Keď sme sa vlani na jar zhovárali s historikom lekárstva Haraldom Salfellnerom o podobnostiach španielskej chrípky a pandémie koronavírusu, upozorňoval, že jeseň a zima 1918 boli oveľa horšie než jar. Podobnú situáciu sme zažili aj na prelome rokov 2020/2021. Autor knihy Španělská chřipka tentoraz rozpráva, kedy sa v Európe objavilo prvé očkovanie, odkedy tu máme antivaxerov a akú chorobou sme v 60. rokoch eliminovali ako prví na svete.
Mohli sa vlády, aj na základe histórie, pripraviť na jesennú a zimnú vlnu pandémie covidu lepšie?
Absolútne. Videli sme, že dejiny lekárstva môžu byť nanajvýš užitočným odborom nielen pre lekárov, ale aj pre politikov a svojprávnych občanov. Tak ako v roku 1918, aj v roku 2020 sa verilo, že s ústupom ochorenia v lete máme to najhoršie za sebou.
Keby sa jesenná a zimná vlna brala vážne do úvahy, bolo by možné mnohým infekciám a úmrtiam zabrániť. Bohužiaľ, stavilo sa takmer výhradne na lockdownové opatrenia a zanedbala sa ochrana rizikových pacientov. A to bola vážna chyba.
Úryvok z článku o bezpečnosti očkovania proti tetanu z roku 1973. Foto: Univerzitná knižnica Bratislava
Ktoré štáty sa podľa vás dokázali z minulosti poučiť lepšie ako iné?
Obávam sa, že tu sa nijako zvlášť nevyznamenal žiadny štát. Pritom priebeh koronavírusovej pandémie bolo možné predvídať z pandémie španielskej chrípky. Lenže politici zodpovední za zdravotníctvo očividne málo študujú dejiny medicíny. To je požiadavka, ktorá vyplynula z aktuálnej pandémie – popri virológii a epidemiológii sú pre ochranu verejného zdravia dôležité aj dejiny lekárstva. Kto sa nepoučí z dejín, musí si ich zopakovať.
Dnes mnoho ľudí čaká na vakcínu. Uvažovalo sa o očkovaní aj počas španielskej chrípky?
Áno, najmä v amerických a ruských laboratóriách, ale aj v západoeurópskych krajinách boli do očkovania vkladané nádeje a čulo sa na ňom pracovalo. Ale čas ešte nedozrel a pôvodca chrípky bol ešte neznámy, čo bol dôvod, prečo vývoj vakcíny stroskotal.
Prvá možnosť očkovania proti chrípke sa objavila až v 30. rokoch minulého storočia. V rokoch 1918 a 1919 sa však očkovalo proti sekundárnym pôvodcom, napríklad streptokokom alebo Pfeifferovým bacilom, pretože bolo zjavné, že tie boli príčinou značnej časti úmrtí. Užitočnosť takéhoto očkovania však bola obmedzená.
Medzi konšpiračnými teóriami na internete sa objavuje aj chýr, že španielsku chrípku vyvolalo práve očkovanie. Čo na to hovoríte?
Človek musí mať veľmi úbohé znalosti medicíny a dejín, aby bral také fámy vážne. V cisársko-kráľovskej monarchii sa neuskutočňovalo žiadne očkovanie proti španielskej chrípke ani proti pôvodcom sprievodných ochorení, napriek tomu krajina patrila k tým, ktoré boli španielskou chrípkou postihnuté najviac.
Očkovanie vojakov proti cholere v Krakove. Foto: archív Haralda Salfellnera
Kedy sa v našom regióne začalo s vakcináciou?
Príslušné vyhlášky, upravujúce očkovanie proti pravým kiahňam, sa datujú od začiatku 19. storočia. Povinnou sa táto vakcinácia stala krátko po vzniku Československa, konkrétne v roku 1919.
Priekopníčkou bola anglická lady
Pravé kiahne boli prvým terčom očkovania aj vo svete?
V orientálnych krajinách už dlho známe očkovanie proti pravým kiahňam priviezla v roku 1721 do Anglicka lady Mary Wortley Montagu, manželka anglického veľvyslanca v Carihrade. Tým sa Anglicko prinajmenšom v Európe stalo priekopníkom očkovania.
Samotná vakcinácia so sebou však niesla isté riziká: na 300 očkovaných pripadalo jedno úmrtie, do kože alebo do žíl sa totiž očkovali živé, celkom funkčné vírusy. Toto rané očkovanie proti kiahňam, paradoxne, tiež prispievalo k šíreniu ochorenia. Až po zavedení očkovania kravskými kiahňami podľa Angličana Edwarda Jennera prestalo vyvolávať strach. O desaťročie neskôr nasledovalo Francúzsko, Nemecko a Rusko.
