Juraj Sasko v roku 2009 založil úspešnú online marketingovú agentúru Visibility. Už menej známe o ňom ale je, že okrem toho pôsobí ako dobrovoľný koordinátor v Centre Narovinu, v ktorom sprostredkúva adopcie na diaľku. Ide najmä o deti z Kene.
Jedno z nich – Jescu, majú s manželkou sami adoptované.
„S manželkou máme dve malé deti a pred pár rokmi sme zvažovali viaceré alternatívy. Možnosťou bola aj klasická adopcia, ale to je veľmi zložitý proces. Tak sme začali hľadať možnosti adopcie na diaľku a narazili sme na Centrum Narovinu,“ hovorí pre Forbes Juraj Sasko.
Vtedy osemročné dievčatko si vybrali z databázy a na diaľku si ju adoptovali. To znamená, že jej formou pravidelných príspevkov hradia náklady na školu, kenskú alternatívu zdravotného poistenia a príležitostne aj iné výdavky.
Keď im minulý rok napísala, že sa jej rodine rozpadá dom, bol to trochu nečakaný výdavok. O rok neskôr ale už Jescina rodina bývala v novom dome – v prepočte za 800 eur.
Nielen peniaze
Prečo ste sa rozhodli okrem adopcie v Centre Narovinu angažovať aj ako dobrovoľník?
Veľmi sa mi páčilo ako Centrum Narovinu funguje a komunikuje – pravidelne nás informovali, robili veľa iniciatív aj mimo adopciu. Chodia napríklad do škôl a vzdelávajú deti o situácii v Afrike. Organizujú rôzne bazáre a veľa iných prospešných vecí.
Možností by bolo naozaj veľa. Môj hlavný biznis je online marketingová agentúra Visibility. Pôsobíme na Slovensku aj v Česku a dovedna zamestnávame takmer sto ľudí. Preto by možno dávalo zmysel pomôcť viac finančne.
Ale ja som si povedal, že priložím ruku k dielu a budem dobrovoľným koordinátorom adopcií. Je to neplatená pozícia, na ktorej človek pomáha s administratívou novým rodičom, ktorí sa rozhodnú pre adopciu dieťaťa v Keni. Vysvetlí im situáciu, vyrieši zmluvy, komunikáciu…
Pre túto osobnú pomoc som sa rozhodol z dvoch dôvodov. Jednak som chcel zistiť, ako tá organizácia funguje. A druhá vec je, že z mojej skúsenosti koordinátorov adopcii robia väčšinou učitelia alebo ženy na materskej.
Ľudia z biznisu sú zaneprázdnení a preto radšej pošlú peniaze, akoby mali investovať čas. A ja som to chcel využiť. Mnoho detí sa mi podarilo adoptovať iba tak, že som sa v rámci pracovného stretnutia s ľuďmi, ktorí sa majú pomerne dobre, zmienil, že je tu takáto možnosť. Snažím sa preto robiť aj osvetu.
Ako s dcérou komunikujete?
Listami. Ona nám píše pravidelne, my jej o niečo menej pravidelne. Trikrát ročne nám napíše list, ako sa má a čo má nové. Sú tam pripojené jej aktuálne fotky, vysvedčenie, informácie o zdravotnej prehliadke. Prispievame jej totiž aj na zdravotná starostlivosť, niečo ako poistenie, ročne nás toto zdravotné poistenie stojí 50 eur. V Európe by sa k nám takéto informácie pre GDPR zrejme nedostali, ale v Afrike nie sú také normy.
Napríklad aj teraz sme jej na Vianoce posielali balíček s listom, našimi fotkami, sladkosťami a ďalšími drobnosťami pre radosť. So staršími deťmi, ktoré už majú mobily, sa dá komunikovať aj priamo, elektronicky.
