Jeden človek, dva životy. Sir Frank Lowy je austrálsko-izraelský biznismen, ktorého majetok Forbes odhaduje na 6 miliárd dolárov. Jeho nákupné centrá pozná celý svet: Sydney, Londýn či Manhattan. Predtým, ako sám hovorí, bol „malým židovským chlapcom z Fiľakova“, ktorému holokaust zobral otca a detstvo.
Polstoročie o svojej mladosti nerozprával – ani svojim synom. Potom sa však rozhodol traumu prekonať a Fiľakovo postupne navštevoval aj s členmi rodiny. V relatívnej tichosti.
Vďaka autorke jeho biografie, austrálskej novinárke Jill Margo, sa však Forbesu podarilo pár dní pred jeho 90. narodeninami vybaviť hovor cez Zoom na linke Bratislava – Tel Aviv. Zhodou okolnosti deň po futbalovom dueli Slovensko – Izrael.
Návšteva rodného mesta
Ako si spomínate na vašu prvú návštevu Fiľakova po dlhých rokoch v Austrálii?
Aj so ženou sme do Fiľakova prišli už v roku 1968. Išlo však o trochu zvláštnu návštevu, ľudia sa vtedy báli s nami zhovárať. Po páde komunizmu to už malo iný priebeh a bol som veľmi milo prekvapený a tiež vďačný, ako ma ľudia z mesta prijali. Cítil som vrúcnosť a opätoval som to rovnako.
Sir Frank Lowy vo Fiľakove zrekonštruoval cintorín a vybudoval malý pamätník židovskej komunity. „Počas slávnostnej ceremónie pri odhalení pamätníka (v roku 2014) som bol až dojatý z toho, koľko ľudí prišlo,“ spomína Lowy. Foto: Profimedia
S týmto mestom vás však spája aj pohnutá minulosť. Aké ste tam mali detstvo?
Vo Fiľakove som zažil pekné aj zlé časy. Narodil som sa v roku 1930 a prvých osem rokov som prežil v štátnom zriadení prvej Československej republiky. To bola liberálna demokracia v rámci východnej Európy.
Štát mal mnoho menšín a jeho vedenie na čele s Masarykom a Benešom sa k nim správalo veľmi dobre, to jednoznačne platí aj pre ich postoj k židovskej menšine.
Takže ako malý chlapec si takmer nespomínam na prejavy antisemitizmu alebo iné ťažkosti. Iste, život vo východnej Európe v tých časoch nebol jednoduchý. Môj otec bol obchodný cestujúci a mama prevádzkovala obchodík – mimochodom, ten dom stále stojí.
Ekonomicky sme na tom neboli najlepšie, ale ako židom nám nikto neupieral slobodu vierovyznania. Mama mala bratov a sestry v Revúcej, tak sme tam chodievali na prázdniny a stretávali sa celá veľká rodina.
Na tých prvých osem rokov, ktoré som prežil v Československu, nemám zlého slova.
Článok je súčasťou seriálu Slováci v zahraničí, ktorý mapuje našich úspešných rodákov pôsobiacich za hranicami našej krajiny.
Takto sa to začalo
V novembri 1938 však prebehla Viedenská arbitráž a Maďarsko anektovalo južné časti Slovenska, medzi nimi aj mesto Fiľakovo.
Ako by som to povedal… V Maďarsku bola už aj pred vojnou vyššia miera antisemitizmu, než v Československu. A ten sa aj vo Fiľakove rozhorel ako suché triesky. Zrazu sme boli prenasledovaní.
Ja som to postrehol, keď mi cestou do školy začali nadávať nežidovskí chlapci. V roku 1942 sa teda otec rozhodol, že Fiľakovo opustíme. Predal dom a odišli sme žiť do Budapešti.
Samozrejme, antisemitizmus už zachvátil celú východnú Európu, no Budapešť bolo veľké mesto a nás tam nik nepoznal. Vo Fiľakove každý vedel, kto je žid a kto nie, Budapešť – to bol iný príbeh.
