Covid-19 neútočí len na telo, prebúdza aj nenávisť. Stačí sa pozrieť na diskusie na sociálnych sieťach. Dokonca aj ľudia, ktorí boli predtým mierni až noblesní, používajú sprosté slová, dokážu urážať a virtuálne kopať do tých, ktorí majú opačný názor. O tom, ako sa nám sloboda slova vymyká spod kontroly a prečo sa to deje, porozprával pre český Forbes psychológ Tomáš Vašák.
Nie sme v tom sami. Podľa výskumu realizovanom v niekoľkých štátoch, okrem iného aj vo Fínsku, Španielsku, Veľkej Británii, Poľsku alebo USA, sa viac ako 70 % ľudí stretáva občas alebo často s nenávistnými poznámkami a útokmi. Hlavnou platformou na šírenie podobných poznámok je vo všetkých štátoch Facebook.
„To číslo je naozaj hrozné a smutné,“ hovorí český psychológ Tomáš Vašák a vysvetľuje, kde sú korene dnešnej nenávisti a prečo ľudia, ktorí boli pred covidom ochotní rozumne diskutovať a argumentovať, túto schopnosť stratili.
Už neexistuje žiadny filter
Kde sa berie potreba nadávať, kritizovať, posielať „do hája“ a na iné miesta?
Nie je to jednorazová akcia, v spoločnosti dlhodobo narastá a teraz dostáva razantný impulz. A má hneď niekoľko zdrojov. Jedným z nich je zmena prístupu k informáciám. Médiá predtým fungovali ako filter v tom najlepšom zmysle slova a vlčí hlas nemal príliš možností byť vypočutý.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Keby som v 90. rokoch hovoril s novinárom a označil napríklad nejakého odborníka za hlupáka, ktorý ničomu nerozumie, a bolo by to hlúpe klamstvo, novinár by to ďalej nepustil. Chcel by ďalšie údaje, zdroje, znemožnil by šírenie jednostranného ohovárania. Vinou sociálnych sietí a internetu však tento filter vo všeobecnosti zmizol. Dnes si môžeme vymyslieť akékoľvek klamstvo a vždy si nájde svojich čitateľov. Už to nie sú izolované ostrovy nenávisti, ktoré predtým vznikali v krčmách pri pive a nemali ďalší priestor, kde by mohli hľadať spojencov.
Virtuálny priestor je jedna veľká krčma…
Kde sa dá nájsť presne to, čo chcem počuť. Ľudia si totiž prirodzene vyberajú z názorov, ktoré zodpovedajú ich presvedčeniu – v psychológii tomu hovoríme konfirmačné skreslenie. Dnes sa tento jav násobí. Nájsť podľa nich správne a dobre znejúce názory teraz človeku pomáhajú aj algoritmy Facebooku či Googlu, ktoré združujú ľudí s podobným videním sveta. Výsledkom je dojem, že ich je naozaj veľa a majú pravdu.
Je to naozaj rozdiel oproti minulosti?
Keby v minulosti niekto hovoril, že na nás vlády sypú z neba neurotoxíny, zostal by izolovaný a ľudia by na neho pozerali ako na blázna. Ale keď sa spoja do skupiny, v rámci ktorej sa začnú vzájomne presviedčať a konštruovať, začne sa rozširovať okruh ľudí, ktorí uveria rovnakému nezmyslu. Informácií je veľa a väčšina z nás má len obmedzené možnosti ich vnímať. Je také jednoduché podľahnúť zjavnej hlúposti.
Riadi nás emócia strachu
Z akého dôvodu rastie slovná nenávisť práve teraz, v čase, keď by sme si mali pomáhať a vzájomne sa podporovať?
Prvým dôvodom je úzkosť a strach. Z týchto emócií plynie pre našu myseľ jasný rozkaz – uteč alebo zaútoč. A útok sa nám ponúka. Druhou príčinou je tragická neschopnosť elít udržať kultúru jazyka.