Juraj Sasko je zakladateľom agentúry Visibility. Ako dobrovoľný koordinátor pomáha aj s adopciami detí v Keni. Zdroj foto: archív Juraja Saska
Aké sú náklady na adoptované dieťa v Keni?
Náklady sú rôzne podľa toho, či adaptované dieťa chodí ešte do škôlky, na základnú školu, alebo strednú a vysokú školu. Ďalší dôležitý faktor je aj, či vyžaduje internát alebo nie. Mesačné náklady sa teda v prepočte pohybujú od 25 do 60 eur.
Zo dňa na deň
Aj mnohí odborníci sú proti priamej finančnej podpore ľudí z krajín tretieho sveta, pretože tým podľa nich prichádzajú o sebestačnosť a samostatnosť. Práve samostatnosť je ale aj jedným z najdôležitejších pilierov Centra Narovinu. Čo to znamená?
Treba si uvedomiť, že v tomto prípade ľudia do Afriky peniaze neposielajú len tak, že by ich potom niekto rozdal. Použijú sa na to, aby dieťa, ktoré je z horšej rodiny, mohlo študovať. To je prvý predpoklad, že sa raz môže mať lepšie.
Centrum Narovinu má v Keni vybudované vlastné komunitné centrum. Volá sa Rusinga Island a sú tam školy, internát, jedáleň, zdravotná klinika, farma,… A aj sprchy a toalety. To je pre nás samozrejmosť, ale oni ich doma nemajú.
Táto organizácia má už takmer 20 rokov. Tým pádom sú už prvé deti, ktoré vďaka nej mohli ísť na základnú školu a teraz už skončili vysokú. A vidíme výsledky. Nájdu si ľahšie prácu a žije sa im oveľa lepšie. Snažia sa ľudí vytiahnuť z extrémne chudobných pomerov a vytvoriť im podmienky pre budúcnosť.
Vplyvom pandémie sú ale aj v Keni školy zatvorené. Ako teda organizácia pomáha teraz?
Príspevky od adoptívnych rodičov sa nepoužili na školné, ale na potravinové balíčky a hmotnú pomoc rodinám.
Tak ako všade, aj v Keni prišlo mnoho ľudí o prácu. Akurát, že tam žijú naozaj zo dňa na deň. Niečo vypestujú a idú to predať na ulicu. A z toho, čo im za to zaplatia, nejaký čas žijú. Lenže keď ľudia nie sú na ulici, nemajú to komu predať a teda ani z čoho žiť.
Centrum Narovinu pomáha aj učiteľom a vychováva si učiteľov priamo v Keni. Okrem dieťaťa si teda človek môže adoptovať aj učiteľa. Pracujú aj s ostatnými ľuďmi, ktorí majú vychovávať deti v Keni. Často najprv oni potrebujú výchovu.
Nový dom
Okrem toho má ale vďaka vám Jescina rodina nový dom. To asi nie je celkom bežná požiadavka adoptívneho dieťaťa. Ako to vzniklo?
Jesca nám v jednom liste napísala, či by sme zvážili pomoc jej rodine, pretože sa im zateká do domu a rúca sa. Tak som napísal koordinátorovi priamo v Keni, či to vie overiť. Bol sa tam fyzicky pozrieť a skonštatoval, že im naozaj zateká strecha a dom sa rozpadá.
Veľakrát sa stáva, nemusíme to zastierať, že rodiny sa snažia cez svoje dieťa adoptívnych rodičov využiť. Aj preto je tam ten koordinátor.
A potom?
Poprosil som ich, aby zistili, čo by taký nový dom mohol stáť. A ich odhad bol 1 300 eur. Bolo to zhruba pred rokom a ja som si povedal, že veď idú Vianoce, môžeme to zaplatiť. Ale nakoniec to pre kurz kenského šilingu vyšlo len 800 eur.