Aký bol život židovského chlapca v Budapešti cez vojnu?
Hoci platili protižidovské zákony, v každodennom živote sa až tak neprejavovali. Chodil som do židovskej školy, hrával futbalové zápasy, po večeroch si zašiel na film do kina a ako chlapec som sa cítil celkom slobodne. Po Fiľakove to bola veľká zmena.
Potom však prišiel 19. marec 1944 a s ním dráma môjho života.
„Pri tej spomienke stále cítim bolesť.“
Vtedy Budapešť okupovali nacisti…
… a už na druhý deň, teda 20. marca, sa môj otec vydal na železničnú stanicu, aby zistil, či premávajú vlaky. Nacisti však zatkli každého žida, ktorý sa tam objavil, a všetkých, vrátane môjho otca, previezli do mesta Kistarcsa, čo bol vlastne zberný koncentračný tábor.
Tam strávil pár týždňov. Vieme to vďaka tomu, že jeden zo strážnikov nám od neho priniesol niekoľko listov. My sme mu do tábora posielali jedlo. Potom však zmizol. Akoby ho tá veľká stanica Keleti celého zhltla.
Koľajnice smrti v koncentračnom tábore. Foto: SITA/AP/Markus Schreiber
Mal som vtedy iba trinásť rokov, no pri tej spomienke stále cítim bolesť. A dnes už mám deväťdesiat. Smútok z tých dní a týždňov čakania, kedy sa nám vráti, ma drží dodnes.
On sa, samozrejme, nikdy nevrátil. A ja som sa o tom, čo sa mu stalo, dozvedel až náhodou po štyridsiatich rokoch. (Huga Lowyho, Frankovho otca, ubili na smrť v koncentračnom tábore Osvienčim, po tom, čo odmietol zahodiť svoje modlitebné predmety – pozn. autora.)
Čo ste robili po zmiznutí otca?
S mamou sme odišli do geta. Vzniklo narýchlo, podmienky tam boli hrozné, no našťastie sa mi podarilo odtiaľ matku dostať von a niekoľko týždňov sme sa skrývali v dome našich priateľov.
Získal som aj ochranný pas zo švajčiarskej ambasády, na základe čoho sme sa mohli usadiť na brehu Dunaja. Život bol plný nástrah, v ubytovaní sme sa tlačili, no ochrana pasu nás napĺňala istým pokojom.
Vláda Miklósa Horthyho sa však skončila, nastúpil Ferenc Szálasi a všetka ochrana padla. Na židov začali poľovať ako na zver.
Deň, ktorý navždy ostane v srdci
Ako sa vám podarilo ujsť vraždeniu zo strany nyilašovcov?
Oni začali v decembri s vyprázdňovaním geta. Židov odtiaľ brali k Dunaju, kde ich zastrelili. Našťastie sme bývali v dome, ktorý bol na opačnom konci ich postupu.
Ako sa blížili k nám, zároveň už bolo počuť streľbu postupujúcej Červenej armády. Jedného dňa som sa zobudil a zbadal ruských vojakov. Ten pocit, že nás konečne oslobodili, bol neskutočný.
Spomínali ste, že ste boli s mamou. Čo vaši súrodenci?
Mal som brata a sestru, ktorí sa takisto skrývali, no na inom mieste. Asi dva alebo tri dni po oslobodení sme sa s mamou vydali na Dohány utca (Tabakovú ulicu), kde bola veľká synagóga.
Náhodou sme tam na nich natrafili. Až vtedy sme zistili, že sú nažive. Rovnako oni dovtedy nevedeli o našom osude. Ten deň… nikdy nezabudnem na tú radosť, ktorú som pocítil. Rovnako ako nikdy nezmizne tá bolesť, ktorá sa spája s otcovým zmiznutím.
Nikto netušil, čím si Lowy prešiel
O vašom osude počas holokaustu ste desaťročia mlčali, dokonca aj pred vlastnou rodinou. Prečo ste sa rozhodli o vojnových časoch zrazu po rokoch rozprávať?