Pred zhruba 15 rokmi označil súčasný český prezident novinárov za hnoj a my dnes zbierame to, čo zasial. Preto teraz považujeme za normálne hovoriť veci typu – klamete, ste neschopný, ste grázel, bez toho, aby sme pre to mali dôkazy. Do verejného života sme si pustili vulgárnosť a aroganciu.
V minulosti nám vulgárnosť a arogancia chýbali?
Spomínam si, ako v 90. rokoch diskutoval politik Luboš Dobrovský s ministrom Jánom Langošom, ktorému praskli nervy a povedal: To sú klamstvá! Dobrovský zastavil debatu a vyzval ho, aby sa ospravedlnil. A on to musel urobiť, inak by sa debata skončila.
Dnes? Vidíte, čo sa deje v Poslaneckej snemovni. A neuveriteľná kauza „flákanec“ je len logické pokračovanie (Vašák tu odkazuje na incident v Českej republike, pri ktorom nezaradený poslanec Lubomír Volný napadol predsedajúceho Tomáša Hanzela (ČSSD), pretože mu vypol mikrofón, pozn. red.). Nie je to izolovaná vec, len pokračovanie akejsi ľudovosti zanesenej do verejného priestoru.
Od slobody k anarchii?
Prečo sa k takémuto jednaniu nechávajú zlákať aj ľudia, ktorí sú inteligentní a doposiaľ racionálni?
Veľa výskumov jednoznačne potvrdzuje, ako veľmi ovplyvňuje ľudí prostredie. Pokiaľ je niekde dovolené všetko, prečo to nevyužiť? Za normálnych okolností by títo istí ľudia argumentovali a diskutovali. Dnes sa i tí pokojnejší a kultivovanejší dostávajú pod taký tlak, že sami začnú používať agresívnu rétoriku. A tým sa len roztáča nenávistná špirála. A ešte je tu jeden veľký dôvod.
Čo máte na mysli?
Súčasné problémy sú príliš neuchopiteľné a nemajú jednoduché riešenia. Mozog pritom vo väčšine prípadov nevie povedať, aha, to je také zložité, že tomu nerozumiem. Namiesto toho sa chytí bodu problému, začne argumentovať práve ním a stratí sa v tom.
Ako to myslíte?
Dám vám príklad: v nedávnej televíznej debate jeden diskutujúci tvrdil, že pokiaľ nezavedieme určité opatrenia, ktoré predĺžia alebo zachránia život chorým a tí potom zomrú, tak príde krajina asi o 100-tisíc prežitých rokov. Druhý diskutujúci namietol, že v USA spočítali inú stratu: pokiaľ nebudú deti naďalej chodiť do školy, zhorší sa ich vzdelanie, ich možnosť byť úspešní v zamestnaní, v budúcnosti aj ich zdravie a spolu s ním sa zníži aj vek, ktorého sa dožijú. Krajina tak príde o 25 miliónov prežitých rokov.
Intelektuál hľadá riešenia
Čo ste si z toho odniesli?
Uvedomil som si, ako veľmi zaujímavý je to argument a aké ťažké je porovnávať v tomto prípade etiku oboch tvrdení. Intelektuála to vedie k pátraniu po riešení. Ale k čomu to povedie ľudí, ktorí takto neuvažujú? Nedivil by som sa, keby sa za chvíľu objavilo nenávistné tvrdenie typu – kradnete našim deťom budúcnosť, pretože ste nechali zatvorené krčmy. Skrátka vzniká nepremýšľaním a potrebou zaútočiť. Strácame schopnosť komunikácie, nezvládame predstavu, že má niekto iný názor a že je možné diskutovať.
Ako ovplyvňuje takéto správanie súčasný biznis a jeho etiku?
Polarizáciu názorov vidím v praxi: tím, ktorý má spolupracovať a v minulosti to bez problémov robil, sa dnes štiepi. Niekto tvrdí, že nebude nosiť rúško a očkovanie je blbosť, vedľa neho sedí kolega s opačným názorom. Dodnes spolu vychádzali dobre, teraz jeden druhého označí za nepriateľa a za hlupáka a premietne sa to do práce.
