Závislosť nie je možné pochopiť bez toho, aby sme sa ľudí spýtali, akú úľavu nachádzajú v drogách alebo v závislom správaní. Podľa českej adiktologičky Vladěny Sobasovej sa dôvody skrývajú tak hlboko, že ich často nevidíme.
„To, čo si berieme z týchto substancií, vo svojej podstate nie je zlé. Chceme zažívať úľavu, spojenie s inými, pocit lásky, radosti, menej stresu. To je to, čo chcú všetci ľudia na tejto planéte,“ vysvetľuje.
Okolo témy závislostí panuje veľké množstvo mýtov. Aký je najväčší?
Ten je podľa mňa zakomponovaný do predstavy ľudí. Keď sa povie závislosť, máme pred sebou tvrdého užívateľa drog, ktorý si ich zháňa na ulici. Pritom závislosť je všadeprítomná a len málokto na svete nejakú závislosť nemá. Či už ide o obyčajný kofeín, tabak, lieky, alkohol…
Množstvo ľudí si myslí, že závislý človek sa pre to rozhodol, že je to jeho slobodné rozhodnutie a dobre mu tak. Ale ono to je celé omnoho komplikovanejšie a pre ľudí je často veľmi ťažké dopracovať sa k dôvodu, prečo vôbec začali.
Aké sú vlastne kritériá závislosti?
Patrí tu kompulzívne správanie a zaujatosť ním, znížená kontrola a dostavovanie sa psychických či fyzických stavov pri odňatí konkrétnej látky či aktivity. Človek môže pociťovať úzkosť, nervozitu, mať poruchy spánku či sústredenia, depresívne nálady, nespokojnosť či podráždenosť, keď daný objekt túžby nie je okamžite k dispozícii.
Často dáva závislý človek bokom svoje iné záujmy, zanedbáva napríklad sociálne kontakty. Napriek dôkazom o škodlivosti sa ku konkrétnej látke či činnosti vracia.
Hovorí sa aj o tzv. bažení…
Áno, v angličtine sa to nazýva „cravings“ a je to silná túžba po užití konkrétnej látky. Stretávame sa aj s tým, že niektorým užívateľom alebo ľuďom, ktorí sa liečia, sa túžba po konkrétnej látke inscenuje do snov a podobne. Často to teda ani neprebieha na vedomej úrovni, ale je to akýsi silný popud: „Tu je tá látka alebo činnosť, pri ktorej zažívam rôzne pocity a veľmi ju chcem užiť, pretože mi uľavuje, potlačuje nejakú bolesť, nervozitu alebo stres.“
Čím závažnejšia je závislosť, tým väčší je craving.
Pri alkohole je jedným z častých mýtov, že keď človek vydrží dlhšie obdobie nepiť, tak vlastne nemá problém.
Ako adiktologička sa pozerám skôr na to, čo to tomu človeku prináša, čo je to za mechanizmus, ktorý tam prebieha. Neriešim to, či ten človek dokáže dva mesiace abstinovať, ale skôr hľadám zdroj problémov. Nie je možné pochopiť závislosť bez toho, aby sme sa ľudí pýtali, akú úľavu nachádzajú v drogách alebo závislom správaní.
Pýtame sa ich, čo im to ponúka, čo sa im na tom páčilo, čo im to dáva z krátkodobého hľadiska.
Ak by som za vami prišla ako potenciálna klientka s tým, že pijem, pretože lepšie vychádzam s ľuďmi, potláčam tak nepríjemné pocity, ktoré v spoločnosti zažívam, a znižujem tak moju sociálnu úzkosť, čo by ste mi povedali? Je to typické?
Áno. Veľmi často sa užívajú rôzne substancie alebo alkohol práve pre uvoľnenie či lepšiu interakciu. To, čo si berieme z týchto substancií, vo svojej podstate nie je zlé. Chceme zažívať úľavu, spojenie s inými, pocit lásky, radosti, menej stresu. To je to, čo chcú všetci ľudia na tejto planéte. Otázkou je, čo sa deje v tom procese.
Vladěna s lekárom Gáborom Matém. Foto: archív Vladěny Sobasovej
Vladěna s lekárom Gaborom Matém. Foto: archív Vladěny Sobasovej
Ak by za mnou prišiel klient, ktorý má problémy pri nadväzovaní vzťahov v rámci nejakého kolektívu, no keď sa napije, ide mu to ľahšie, zisťovala by som, čo mu bráni v nadväzovaní vzťahov, čo prežíva za emócie. Následne by som ho skrz tieto prežitky viedla k situáciám a momentom, v ktorých vyrastal, aké mal detstvo a ako sa tam tvorili vzťahy. Riešili by sme, čo iné by mohol urobiť pre to, aby sa v rámci interakcií uvoľnil.
To je zaujímavé, pretože väčšina ľudí by riešila primárne alkohol, ale ten je asi až následkom problémov a nie primárnou príčinou, však?
Áno, ja osobne vnímam závislosť ako kompenzačný mechanizmus, ktorý nám k niečomu slúži. Veľa ľudí vďaka tomu zažíva úľavu. Oni totiž svoju závislosť vnímajú ako niečo, za čo sa hanbia, cítia sa za ňu vinní a považujú ju za obrovskú chybu a zlyhanie.
Rozvíjajú tak svojho vnútorného kritika, ktorý ich neustále bičuje, pritom oni si vlastne iba chceli od niečoho uľaviť – nechceli cítiť nejakú bolesť či hnev. Vo chvíli, keď sa na závislosť môžeme pozerať takto, nielen že môžeme efektívnejšie riešiť podstatu, ale zároveň prispievame k destigmatizácii tejto témy.