Viete, v istom období som začal byť trochu hypochonder. Chodil som k lekárovi s rôznymi problémami, no samozrejme som nebol skutočne chorý. Asi po roku mi povedal, že mi nevie pomôcť, ale že by som mal navštíviť psychiatra.
Dal som na jeho radu a už po pár stretnutiach som sa mu otvoril. Povedal som mu všetko o svojej bolesti a smútku, vlastne veľmi podobné veci, ako vravím teraz vám, akurát oveľa detailnejšie. A vlastne som tak trochu objavil aj sám seba.
Jedného dňa som teda prišiel domov, zvolal celú rodinu a porozprával im svoj príbeh.
Takže oni dovtedy naozaj nič nevedeli?
Nie, nevedeli. Žil som rušný život a akosi na to nebola príležitosť.
Po vojne ste sa ešte vrátili do Fiľakova?
Áno, už začiatkom roku 1945. Môj brat si tam dokonca otvoril obchod a začali sme akoby žiť normálny život. Akoby vravím preto, že to normálne nebolo.
Pred vojnou žilo vo Fiľakove asi 150 židov, po vojne sa ich vrátilo 25, možno 30. Bolo to smutné mesto a ja som si tam už nevedel zvyknúť žiť. Nechcelo sa mi vrátiť sa do školy, cítil som sa tam ako cudzinec, nebolo tam veľa mojich rovesníkov.
Biznismen Frank Lowy, spoluzakladateľ spoločnosti Wstfield Group, nám vyrozprával svoj strhujúci príbeh. Foro: Profimedia/Alina Gozina/Headpress
Vtedy som sa úplne náhodou dopočul, že v Košiciach funguje sionistická organizácia. Zhromažďovali mladých, stratených ľudí a vzali ma medzi seba.
So skupinou asi sto chlapcov a dievčat sme sa zrazu plavili do Palestíny. Žili sme tam v mládežníckom tábore a neskôr som vstúpil do armády a bojoval za nový štát Izrael. Postupom času mi však začala chýbať rodina.
Čo sa s nimi stalo?
Mama, brat aj sestra zostali vo Fiľakove a celkom sa im darilo. Mali svoj obchod, sestra sa však vydala za právnika z Lučenca, ktorý mal príbuzných v Austrálii. A tak, kým som ja bol v Palestíne, celá moja rodina sa presťahovala k protinožcom.
Postupne mi vybavili povolenie na pobyt a pridal som sa k nim aj ja. V roku 1952 sa rodina znova spojila v Austrálii. To bolo radosti!
Prívetiví Austrálčania
Ako vtedy v Austrálii pristupovali k imigrantom?
Volali nás noví Austrálčania a boli k nám veľmi prívetiví, aspoň podľa môjho dojmu. Necítil som odpor zo strany „starých“ Austrálčanov. Dosť sme sa od nich odlišovali, ale rýchlo sme sa adaptovali.
Platí to podľa vás aj dnes? Môže v roku 2020 prísť do Austrálie chudobný imigrant a stať sa miliardárom ako vy?
Svet sa samozrejme za tých sedem desaťročí neskutočne zmenil. Príležitosti, ktoré sme mali my, dnes už nie sú. Ale zase jestvujú nové príležitosti.
Aké bolo vaše prvé zamestnanie v Austrálii?
Zamestnal som sa vo fabrike. Bol som tam možno týždeň, takže pre všetkých úplne cudzí človek, no je zaujímavé, že som sa necítil cudzo.
Niektorí kolegovia boli kamarátski, iní sa o mňa vôbec nestarali. Dôležité bolo, že som od nikoho necítil nevraživosť, že som cudzinec.
Začiatky zrodu veľkého podnikateľa
Prvý obchod ste si otvorili v Blacktowne, na západ od Sydney. Ako to tam vtedy vyzeralo?
Blacktown bol asi 50 kilometrov vzdialený od Sydney a už vtedy to bolo jeho predmestie. Bol tam veľký priestor na rast.