Zatiaľ čo pred časom by to spravila poznámka „pozri, nesúhlasím s tým, čo si myslíš, ale viem, že si odborník a dá sa na teba spoľahnúť, tak poďme radšej niečo robiť“. Dnes nie. Povedať to je naozaj ťažké. A pokiaľ sa taký prístup v spoločnosti nepestuje, čo sa naozaj nedeje, tak vzniká konflikt, ktorý prejde z osobnej roviny do roviny pracovnej. V tíme to potom vedie k zhoršenej atmosfére, k zníženej motivácii, k nenávisti.
Ako sa majú v takejto situácii zachovať manažéri?
Ich zodpovednosťou je držať etické štandardy, inak je zle. Oni sú prvá priama autorita. Ak reagujú nevhodne a tolerujú nevhodné správanie, začne sa to vo firme prejavovať. Spomeňme si na problém bankrotu spoločnosti Enron. Ukázalo sa, že atmosféra plná nenávisti a zloby výrazne prispela k tomu, že zamestnanci kašľali na to, čo sa vo firme deje, sami prikrádali a tolerovali podvody.
Veľmi častý omyl je, že nenávisť zostane obmedzená. I preto mnoho ľudí túži po diktátoroch, oni si totiž vždy vyberajú skupinu, ktorú budú nenávidieť, a ostatní sa s nimi môžu zviesť.
Strácame naozajstné hodnoty
Premieta sa tento problém i do najvyšších štruktúr – majiteľov firiem a ich etiky podnikania? Prestávajú platiť dohody, ide sa „cez mŕtvoly“?
Problém je oveľa hlbší, než ukazuje covidová situácia, tá ho zároveň vyniesla na svetlo. Ide o stratu hodnôt, ich relativizáciu. Prestáva platiť, že sa nemá kradnúť, podvádzať, spochybňovať hodnota života. To sú také tie reči typu – no áno, ale on by naozaj umrel. To predsa nie je argument, to je strašné. Sme späť pri elitách. Chýbajú alebo je ich málo. Nemá kto ukazovať hodnoty, ktoré sú dôležité.
Ako by ste hodnotili súčasné elity?
Tí, ktorí sú na čele, vládnu populisticky alebo konfliktne razia svoje teórie. Prebúdzajú to temné v nás. Vždy tu boli darebáci a aj budú, ale nemyslím si, že sa výrazne mení ich pomer v spoločnosti. Len sa im dáva väčší priestor – to je tiež zodpovednosťou elít.
Uvediem príklad – keď dnes vidíme klasického psychopata, ktorý je ešte aj silný, múdry a nebojí sa ničoho, hovoríme o ňom ako o nebezpečnom gangstrovi. Pritom v stredoveku by to bol vodca, ktorý bol schopný ochrániť dedinu. A že pritom niekoho zabil alebo znásilnil? Len drobná daň.
Pretože etika bola predtým nastavená inak…
Áno, ale my si pod sebou podrezávame vetvu tým, že spochybňujeme súčasnú etiku a relativizujeme veci ako hodnotu života, poctivosť a podobné. Padáme do stredoveku.
Ospravedlnenie či výhovorka?
Chýba niekto na čele štátu, kto by povedal, že to teraz nie je dobré, ale zase bude, ktorý by nám dal silu a nádej?
To dnes nehovorí nikto. A všimli ste si, ako málo ľudí sa dnes ospravedlní za niečo, čo sa nepodarilo? Že niečo skazili, zle odhadli, nemali pravdu? Namiesto toho počúvame výhovorky.
To je skoro detské správanie…
Presne. K tomu sa pridáva ďalšia vec, ktorá je zdrojom nenávisti. Mnoho ľudí sa teraz oháňa zdravým sedliackym rozumom. Bohužiaľ, musím všetkých zástancov jednoduchých riešení sklamať. Nefungujú. Práve na túto tému chystám psychologický podcast, kde sa snažím vysvetliť súčasné poznatky psychológie prístupným jazykom a dať ich do kontextu s realitou.