Pochopenie toho, čo im závislosť prináša, teda pomáha lepšie riešiť samotný problém.
Áno, je potrebné pochopiť aj situácie, v ktorých sa môže objaviť tá chuť a baženie, zistiť, ktoré situácie sú pre nich rizikové a z akých situácií z dávnej minulosti môže vychádzať tá potreba, prípadne bolesť, ktorú prežívajú v prítomnom okamihu. Je to niečo, čo sa im stále opakuje, pretože nenašli iné riešenie problému alebo emócií.
Je skvelé pristupovať k tomu, čo robíme, vedome. Idem na oslavu narodenín a dám si pohár vína. Čo to so mnou spraví? Prečo ho potrebujem? Chutí mi? Slúži mi k niečomu? Kde je moja miera?
Často sa hovorí aj o tom, že závislosť nemusí byť o pravidelnosti, že každý jeden deň pijem, ale že ľudia, ktorí majú tieto tendencie, majú problém s manažovaním a zastavením sa, keď raz začnú…
S čím sa stretávam u klientov, ktorí trpia závislosťou alebo sú v liečbe, je to, že často nevnímajú svoje telo. Nevnímajú emócie, nevnímajú situácie, keď sa im niečo deje na úrovni mysle a ako sa to prejavuje v tele. Napríklad, že sa potia, majú stiahnutý žalúdok, majú mnoho myšlienok v hlave, nevedia, ako odísť z konkrétnej situácie, ako z nej utiecť.
Potom často automaticky siahnu napríklad po fľaške alkoholu alebo nejakej inej substancii, prípadne si idú sadnúť k počítaču, nakupovať alebo hrať nejaké hry. Telo a myseľ sú však dva systémy, ktoré nie je možné od seba oddeliť a nejakým spôsobom sa snažia konkrétnu situáciu regulovať.
Všímavosť, alebo mindfulness, je práve o tom, aby si človek začal uvedomovať, že sa v ňom niečo deje a všímal si, čo to je. Už som to niekde zažil? Ako sa to prejavuje? Z čoho to vychádza? Čo s tým môžem spraviť?
To je veľmi podstatný bod, do ktorého vediem aj svojich klientov – aby žili svoj život trochu vedomejšie. Nie sme k tomu vedení, čo nás len udržuje v bludnom kruhu reagovania.
Lekár Gábor Maté píše vo svojej knihe v Ríši hladných duchov aj o tom, že závislosť väčšinou nie je o hľadaní potešenie, ale o úniku z nešťastia…
Vnímam to rovnako. Keď sa pozrieme na náročnejšiu závislosť, ktorú už nie je možné kontrolovať iným spôsobom ako nástupom do liečby a je tam silný stav odvykania, väčšinou ide o ľudí, ktorí majú výraznú traumu z detstva. Je to v podstate pravidlo.
Adiktologička v podcaste Nevyhorení hovorí o mýtoch, ktorým veríme. Foto: archív Vladěny Sobasovej
Adiktologička v podcaste Nevyhorení hovorí o mýtoch, ktorým veríme. Foto: archív Vladěny Sobasovej
Nie každý človek, ktorý vyskúša nejakú látku, sa stane závislým. Ak sa niekto stane závislým, je to preto, že patril medzi rizikových. Emocionálna izolácia, bezmocnosť a stres sú presne tie podmienky, ktoré z neurobiologického hľadiska podporujú závislosť. Patria tu aj ľudia, ktorí majú nejaké ďalšie ochorenie, napríklad ADHD.
Akú rolu hrá kultúra pitia?
Kultúrny kontext a to, akým spôsobom je prijímaný alkohol a tabak, no sú odsudzované iné návykové látky, ktoré by paradoxne z nejakého hľadiska mohli byť menej rizikové, hrá veľkú rolu. Je tu obrovská stigma ľudí, ktorí nepijú a majú pocit, že je s nimi niečo zlé a zároveň stigma tých, ktorí sa prehupnú do závislosti. Kde je teda tá hranica?
Často pobádame ľudí, nech si vypijú, no potom odsudzujeme tých, ktorí do toho spadli a hovoríme, že si za to môžu sami.
Ako to funguje z pohľadu mozgu?
Opakované užívanie drog vedie k dlhodobým zmenám v mozgu, ktoré podkopávajú kontrolu nad vlastnými voľbami. Hoci prvé experimentovanie s drogami môže byť prejavom slobodného rozhodnutia, keď sa u človeka vyvinie závislosť, táto kontrola je významne narušená. Inými slovami, drogová závislosť poškodzuje tie časti mozgu, ktoré zodpovedajú za prijímanie rozhodnutí.
Často to klientom popisujem, ako keby boli v lese. Tak si môžeme predstaviť náš mozog a myseľ. Je to bludný les s rôznymi cestičkami. Oni si vyšliapali cestičku k závislosti a v mechanizme, ktorý tam prebieha, je veľmi náročné nájsť inú.
Mozog totiž funguje na princípe, že čo sa osvedčilo, tak tou cestou ide. Súčasne to spôsobuje zmeny aj na chemickej úrovni, ale to robí aj akýkoľvek dlhodobý a opakovaný stres. Pri niektorých látkach sa stretneme aj s tzv. amotivačným syndrómom, teda ten človek má oveľa horšiu kompetenciu v zmysle vlastnej vôle.
Vypočujte si celý rozhovor
Celý podcast a ďalšie zaujímavé epizódy si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