Vláda do tejto štvrte smerovala imigrantov a jeden z nich, môj bývalý zákazník, v inej práci, ktorej som sa po fabrike venoval, ma oslovil s ponukou, či si neotvoríme obchod.
Bola vtedy v tejto oblasti veľká konkurencia?
Ani nie. Prišli sme do Blacktownu, našli budovu s obchodným priestorom, zistili si, kto je jej majiteľ, zaklopali mu na dvere a povedali – počuj, chceli by sme si od teba prenajať ten obchodík. Povedal dobre, tak sme zašli za právnikom, spísali dohodu o nájme a zrazu sme mali obchod.
Teda, musím sa priznať, že to nebolo až také jednoduché, ako vám to teraz hovorím… Ale napriek tomu, že sme boli cudzinci, navyše sme aj jednoznačne pôsobili ako cudzinci, majiteľ budovy voči nám nemal žiadne námietky.
Obchod bol oproti železničnej stanici v časti, kde žilo veľa Talianov, nejakí Holanďania, ale aj veľa Východoeurópanov – Juhoslovania, Maďari. Malé mestečko sa rýchlo menilo a my sme mali to šťastie, že sme boli pri tom.
Prečo ste sa rozhodli práve pre obchod? Zohralo úlohu to, že vaša mama a neskôr brat mali obchod vo Fiľakove?
Môj biznis partner už prevádzkoval jeden obchod v Sydney. Povedal mi, že by so mnou rád otvoril ďalší, tentoraz však niekde na predmestí, napríklad v Blacktowne. Bol odo mňa o niečo starší a mal aj viac skúseností.
Prvé OC otvoril vo svojich 28 rokoch
Takže vás do toho vtiahol celkom spontánne, nebol to váš dlhodobý plán…
Mnoho vecí v mojom živote sa prihodilo preto, že som sa vždy vedel chopiť príležitosti. A mal som trochu šťastia. Tak to bolo aj s mojimi začiatkami v Austrálii.
Každý deň sme cestovali 50 kilometrov zo Sydney do Blacktownu, otvárali sme o ôsmej, zatvárali o šiestej večer a potom opäť 50 kilometrov späť. Ale boli sme mladí, ambiciózni a hlavne nás to veľmi bavilo. Aj preto sa obchodu darilo.
Ako ste sa dostali k otvoreniu prvého obchodného centra?
Blacktown ponúkal aj iné príležitosti, ako len prevádzku obchodu s lahôdkami. Predávali sa farmy s veľkými pozemkami, ktoré sa menili na rezidenčné pozemky.
My sme získali možnosť kúpiť tri či štyri farmy, ktoré sme rozdelili a pozemky jednotlivo rozpredali. Kapitál z predaja sme použili na otvorenie kaviarne, ktorá sa nachádzala hneď vedľa nášho obchodu.
Frank Lowy je spoluzakladateľ siete obchodných centier Westfield. Foto: SITA AP Photo/Lefteris Pitarakis
Bola to len druhá kaviareň v Austrálii, ktorá mala pravý taliansky espresso kávovar. V okolí žilo mnoho Talianov, darilo sa aj kaviarni. Otvorená bola sedem dní v týždni a keďže som v tom čase už mal aj syna, o dieťa sa nám starala moja mama a my s manželkou sme prevádzkovali kaviareň.
O obchodných centrách vtedy len čítali
Takže ste otvárali ďalšie a ďalšie prevádzky, až vzniklo obchodné centrum?
To nie. Za našimi lahôdkami v Blacktowne boli zrazu na predaj štyri akre pozemkov. Keďže ich vlastnil majiteľ budovy s naším obchodom, opäť sme za ním prišli a ten pozemok kúpili.
Čítali sme vtedy o amerických obchodných centrách, a tak sme predali obchod aj kaviareň a postavili na voľnom pozemku naše vlastné obchodné centrum. Otvárali sme ho v auguste 1959.
Takže vy ste o obchodných centrách dovtedy len čítali. Žiadne ste nevideli na vlastné oči?