Aj pre tú dnešnú realitu, akokoľvek ťažkú, máme nástroje, ktoré nám pomôžu sa s ňou vyrovnať. Nestojí však na základoch toľko ospevovaného zdravého rozumu, ale na princípe vedeckej metódy. Lenže tá je pre mnohých ľudí ťažko uchopiteľná.
Spochybniť sa dá čokoľvek
Čo tento princíp znamená?
Hovorí: Definujte teóriu, hypotézu, ktorá je vyvrátiteľná, potom ju otestujte a na základe testovania vytvorte pravdepodobnostný súd. Poviem príklad, gravitácia funguje na celej zemeguli, vezmem kameň, pustím ho, to je dôkaz. Vedecká metóda však namietne, že to dôkaz nie je, to je jeden experiment. Budem musieť obísť tisíc miest na Zemi a pokus zopakovať, výsledkom bude, že teória platí na určitej hladine pravdepodobnosti.
Človek, ktorý nerozumie vedeckej metóde, sa spýta: Takže to nie je isté? Odpoviem: Existuje pravdepodobnosť, že to neplatí, ale je veľmi nízka, 1 : 1 001. Lenže ľudia, ktorí tomu nerozumejú, sa zamerajú práve na tú možnú výnimku. Budú mať pocit, že majú pravdu, keď gravitáciu spochybnia.
Čo z toho vyplýva?
Niekedy sa hovorí, že existuje boh medzier – je v tom to, čo sa nedá zdôvodniť. Z duchovného pohľadu je to inšpiratívne, z praktického pohľadu peklo. Takíto ľudia hovoria: Čo nie je stopercentné, neberieme. A majú sklony útočiť. Lenže nikdy nič nie je absolútne.
Kedy sa vrátime do normálnej situácie, teda tej pred covidom?
Som presvedčený, že sa do nej už nevrátime. Ale je to obrovská príležitosť v tom najlepšom zmysle slova prenastaviť spôsob komunikácie, znovu veci uchopiť v prospech spoločnosti. Odvaha nie je niekomu nadávať, ale akceptovať argumenty druhého a premýšľať o nich. Zatiaľ sme od toho ďaleko, ale práve v tejto dobe je príležitosť, aby sa ukázali nové autority, ktoré napriek informačnej a názorovej spleti získajú ľudí a tí ich budú nasledovať.
Nenávisť na najvyšších miestach
Za akú myšlienku by sa mohli ľudia zjednotiť?
Stačilo by napríklad, že budeme spravodlivá krajina. Krajina, kde sa neobviňujeme bez dôkazov. Ako je možné, že máme v Česku prezidenta, ktorý viedol kampaň s heslom „Zastavte migraci, zastavte Drahoše“? To by predsa malo byť trestné. Sme späť pri tom, prečo si toľko ľudí dovolí nenávistné komentáre. Majú predsa príklad na najvyššom mieste. Máme aj trestne stíhaného premiéra, ktorý si dovolí povedať, robil som to pre rodinu, tak čo je na tom zlé.
Chýba nám niečo vyššie, k čomu smerovať…
Áno. Ako povedal odborník na komunikáciu Nigel Marsh – až vo chvíli, keď prestaneme mať tú „priblblú“ ideu, že kto umrie a má najviac peňazí, vyhral, začíname žiť normálne.
(„Because if enough people do it, we can change society’s definition of success away from the moronically simplistic notion that the person with the most money when he dies wins, to a more thoughtful and balanced definition of what a life well lived looks like. And that, I think, is an idea worth spreading,“ Nigel Marsh, originálny citát, pozn. ed.)
Ale dnes už aj veľmi bohatí ľudia, teda tí, ktorí by mohli byť elitami, uvažujú inak. Hovoria o udržateľnosti, venujú sa charite…
Určite. A sú pre spoločnosť veľkou nádejou. Zarábajú peniaze, ale zároveň hovoria o hodnotách. Pretože o to ide – definovať hodnoty a povedať si, aký je kultivovaný spôsob života. V Česku však zatiaľ vládnu tí, ktorí podporujú svojím správaním súčasnú nenávisť.
Článok vyšiel na webe českého Forbesu. Autorkou je redaktorka Klára Mandausová.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk.