Dostali vakcínu a toliar
Mária Terézia s rodinou na portréte z roku 1754. O niekoľko rokov dve z jej detí zabili pravé kiahne. Ilustrácia: Martin van Meytens, voľné dielo
V 18. storočí epidémie pravých kiahní sužovali aj Slovensko. Prenikla do strednej Európy novinka v podobe očkovania už pred prvými vyhláškami o vakcínach?
Je známe, že na pravé kiahne ochorel aj mladý Mozart, ktorý sa nakazil na umeleckom turné vo Viedni v roku 1767. Potom so svojimi rodičmi utekal cez Brno do Olomouca. Na území cisárskej monarchie nebolo vtedy očkovanie ešte obvyklé. Počas epidémie v roku 1767 sa nakazila aj cisárovná Mária Terézia, ktorá pre túto nemoc stratila niekoľko detí. Na rovnakú chorobu zomreli aj obe manželky jej syna Jozefa II.
Fakt, že pokroková panovníčka nechala zaočkovať tri zo svojich detí, bol iskierkou nádeje a mal obrovský vzorový efekt. Veď pravým kiahňam vtedy podľahlo 10 percent všetkých detí do šiestich rokov. Zaočkované šľachtické dietky zostali na náklady dvora štyri týždne na pozorovaní, každý zaočkovaný dostal od Márie Terézie darom toliar.
Na scénu nastúpili špekulanti a šarlatáni
Sprevádzala očkovanie od začiatkov aj nedôvera?
Odpor proti vakcinácii je spojený s počiatkami očkovania proti kiahňam a má mnoho kmotrov. Najskôr to boli samotní lekári, ktorí na pacientoch dobre zarábali a nechceli prísť o svoje príjmy. Pritom aj očkovaním sa dali zarobiť slušné peniaze, lebo očkujúci si účtovali za tzv. varioláciu tučné honoráre.
Čoskoro sa na scéne objavili aj šarlatáni, ktorí očkovali bez akýchkoľvek preventívnych opatrení a asi aj bez predbežných znalostí. Zapríčinili tým nielen početné úmrtia, ale vyvolali aj celé epidémie. K tomu sa pridali aj mnohí zástupcovia cirkvi, ktorí v očkovaní videli zásah do vôle božej. Dá sa teda povedať, že odporcovia očkovania existujú od chvíle, odkedy existuje očkovanie.
Kedy sa zaviedli prvé povinné očkovania?
Už pár rokov po očkovaní Jannerovou vakcínou na báze kravských kiahní sa ukázalo, že šíreniu nákazy nebude možné zabrániť bez očkovacej povinnosti, pretože očkovacej procedúre sa dobrovoľne podrobil len veľmi malý počet občanov.
Aj v tomto bolo priekopníkom Anglicko, oveľa neskôr nasledovalo jeho príklad Francúzsko, čo malo aj politické dôvody. V Prusku, kde v roku 1871 na pravé kiahne zomrelo 60-tisíc ľudí, sa v roku 1874 zasadil o zákon o očkovaní sám ríšsky kancelár Bismarck. Od tejto chvíle bolo preventívne očkovanie proti kiahňam – a rovnako potrebné preočkovávanie – nariadené zákonom a prípadným odporcom hrozil trest.
Antivaxeri z 19. storočia: Karikatúra z roku 1802 ukazuje, ako sa ľudia po zaočkovaní kravskými kiahňami menia na kravy. Ilustrácia: H. Humphrey, Library of Congress, voľné dielo
Podarilo sa veľkými očkovacími kampaňami úplne vymazať nejaký vírus na celej planéte?
Práve príklad očkovania proti pravým kiahňam ukazuje, že sa to môže podariť. V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa WHO podarilo túto chorobu vymiesť. V dôsledku cielenej masovej očkovacej kampane, prebiehajúcej od roku 1966, bolo možné jednu krajinu za druhou prehlásiť za štát bez kiahní.
To bola doposiaľ jediná úspešná eliminácia nejakej nákazlivej choroby a skvelý úspech pre WHO, ktorý napokon spôsobil zrušenie očkovacej povinnosti na celom svete.
Predbehli sme celý svet
Ktoré boli najväčšie kampane v Československu?
Okrem očkovania proti pravým kiahňam sa od roku 1923 objavilo očkovanie BCG proti tuberkulóze, ktoré sa však stalo masovým až o 30 rokov neskôr v dôsledku očkovacej povinnosti. Od roku 1958 existovala v Československu očkovacia povinnosť kombinačnou vakcínou proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu.
Veľkou mediálnou témou však bola perorálna vakcinácia proti detskej obrne podľa Alberta Sabina, teda očkovanie poliovírusmi s oslabenou virulenciou. Československo bolo prvým štátom, ktorý toto očkovanie od roku 1960 zaviedol plošne, dva roky pred Spolkovou republikou Nemecko. Nákazové reťazce sa už čoskoro podarilo popretŕhať a počet prípadov paralytickej detskej obrny klesol na nulu.