My sme o nich naozaj len čítali, ale najali sme si architekta, ktorý o nich vedel podstatne viac a jedno nám dokázal navrhnúť.
Boli obchodné centrá 60. rokov veľmi odlišné od tých dnešných?
Ó, áno. To bol úplne iný svet. Dnes vás okrem obchodov centrá lákajú na kopu služieb – kiná, reštaurácie, detské kútiky, kancelárie, ambulancie lekárov. Ľudia tak dnes v obchodných domoch trávia viac času.
Povedal by som, že na západe, no možno aj na celom svete, sú obchodné centrá akýmisi inštitúciami. Teraz síce prežívajú ťažké obdobie pre covid, ale to je iný príbeh.
Mali ste aj vlastnú predstavu o obchodnom centre alebo ste sa spoliehali len na predstavu architekta?
Úplne na začiatku nás viedol práve architekt. Neskôr sme sa však s mojím biznis spoločníkom na striedačku vybrali do Spojených štátov, aby sme si preštudovali obchodné centrá zblízka. Bolo to v prvej polovici 60. rokov a musím vám povedať, že Američania s nami veľmi ochotne spolupracovali.
Frank Lowy a Boris Johnson pri príležitosti ovorenia nového obchodného centra Westfield v Londýne. Foto: SITA/AP Photo/Lefteris Pitarakis
My sme tam prišli, zavolali do nejakej kancelárie, že dobrý deň, my sme z Austrálie, vy máte obchoďák, mohli by ste nám o tom viac povedať, prípadne aj ukázať? A oni nás skutočne pozvali a všetko nám poukazovali.
Samozrejme, súviselo to s tým, že Američania sa radi predvedú v tom, v čom sú dobrí. Na druhej strane pomohlo asi aj to, že sme z Austrálie, ktorú majú všade na svete veľmi radi.
To všetko stihol za 10 rokov v Austrálii
Aké míľniky ste prekonali, kým ste sa stali veľkým developerom?
Po krátkom čase, v 60. rokoch, nám začal chýbať kapitál a ten nebol dostupný veľmi ľahko. Išli sme teda za obchodníkom s akciami a spýtali sa, či by pre nás mohol usporiadať emisiu na burze.
S kapitálom 750-tisíc dolárov sme tak prišli na burzu, to nás naštartovalo, umožnilo nám to rásť, získavať ďalší kapitál.
Vtedy ste už boli takmer štyridsiatnik?
Ešte celkom nie, bolo to na začiatku 60. rokov. V Austrálii som bol akurát desať rokov. Za ten čas som sa oženil, mal som tri deti, najmladší syn sa narodil v roku 1962. Postavil som dom, bol som skutočne úspešný. Už si ani nespomínam, ako som to mohol dokázať, ale dokázal som to. (smeje sa)
Sir Frank Lowy a jeho synovia – Peter Simon Lowy vľavo), Steven Lowy a David Lowy vpravo). Foto: Profimedia/Alina Gozina/Headpress
Obyčajne ľudia plánujú zhruba do šesťdesiatky. Aký bol vtedy váš obzor?
Nemyslel som na to, že raz budem starý. Jediné, čo som v tom čase robil, bolo, že som využíval príležitosti. Neplánoval som, že budem viesť celosvetovú firmu, ktorá stavia nákupné centrá.
My, lebo nešlo len o mňa, mal som spoločníka a mali sme už aj niekoľko manažérov, sme cítili nutnosť rásť. Bolo to v nás a bol to ten správny čas pre Austráliu, keďže bolo pomerne krátko po vojne.
„Antisemitizmus je ako choroba.“
Je Austrália stále taká priateľská voči imigrantom ako kedysi? V Európe v posledných rokoch antisemitizmus rastie. Čo si o tom myslíte?
Antisemitizmus je ako choroba. Šíri sa ľahko, ale v niektorých krajinách sa uchytí viac ako v iných. Ak by sme urobili stupnicu od jednej do desiatich, Austrália by bola jednotka. Desiatka by bola niektorá iná krajina, ktorú nechcem menovať, lebo nechcem menovať nikoho, kto je antisemita.