V novom dome býva sedemčlenná rodina aj so psom. Zdroj foto: archív Juraja Saska
Dom stavali už vo februári, ale až teraz mi prišli vyúčtovanie a fotky. Stavali ho svojpomocne. Pomáhali im len susedia. Je to skôr hlinená stavba, ale je nová a mala by vydržať pár desaťročí.
Ako teda takýto dom za 800 eur vyzerá?
Jasné, že tam nie sú zavedené elektrika ani voda. V strede majú priestor na oheň, okolo ktorého je kuchynka. Ale inak je tam normálny nábytok, postele. Majú dvere aj okná. Býva tam sedemčlenná rodina a pes.
Iba muži
Už sme spomenuli, že adoptívne deti sú z „horších“ rodín. Aká je ich životná úroveň?
Väčšinou majú bývanie v zmysle slameného domčeka, ktorý si postavili svojpomocne. Vodu čerpajú zo studne, ktorá je centrálna pre celú dedinu. Mnohé z nich nemajú jedného rodiča, alebo sú úplné siroty. Prípadne jeden z rodičov trpí vážnou chorobou ako AIDS. To je aj Jescin prípad.
Väčšinou sú to mnohodetné rodiny. Aj s tým by vzdelávanie mohlo pomôcť, aby v jednej chudobnej rodine nebolo osem detí.
Nefungujú tak, že by chodili do práce a mali pravidelný príjem. Majú pôdu, ktorú obrábajú a jej plody predávajú alebo si ich vymieňajú so susedmi. Napríklad, keď sme im poslali 50 eur na potravinový balíček, nakúpili si základné suroviny asi na tri mesiace. Ak má človek pravidelný plat, často je to menej ako 100 eur mesačne.
Funguje to tam úplne inak ako u nás. Napríklad pri stavbe toho domu nepotrebovali stavebné povolenie.
Ako to?
V Keni je pravidlo, podľa ktorého môžu pôdu vlastniť iba muži, aj dedí sa len cez synov. Aj preto by som tam chcel vybudovať azylové centrum pre týrané ženy. Lebo tým, že ženy tam nemôžu vlastniť pôdu, keď je žena týraná, naozaj nemá kam odísť. Jej pôvodná rodina ju odovzdala mužovi a ona si nemôže kúpiť nehnuteľnosť a nemá ani peniaze na nájom. Je to ešte oveľa väčší problém ako u nás.
Preto by som v rámci Rusinga Islandu chcel vybudovať aj takýto azylový dom, respektíve komplex domov, v ktorom by tieto ženy mohli nejaký čas žiť so svojimi deťmi. Zároveň by si farmárčením zarobili a neskôr by mohli odísť.
Zmysluplná pomoc
Inšpiroval vás dom pre adoptívnu dcéru?
Aj vplyvom sociálnych sietí sa mi v poslednom čase ozvalo veľa ľudí, že by tiež radi postavili v Keni niekomu dom. Chcel som z toho vytvoriť zmysluplnejší projekt, nie iba tak stavať nejaké domy v Keni. A práve tento problém týraných žien mi príde zaujímavý a dôležitý.
Ozval sa mi dokonca už aj jeden investor, ktorý by do takéhoto projektu išiel. Rád by som ho preto rozvíjal aj týmto smerom. Sám do neho s radosťou určite dám nejaké peniaze, ale možno by som išiel aj cestou crowdfundingu a investícií.
Ale je to zložitejšie. Na to, aby človek mohol niečo takéto vybudovať, potrebuje podporu miestnej komunity – starejších. Lenže keď je tam starejší, ktorý sám svoju ženu týra, určite tento projekt nepodporí. Mnohí muži sa spoliehajú, že ich ženy nemajú kam odísť. Takže je to do istej miery nabúravanie systému.
Ako ich teda presvedčíte?
S Centrom Narovinu už pripravujeme plán a projekt azylového bývania pre týrané ženy. Dávame dokopy podklady, možnosti a rozpočet. Určite sa nám zíde každá pomoc.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