Očkovanie proti detskej obrne v Nemecku v roku 1967. Československé deti v tom čase už boli zaočkované – naša krajina bola prvou na svete s plošnou vakcináciou proti tomuto ochoreniu. Foto: Bundesarchiv, v licencii CC BY-SA 3.0 de
Opakovaný nezmysel sa stáva pravdou – aj dnes
Verili vtedy ľudia viac vede?
Vtedy panovala tvrdá socialistická diktatúra, počas ktorej sa bez odporu realizovalo to, na čom sa vláda uzniesla – v dobrom aj v zlom. Politické aj spoločenské pomery sa odvtedy od základov zmenili a v neposlednom rade je aj mediálna krajina roku 2021 iná ako v 60. rokoch minulého storočia.
Dnes sú Česko a Slovensko demokratické krajiny, v ktorých existuje opozícia a človek môže vyjadriť svoj nesúhlas. Na našej nekritickej viere vo vedu sa však zmenilo rovnako málo, ako na našom sklone k iracionálnemu správaniu. Sotva existuje nejaký nezmysel, ktorému by sme neuverili. Stačí iba, že je dostatočne opakovaný v novinách alebo na internete.
Aké sú historické zlyhania očkovacích kampaní?
Pri každom očkovaní je prirodzené predstaviť aj vedľajšie účinky alebo ujmy na zdraví, z tohto dôvodu je potrebné, aby indikácia k očkovaniu bola vždy výsledkom kritického uváženia. Našťastie sú vážne ujmy pomerne vzácne.
Pri masových programoch očkovania je potrebné vždy počítať s niečím nepredvídaným. V roku 1930 pri takzvanom lübeckom vakcinačnom incidente zomrelo po očkovaní proti tuberkulóze 72 detí. Vyšetrovaním sa zistilo, že očkovacie kultúry sa zamenili za virulentné tuberkulózne kmene. Problémom tak nebola sama očkovacia látka, ale jasne a zreteľne sa ukázalo, že s očkovacími programami môžu byť spojené aj riziká.
Problémom sú antivaxeri aj nekritická propaganda
Ako vnímate aktuálne dostupné očkovacie látky proti SARS-CoV-2?
Pokiaľ ide o prípadné krátkodobé vedľajšie účinky, zdá sa, že aktuálne používané vakcíny, vyvinuté v silne skrátenom čase, sú neproblematické. Dlhodobé následky nie je možné predvídať. Ani stupeň účinnosti očkovacích látok sa nedá spoľahlivo odhadnúť, dôležité imunologické otázky sú ešte otvorené.
Jednu našu milú susedku, ktorá už je ako riaditeľka domova pre seniorov sama vyššieho veku, ovplyvnil jeden z odporcov vakcinácie natoľko, že má z očkovania strach. A v tejto situácii, keď panuje nedôvera, prichádzajú prakticky denne ďalšie zneisťujúce správy o očkovaní. Musíme ale varovať nielen pred popieračmi v oblasti očkovania, ale aj pred nekritickou vládnou propagandou, ktorá imunizáciu presadzuje ako všeliek.
Kniha Španělská chřipka Haralda Salfellnera vychádza v týchto dňoch v aktualizovanom vydaní. Reprofoto: Vitalis
Malo by byť očkovanie proti SARS-CoV-2 povinné?
Kategoricky nie. Celkové ohrozenie je príliš malé na to, aby sme taký krok ospravedlnili. Existuje mnoho možností, ako spraviť očkovanie pomocou osvetových kampaní stráviteľnejšie, nie sú potrebné žiadne štátne represie.
Očkovacia povinnosť je totalitné pokušenie – svojprávny občan má rozhodnúť sám, či si želá nejaký lekársky zákrok, alebo nie. Argumentovať záujmami kolektívu je nebezpečné, ako sme sa v 20. storočí už niekoľkokrát presvedčili na vlastnej koži.
Tento rok vyšlo ďalšie vydanie vašej knihy o španielskej chrípke aj s novou kapitolou, kde ju porovnávate s novým koronavírusom. Zaujímajú ľudí tieto paralely?
Veľa ľudí sa v časoch koronavírusu stotožňuje s osudom, ktorým prešli už naši prarodičia, a žasnú, koľko paralel sa tu dá nájsť. Porovnanie oslovilo veľa čitateľov, ktorí podľa mňa oceňujú vecný tón. Česká televízia na základe mojej knihy nakrútila o španielskej chrípke dokumentárny film, dúfam, že ho bude možné vidieť aj na Slovensku. To je pre bádateľa, zaoberajúceho sa tak dlho zabudnutou španielskou chrípkou, krásne a potešujúce uznanie.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk.