Austrália by bola jednotka, a niekoľko ďalších krajín s ňou, ale našlo by sa aj viac krajín, ktoré by boli desiatky. Našťastie nie veľmi veľa, ale ako žid si to uvedomujem a žijem s tým.
Svet nie je dokonalý. Nepochybne. Je veľa „antiľudí“. Takých, čo sú proti černochom, belochom, hnedým, hocikomu, kto je iný. Svet je zmesou rôznych ľudí, aj mnoho krajín je samo osebe takáto zmes.
Musíte sa naučiť spolu vychádzať. Žiaľ, antisemitizmus je najstaršia choroba na svete a neviem, či niekedy úplne zmizne. Žijeme v nedokonalom svete a musíme z neho robiť to najlepšie, čo sa dá.
Keď ste predali firmu, čo to spravilo s vaším životom a s rodinou?
Keď sme, moji traja chlapci a ja, firmu predali, hodili sme to za hlavu. Trochu som sa obával, čo bude, keď už nebudem predsedom predstavenstva Westfieldu. Ale musím vám povedať – nepoznal som sa dosť dobre. Zmenil som sa, zmenili sa moje ciele, pohľad na svet.
Dátum pre pravý čas ešte nikto nikdy nenapísal. Ale čosi také ako pravý čas existuje. A pre mňa už nastal, aj pre rodinu. Zo scény sme odišli so všeobecným súhlasom. Nikto nás nekritizoval, nebolo veľmi čo – každý zarobil a o to v podnikaní ide, všakže?
Takmer sedem dekád krásneho manželstva
Aké ste v čase, keď ste odchádzali, mali priority do budúcnosti?
Našou úlohou bolo, aby sme odišli riadne, tak, ako sa má, a to sme aj urobili. Potom som sa pár mesiacov cítil trochu stratený – kde, čo, ako… Ale veľmi rýchlo som sa postavil na nohy a povedal si – mal by som cestovať.
Nanešťastie, manželka je veľmi chorá, pred šiestimi či siedmimi rokmi sa u nej rozvinula Alzheimerova choroba a je to veľmi ťažké. Šesťdesiatšesť rokov máme krásne manželstvo, kamkoľvek som išiel, ona bola so mnou. (Lowyho manželka Shirley Lowy opustila svet 9. decembra 2020. Sir Frank Lowy poskytol rozhovor redaktorom slovenského Forbesu v polovici októbra 2020 – pozn. ed.)
Keď teraz niekam vyrazím na krátku cestu, idem sám, a na dlhé cesty už nechcem veľmi chodiť, aby som nebol ďaleko.
Nedávno vás za rytiera pasovala aj britská kráľovná, od roku 2017 ste Sir Frank Lowy.
Áno, to si veľmi vážim. Keď sme pôsobili v Londýne, robili sme veľmi dobrú prácu, otvorili sme tam nákupné centrá. Vravím, pre malého židovského chlapca z Fiľakova je ocenenie od britskej kráľovnej čosi, čo rozhodne netreba zľahčovať.
To trochu znie ako vhodný záver rozhovoru.
Musím vám povedať, obyčajne nie som taký zhovorčivý. Sú to pre mňa emocionálne spomienky. Človek si však musí uvedomovať svoju minulosť a súčasne si užívať vyhliadky na budúcnosť.
Tak vám ďakujeme za váš príbeh, pán Lowy.
S radosťou. Až rozhovor vyjde, mohli by ste mi ho prosím preložiť a poslať ho tam, kde práve budem? Žiaľ, po slovensky veľmi nehovorím, do slovenskej školy som chodil dva roky. Mama bola od Revúcej, otec z Palotása (dnes v Maďarsku), vo Fiľakove sa hovorilo najmä po maďarsky. Tak teda – goodbye, na shledanou a dovidenia!
So sirom Frankom Lowym sa rozprávali redaktori Milan Čupka a Peter Matijek.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk.
