašim deťom, že o hračky či o sladkosti by sa mali podeliť? Niektoré rodiny posunuli výchovu do vyššieho levelu. Napríklad tak, že desatinu vreckového deti už od útleho veku posielajú občianskym združeniam.
Veľa ľudí si ešte aj dnes si pod pojmom filantrop predstaví majetného muža, ktorý má nadbytok peňazí a rozdáva ich na charitu. Dávno však už neplatí, že filantropia je o darovávaní tisícov eur. Je to pomoc komunite, zber odpadkov v lese — ktorý už mnohí považujú za samozrejmosť, nie za službu, je to darovanie vecí, ktoré už nepotrebujeme. Z dát prieskumu, ktoré Nadácia Pontis prezentovala na svojom online podujatí Filantropia v detskej izbe, vyplýva, že len 26 percent ľudí zo strednej a východnej Európy sa venuje nejakej forme filantropie. Pozitívne je, že medzi mladými ľuďmi rastie záujem o dobrovoľníctvo.
Nenúťte, choďte príkladom
Podľa Richarda Ďuranu, šéfa inštitútu INESS, je na Slovensku filantropia stále vnímaná ako výstrelok bohatých ľudí, čo je dedičstvom ešte z čias komunizmu. Preto je podľa neho dôležité deti vzdelávať, no nerozkazovať im. „Vlastné preferencie treba demonštrovať a ísť deťom príkladom,“ hovorí Ďurana.
Martina Vagačová, ktorá je lektorkou úspešného rodičovstva, zdôrazňuje, že deťom treba najmä vysvetľovať, prečo je pomoc iným dôležitá. No radí, aby ste deti naučili kriticky myslieť, keď sa budú rozhodovať, komu pošlú peniaze.
Ako vedú k filantropii svoje deti osobnosti z umeleckého, podnikateľského, enviro či ekonomického sveta? Inšpirujte sa.
Podeliť sa o Mikuláša? S radosťou!
Ivana Šáteková, výtvarníčka a spoluautorka detského časopisu Bublina spomína na reakciu svojho syna, predškoláka Fedora, z tohtoročného Mikuláša. „Naši známi skončiliv karanténe a Fedorovi sme vysvetlili, že k nim Mikuláš nemôže prísť. On úplne automaticky vzal polovicu svojich sladkostí a išli sme im to dať pred dvere. Rád sa zúčastňuje na tom, keď môže niekomu urobiť radosť.“
Ako však dodáva, tieto veci by mali byť pre deti automatické. Ivana spolu s partnerom riešia tému spoločenskej angažovanosti vo svojej tvorbe a tvrdí, že to vníma aj ich syn a filantropia, respektíve pomáhanie iným do neho presiaklo.
„Navyše sa aj v rámci nášho časopisu snažíme deti edukovať k zodpovednosti. Chceme, aby naše články prebudili v deťoch zodpovednosť voči svojmu okoliu.“
Ako z rozprávky o troch grošoch
Trochu z iného konca pristúpili k „páchaniu dobra“ v rodine Richarda Ďuranu, riaditeľa ekonomického think tanku INESS. Dvom starším deťom sa rozhodol prideliť vreckové od začiatku tohto školského roka, no je tu jeden háčik. „Každú nedeľu im dám na týždeň 10 eur, z tých im hneď 5 strhnem a vysvetlím im, že je to na bývanie, ošatenie, stravu. Tým sa im snažím vysvetliť, že nič nie je zadarmo a nemôžu považovať obed u rodičov za úplnú samozrejmosť,“ hovorí otec Jonáša, Evelíny a Kuba.
Ďalšie euro putuje na ich budúce štúdium, aby si „uvedomili aj časovú hodnotu peňazí“. No a jedno euro posielajú občianskemu združeniu Cesta von, ktoré pomáhať ľuďom v ťažkej životnej situácii postaviť sa na vlastné nohy. „Túto organizáciu som vybral ja, neskôr sa zrejme dostaneme k tomu, že sa sami rozhodnú, kam chcú prispieť. Takže z 10 eur im nakoniec odovzdám tri eurá, čo je ich čisté vreckové každý týždeň,“ hovorí Richard Ďurana.
V deťoch treba budovať spolupatričnosť
S deťmi by ste mali najmä diskutovať, hovorí rodičovská poradkyňa a lektorka Kurzov efektívneho rodičovstva Martina Vagačová. Dodáva, že deti vnímajú napríklad ľudí bez domova, ale je potrebné im vysvetliť, ako sa im dá pomôcť. Dôležité je učiť ich, že to nie je len o tom rozdávať bez rozmýšľania, ale aj cielene rozmýšľať.
Podľa poradkyne je dôležité, aby bola medzi deťmi budovaná spolupatričnosť, potom sa v nich prirodzene prebudí aj potreba pomáhať iným. „Toto je však ťažké pri našom známkovacom systéme, pretože on automaticky buduje odlišnosti,“ hovorí Martina Vagačová.
Jej deti, dnes už dospeláci Terezka a Jakub, navštevovali školu, kde bol jeden z predmetov zameraný na službu komunite. „To, čo chceli robiť, bolo na nich, ale voľba odrážala väčšinou to, čo mali odpozerané z domu od rodičov. Ale na druhej strane je absurdné, že ak by túto službu nesplnili, tak by neprešli do ďalšieho ročníka. Aj škola by mala byť súčasťou tej komunity. Škola má rozvíjať vnútornú motiváciu detí, a nie vonkajší tlak, z ktorého si nič nevezmú.“
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
